Naozaj som to nedokázal urobiť. Bozkávali sme sa a mne došlo, že mi už na Agáte nezáleží. Áno, kedysi som ju miloval a bola ženou môjho života, predstavoval som si s ňou budúcnosť, deti, ale už to tak ďalej necítim. Patrí do minulosti. Vyspať sa s ňou by znamenalo, že k nej stále prechovávam city, nebola by to žiadna bodka za naším vzťahom, ani by to nepredstavovalo pohnutie sa ďalej. Práve naopak, len by to veci skomplikovalo, zastavilo môj progres. A mať sex so ženou, ktorú nemilujem, by bolo v rozpore s mojimi morálnymi zásadami.

Na chvíľu som zlyhal a dovolil si zájsť s ňou na jej izbu, ale keď tam pri mne tak sedela a túlila sa ku mne, došlo mi, že jediná žena, ktorú chcem mať práve v náručí, je sama vo svojej izbe a čaká na mňa. Jediná žena, ktorú mám chuť pobozkať a dotýkať sa každej časti jej tela, je Nela. Trvalo mi, kým som si to uvedomil, ale už viac nemôžem popierať, že k nej niečo cítim. A podľa jej šťastnej reakcii, keď som jej oznámili, že medzi Agátou a mnou k ničomu nedošlo, súdim, že ona prechováva nejaké city ku mne tiež.

Je to úplne šialené. Neviem, či by sa to dalo nazvať láskou. Poznám ju len tri týždne, to je dosť krátky čas na to, aby ste sa do niekoho zamilovali, ale je mi s ňou dobre. Neviem si predstaviť, že by som ju už viac nevidel. Za ten krátky čas sa stala súčasťou môjho ja. Možno keď sa vrátime naspäť do Londýna, mali by sme si dať šancu. Je pravda, že som sa chcel sústrediť na kariéru, ale v tejto chvíli mi Nela stojí za to, aby sme to aspoň skúsili.

"Vieš, že si úžasná, že si sem prišla za mojou mamou bez jediného slova? Mohla si byť zatrpknutá a nezdvihnúť jej hovor, ale ty si sa rozhodla prísť sem," stále som ju držal v náručí a bradu som mal podopretú o jej hlavu. Držali sme sa tak silno, ako keby sme sa nevideli týždne, a nie len pár hodín.

"To je predsa samozrejmosť. Potrebovala pomoc, urobil by to každý."

"Nie, to teda nie. Každý by to rozhodne neurobil. Mala si právo hnevať sa na mňa, že som ťa nechal samu a odišiel," kajal som sa.

"Nemám právo miešať sa ti do života. Znamená pre teba veľa."

"Znamenala. Minulý čas, Nel. Už je len spomienka na minulosť," chytil som jej hlavu do dlaní a pobozkal ju na čelo. Zasmiala sa, jej úprimný detský chichot ma dostával do kolien a musel som sa veľmi silno ovládať, aby som ju nevzal hore do našej izby a ukázal jej, ako veľmi mi na nej záleží a ako veľmi po nej v tejto chvíli túžim.

"Prepáč, že som sa správala tak podráždene."

"To ty prepáč mne za slová, ktoré som povedal. Týka sa ťa to. Všetko, čo sa deje okolo mňa, sa ťa týka a máš právo vyjadriť si svoj názor, nechcem, aby si sa na mňa hnevala. Mier?"

"Mier," znovu sa chichotala.

"Čaj je hotový, poďte sa obslúžiť," vyrušila nás mama a položila tácku s porcelánovou čajovou sadou na stolík.

"Maminka, prepáč, že som tu pre teba nebol. Sľúbil som ti, že ti zdvihnem, keď ma budeš potrebovať..." vymanili sme sa z náručia a prisadol som si k nej. Naozaj ma trápilo svedomie, že keby neboli Nely, mama by sa napila a znovu do toho spadla.

"Nerob si starosti. Nelka ťa výborne zaskočila, podstatné je, že som sa nenapila. Moje sebazapretie by malo byť v súčasnej dobe na vyššej úrovni, ale stále ma to láka. Neviem si pomôcť. Keď som s niekým alebo si zamestnávam myseľ nejakými aktivitami, tak na alkohol nemyslím, ale akonáhle som sama, mám nutkanie napiť sa. Prepáč mi, že nie som silnejšia," z očí jej začali stekať slzy. Vyzerala tak zlomene a stratene.

"Ako je vôbec možné, že sa tu stále nájdu fľaše alkoholu?"

"Tvoj otec má stále nejaké fľaše vo svojej pracovni."

"No to snáď nie. Už ma to s ním prestáva baviť," postavil som sa a inštinktívne si to nasmeroval do jeho pracovne.

"Seby, zlatko, čo to robíš? Tvoj otec bude znovu šalieť, keď sa dozvie, že si mu vylial jeho drahocenné fľašky."

"Fajn, presne to chcem," postupne som bral jednu fľašu za druhou a vylieval ich do toaletnej misy. Čo si o sebe vôbec myslí? To ju trápi naschvál? Vie, že sa s tým svinstvom snaží skoncovať, a akoby jej robil napriek, stále ma vystavené fľaše na stole. Nebol schopný svoju kanceláriu ani len zamknúť na kľúč.

"Čo sa to tu deje? Môj darebný syn sa znovu ukázal?" uškŕňal sa a keď zbadal čo robím, sčervenela mu tvár a zatínal päste.

"Darmožráč, veľmi rád ťa vidím. Chvalabohu, že si sa ukázal, aspoň môžeš vidieť, ako tvoje drahocenné fľašky letia dolu záchodovou šachtou."

"Ty nevychovanec! Čo si to dovoľuješ v mojom dome!" zatarasil mi cestu pri dverách.

"Tak po prvé, nie je to tvoj dom, vlastní ho mama, a po druhé, už minule som ťa varoval, aby si tie fľašky nemal takto vystavené na stole, pretože to mamu dráždi. Si úchylný a robí ti dobre ju takto provokovať?"

"Tvoja mama má prejaviť kúsok sebazaprenia a ovládať svoje pudy. Vždy na seba upriamuje pozornosť, mala ísť už dávno na liečenie. Je jasné, že to nezvláda."

"Tak toto si už naozaj prehnal. Kto ju donútil s týmto svinstvom začať? Ty a tvoje podvádzanie. Doteraz som držal hubu, ale už sa ďalej nemienim pozerať, ako ju svojím správaním ničíš. Si úbožiak, to som o tebe zistil vtedy, keď som ťa s cudzou ženou videl užívať si v tvojom aute v ôsmom ročníku. Áno, si prekvapený? Už od ôsmeho ročníka viem, aký nehodný a nechutný podliak si. Vieš, aké to pre trinásťročného chlapca bolo, keď som zistil, že nie si ten úžasný chlap, ktorý vždy myslí len na dobro svojej rodiny? Čo ti chýbalo? Prečo si podviedol ženu, ktorá ti darovala najlepšie roky svojho života? Darovala ti dve deti. To ti nestačilo? Nezaslúžiš si ju. A nezaslúžiš si ani nás dvoch s Laurou. Mama ti môže tolerovať tvoje nechutné správanie koľko len chce, nechápem, prečo s tebou stále ostáva, ale mňa už v tomto dome viac neuvidíš. Prajem ti pekný život. Nikdy ti na mne nezáležalo, takže ti len moja absencia v živote bude vyhovovať. A maminka, keď sa rozhodneš opustiť túto podvádzaciu trosku, vedz, že stojím pri tebe," pobozkal som svoju mamu na čelo a vyšiel z dverí.

Nela celý čas nemo stála a počúvala môj výlev. Nechcel som, aby ma videla v takomto stave, ale už som to viac nedokázal držať v sebe. Vykričal som mu celú svoju frustráciu. Celé roky som sa zamýšľal nad tým, prečo ma ani raz nemohol pochváliť za nič, čo som v živote dokázal. Keď som bol malý, vždy som chcel jeho uznanie. Môj otec bol môj vzor. Vravel som si, že keď vyrastiem, budem takou skvelou hlavou rodiny ako bol on. To jediné, čo k nemu teraz cítim, je rozhorčenie. Odpor. Naštvanosť. Nepotrebujem ho vo svojom živote. Už viac nie. Už viac nebudem počúvať jeho urážky o baletke a nehodnom synovi. Skoncoval som s tým, že mi bude skákať po hlave.

"Je mi ľúto, že si ma tak musela vidieť," prehovoril som k nej, až keď sme ležali v posteli.

"To nemusí. Tvoje slová ma zasiahli. Mne je ľúto, že si si niečím takým musel prejsť."

"Ďakujem, že si tu pri mne. Dneska spíme bez vankúšov?" až teraz som si všimol, že medzi dvomi stranami našej postele nie je postavená tradičná barikáda.

"Dnes to skúsime bez nich," posunula sa ku mne a hlavu si položila na moju hruď.

Asi nevie, aký efekt na mňa má toto jej svojvoľné posunutie sa, pretože sa ku mne pritisla ešte bližšie. Srdce mi ide vytrhnúť z hrude. Ako by búchalo o závod a snažilo sa ísť každou milisekundou rýchlejšie. Svoju hlavu má presne položenú na hrudi, takže som si istý, že to počuje. Opatrne si obkrútim ruku okolo jej pásu a druhou chytím tú jej, ktorú má položenú na mne. Netrvá dlho, kým obaja upadneme do spánku.

Ráno sa zobudíme presne v rovnakej pozícii, ako sme zaspávali. Akáto zmena oproti tomu, keď sme sa náhodne prebrali vo svojom náručí na začiatku.

"Dobré ráno," zdravíme sa všetkým pri stole a držíme sa za ruky.

"Dobré ráno, zaľúbenci. Dnes vyzeráte byť vo veľmi dobrej nálade," vítal nás s úsmevom na tvári jej otec.

"Dobre sme sa vyspali," uškŕňala sa na mňa Nela.

"Takže ti nevadí, že tvoj snúbenec chodí na večere s druhými ženami?" ozvala sa pri stole Barbara. Odkiaľ to môže vedieť?

"Čože?" hral som sa na hlúpeho.

"Ale no tak, Leo. Nemusíš predstierať. Naša sesternica Anita ťa videla včera večer s akousi ženou v reštaurácii, a že vraj ste k sebe mali veľmi blízko," pohľadom som zbehol ku Nele, ktorá ihneď zosmutnela a pozerala sa dole na zem.

"Bola to stará známa. Neviem, čo ti tvoja sesternica natárala, ale bola to len obyčajná priateľská večera. Prebrali sme staré veci a vrátil som sa domov."

"Mňa o tom nemusíš presviedčať. Len či to tak cíti aj Nela?" škodoradostne sa vyškierala.

"Barbara, netráp ich. Keď Leo hovorí, že to nič neznamenalo, tak to neznamenalo. Budú sa s Nelkou brať, nepodviedol by ju. Všakže?" zastal sa ma pán Bernhard.

"Isteže. Vaša dcéra je jediná žena v mojom živote," chytil som ju pod stolom za ruku a Nelina tvár sa konečne uvoľnila.

"Teraz mi napadlo, keď už sme sa stretli s tvojou tetou, čo keby sme ju pozvali na váš zásnubný večierok? Aspoň tam budeš mať aj ty niekoho z rodiny," o slovo sa tentoraz prihovorila pani Bernhardová.

"To je dobrý nápad. Určite ju pozvem," súhlasne som kývol, vedel som, že keď si Nelina mama niečo zaumieni, nedá s tým pokoj, kým nepristúpim na jej podmienky.

"Naozaj chceš pozvať svoju tetu na náš falošný večierok?" odstavila si ma na chodbe po raňajkách Nela.

"Aj tak som jej sľúbil, že jej túto situáciu vysvetlím. Zavolám jej a spýtam sa, či sa chce so mnou stretnúť."

"Pôjdem s tebou, ak teda chceš," nesmelo sa ponúkla.

"Ak máš chuť spoznať sa s ňou, tak samozrejme chcem, aby si išla so mnou."

Urobil som, ako som povedal a zavolal tete, ktorá už bola nedočkavá po odpovediach. Prekvapilo ju, že som onú noc odišiel bez rozlúčenia a že som sa jej neozval už včera. Snáď pochopí naše dôvody a nebude nás pokladať za bláznov.

"Teta, rád ťa vidím. Ako sa máš?" zdravil som sa jej pri stole v nemocničnom bufete.

"Dobre, nechoďme okolo horúcej kaše. Čo to malo znamenať? Aký Leo a prečo vy dvaja vôbec predstierate, že ste zasnúbení?" šla priamo k veci a nahodila na mňa prísny a karhavý pohľad.

"Pani Finková, celé to bol môj nápad. Štyri roky som klamala svojim rodičom, že som zasnúbená, pretože som sa im hanbila povedať skutočnú pravdu a poprosila som Seba, aby sa zahral pred mojou rodinou na snúbenca. Už nám ostáva len týždeň a pol, potom s týmto predstieraním skoncujeme. Ďakujeme, že ste nás vtedy neprezradila," ujala sa odpovedi Nela.

"No teda. Normálne si pripadám ako v nejakom filme," neskrývala udivenie.

"Pôvodne sme mali klamať len jej rodičom, ale nakoniec som ju predstavil aj ja tým svojim ako svoju snúbenicu, keďže otec sa znovu zahral na dohadzovača a snažil sa ma dať dokopy s Hanou."

"Tvoj otec bol vždy infantilný. Ale nezašli ste až príliš ďaleko?"

"Pravdepodobne áno. Ale teraz už z toho nemôžeme vycúvať. Sľúbili sme si, že na konci zrušíme zásnuby a prestaneme predstierať."

"Dobre, je to váš život. Nebudem sa vám do toho miešať. Len aby ste potom neľutovali, že ste sa do tejto hry pustili."

"Neboj sa, nebudeme. Mám na teba ešte jednu prosbu. Nelini rodičia nám organizujú zásnubný večierok, a keďže ťa videli, požiadali nás, aby sme ťa pozvali."

"Budú tam aj tvoji rodičia?"

"Isteže nie. Vymyslel som si, že sú na Bahamách a nemôžu sa vrátiť domov skôr."

"No páni! Z teba sa stal vážne profesionálny klamár. Počítajte so mnou. Ako by som si mohla ujsť falošný večierok svojho obľúbeného synovca?" lišiacky sa zasmiala.

"Ďakujem, máš to u mňa. Si najlepšia teta, vieš o tom?" vstal som k nej a zozadu ju objal.

"Jasné, že to viem. Vždy som bola prívetivejšia než tvoj otec."

Nemyslel som si, že to s ňou pôjde tak ľahko, ale nakopon, naozaj bola vždy iná ako môj otec. Aj keď sú súrodenci, nemohli by byť rozličnejší.

"Je mi ľúto, že sa Barbara dozvedela o tej večeri s Agátou," ospravedlňoval som sa jej v aute. Odkedy to Barbara pri raňajkách spomenula, bola Nela akási zahútaná, ako keby ju to stále trápilo.

"To je v pohode, nemohol si vedieť, že tam bude aj Anita," znovu na mňa nahodila falošný úsmev.

"Nela Bernhardová, netvár sa, že si v poriadku. Poznám tvoj úprimný úsmev a tá grimasa, čo si mi práve ukázala, to nie je. Pri úsmeve máš jamky v lícach a vraštíš čelom."

"Ako si si to mohol všimnúť?" prekvapene na mňa vyvalila oči.

"Ja si na tebe všímam všetko. Stále ťa čítam," chytil som jej ruku a pobozkal jej ju.

"A je to zatiaľ zaujímavé čítanie, alebo ťa zápletka už začína nudiť?"

"Práve naopak. Práve som sa začítal a nemôžem sa od toho odtrhnúť," stále som jej držal ruku v tej svojej a prechádzal jej prstom po dlani.

"Dúfajme, že keď dočítaš, nebudeš sklamaný."

"Nikdy," priložil som si ústa k jej dlani a na každý voľný kúsok jej venoval letmý bozk.