Nelina tvár bola červenšia ako paradajka a pozerala sa všade možne, len nie na mňa. Očami mi uhýbala pohľadom, znovu je v rozpakoch.

"Prepáč, zozadu to naozaj vyzeralo ako... no veď vieš..." koktala a stále sa mi nepozerala do očí.

"Neviem, ako čo to vyzeralo?" doberal som si ju. Chcel som z jej úst počuť to slovo, práve v tejto chvíli sa zdala tak nevinne, ako keby to slovo bola tá najhoršia možná nadávka.

"No proste, ako keby si si uľavoval..."

"Naozaj ma považuješ za chlapa, ktorý by masturboval v tvojej izbe, keď si len na chvíľu odbehla a keď okrem toho ešte ani dvere neboli zavreté na kľúč?"

"Nie, prepáč. Proste to bola prvá vec, ktorá ma napadla, keď som ťa tak videla," skláňala hlavu a v tej chvíli som ju chcel vziať do náručia, aby sa prestala cítiť zle.

"Nel, to je v pohode. Nič sa nestalo. Máš tie nožnice?" zmenil som tému, nechcel som, aby sa cítila nepríjemne.

"Aké nožnice?" nechápavo sa na mňa pozrela. Musel som sa smiať, kvôli tej trápnej situácii aj zabudla na to, že pre ne zbehla dolu.

"Nožnice, s ktorými rozstrihneme fotku do malého okienka na albume?" pripomenul som jej.

"Jasné, mám deravú hlavu. Tu sú," podala mi ich do ruky a zatvárila sa zmätene.

"Tak sa pustime do toho. Krúžok kreatívnych rúk sa začína," zavtipkoval som pre odľahčenie atmosféry.

"Asi by sme mali ísť postupne. Na prvých stranách by mali byť fotky z nášho prvého rande a potom ďalej tie ostatné, posledné strany by sme mali zaplniť zásnubnými fotkami na Londýnskom oku," chopila sa iniciatívy a priložila si stoličku k tej mojej.

"Tak to asi bude najlepšie. A čo moje fotky z Afriky? Máme ich tam dať? Veď vtedy sme spolu ešte neboli."

"Je to spoločný album, ale podľa mňa by sme ich tam mohli začleniť. Ozaj, čo tvoje nohavice? Ako si si na ne mohol rozliať lepidlo?" znovu sa vrátila k téme a oči jej zbehli ku môjmu rozkroku. Chvíľu si pozorne prezerala vyliate lepidlo a keď zbadala, že som si to všimol, odvrátila zrak ku albumu a fotkám.

"Nevšimol som si, že už je otvorené, pri otváraní som silno tlačil a vyfrklo na mňa."

"Nechceš si tie nohavice vyzliecť... teda prezliecť? Dala by som ich do práčovne, aby ti ich Elena vyprala," znovu sa pri slove vyzliecť zapýrila.

"To je v pohode, na tie nohavice už aj tak môžem zabudnúť. To sa už nebude dať vyprať," mávol som rukou.

"Ako chceš. Tak teda, ktorú fotografiu navrhuješ dať do okienka?"

"Asi tú z prvého rande na vyhliadkovej lodi. Z toho prostredia nám Laura aj tak urobila najviac fotiek, nebude vadiť, keď z nich jednu použijeme," automaticky zhromaždila na stôl všetky fotky z nášho fiktívneho prvého rande a obaja sme si ich začala prezerať. Nakoniec sme sa spoločne dohodli, že zvolíme fotku, na ktorej sa na seba obaja nesmelo usmievame a rukami sa opierame o zábradlie lode.

Keby mi niekto pred mesiacom povedal, že budem v izbe s dievčaťom, ktoré poznám dva týždne, vyberať fotky do nášho spoločného albumu, asi by som im povedal, aby sa dali zavrieť na psychiatriu. Ale to je samozrejmé, takéto veci sa vám nestávajú každý deň. Zo začiatku som si myslel, že som sa pomiatol. Že by som to s veľkou pravdepodobnosťou urobil pre každú ženu, pretože by som sa nechcel cítiť ako chrapúň. Ale postupne začínam objavovať, že by som na to len tak ľahko, ak vôbec, nepristúpil, keby sa nejednalo o Nelu.

V hlave som mal jasno, dva roky som si myslel, že som na ženy zanevrel a stačilo jedno stretnutie s ňou, a ja som pristúpil na jej dohodu ako marioneta ovládaná bábkarom. Stretával som ju každý deň v bistre, len som sa jej pozdravil a dúfal, že sa pri mne raz pristaví a spýta sa ma, ako mi chutili moje raňajky. Chcel som ju osloviť sám od seba, ale ona nikdy neprejavovala záujem. Každý deň sa usmievala a s pokojom prijímala námietky nespokojných zákazníkov, nebol som si istý tým, či bude mať náladu sa so mnou rozprávať. Preto som ju len pozoroval. Pravdou je, že som do toho bistra nechodil kvôli tomu, že tam robili najchutnejšie raňajky, ale preto, aby som ju videl. Jej optimizmus mi spríjemňoval ráno. Vždy som ju počul vtipkovať, viackrát videl, ako spadla s jedlom na zem, ale vždy sa postavila s hrdou tvárou a pokračovala v práci ďalej. Nezastavila sa. Dodávala mi odhodlanie, že po každom páde sa človek musí postaviť a ísť. Nezastavovať sa.

A keď som v to ráno prišiel do bistra a moji kamaráti stále dobiedzali, aby som si niekoho našiel a predhadzovali mi pred nos rôzne online zoznamky, kde by som sa mohol zaregistrovať, pohotovo som reagoval a urobil niečo impulzívne. Videl som ju pred sebou a nazval ju svojou priateľkou. Ukázal som na ňu prstom. Spočiatku si myslela, že si chceme len niečo objednať, ale keď pochopila, o čo sa jedná, neprezradila ma. Hrala to so mnou. Bol som zúfalý a ona to videla. Pomohla neznámemu bez okolkov. Nevedel som, či mám za ňou po tomto výstupe ísť, preto som sa rozhodol odísť bez rozlúčenia.

Mal som sa zachovať inak, poďakovať sa jej ešte v ten deň, ale bál som sa. Bál som sa, že sa z neznámeho pri raňajkách pre ňu stanem zúfalým šialencom, ktorý nazýva ženy, ktoré nepozná, svojimi priateľkami. Správal som sa ako strachoprd. Uľavilo sa mi, keď som ju zbadal na druhý deň. Oslovil som ju po slovensky, pretože som ju párkrát počul šomrať si niečo v slovenčine. Poďakoval som sa jej a myslel si, že sa znovu vrátime k len každodennému pozdraveniu sa, keď mi na stôl prinášala moje raňajky. Ale potom sa mi zverila s tým, že ju vyhodili. Videl som v jej tvári ten zlomený výraz. Zlomený výraz signalizujúci porážku a preto som súhlasil s jej žiadosťou. To je skutočný dôvod môjho súhlasenia s týmto paktom medzi nami.

Nie, nebolo to kvôli tomu, že mi jej bolo ľúto. Ani kvôli tomu, že som sa zaviazal, že sa budem k ženám vždy správať úctivo. Bolo to z jednoduchého maličkého dôvodu, pripomínala mi mňa. Ten istý zlomený výraz som poznal veľmi presne z mojej tváre. Cítil som sa tak vždy, keď ma otec nazval nehodným synom, vždy, keď ma odmietli futbaloví tréneri so slovami, že nie som príliš dobrý, a vtedy, keď som zistil, že ma zradil môj najlepší kamarát.

"Hotovo! Tramtaradá!" šťastne zvolala, keď do albumu nalepila poslednú fotku.

"Ostalo nám niekoľko strán voľných," listoval som prázdnymi stranami na konci albumu.

"To voľné miesto je vyhradené pre naše svadobné fotky. Je to tam vynechané naschvál," znovu myslí dopredu.

"Musím uznať, že ten album vyzerá až príliš realisticky. Máš ten prsteň, ktorý nám dala Lauri?"

"Jasné, teraz musím dávať pozor na dva prstene. S týmto zasnúbením je makačka, už nikdy si nič takéto nevymyslím," žartovala a uhladzovala fotografie v albume. Pričom na prste teraz mala skutočne navlečené dva prstene.

"Vidíš, aké máš šťastie? Niektoré ženy majú problém vymámiť od svojich partnerov čo i len jeden, a ty máš od svojho falošného dokonca dva," smial som sa zdvihol jej ruku do vzduchu, aby som sa mohol lepšie zapozerať na oba prstene. Je jasné, že starej mamin prsteň bol kúzelnejší, ale aj ten od Laury mal niečo do seba. Bol jednoduchý, uhladený strieborný, s menším diamantom zasadeným v centre korunky. Práve tento sa mi k Nele hodil o niečo viac.

"Áno, Leo. Si proste perfektný snúbenec. Musím ťa pochváliť, to s tým vypýtaním prsteňa z obrázku bolo mazané. Som si istá, že Barbara sa hneď spýta, kde mám ten prsteň z fotky schovaný a ja jej ho triumfálne predložím pred nos."

"Ideme sa im pochváliť našim veľdielom?"

"Je dokončený. Aj lepidlo už zaschlo, myslím, že je načase, aby sme ich ohúrili našou prekypujúcou láskou," zastala si a album si privinula k telu.

"Mám vziať aj tú väčšiu fotografiu?"

"Vezmi. Moji rodičia ju budú chcieť dať určite zarámovať."

Keď sme prišli do obývacej izby, už tam bola posadená celá Nelina rodina, ktorá akoby predvídala, že im nesieme niečo ukázať, pretože všetky oči sa znovu upriamili na nás.

"Sú to tie sľúbené fotky?" zdvihla obočie Barbara a postavila sa zo sedačky.

"Áno, celý album. Nech sa ti páči," podávala jej ho Nela s úškrnom na tvári, z nejakého dôvodu sa mi stále zdalo, že nám to Barbara nehlce tak, ako ostatní. Ako keby nás stále podozrievala.

"Budeme si ten album kolovať, dobre? Všetci sme už zvedaví na vašu cestu životom v Londýne," zahlásila dramaticky pani Bernhardová a odpila si z čaju položenom na stolíku.

"Nelka, to je vaša zväčšená fotografia zo zásnub?" napravil si okuliare na nose pán Bernhard a zapozeral sa na veľkú fotografiu, ktorú som držal v rukách.

"Áno, tá je pre vás," podával som mu ju.

"Idem Ivanovi povedať, aby ju dal okamžite zarámovať. Tá fotografia bude odteraz na čestnom mieste. Ďakujeme, Nelka a Leo," tak mala Nela predsa len pravdu, že si ju budú chcieť nechať.

"Nádherné fotografie, Neluška. A ten druhý prsteň zo zásnub? Že by si ho stratila a kvôli tomu si od Lea dostala nový?" škodoradostne sa vyškierala Barbara. Vážne si nenechá ujsť ani jednu príležitosť, aby ju mohla zosmiešniť.

"Barbara, mám ho na prste. Máš také všímavé oko a toto si nezbadala?" otrčila jej prstenník s dvoma prsteňmi.

"Ty máš dva prstene? Načo ti to bude?"

"Ten prvý som jej kúpil ja sám, ten druhý, ako už vieš, je rodinné dedičstvo. Nel si zaslúži mať oba."

"Skvelé, že vám ostalo aj miesto na svadobné fotografie, a tiež si do nich môžete uložiť fotografie zo zásnubného večierku. Takto tam budete mať najdôležitejšie okamihy vášho vzťahu," zamýšľala sa dopredu Nelina mama. No, ten zásnubný večierok bude pre náš vzťah konečná a budú to jediné fotografie, ktoré v tom albume nebudú zhotovené na zelenom plátne, ale to ona teraz nepotrebuje vedieť.

Laura odviedla perfektnú prácu, pretože ani jeden sa nezamýšľa nad tým, či sú pravdivé. Aj Buckinghamský palác vyzerá naozajstne. Nikto nespochybňuje reálnosť týchto fotiek, čo je najdôležitejšie.

"Boli z toho albumu nadšený, misia splnená," zahlásila po príchode do našej izby.

"Čo s tými fotkami urobíme, keď sa toto všetko skončí?"

"Neviem, zatiaľ ho uložím k ostatným fotkám, ktoré mám tu v izbe," naťahovala sa do skrini po krabicu, z ktorej vytŕčali fotky.

"Môžem si to pozrieť?" pristúpil som k nej a zložil krabicu dole, bolo jej to privysoko a nedotiahla na ňu.

"Nie je tam nič zaujímavé. Len pár fotiek z môjho detstva."

"To celkom zaujímavo pre mňa znie," sadol som si na posteľ a začal si prezerať jednu fotografiu za druhou.

"Vidíš, vyzerala som ako strašidlo do maku," žartovala nad pohľadom na svoju tvár. Sedela v lavici so šlabikárom položeným na stole, mala zapletené dva vrkoče a usmievala sa.

"Podľa mňa si vyzerala roztomilo," vezmem do rúk fotku, na ktorej je staršia a má na zuboch strojček. Jej úsmev nie je taký výrazný ako na tej prvej, kedy sa usmievala od ucha uchu.

"Keby sme sa stretli v škole a ja by som vyzerala ako na tejto fotke, oslovil by si ma?" zahľadela sa mi do očí, a ako keby čakala negatívnu odpoveď.

"Áno, oslovil. Už som ti povedal, že mi na vzhľade nezáleží. A ty si bola krásna už aj vtedy, hoci si mala strojček. Ak si škaredá zvnútra, nepomôže ti vonkajšia krása. Pretože vnútro sa opraviť nedá. A ty si krásna zvnútra aj zvonku. Nepodceňuj sa," usmial som sa na ňu a jemne do nej ťukol lakťom.

Keď sme ráno prechádzali do vonkajšej záhrady, na stene v obývacej izbe ma prekvapil zarámovaný obraz našej fotografie zo zásnub, ktorá sa vynímala pri svadobných fotkách Barbary s Danielom a Simona s Olíviou. Keď sme prišli ku stolu, naskytol sa nám pohľad na prázdny stôl, pri ktorom sedel len Daniel s dvojičkami.

"Dobré ráno. Kde sú všetci?" predbehla ma otázkou Nela.

"Všetci museli utekať do firmy. V kamiónoch sa pokazili chladiarenské boxy a celá tona vyexpedovaného syra sa pokazila. Hypermarkety v Amerike šalejú, pretože s tou dodávkou počítali, takže teraz to tam riešia. Aj mne pred chvíľou volali, aby som prišiel, pretože som ten obchod uzatváral spolu so Simonom, ale nemám s kým nechať Zaru a Sofiu. Opatrovateľke sme dali voľno. Bolo by odo mňa trúfalé, keby som vás požiadal, aby ste na nich dali pozor?" prehovoril Daniel so zúfalým hlasom.

"Daniel, dvojičky sa ma boja. A Barbara ťa zabije, keď zistí, že si ich nechal so mnou," odhovárala ho Nela.

"Barbara sa s tým bude musieť zmieriť. Inú možnosť nemáme. Do firmy ich nemôžem odniesť, prosím, Nela. Keď sa s nimi trochu zoznámiš, obľúbia si ťa," stále úpenlivo prosil.

"Fajn, ale keď ma bude chcieť Barbara zaškrtiť, je to na teba."

"Ďakujem, máte to u mňa. Držte nám palce, aby sme to nejako vyriešili," hodil do seba sústo vajíčok na stole, pobozkal Zaru a Sofiu a rýchlo letel ku svojmu autu.

"Čo s nimi budeme robiť?"

"Ty si lekár, niečo vymysli," sadla si za stôl a uškŕňala sa.

"Mohli by sme s nimi ísť do mesta. Na kolotoče..." povedal som prvé, čo ma napadlo. S deťmi nemám žiadne skúsenosti.

"To bude fajn. Ale najprv ich musím presvedčiť, že nie som veľká zlá teta," vstala a kľakla si k Zare a Sofie sediacej pri ich detskom stolíku.

"Veľa šťastia," povzbudzoval som ju obďaleč.

"Ahojte, krásavice. Ja som vaša teta Nela, som sestra vašej mamičky. Nie som zlá, len som nebývala doma, preto ma nepoznáte. Ale mám vás rada. Dneska si aj s ujom Leom užijeme kopec zábavy, budeme robiť všetko, čo len budete chcieť, dobre?" pobozkala ich na líce.

"Teta Neja?" obidve sa spýtali a Nela im s úsmevom prikývla.

"Aspoň nejaký pokrok, už odo mňa neutekajú," otočila sa ku mne a smiala sa.

Po raňajkách sme vzali autosedačky z Barbarinho auta, od ktorého nám Elena dala kľúče a naložili ich do Nelinho.

"Ako sa to zapína?" Barbara mala zadovážené asi tie najzložitejšie autosedačky s miliónom popruhov.

"Viem ja? Mala som problém odopnúť čo i len bezpečnostný pás v lietadle," vtipkovala a posadila Zaru do prvej červenej autosedačky.

"Toto ide asi cez ruky, nie?" bolo tam asi päť rôznych pásov, bude vôbec umenie, ak sa z toho vysomárime.

"Načo ľudia vymýšľajú takéto komplikované veci?" hundrala si a skúšala všetky rôzne variácie, ako by to mohla pripnúť.

"Už to mám!" šťastne som vykríkol po dôkladnom preštudovaní statiky a pozapínal sled piatich pásov.

"Hurá!" zatlieskali obe dvojičky a my sme z chuti vybuchli do smiechu.