Typická Barbara, vždy sa objaví v tej najnevhodnejšej chvíli. Samozrejme, že musela skaziť môj najromantickejší zážitok v živote. Mohla by som si vymyslieť, že Leo má dva mená a Seb je jeho druhé. Ale to by bolo príliš okaté, to by spochybňovala. Musím ju odradiť niečím iným.

"S Leom sa niekedy hráme na cudzie osoby a meníme si mená, aby sme si to okorenili v posteli."

"No fuj," nahodila zhnusený výraz.

"Ty si sa pýtala."

"Toto som fakticky nemusela počuť. Otec ma poslal zistiť, či ste už naspäť a pripojíte sa k nám na večeru," stále mala znechutený výraz. Haha. Konečne sa mi ju podarilo dostať do kúta.

"Prezlečieme sa a hneď sme tam."

"Radšej ani nechcem vedieť, prečo ste takí mokrí," mávla rukou a rýchlo nám zišla z dohľadu.

"Ty si expert na improvizovanie. Vážne som si myslel, že nás tentoraz dostala. Že vraj okorenenie v posteli," nahlas sa rehotal a vyzliekol si mokré tričko cez hlavu.

Vo vode sa naše veci stala transparentné, takže sme cez ne mohli vidieť všetko, chvalabohu som si ráno dala bielu podprsenku a nie nejakú krikľavú, za ktorú by som sa musela hanbiť. Ale keď som ho pred sebou videla takto bez trička, zastavoval sa mi dych. Ešte stále mu po pevnom bruchu stekali kropaje vody, ktoré si utieral stiahnutým tričkom. Ja som stála a znovu na neho zízala. Ani som sa nesnažila od neho odvrátiť zrak, jednoducho som sa na neho bezočivo pozerala. Našťastie bol príliš zamestnaný vysušovaním sa, aby si to stihol všimnúť.

"Chceš sa tiež vysušiť?" ponúkal mi svoje mokré tričko.

"Nie, ďakujem. Použijem uteráky," konečne som sa prebrala a rozhýbala sa vojsť do kúpeľne pre osušky.

"To bude asi lepší nápad, tričko je už aj tak celé mokré. Také by ti veľmi nepomohlo," zmätene sa škrabal vo vlasoch.

"Ako ťa napadlo to s tou zdvíhačkou?" sadla som si na posteľ a rukami som si objala kolená.

"Bolo to spontánne. Napadlo mi, ako som premárnil situáciu s citáciou: ,,Baby nebude sedieť v kúte", a spomenul som si, ako si pri tej zdvíhačke tak jasala, chcel som ti urobiť radosť."

"Ďakujem."

"To slovo som od teba počul snáď stokrát. Nemusíš mi ďakovať," stále ma presviedčal.

Asi si neuvedomuje, čo pre mňa tento jeho čin znamenal. Odmala som snívala, že si to niekedy budem môcť vyskúšať, stále som prehovárala Simona, aby to so mnou aspoň raz skúsil, ale nikdy som ho nepresvedčila. Povedal, že zo seba nebude robiť blázna a že som aj tak nemehlo, ktoré by tak dlho nikdy nevydržalo udržať rovnováhu. Keď som bola malá, vždy som si o Simonovi robila ilúzie, veľkí bratia sa o svoje malé sestričky stále starali, ale on ma nechcel vo svojej prítomnosti.

Keď som za ním prišla na chodbu, vždy ma odbil slovami, aby som mu pred jeho kamarátmi nerobila hanbu a neotravovala ho. Bol o dva ročníky vyššie, patril do skupiny populárnych detí, ukázanie sa na verejnosti so sestrou ako som ja bolo pod jeho úroveň. Dokonca sa ku mne ani nepriznával, zo začiatku som to chápala, ospravedlňovala ho slovami, že je ku mne taký zlý len preto, lebo si nechce zničiť svoju povesť, ale keď sa ku mne správal rovnako aj doma, pochopila som, že ma neignoruje kvôli tomu, že sa za mňa hanbí, ale že ma jednoducho nemá rád. Presne ako Barbara.

Je z nás najstaršia, keď som vyrastala, vzhliadala som k nej ako k svojmu najväčšiemu vzoru. Vždy som si priala vyzerať ako ona. Bola krásna blondína po mame, celá naša rodina ju zbožňovala, vo všetkom bola stále najlepšia. Čistá jednotkárka, distingvované správanie, nespočetné množstvo poškolských aktivít. Od útleho veku bola na výslní. Ja som jej to nezávidela, práve presný opak, bola som šťastná, že mám takú skvelú sestru, všade som ju chválila a hovorila, že keď vyrastiem, chcem byť taká perfektná ako Barbara. Avšak ona zo mňa nikdy nezdieľala rovnaké nadšenie. Podobne ako Simon, ani ona sa ku mne v škole nepriznávala. Nechápala som, čo zlé na mne je, že ma pri sebe nikto nechce. Súrodenci vám predsa majú byť najbližšími spojencami, nie sa vám obrátiť chrbtom.

Preto som bola prekvapená, keď za mnou Simon prišiel so slovami, že chce začať od začiatku. Barbara mi za tie štyri roky volala častokrát, aj keď zo zlomyseľných dôvodov, ale predsa sa mi ozvala. Simon na mňa kašľal. Je teda ťažké uveriť, že sa po mojich dvadsiatich šiestich rokoch existencie na tomto svete začal o mňa prvýkrát zaujímať.

"Ideš?" postavil sa na odchod Seb. Moje premýšľanie ma raz dostane do problémov, vždy prestanem vnímať okolitý svet.

Postavila som sa a šla vedľa neho. Letmo sme sa dotýkali rukami a keď sme sa o seba náhodou obtreli, obaja sme neskrývali úsmev.

"Kde ste to vy dvaja tak dlho boli? Už som sa zľakol, že vás chytil medveď," vtipkoval otec pri stole.

"Boli sme si zaplávať," pohotovo som odpovedala a vložila si do úst sústo zeleninového šalátu s mozzarellou a olivami, ktoré som si všimla v tanieri až po prehltnutí. Nenávidím olivy.

"Zaplávať? To ste mohli ísť s nami do aquaparku," čudoval sa otec.

"My sme potrebovali trochu tichšie miesto," mrkol na mňa Seb a potmehúcky sa usmial.

Seb sa zapozeral na to, čo stváram a všimol si, ako sa vŕtam olivami a odkladám ich na bok. Musela som vyzerať ako dieťa, ktoré mama silou mocou núti jesť brokolicu a ono vzdorovalo.

"Nechutia ti?" rýchlo som kývla hlavou a skrčila nos z nechutenstva.

Len čo videl môj signalizujúci pohyb, vzal si lyžičku a všetky olivy z môjho taniera povyberal a vložil ich do toho svojho. Prečo musí byť tento chlap taký pozorný? Nechápem, ako je možné, že niekto takýto skvelý, je stále nezadaný a hrá sa tu šarády s niekým, ako som ja. Mohol by skutočne mať každú ženu, na ktorú by ukázal prstom. Ale on taký nie je, nezaujíma ho povrchová krása. Mám z neho pocit, že ho niekto veľmi sklamal. Určite to bude mať niečo dočinenia s jeho najlepším kamarátom, možno preto si ostatné ženy nepripúšťa k telu.

Keď ho niekedy nejaká žena získa, urobí z nej tú najšťastnejšiu ženu pod slnkom. Džentlemani, ako jen on, sa v dnešnej dobe snáď už ani nerodia. Neviem, či budem schopná dodržať sľub, ktorý som Tracy na začiatku tohto všetkého dala. Moje srdce začína pociťovať jeho prítomnosť a to stále nie sme na konci. Ako si nemám dovoliť zamilovať sa do neho, keď ma takto ohúri a splní mi môj naivný dievčenský sen s Hriešnym tancom?

Po návrate do chatky som si znovu obliekla jeho staré tričko, ktoré voňalo nádherne po pomarančoch, mede a santalovom dreve. Keď som vyšla von z kúpeľne, bol celý zaborený pod paplónom a ani sa na mňa nepozrel. Ležal odo mňa tak ďaleko, že keby sa posunul aspoň o milimeter ďalej, padol by na zem. To zapácham? Rýchlo si pričuchnem k podpazušiu a vlasom. Práve som sa sprchovala, nie je možné, že by zo mňa vyžarovala páchnuca aróma. Tak prečo je tak ďaleko odo mňa? Asi sa bojí, že sa mu opäť votriem do náručia a nechce to riskovať.

Ráno sme sa znovu všetci zišli pri raňajkách v chate rodičov a potom sa znovu riadili otcovým plánom, navštívili sme Ski múzeum v Tatranskej Lomnici, v ktorom sme mali možnosť vidieť počiatky zimných športov, neskôr sme sa vybrali do Tatranských drevených kostolíkov a potom neskôr aj na detské ihrisko Svištia krajinka, aby sa mohli Zara a Sofia zabaviť. Barbara s Danielom mali čo robiť, aby za nimi stíhali bežať, keďže dievčatá sa ihneď rozbehli k dreveným preliezkám a labyrintom. Vyzeralo to tam nádherne, všade naokolo postávali vyrezané sochy z dreva typických tatranských zvierat.

"Máte ešte energiu na lanovkový park?" pristúpil k nám Simon s Olíviou.

"Ak do toho ide Nel, tak ja by som si dal povedať," typický Seb. Nepremešká športovú akciu.

"Ja mám kopec energie," zatvárila som sa statočne, popritom som z toľkej chôdze ledva stála na nohách.

"Tak dohodnuté. Idem sa spýtať aj Barbary s Danielom, a keď budú súhlasiť, ideme do toho," entuziasticky sa rozbehol.

Nepochopím, ako môže byť Olívia taká aktívna. Áno, je pravda, že vo štvrtom mesiaci má takmer menšie brucho ako ja, ale aj tak sa mi zdá, že to s tými fyzickými aktivitami preháňa. Ale radšej sa nejdem ozývať, znovu by sa to otočilo proti mne a na to nemám naozaj náladu. Barbara a Daniel ledva odlepili Zaru a Sofiu od preliezok a rodičia ich odniesli so sebou do auta. Zdá sa teda, že aj oni dvaja pristúpili na aktivitu s lanovkovým parkom. Paráda.

Už len pri pohľade na tú výšku sa mi zatočila hlava. Na stromoch bola dlhá trasa skladajúca sa z rôznych lanovkových prekážok. Pamätám sa, že keď sme boli malí, rodičia nás sem tiež priniesli a ja som si aj napriek prilbe na hlave spôsobila otras mozgu. Dúfam, že odvtedy sa začali vyrábať silnejšie prilby, o ďalší otras mozgu nestojím. Ale keby som povedala, že sa bojím, zase by som bola za suchárku, ktorá kazí náladu.

Utvorili sme tri tímy. Ja a Seb, Barbara a Daniel, Simon a Olívia. Inštruktor nám pripol výstroj skladajúcu sa zo sedáku a karabín a rozdal nám prilby. Ako prví boli na rade Barbara s Danielom, keďže sú najstarší. Dráha sa skladala zo šestnástich rôznych prekážok, ako sú lanový most, drevená kladka, sieť, variácie preliezačok a podliezačok. Všetko veci, ktoré Barbariným dlhým nohám nespôsobovali problémy. Postupne sa vystriedali všetci. Seb mal dokonca najlepší čas, čo sa týka mužov.

Prišiel rad na mňa, podlamovali sa mi kolená už len na oddychovej plošine pred začatím. Hrdo som vykročila nohou na lanový chodník a ako rýchlo som na neho stúpila, tak rýchlo som zletela. Ani za svet som nedokázala udržať rovnováhu a kým som prišla k cieľu, zletela som dole najmenej tisíckrát. Ešte aj deti na susednej dráhe mali lepší čas ako ja.

"Prepáč," ospravedlňovala som sa po dokončení dráhy Sebovi, ktorému som zmarila šancu na víťazstvo. S mojím pridaným časom sme skončili na poslednom mieste.

"Neblázni, bola to zábava," ťukol ma do pleca a vôbec sa netváril, že ho moja nemotornosť naštvala.

"Chudák Leo. Asi sme ti mali oznámiť dopredu, že s Nelou v tíme sa ti nikdy nepodarí nič vyhrať," škodoradostne sa smiala Barbara.

"Nešlo mi o výhru. Hlavné je, že sme sa zabavili," odvetil jej a pobozkal ma na líce. Spôsobilo mi takú radosť, že sa ma zastal. Ale zas na druhú stranu na neho musím pôsobiť ako chudera, ktorá sa nevie ozvať sama za seba a potrebuje ochranu.

Do chatiek sme sa vracali za tmy a po dlhšom čase sme si s Tracy zavolali, keď bol Seb v sprche.

"Nely! Už som myslela, že si na mňa kvôli snúbencovi zabudla," uťahovala si zo mňa a znovu ležala v mojej posteli.

"Neblázni! Ako by som mohla zabudnúť na najlepšiu kamarátku na svete. Pred chvíľou som ti poslala na účet peniaze za nájom, už ich tam musíš mať."

"Vďakabohu! Akurát včera tu bol prenajímateľ a vyhrážal sa, že nás vykopne. Prisahám, niekedy mám chuť otrepať mu tú jeho vzácnu vázu o hlavu!" rozčuľovala sa.

"Pokoj, Tracy. Tá váza je príliš krásna, aby skončila na jeho hlave. Neboj sa, jedného dňa budeme spolu bývať v rovnakej vile, ako majú moji rodičia."

"Keby som bola tebou, nevrátila by som sa sem. Máš možnosť bývať v takej priestrannej vile a ty sa radšej vrátiš do našej myšej komory. Mohli by ste si ma adoptovať a spoločne by sme vylihovali na tvojej luxusnej posteli," žartovala.

"Mám rada náš malý byt. Platíme si ho z vlastných peňazí. Bolo by mi trápne mámiť peniaze od vlastných rodičov."

"A aké je to s falošným snúbencom? Milujú ho tvoji rodičia?"

"Seb je asi ten najúžasnejší muž na svete, správa sa ku mne tak pekne..." rozplývala som sa a Tracy si ma záludne prezerala.

"Že ty si sa do neho zamilovala? Nely, sľúbila si mi, že to neurobíš!"

"Nezamilovala! Viem, že je to všetko len hrané. Neboj sa, mám to tu všetko pod kontrolou. Ale vieš čo sa mi podarilo, takmer tri týždne som nefajčila!" zmenila som tému a dúfala, že sa k Tracy k zamilovaniu sa do Seba už nevráti.

"Vau! Som na teba hrdá, keby sa s tým aj mne podarilo skoncovať. Ale ja milujem nikotín a nechcem sa ho vzdať," zapálila si cigaretu.

"A čo práca? Našiel už ten hundroš náhradu?"

"Ani mi ho nespomínaj. Odkedy si odišla, stále na niekoho nadáva, komanduje ma, už mi z neho hrabe. Dve čašníčky už odišli, nikto nemá záujem tam ďalej pracovať. Keby nemusíme platiť nájom, neostanem tam už ani minútu."

"Ach, zlatko. To mi je ľúto. Akonáhle sa vrátim naspäť, sľubujem, že prvá vec, ktorú urobím, je hľadanie práce."

Chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom som zložila, pretože Tracy mala rande s nejakým mužom, ktorého stretla pred týždňom v bistre.

"Vstávaj, niekam spolu ideme," vyšiel von z kúpeľne Seb oblečený v mikine a teplákoch.

"Kam? Už sa zotmelo."

"Na to, čo budeme robiť, je potrebná tma," smial sa a zapínal si zips na mikine až ku krku.

"Mám si niečo vziať?"

"Len si obleč niečo teplé, ja vezmem deku," bez slov som urobila, čo mi povedal a vydala sa za ním. Viedol ma cez strmý kopec na vrchol.

"Odtiaľto budeme mať najlepší výhľad," zastal a položil deku na trávnatú plochu.

"Lepší výhľad?" stále som nechápala.

"Výhľad na meteority. Čítal som, že meteorický roj Perzeíd vyvrcholí práve dnes," ostala som obarená jeho odpoveďou.

Vedela som o tom, ale vždy som sa na oblohu pozerala radšej vo dvojici a netrúfala som sa spýtať ho, či by si to chcel pozrieť so mnou. Zdá sa ale, že nebolo treba. Prišiel na to sám.

"Je to vrchol astronomickej sezóny," ľahla som si na deku a zapozerala sa na oblohu.

"Dúfam, že sa nehneváš, že som ťa sem vytiahol," ľahol si vedľa mňa a oprel si hlavu o tú moju.

"Ale kdeže. Veľmi som si to chcela pozrieť. V minulosti bol tej roj známy aj ako slzy svätého Vavrínca, ktorý bol upálený a umučený na hranici v Ríme. Katolíci dlho verili, že z neba padajú na zem ohnivé slzy tohto mučeníka. Meteory však nie sú ani slzy, ani padajúce hviezdy - čo si myslia ľudia v súčasnosti. Sú to malé telieska patriace do Slnečnej sústavy, väčšinou kamennej povahy, ktoré pri prelete zemskou atmosférou zažiaria. Perzeídy zanechala na trati pri svojich obehoch okolo slnka dlhoperiodická kométa, a v tomto čase sa s nimi Zem stretáva a my môžeme vidieť meteorický roj. Bože, prepáč, musím ťa svojimi slovami nudiť. Keď sa dostanem do svojho živlu, neviem o nich prestať rozprávať," ľútostivo som sa na neho pozrela.

"Vôbec ma nenudíš. Dokázal by som ťa počúvať celý deň a celú noc," otočil sa pohľadom ku mne a krčil nosom.

"Za hodinu môžeme voľným okom narátať až sedemdesiat meteorov," stíchla som a hodnú chvíľu sme sa len tak pozerali na padajúce meteory na oblohe. Obloha postupne menila farby a meteory vytvárali na oblohe padajúce obrazce.

"Dohodnime sa, že si položíme otázku, ktorú o sebe chceme najviac vedieť," otočil sa znovu ku mne a pošepkal mi tieto slová do ucha.

"Platí. Čo by si o mne chcel vedieť?"

"Prečo nikdy neplačeš? Nemyslím tým, že ťa chcem vidieť plakať, ale za tieto necelé tri týždne si mala príležitosti zložiť sa a neurobila si tak."

"Prestala som plakať v siedmich rokoch. Spadla som z bicykla a rozplakala sa. Simon a Barbara ma dobre videli, ale neprišli ma zdvihnúť. Nechali ma tam ležať samu, so zakrvaveným kolenom a nezaujímal ich ani môj plač. Vtedy som si uvedomila, že plakanie je podobne ako hádanie sa stratou času. Ľudia plačú, pretože chcú vyliať svoj žiaľ, ale aj kvôli tomu, aby si ich druhí ľudia všimli. Mňa si celý život nikto nevšímal, tak načo som mala plakať? Smútok sa dá vyjadriť aj inak, ako plačom."

"Nel, keby som tam vtedy bol, ja by som si tvoj plač všimol a zodvihol by ťa. Nikdy by som ti už nedovolil spadnúť," hladkal ma po vlasoch a pobozkal na vrch hlavy.

"A čo ty a tvoj najlepší kamarát?"

"Moja priateľka Agáta ma s ním podviedla. Pristihol som ju s ním v posteli práve vo chvíli, keď som ju bol odhodlaný požiadať o ruku. Zlomili mi srdce. Osoby, ktorým som dôveroval najviac na svete, ma takto hnusne zradili. To bolo po druhýkrát, čo ma žena podviedla. Prvýkrát to bolo ešte na strednej škole, boli sme spolu štyri roky a zistil som, že po celý čas, čo bola so mnou, ma len využívala kvôli otcovým peniazom. Podvádzala ma s každým chlapom a ja hlupák som bol taký zaslepený, že som si to nevšimol."

"Nebol si hlupák, len si ju miloval. Láska ťa zaslepí a opantá ti mozog. Tiež som si nevšimla, ako so mnou môj priateľ zametá a ovláda mi život, zatiaľ čo ja som ho poslušne na slovo poslúchala a robila všetko, čo mi prikázal. Až keď mi dal facku, som zistila, že to skutočne nebola láska. Nikdy ma nemiloval, keď bol schopný ma udrieť."

"Muž, ktorý položí ruku na ženu, je najväčší slaboch, aký môže existovať. Nikdy by som takého svinstva nebol schopný."

"Pretože ty si dobrý chlap," oprela som sa o neho a ďalej sme v tichosti sledovali umelecké dielo rysujúce sa na oblohe.

Keď sme sa vracali naspäť ku chatke, začuli sme hluk helikoptéry. Vedela som, že sa deje niečo zlé. Utekala som, čo mi nohy stačili.

"Čo sa stalo?" pýtala som sa zadychčane stojacej Barbary obďaleč.

"Olívia začala krvácať. Museli sme jej zavolať záchranku."