Knižný klub mojej mami je len zámienka na ohováranie a kritizovanie ostatných dám, ktoré sa práve daného posedenia nemohli zúčastniť. Je to s nimi ako začarovaný kruh. Daný týždeň nepríde jedna a klebetia o nej, potom na budúci sa už objaví a vytipujú si ďalšiu obeť. V podstate len ako supy čakajú a dúfajú, že dochádzka nebude stopercentná, aby sa mali o čom baviť. Najpokryteckejšie je ale to, že sa k sebe počas stretnutia vždy správajú milo a rozdávajú falošnejšie úsmevy, ako sú pery Silvie Kucherenko. Ani si nepamätám, kedy naposledy rozoberali obsah nejakej knihy.

Zo začiatku sa venovali mne a môjmu snúbencovi, položili mi asi milión otázok, dobre že sa ma ešte nespýtali, aký druh spodného prádla Seb používa. Ak by som tam však ostala ďalšie minúty, som si istá, že by prišla reč aj na to. No a potom začali ohovárať dcéru pani Romančíkovej, ktorú práve prepustili a je nezamestnaná. Keby len tak moja milá mamička vedela, že jej dcéra je na tom podobne, pravdepodobne by sa na tom tak z chuti nezasmiala. Naozaj mi chvíľami prídu ako také Stepfordské paničky. Nemohla som byť šťastnejšia, keď som vo dverách spatrila Seba.

Moja nálada bola na bode mrazu, keď som zazrela hlupáka Borisa a z posedenia s maminými kamarátkami som tiež nebola nadšená, takže zmrzlina s ním bola asi vrcholom môjho dňa. A áno, celý deň som nevidela ani Barbaru, to je asi najväčším plusom.

Musím začať premýšľať nad darčekom pre pani Beckovú. Nepoznám ju, neviem, čo má rada. Chcela by som jej darovať niečo, čo by ju potešilo.

"Ani tebe sa nedá spať?" vytrhol ma z myšlienok Seb a odtiahol jeden vankúš z mojej barikády, aby sme na seba mohli lepšie vidieť.

"Nie, premýšľam o darčeku pre tvoju mamu."

"Nemusíš si robiť starosti, moja mama nie je výberavá."

"Chcem jej dať niečo, čo jej skutočne urobí radosť," presunula som sa na druhý bok a podložila si hlavu rukami.

"Prečo ti na tom tak záleží?" tiež som nechápala, prečo si z toho robím takú veľkú hlavu. Obvykle myslím na darčeky keď prihorieva, nikdy sa nad tým nezamýšľam dva dni dopredu.

"Asi chcem na tvoju mamu urobiť dojem," čo vôbec nedávalo zmysel. Veď to všetko predstierame, malo by mi to byť jedno.

"Myslím, že to sa ti už podarilo pri prvom stretnutí. Mama ťa chváli, dnes ma už aj burcovala k zvoleniu dátumu našej svadby."

"Dátum svadby?"

"A ešte si aj stojí za tým, že nám ju zaplatí," nervózne sa poškrabal na brade. Je znateľné, že je smutný z toho, že svojej mame musí vykladať lož za lžou.

"Je mi ľúto, že musíš svojej mame takto klamať," opatrne som vystrela ruku a pohladila ho po vlasoch. Bože, čo to robím? Zase som sa nechala strhnúť okamihom. Nemáme sa dotýkať, keď sme osamote. Seb sa trochu prekvapil, ale neodtiahol moju ruku, ani nič nepovedal.

"Sám si za to môžem. Pôvodne sme mali klamať len tvojim rodičom, ale ja som do toho zatiahol aj tých svojich. Toto je celé na mňa. Ty s tým nemáš nič spoločné."

"Niekedy robíš proste to, čo musíš. Na konci im povieš pravdu a uľavíš svojmu svedomiu."

"Nerozumiem, ako bol niekto schopný ubližovať ti. Záleží ti na druhých, to mám na tebe rád, si dobrý človek," srdce mi poskočilo. Má ma rád?

"Až na to, že klamem," ľútostivo som si zašomrala popod nos, ale on to počul.

"Aj dobrí ľudia niekedy klamú, nemyslím si, že je tu niekde presná definícia dobra," uškrnul sa.

"Pravdepodobne nie je," hlasno som si zívla.

"Dobrú noc, Bernhardová."

"Dobrú noc, Beck," usmiali sme sa na seba a prevalili sa na druhé konce našej postele.

Po prebudení nebol Seb ráno znovu v izbe, zrejme si šiel opäť zabehať. Podobne ako včera, aj dnes som si dopriala relaxačný kúpeľ, ale tentoraz som si pre istotu zamkla dvere na kľúč. Nebudem riskovať ďalšie trápne stretnutie v kúpeľni, možno by som už nemala také šťastie ako včera a Seb by vtrhol dovnútra presne v čase, keď by som vyliezala z vane. Nechcem ani len pomyslieť na to, ako divné by to medzi nami potom bolo.

Pri raňajkách sú všetci akísi entuziastickí, hlavne môj otec a Simon, ktorí hovoria o nejakej úspešnej expedícii do Ameriky. Náš rodinný podnik je najväčšou a najstaršou výrobňou syra na Slovensku. Našu značku dodávame takmer do všetkých štátov Európy, je teda veľký úspech, že sa im podarilo uzavrieť obchod s maloobchodnou jednotkou až v ďalekej Amerike.

"Toto sa musí osláviť, Elena, prines nám, prosím ťa, šampanské!" zvolal šťastne otec.

"Eduard, je sotva deväť hodín! Nie je priskoro na alkohol?" okríkla ho moja mama.

"Gabriela, podarila sa nám veľká vec! O uzavretie tohto obchodu sa pokúšame posledný polrok, musíme to zapiť," nenechal sa odbiť a Elene dával pokyn, aby si nevšímala moju mamu a naozaj zbehla priniesť spomínané šampanské.

"Pán Bernhard, to vám gratulujem! Podaril sa vám husársky kúsok," vstal od stola Seb a šiel môjmu otcovi podať ruku. Na otca to urobilo dojem, pravdepodobne som nebola jediná, kto chce zapôsobiť na rodičov.

"Dnes sa nám podarila veľká vec. Vďaka Simonovi, ktorý mal na starosti uzavretie tejto zmluvy a mojej prenádhernej dcére Barbare, ktorá sa vrátila do podniku hneď po narodení mojich dvoch vnučiek, dnes môžeme osláviť veľký postup na celosvetovom trhu. Na náš rodinný podnik! Aby sme slávili aj ďalšie takéto úspechy!" pozdvihol pohár so šampanským a začalo sa so štrnganím. Bola som naozaj rada, že sa nám podaril takýto prelom, ale na druhú stranu ma bolelo, že mňa vo svojom prednese nezahrnul. Popravde, ani nemal prečo. Veď ja som do toho podniku nepatrila. Nie som si istá, či som vôbec patrila do tejto rodiny. To je jedno, nebudem sa utápať v sebaľútosti. Aj tak som nikdy netúžila pracovať v našej firme.

Simon a Barbara sú iní, zaujímajú sa o obchod, marketing, manažment. Sú ctižiadostiví, idú si za svojím snom. Ja som sa vzdala svojho sna. Chcela, a aj stále si želám byť žurnalistkou, ale nič pre to nerobím. Som naštvaná sama na seba.

"Si v pohode?" drgne do mňa Seb a znovu ma vyruší z môjho vnútorného monológu. Akoby vycítil, že nie som v poriadku.

"Nikdy mi nebolo lepšie," zaklamem a na prvý šup do seba vylejem pohár so šampanským.

"Nelka, zabudol som sa spýtať, ako to ide tebe vo firme?"

"Dobre. Práve ráno som mala konferenčný hovor s akcionármi našej poisťovacej agentúry, uvažujeme nad otvorením novej pobočky v Londýne," v skutočnosti som túto odpoveď mala prichystanú od začiatku, aj mi bolo čudné, že sa ma nepýtajú na prácu.

"Ako sa vlastne volá tá poisťovacia spoločnosť?" spýtala sa Barbara, aj keď odpoveď dobre vedela. S touto ložou som už mala veľmi dobré skúsenosti.

"Lloyd's, hovorila som ti to len asi milionkrát," o tejto spoločnosti som mala naštudované snáď celé portfólio. Žiadnou otázkou ma nemohla prekvapiť, bola som dobre pripravená.

"Neuvažuješ nad tým, že by si začala v našej firme? Sme predsa rodinný podnik," začal ma prehovárať ocko.

"Nemôžeme sa vrátiť na Slovensko, Leo je dobre známy lekár, má pacientov, ktorí sa na neho spoliehajú," vyhovorila som sa.

"Dúfam, že aspoň svadbu budete mať na Slovensku," zahlásila mama a mne skoro zabehlo. Prečo aj ona musí riešiť svadbu?

"Nad svadbou sme ešte nepremýšľali."

"Dobre, tak to začneme riešiť až po zásnubnom večierku. Ozaj, o dva dni máme naplánované stretnutie s návrhárkou, tvoje šaty musia byť dokončené do konca mesiaca. A chcela som sa spýtať, Leo, budú môcť prísť tvoji rodičia? Rada by som im zaslala pozvánku," teraz mi už naozaj zabehol džús, moja mama musí spúšťať takéto bomby práve v momente, keď do seba lejem tekutinu. Seb ma potľapkal po chrbte, pretože som cítila, že mi pomarančový džús za chvíľu poletí nosom.

"Moji rodičia sú na dovolenke na Bahamám, už som sa ich pýtal, či budú môcť prísť, žiaľ, nevychádza im to," reagoval svižne a zachránil situáciu.

"To je veľká škoda, tešila som sa, že sa s nimi stretneme."

"Nabudúce. Veď ešte budete mať kopu príležitostí," upokojoval ju ďalším klamstvom.

Začínam sa obávať toho, že za toto klamanie obaja poputujeme okružnou cestou do toho najhorúcejšieho pekla. Po tomto mesiaci budem musieť ísť na spoveď, nie som si ale istá, či ma už len pri prekročení kostolného prahu nepohltia plamene. Musím prestať s klamaním, žiadne ďalšie klamstvo po skončení tohto mesiaca. Tým sa zaväzujem sama sebe.

"Tvoja mama má rada impresionizmus, však?" pýtala som sa ho cestou v aute, keď sme sa do mesta vybrali pre darček pani Beckovej.

"Áno, ako to vieš?" zdvihol jedno obočie.

"Všimla som si, že máte na chodbe povešané rôzne obrazy, tak som si dala dve a dve dohromady. Mohli by sme jej kúpiť nejaké umelecké dielo, poznám galériu, kde majú skvostné kúsky."

"Si fanúšičkou umenia?"

"Nemusíš byť taký prekvapený. Ako malá som milovala chodenie do galérii a na rôzne výstavy. Vlastne, s Andym to boli naše tradične strávené piatky. A ešte hvezdárne. Striedali sme to s návštevami galérie."

"Neprestávaš ma prekvapovať. Kto je tvoj obľúbený umelec?"

"Klasika, Vincent Van Gogh a..."

"Nechaj ma hádať, Leonardo da Vinci?" nenechal ma dohovoriť a uškrnul sa.

"Ako vieš?"

"Svojmu snúbencovi si dala meno Leonard, viem, že si vravela, že ťa k nemu inšpiroval Di Caprio, ale napadlo ma, že by to mohol byť aj druhý slávny Leonardo."

"Ale Van Gogha mám radšej. Vo svojej tvorbe zachytáva vnímanie svojich bezprostredným emócií, zo začiatku maľoval len tmavými a temnými farbami, až neskôr pridal na svoju paletu svetlejšie a jasnejšie farby. Prirodzenosť znázorňoval živými farbami, ktoré evokovali emócie a drsnú krásu. Vieš o tom, že keď žil, podarilo sa mu predať len jeden obraz? Je to vtipné, keďže nezažil éru svojej najväčšej slávy. V osobnom živote ale zlyhal na plnej čiare, či už sa to jednalo štúdia alebo práce. Bol sklamaný z nešťastných lások, maľovanie mu pomáhalo uzavrieť sa od vonkajšieho sveta a reality. Dištancoval sa od svojej rodiny, stal sa ľahostajný a uzavretý voči všetkým ľuďom," Seb ma pozorne počúval, nenudila som ho svojimi slovami. Nezastavil ma a nepovedal, aby sme zmenili tému.

"Preto je tvoj obľúbený, cítiš sa niekedy ako on?" zaskočil ma svojou otázkou. Ak mám byť úprimná, áno, preto som si obľúbila jeho diela.

"Asi..." kývla som hlavou.

"Tak si to nemysli. Nie si ako on, máš ľudí, ktorým na tebe záleží a hlavne, si všetko, len nie uzavretá," pohladil ma po ruke a podporujúco sa usmial.

"Myslíš?"

"Nemyslím, viem to. A prečo hvezdáreň?"

"Neviem, možno kvôli tomu, že pri pohľade na mesiac, slnko, hviezdy či planéty, sa zdajú všetky problémy malé. Je uvoľňujúce vedieť, že na svete existujú väčšie veci ako sme my, ktoré sú stále nepochopené. Napríklad Zem je jediná planéta, na ktorej vieme, že existuje život a nejakým spôsobom je príjemné si predstaviť, že niekde vo vesmíre existuje aj iný život, v inej podobe, ako poznáme my. Pravdepodobne to vôbec ani nedáva význam, prepáč, trepem dve na tri."

"Vôbec nie. V skutočnosti som ako malý zbožňoval hvezdárne, vždy ma na nich niečo fascinovalo, premietnutá obloha plná hviezd a planét, je ako divadelná scéna, vždy ťa niečím prekvapí a spôsobí ti zadržanie dychu."

"Presne," nečakala som, že Seb bude zdieľať rovnaké nadšenie z hviezd ako ja. Je to asi prvá vec, ktorú máme spoločnú. Zahrieva ma to pri srdci.

Keď vojdeme do galérie, hneď mi padne do oka obraz zavesený pri vstupných dverách. Olejomaľba na kvalitnom maliarskom plátne divého maku mi doslova vyrazí dych. Pôsobí jemne, ale zároveň vo vás vyvoláva nespočetne veľa emócií. Seba uchvátila tiež, zdá sa, že máme víťaza. Pani Becková dostane toto umelecké dielo. Snáď bude s našim výberom spokojná.

Keď ho Seb ukladá do auta, zazriem pri sebe stáť povedomú osobu. Náš tyran Boris. Ja mám ale šťastie.

"No nie, nazdar, Pipi! Si to naozaj ty? Bez toho škaredého strojčeku by som ťa ani nespoznal," škodoradostne sa vysmieva a ja mám opäť pocit, že som na strednej.

"A hovorí sa, že s vekom sa stávame múdrejší."

"Len ťa chválim, naozaj teraz vyzeráš omnoho lepšie. Keby si takto vyzerala aj na strednej, dal by som si povedať," nahne sa ku mne a je až priveľmi blízko.

"Je tu nejaký problém?" ochranársky ku mne pristúpi Seb a pevne ma chytí okolo pásu.

"Boris tu bol práve na odchode."

"Prečo na odchode? Len som konverzoval, nebuď taká úzkoprsá, Pipi. A kto je toto? Že by si si niekoho našla? Tak som sa vtedy mýlil, keď som povedal, že si nikdy nikoho nenájdeš, prijmi moje ospravedlnenie," poklonil sa a očividne si zo mňa stále uťahoval.

"Som jej snúbenec. A láskavo by si mohol prestaň s tou iróniou, ak nechceš, aby moja ruka pristála na tvojom ksichte," toto som od Seba nečakala. Neprišiel mi ako bitkársky typ chlapa.

"No prepáč, ale tvoja snúbenica vyzerala na strednej naozaj hrozne, len som prekvapený, že z nej vyrástla taká krásna žena."

"Vôbec by nemalo záležať na tom, ako vyzerala na strednej, stále bola ľudská bytosť s pocitmi a ty si spôsobil, že sú pre ňu spomienky na strednú školu bolestivé. Takže ti radím, aby si ju nechal na pokoji."

"Prepáč mi, Pipi. Teda Nela. Bol som blbec, snáď mi budeš schopná odpustiť," kajal sa a skutočne od nás odstúpil.

"Ďakujem," povedala som tichým hlasom, pretože som bola dojatá. Vždy som si predstavovala, že mu tieto slová povie Simon a ochráni ma ako veľký brat.

"A za čo?" nechápavo pozeral.

"Pretože si sa ma zastal. To pre mňa okrem Andyho v škole nikto neurobil."

"To je predsa samozrejmosť," pohladil ma po líci a usmial sa. Až teraz som si všimla, že pri usmievaní krčí nosom.