Pohľad mi skĺzne na Nelu sediacu za volantom auta, pozorne sleduje rysujúcu sa cestu pred sebou a na jej tvári nie sú znateľné žiadne známky ľútosti, či smútku. Iného človeka by takéto poznámky zasiahli, ľutoval by sa, plakal by. Ale Nela nie, na tvári má svoj tradičný zadumaný výraz, nad niečím premýšľa, ale netvári sa skleslo. Neviem, či ju slová toho podliaka zasiahli, alebo sa jej len veľmi dobre darí skrývať svoje emócie pod pokrievkou. Stále sa ju snažím čítať.

Každý iný by sa zložil a poplakal si, Nelu som ešte plakať nevidel. Nikdy neplače. Ani vtedy, keď ju vyhodili z práce, ani keď ju Barbara pred všetkými strápnila, a ani teraz. Plakala len raz, keď ma presviedčala, aby som pristúpil na jej plán. Aj to neboli skutočné slzy, ale falošné. Nechcem tým teda povedať, že ženy by mali stále plakať, to nie, Nela je proste len veľmi silná osobnosť. Nenechá sa zlomiť takýmito nedospelými sedliackymi urážkami a dobre robí. Ten tupec nie je hodný jej sĺz, jeho urážlivé slová sú prejavom jeho hlúposti, žiadny normálny človek by nezačal nikoho urážať pre nič za nič.

Vždy som nenávidel tyranov a šikanovanie. V škole som nepatril medzi najpopulárnejšie deti, skôr som bol v ústraní a nepatril do žiadnej skupiny. Snažil som sa vychádzať s každým rovnako, byť so všetkými zadobre. Ale samozrejme ako v každej škole, aj u nás sa našlo pár zakomplexovaných deciek, ktorí si vylievali svoju zlosť na niekom inom. Vždy som sa ich snažil zastávať, upozornil učiteľov alebo riaditeľa, aby s tým niečo začali robiť, pretože som bol toho názoru, že násilím sa nikdy nič nevyrieši. Keď som videl nejakého tyrana ako niekomu ubližuje, pristúpil som k nemu a snažil sa racionálne vyjednávať. Asi si dokážete predstaviť, ako to zakaždým dopadlo. Nepočúval ma, len ma odbil slovami, aby som si hľadel svoje a čušal, pokým sa nič také nedeje mne. S tyranmi sa proste racionálne rozprávať nedá. Nie som bitkár, tuším som sa s nikým v živote nepobil. Aj v škole by som radšej nastavil druhé ucho, ako niekoho udrel. Na ihrisku je to tiež rovnaké, ak vznikne nejaká potýčka, vždy som ten, ktorý sa hrá na rozhodcu a oddeľuje ich od seba.

Ale pri Nele? To je úplne iná kapitola. Len horko-ťažko som sa ovládal, aby som tomu Borisovi jednu nevrazil. Stále mám pocit, že ju musím pred všetkým a všetkými ochraňovať. Normálne sa pri nej mením na mamu levicu, ktorá si chráni svoje mláďatá pred okolitým svetom. Aj pri otcovi mám takmer neustále pocit, že vybuchnem a strelím mu, ale to by som sa nikdy neopovážil. Aj napriek tomu, aký zadebnenec je, je to stále môj otec. Ešte možno Laura a mama sú jediné, za ktoré by som bol ochotný sa s niekým pobiť. Ale Laura má podrezaný jazyk, tá moje ochranárske služby nikdy nepotrebovala.

"Seb, zvoní ti mobil," až teraz si uvedomím, že mi vo vačku niečo zvoní a vibruje.

"Prosím," rýchlo prijmem hovor a priložím si telefón na ucho, pričom Nela sa uškŕňa a znovu sa baví nad mojím zamyslením sa.

"Seb, braček. Ako ide život?" ozve sa z druhého konca telefónu hlas môjho spoluhráča z tímu, Stana.

"Ale dá sa. Čo ty?"

"Všetko po starom. Trénujeme na novú sezónu, na druhý mesiac má k nám prísť na tréningy skaut z nejakého prvoligového tímu, takže musíme byť v najlepšej forme. Inak, tie fotky by si mal mať dozajtra na Slovensku. Načo ich vlastne potrebuješ?"

"Rodina si ich chce pozrieť. Díky, brácho. Máš to u mňa A keď zistíš meno toho trénera, nezabudni na mňa, ozvi sa."

"To je samozrejmé. Tak sa zatiaľ maj," som zvedavý, z akého klubu k nám tento rok prídu. Práve minulú sezónu som mal zranenie krátko pred začiatkom sezóny a predbehol ma iný spoluhráč. Keby som sa vtedy nezranil, práve teraz by som hral za Liverpool ja. Ale talentov je plno a miest málo. Načo by si tím kupoval zraneného hráča? Takže som si odsedel na lavičke celú zimnú sezónu a do futbalového kolotoča sa vrátil až na jar. Mal som riadne depky, už som chcel aj s futbalom skoncovať, vrátiť sa domov a priznať, že môj otec mal po celý čas pravdu. Ale po prvom kopnutí do lopty po vyliečení zranenia, som znovu pochopil, prečo mi to snaženie sa za to stojí. A tento rok mám ďalšiu šancu, budem musieť do toho ísť naplno, už sa šťastie musí konečne obrátiť aj na moju stranu. Ale futbal je riskantné odvetvie, môžete byť hore alebo dole. Nič medzitým neexistuje. Jedna malá chyba a ste vyradený do konca sezóny. A naopak, zapáčenie sa skautovi vás môže dostať na výslnie rýchlosťou svetla.

"To bol môj kamarát Stan, fotky z Afriky by mali zajtra doraziť."

"Tak som rozmýšľala, nemali by sme na tie fotky kúpiť nejaký album? Naši rodičia si myslia, že tie fotografie mapujú celý náš spoločný život v Londýne, nie jednodňový falošný photoshooting v štúdiu s tvojou sestrou na zelenom plátne," hlasno sa zasmiala.

"Dobrý nápad. Bude to vyzerať vierohodnejšie," súhlasil som s ňou. Sám som zvedavý, ako budú tie fotografie vyzerať. Laura je profesionálka, ale predsa len môžu navodiť dojem falošnosti. Snáď to neprekuknú.

"Ide sa do papiernictva!" zvolala radostne.

V papiernictve mali albumy od výmyslu sveta, Nela si každý jeden pozorne prezerala a hodnotila. Že vraj musí ladiť k charakteru nášho vzťahu. Výber som nechal na ňu, aj tak tie fotky budeme ukazovať iba jej rodičom, má právo ho vybrať ona.

"Páči sa mi tento!" šťastne vyhlásila a album si privinula k telu ako dievčatko, ktoré našlo svoju vysnívanú bábiku. Pôsobila milo, aj keby sa mi ten album nepáčil, nemal by som srdce povedať jej to. Album mal bieločierne pásiky a ornamenty, pričom na prednej strane bolo vyrezané okienko na fotografiu.

"Súhlasím, berieme ho," odsúhlasil som jej kúpu a usmial sa.

"Dobrý výber. Ste krásny párik, určite sa v ňom budú vynímať vaše spoločné fotografie," prihovárala sa k nám pri pokladničnom pulte predavačka a Nela sa začala pučiť od smiechu. Je vtipné, že si aj ľudia naokolo myslia, že sme pár. Zvláštne, že keď vidia ľudia pri sebe chlapa so ženou, automaticky predpokladajú, že sú aj pár.

"Nel, naozaj si v poriadku?" pýtam sa jej večer, keď sme obaja usalašení pod perinami na posteli.

"Jasné, že som. Jeho slová mi nemôžu ublížiť. Možno na strednej áno, ale teraz si už z toho nič nerobím. Bolo by predsa zbytočné, keby sa nad tým trápim, nie? Aj tak to nemôžem zmeniť, niektoré veci nemáme vo svojich rukách. Ak si niekto myslí, že som škaredá, je to ich názor a na vlastný názor má právo každý," hovorila to sebavedomo, ani štipka sebaľútosti.

"Keby každý uvažoval tak, ako ty, vo svete by vládol mier."

"Myslíš, že sa bude tvojej mame darček páčiť?"

"Určite. Bude mať hlavne radosť z toho, že si taká všímavá a zistila si, že má rada umenie. Dokonca ťa bude za to milovať ešte viac. Vždy chcela mať niekoho, s kým by sa mohla porozprávať o umení," moje slová v nej vyvolali skutočnú radosť, pretože šťastne lomcovala rukami a skríkla "yes."

Keď sa ráno zobudím, Nela ešte pokojne spí, takže sa snažím byť potichu, aby som jej neprerušil spánok. Beh je mojím jediným zdrojom udržiavania sa vo forme, pravdepodobne by som mal začať aj s nejakými silovými cvičeniami, mám presne vryto v pamäti, aké ťažké bolo nastúpenie do deväťdesiat minútovej hry po polročnom sedení na lavičke. Moja kondička bola hrozná, ledva som to uhral a ešte som bol aj zadýchaný, ako keby to bol môj prvý zápas v kariére. Našťastie, po návrate do Londýna máme naplánované niekoľkodňové individuálne tréningy, tréner vravel, že sa zo začiatku budeme sústrediť na prihrávky a dynamiku.

"Leo, aj ty behávaš?" počul som za sebou nejaký hlas. Zastal som a otočil sa, aby som zistil, kto to je, pretože takto podľa hlasu som ho nespoznal.

"Nazdar, Simon," zdravil som sa mu, keď ma po chvíli dobehol.

"A ja som si myslel, že som jediný, ktorý si v rodine dopraje ranný beh."

"Potrebujem sa udržať vo forme. Doma v Londýne som trénoval každý deň."

"Načo potrebuje lekár trénovať?" zastavil sa nad mojimi slovami a plnými dúškami hltal vodu z fľašky.

"Ako lekár sa musím udržiavať."

"Veď jasné. Len som žartoval. Čudné, že sme sa ešte nestretli. Tiež behávam o takomto čase."

"Možno máme inú trasu," dal som sa opäť do behu a Simon sa pridal ku mne.

"Síce mám už dnes odbehanú svoju tradičnú vzdialenosť, ale dám si s tebou aspoň jedno kolečko. Ešte sme sa poriadne nerozprávali, odkedy ste prišli. Moja sestra vyzerá byť s tebou veľmi šťastná," stále rozprával a nasledoval ma. Radšej behám v tichosti a sám, ale bolo mi jasné, že Simona sa asi nezbavím.

"Nel je skvelá žena. Zaslúži si byť šťastná," odvetil som a vyštartoval rýchlejšie, mal problémy ma dohnať.

"Ty ideš ako strela. Behávam už od malička, ale ty vyzeráš ako keby si to robil profesionálne. Mimochodom, som rád, že ťa Nela má. Je vidieť, že si skvelo rozumiete, nemala doteraz šťastie v láske, mala len jeden seriózny vzťah, ale nesprával sa k nej pekne. Skoncovala s ním, keď jej dal prvú facku, ale že vraj už predtým ju emočne týral."

"Čože?" nechápavo som sa na neho pozrel, toto som nevedel. Aký chlap položí ruku na ženu?

"Prepáč, asi som ti to nemal povedať. Neprináleží mi o tom hovoriť, prosím, nehovor jej, že som ti to prezradil," nemohol som sa sústrediť na jeho slová. V tejto chvíli som mohol myslieť len na Nelu a na údajného podliaka, ktorý by jej bol schopný ublížiť. Ale nemôžem sa jej na to spýtať, to by bolo odo mňa drzé, zrejme jej to nie je príjemné, a preto mi o tom nepovedala.

Pravdepodobne je to pre ňu ďalšia bolestivá spomienka a ja nebudem ten, ktorý jej bude sypať soľ do rany. Pri najbližšom falošnom objatí si dám záležať na tom, aby som ju držal tak silno, ako to len bude možné.

Celý deň mám problémy s koncentráciou a premáham sa, aby to na mne nebolo vidieť. Samozrejme, že Nele nič nepoviem, prečo nemohol držať Simon jazyk za zubami? Keby nejaký úbožiak položil ruku na moju sestru, toto by bol jeden z tých prípadov, keby som sa neudržal a riešil násilie násilím. Ale zo Simona nemám ten dojem, navyše Nela hovorila, že ju neochránil ani pred Borisom, takže pochybujem, že zakročil v tomto prípade.

"Tak, neurobím ti dnes hanbu?" vyšla von z kúpeľne a s očakávaním čakala na moje zhodnotenie jej vzhľadu. Náramne jej to svedčalo. Mala na sebe ružové čipkované šaty so sukňou po kolená a odhalenými ramenami. Asi po prvýkrát mala na nohách lodičky a vlasy si upravila do drdolu pripomínajúceho mašľu.

"Si nádherná," neskrýval som svoje rozčarovanie a ona odo mňa odvrátila nesmelo zrak. Ako keby bola z mojich dvoch jednoduchých slov v rozpakoch, ako keby nebola zvyknutá na takéto slová. V skutočnosti by ich mala počúvať každý deň, pretože bola vskutku krásna. Nepotrebovala tonu mejkapu a vyzývavé oblečenie, jej pehy a ryšavé vlasy ju robili jedinečnou, jedinečne krásnou.

"Tiež nie si na zahodenie," pristúpila ku mne a zaviazala mi kravatu. Nebol som si istý, či ju o to môžem požiadať, ale nikdy som si nebol schopný zaviazať kravatu. Robila to pre mňa moja mama, sestra, alebo Agáta.

"Ďakujem," usmial som sa na ňu, ona znovu sklopila zrak a rýchlo si odtiahla ruky z mojej kravaty. Mala ich tam o trochu dlhšie, ako bola potreba, ale bolo mi to príjemné. Aj cez látku som zacítil teplú pokožku jej drobných dlaní. Takto s opätkami siahala presne do výšky mojich očí.

"Rado sa stalo," vzala si kabelku a vyšla z dverí.

"Kam ste sa to vy dvaja vybrali, navyše ešte takto vyobliekaní?" zarazila nás pri odchode zvedavá Barbara.

"Na romantickú večeru. Nečakajte nás doma tak skoro," odvetila jej a pristúpila k autu.

Mamina oslava jubilea sa konala v hale, kde sme vždy organizovali nejaké večierky. Bolo tu asi päťdesiat ľudí, z toho možno len pätnásti prišli kvôli tomu, aby skutočne oslávili jej narodeniny. Ostatní boli otcovi biznis partneri a ich manželky, stavím sa, že otec trval na to, aby ich mama všetkých pozvala, pretože v našej rodine sa musí všetko oslavovať vo veľkom. Nikdy sa nemôže konať nič v kruhu rodiny.

"Maminka, všetko najlepšie!" objal som ju a pobozkal na líce. Mama sa doteraz tvárila skleslo, ale jej výraz sa hneď uvoľnil, keď nás zbadala.

"Ďakujem, že ste prišli. Nelka, vyzeráš nádherne. Ako nejaká princezná."

"To vy ste nádherná, pani Becková. Všetko najlepšie k narodeninám. Dúfam, že sa vám bude náš darček páčiť," objala ju a do ruky jej podala zabalený obraz divého maku.

"Nemuseli ste si robiť starosti. Ale veľmi pekne vám ďakujem."

"Ktože sa nám tu ukázal, môj nehodný fagan, zdravím ťa," zozadu som počul neprimerané poznámky svojho otca.

"Zdravím ťa, darmožráč. Toto mala byť mamina oslava, nie stretnutie tvojich partnerov. Zo všetkého musíš niečo vyťažiť," odbil som ho naspäť.

"Seby, Henrich, aspoň dnes sa nehádajte, prosím vás," mama zase zosmutnela, nie, dnes ju nebudem trápiť a svojho otca odteraz ignorujem.

"Prepáč, maminka. Dnes je tvoj deň. Už ani neceknem," udobroval som si ju a pobozkal na zvraštené čelo. Mama sa na mňa nikdy nedokázala hnevať, aj teraz sa hneď zasmiala.

"Radšej pozvi Nelku do tanca," nabádala ma smerom k zaplnenému tanečnému parketu.

"Vy ste oslávenkyňa, to s vami by si mal zatancovať," odhovárala ju od spoločného tanca Nela.

"Ja som si tancovania užila dosť. Vy ste mladí a zaľúbení, len choďte," nahodila na mňa prísny pohľad, ktorý signalizoval, aby som tam len tak nestál a odviedol Nelu na tanečný parket.

"Smiem prosiť," otočil som sa k nej a poskytol jej svoju ruku.

"Som hrozná tanečnica, postúpam ti nohy a urobím nám len hanbu."

"A ja som ochotný to risknúť," stále som jej pridŕžal rameno.

"Fajn, ale keď budeš mať dostúpané nohy, nesťažuj sa. Varovala som ťa," prijala moje rameno a za ruku som ju viedol na parket.

"Och, takže budeme klišéovitý pár, ktorý sa pozerá pri tanci do očí a usmieva sa bez príčiny?"

"Keď už predstierame, vložme sa do toho na sto percent," zasmial som sa a zakrútil ju. Tancovali sme pomaly, len sa kolísali zo strany na stranu. Obe ruky som mal položené pod jej lopatkami a ona mala tie svoje okolo môjho krku, pričom hlavu mala položenú na mojej hrudi. Sem tam zdvihla hlavu a pozrela sa mi do očí, letmo sme sa usmiali a pokračovali v tanci. Pravdepodobne sme vôbec netancovali do rytmu, ale bolo príjemné mať ju pri sebe tak blízko.

"Prepáč, vravela som ti, že som nemehlo," rýchlo sa odo mňa odsunula, keď mi opätkom stúpla na palec. Zabolelo to, ale nedal som to na sebe znať. Nechcem, aby sa kvôli tomu cítila zle.

"Veď to nič nebolo. Ani som to necítil," zľahčoval som situáciu a pritiahol si ju naspäť do náručia.