Navonok som súhlasil, ale vnútorne s tým stále nie som stotožnený. Úprimne, platí som povedal len kvôli tomu, aby prestala plakať. Nemám rád, keď ženy plačú, alebo plačú vo všeobecnosti pre nejaký dôvod. Keď si však po mojom pristúpení jej podmienok utrela rýchlo slzy, okamžite som pochopil, že som sa dal nachytať. Samozrejme, že na mňa použila starý ženský trik so slzami. Ja som ale idiot.

Nela ma viedla ulicami, pravdepodobne k jej bytu, a ja som ju ako pajác poslušne nasledoval. Mohol som sa otočiť, utiecť a zabudnúť na našu dohodu a na ňu, ale pri mojom šťastí by som ju na druhý deň stretol v lietadle a spôsobila by mi peklo na zemi. Niečo na nej bolo, z nejakého blbého a doteraz nepochopeného dôvodu, som sa cítil kvôli nej zle. Ľutoval som ju. Zastali sme pri veľkej červenej budove s množstvom okien.

"Toto je moje kráľovstvo!" vystúpila schodmi ku mohutným hnedým dverám a začala sa hrabať v kabelke. Trvalo jej asi päť minút, kým našla v tom bordeli kľúče. Nepochopím, na čo ženy nosia vo svojich kabelkách toľko vecí. Nám stačí jedno vrecko na peňaženku.

"Čo budeme robiť u teba v byte?" až teraz som v sebe našiel odvahu položiť jej otázku.

"Zajtra odlietame, musíme sa trochu spoznať a vyladiť detaily ohľadom nášho paktu," otočila sa mi chrbtom a odomkla dvere. Stále neverím tomu, že som na túto vec pristúpil. Ešte stále mám čas, môžem utiecť.

"Ideš dnu alebo čo? To tam budeš len tak stáť?" vytrhla ma z mojich utečeneckých myšlienok nedočkavá Nela, ktorá sa jednou rukou pridŕžala skrini a vyzúvala si topánky. Dobre, vojdem dnu, presvedčím ju o tom, že som na jej strane a zajtra sa neukážem na letisku. Zoberiem si poobedňajší let. Takto sa s ňou ani nebudem musieť stretnúť. Ja som ale génius.

"Idem," vstúpil som dnu a vyzul si topánky. Nela zašla do druhej izby a tentoraz som šiel priamo za ňou. Nechcel som pôsobiť ako stratené šteňa. Pravdepodobne ma určite má za nejakého slabocha, keď som sa nechal tak ľahko prehovoriť. Ale čo ma po tom, čo si o mne myslí. Veď je to pre mňa úplne cudzí človek. Po dnešnom dni ju už neuvidím.

"Počuj, sadni a chvíľu na mňa počkaj. Potrebujem dať zo seba dole túto hnusnú uniformu a zvyšky paradajkovej omáčky budem zo svojich vlasoch zoškrabávať aspoň týždeň."

"To ma tu chceš nechať samého? Vo svojom byte? Kľudne by som mohol byť masový vrah alebo ti vykradnúť byt," bolo mi čudné sedieť v byte úplného cudzinca.

"Prosím ťa, pozri sa na tento byt. Aj keby si chcel, nemáš čo vykradnúť," zasmiala sa a zabuchla za sebou dvere. Sadol som si teda na sedačku a porozhliadol sa okolo seba. Naozaj tu toho veľa nemala. Jedna sedačka, televízor, stolík, na ktorom bola na fotke s nejakou ženou. Asi si toho nemohla veľa dovoliť z platu čašníčky. Alebo len možno mala rada minimalistické veci. Bolo ťažké si ju niekam zaradiť. Keď vyjde zo sprchy, určite bude chcieť vedieť, prečo som včera klamal svojim kamarátom. Nechcem jej o tom povedať. Je mi trápne niekomu prezradiť, že som so ženami skoncoval kvôli nevydarenému vzťahu. Vlastne, vzťahom.

Neviem, či som nejakým magnetom na podvádzajúce ženy, ale stalo sa mi to už dvakrát. Moji kamaráti sa ma všemožne snažia presvedčiť, aby som si niekoho našiel, ale ja nechcem jednorázovku na jednu noc. Skúsil som to a nepáčilo sa mi to. Jednoducho si želám usadiť sa, oženiť, mať deti. Viem, že táto kombinácia slov u mužov nie je častá, asi nie som typický chlap. Len ma zaujíma, prečo chce klamať ona.

"Kto si?!" vystúpilo z druhých dverí dievča s blond vlasmi, ktoré bolo pravdepodobne na fotke spolu s Nelou, a v očiach malo strach.

"Upokoj sa, vysvetlím..." dievča rýchlo vzalo do rúk vázu a namierilo ju na mňa. No paráda. To bude ešte zábava.

"Ako si si dovolil prísť k nám domov? Nie je tu nič, čo by si mohol ukradnúť! Varujem ťa, mám čierny pás z karate!" skočila na fotelku a vázu mi namierila na hlavu. Ja som sa postavil a snažil sa ju ukľudniť, čo mi bolo prd platné.

"Som... som Nelin kamarát," nevedel som, čo Nele vlastne som, ale táto žena mi naozaj začínala naháňať strach. Odstúpil som od nej o tri kroky, ale ona stále neskladala vázu z rúk.

"Neklam! Nela nemá kamarátov a už vôbec nie mužských kamarátov! Navyše je v práci!"

"Upokoj sa a všetko ti vysvetlím. Nelu prepustili, teraz je akurát v sprche. Ja tu na ňu len čakám," snažil som sa zobrať jej vázu z ruky, ale ona sa stále tvárila, ako keby som bol nejaký ozbrojený gangster z kriminálky.

"Čo je to tu za krik! Tracy, okamžite daj tú vázu na miesto! Vieš, čo by sa stalo, keby náš prenajímateľ zistil, že sme mu zničili jeho drahocennú vázu?" vyšla von z kúpeľne Nela a mne spadol veľký kameň zo srdca. Nikdy som nebol radšej, že som videl jej tvár. Poznám ju sotva dvadsaťštyri hodín, ale to je teraz druhoradé. Naozaj mi odľahlo.

"Nevidíš, že tu máme zlodeja?" Tracy stále stála na fotelke a v očiach mala šialený výraz.

"Pane bože, Tracy, tuto Seb je môj kamarát, s niečím mi pomáha. Prepáč Seb, úplne som ti zabudla povedať, že vedľa v izbe spí Tracy," odpovedala ako by sa nič nedialo a vlasy si zakrútila do uteráku. Mohla ma pripraviť na to, že v byte nie sme sami.

"Okrem mňa nemáš žiadnych iných kamarátov, tak mi prepáč, že som mu neverila, no," konečne zliezla z fotelky a vázu vyložila naspäť na miesto.

"Pozri, ako si ho chudáka vystrašila," podišla ku mne a na tvári sa jej zjavil úsmev. Ďakujem. Som veľmi rád, že sa zabávaš na môj účet, Nela.

"Čo vlastne robíš doma? Mala si byť v práci, dnes máš rannú zmenu! Alebo si sa opäť rozhodla skrátiť si pracovnú dobu?"

"To bolo len raz, pretože mali v Targete päťdesiatpercentné zľavy! Bol by zločin, keby som tam nešla. No ale odpoveď na tvoju prvú otázku, ten zvráskavený dedo ma vyhodil," klesla na sedačku a začala si pilníkovať nechty. Ja som len ako blbec stál a pozeral sa na ich konverzáciu. Teraz by bol skvelý čas na útek.

"Vyhodil? Čo prosím? Nepočula som!" položila si ruku na uši a nahla hlavu k Nelinmu smeru.

"Pošmykla som sa na rozliatej vode a všetko jedlo mi spadlo z rúk. Šéf sa naštval, kričal, tuším mu vyšla aj žilka na čele, no a potom mi vyhlásil, že mám padáka."

"To je skvelá správa. Ako budeš teraz schopná platiť za nájom? Nemôžem zmeniť spolubývajúcu!"

"Na tento mesiac ešte mám nejaké peniaze."

"A čo ďalej?" sadla si k nej a zúfalo si začala hrýzť nechty.

"Tracy, neviem! Vieš, že nikdy nemyslím tak ďaleko dopredu. Nateraz sa proste sústreďme na to, že môžem pokryť tento mesačný nájom."

"A čo tu s tebou robí tento cukríček?" ó, konečne si niekto uvedomil, že som s nimi stále v jednej miestnosti.

"Ach, áno. Vypadlo mi to z hlavy. Tracy, toto je môj snúbenec, Seb. Vlastne, snúbenec na skúšku," usmiala sa na mňa. Prečo to už brala za hotovú vec?

"To si zo mňa robíš srandu. Aký snúbenec?"

"Seb bol taký ochotný a súhlasil, že sa pred mojou rodinou zahrá na môjho snúbenca. Včera ma on predstavil pred svojimi kamarátmi ako svoju priateľku, takže teraz mi odplatí láskavosť."

"Tak to vám prajem, decká. Asi je úplne jedno, že to považujem za totálnu somarinu, všakže? Aj tak si urobíš, čo chceš. Ja si idem ešte pospať, vy sa bavte," vstala zo sedačky a opäť za sebou zabuchla dvere. V izbe nechala len nás dvoch, priestor zaplavilo hrobové ticho.

"Dobre, tak sa do toho pustime. Si môj priateľ Leonard, si lekár, pochádzaš zo Slovenska, ale presťahoval si sa do Londýna, pretože si tu získal lepšiu a výhodnejšiu pracovnú ponuku..." vybafla na mňa informácie o svojom snúbencovi. Mala to dopodrobna premyslené, asi tomu venovala veľa času. Alebo je možné, že ten jej snúbenec naozaj existoval a opustil ju. Možno je jej len trápne povedať pravdu rodičom.

"Ho-ho, trochu spomaľ. Mám sa hrať na lekára? O medicíne neviem ani ceknúť, čo ak sa ma spýtajú na nejaký môj prípad?"

"Tak si niečo rýchlo vygooglime. Alebo si dopredu naštuduješ nejaký príbeh a potom ho len prerozprávaš ako svoju historku," Nela mala na všetko odpoveď.

"Prečo vlastne táto celá vec s predstieraním na snúbenca? Naozaj existoval alebo?" snažil som sa z nej vymámiť odpovede, ak mám skutočne hrať muža, ktorý je do nej zamilovaný, potrebujem vedieť dôvod jej klamania.

"Nie, nikdy neexistoval. Celé som si to vymyslela a potom som s tým klamstvom pokračovala ďalej. Moji súrodenci sú perfektní, majú dokonalý život a ja som v ich očiach bola vždy len neschopné najmladšie decko. Do Londýna som odišla s veľkými plánmi, už som ďalej nechcela byť odkázaná na ockove peniaze, ale vidíš, kde som skončila. Žijem v podnájme s kamarátkou a aktuálne som na mizine. Ten snúbenec bol mojím jediným triumfom. Doma som nebola posledné štyri roky, preto si nemôžem dovoliť ukázať sa sama," po prvýkrát som v jej očiach uvidel známky smútku. Z vlastnej skúsenosti viem, aké je to cítiť sa ako menejcenný a irelevantný.

"Pozri, nikto nie je dokonalý. Ani tvoji súrodenci, možno sa ti to len zdá, pretože sa im darilo viac ako tebe. Ale všetci máme za dverami svojich domovov nejaké problémy, niektorým ľuďom sa len darí schovávať ich na verejnosti pod maskou," zrazu som mal pocit, že ju musím utešiť. Za ten čas, čo ju poznám, mala na tvári stále úsmev, bolo zvláštne vidieť ju smutnú a vážnu.

"A čo skrývaš ty? Čo bolo dôvodom tvojho klamstva?" upriamila na mňa tie svoje orieškovozelené oči a zvedavo čakala na odpoveď. Tušil som, že príde reč aj na moje včerajšie klamanie.

"Moji kamaráti mi ustavične niekoho dohadzujú, bolo ľahšie povedať im, že už niekoho mám, aby ma s tým prestali otravovať," rozhodol som sa jej povedať len polopravdu, neverím ľuďom len tak ľahko a bolo mi trápne povedať jej, že už dve ženy ma podviedli.

"Tak predsa len niečo máme spoločné. Klameme, aby sme sa cítili lepšie!" vstala zo sedačky a podišla do kuchyne vziať si téglik so zmrzlinou, v ktorej boli zastrčené dve lyžičky.

"Mätová je moja najobľúbenejšia!" potešil som sa a rýchlo do seba hodil za lyžičku.

"To naozaj? Každý hovorí, že chutí ako pasta na zuby! Popritom je úplne lahodná," oblizovala lyžičku ako malé dieťa, ktorému rodičia dovolili po večeri dezert.

"No vidíš, máme spoločné dve veci!" usmial som sa na ňu a táto nadobudnutá skutočnosť ma vskutku potešila.

"Teraz sa ale vráťme do práce! Musíme si prejsť, ako sme sa stretli, kde si ma požiadal..."

"To mi chceš naozaj povedať, že tvoji rodičia neboli ani raz za tri roky zvedaví na to, ako tvoj snúbenec vyzerá?" zháčil som sa.

"Boli, ale vždy som im len poslala upravené fotky, na ktorých bol môj snúbenec zozadu, tým pádom ťa uvidia do tváre po prvýkrát. Povedala som im, že nie si typ človeka, ktorý má rád sociálne siete a že máš rád, keď o tvojom súkromnom živote vedia len najbližší ľudia," no teda, tá mala naozaj všetko vykalkulované do detailov. Ja som bol oproti nej totálny začiatočník.

"Ty si si naozaj dala záležať, aby to vyzeralo reálne. Tak ako sme sa spoznali?" uškrnul som sa a začal rozprávať o jej imaginárnom snúbencovi vo svojej osobe.

"Práve som vychádzala z budovy a potkla sa o schody, ty sa ma zachytil a ako lekár mi ošetril vyvrtnutý členok. Na druhý deň si ma pozval na rande do vegetariánskej reštaurácie a odvtedy sme spolu."

"Vegetariánskej?" zarazila ma jej poznámka, hádam mi len nechce teraz nahovoriť, že sa musím vzdať mäsa.

"Och, áno, si vegetarián."

"Nela, to mi nemôžeš urobiť!" zhrozil som sa. Nie som typ človeka, ktorý potrebuje mať mäso každý jeden deň, ale toto by pre mňa bola drastická zmena.

"Budeš to hrať len pri večeri. Do izby ti vždy donesiem mäsový pokrm, neboj sa. Aj na to som už myslela."

"Ty asi fakt chceš, aby ma porazilo. A čo ďalej? Zásnuby? Aký lekár som? Bývame spolu?" zahrnul som ju otázkami, ak to má pôsobiť aspoň trochu vierohodne, musíme o sebe vedieť aspoň základné informácie.

"Požiadal si ma o ruku presne pred rokom a pol. Boli sme na vyhliadke na Londýnskom oku a ty si z ničoho nič pokľakol a spýtal sa, či sa chcem stať tvojou ženou. Ľudia v ostatných kabínkach nám tlieskali a do toho nám hrala naša spoločná pesnička, Perfect strangers od Jonas Blue a JP Coopera. Si všeobecný lekár, ale väčšmi sa orientuješ na pediatriu. V súčasnosti si staviame dom a bývame spolu v tvojom doktorskom apartmáne. Celým menom sa voláš Leonard Hargaš. Si veľkým humanistom a záleží ti na našom environmentálnom prostredí. Neznášaš zločiny páchané na nevinných zvieratách. A máš rád mätovú zmrzlinu," aspoň tá posledná vec bola pravdivá.

"Vau, toto je príliš veľa informácií," stále som spracovával, čo všetko mi o mojom novom ja povedala. Nie som si istý, že budem schopný takto klamať.

"Neboj sa, zvládneme to. Mimochodom, volám sa Nela Bernhardová. Mám narodeniny presne na Vianoce a okrem toho, že milujem mätovú zmrzlinu, rada pozerám kadejaké tínedžerské somariny na Netflixe. Och, a ešte som šéfkou oddelenia medzinárodného marketingu v jednej nemenovanej poisťovacej spoločnosti," dodala s úsmevom a do úst si položila poslednú lyžičku mätovej zmrzliny.

Večer som v posteli uvažoval, môj plán bol taký, že sa ráno na letisku neobjavím. Ale akého chlapa by to zo mňa robilo? Bol by zo mňa chrapúň, ktorý nie je schopný dodržať svoje slovo. Prečo som jej to len musel sľúbiť? Chcem sa z toho vyvliecť a nikdy ju už nevidieť, ale zároveň mi je jej ľúto. Človek musí byť naozaj v zúfalej situácii, keď je ochotný takto klamať. Vyspím sa na to. Ráno sa uvidí. Teraz len musím zavrieť oči a na ďalších osem hodín na nič nemyslieť. Ráno múdrejšie večera.