Chatrč, ktorá sa stala nateraz Niriným domovom, nebola na prvý pohľad ničím zaujímavá. Pravdaže ak si človek odmyslel, že sa nachádza uprostred lesa, Merlinvie kde, pod množstvom zastieracích kúziel. Horné poschodie okrem jej izby vyplňovala druhá, o niečo väčšia izba. Bola zaprataná nehoráznym množstvom všakovakých harabúrd od pokazených špionóskopov, cez polámané brká a flakónky na elixíry, po rôzne trofeje z Moodyho zlatých aurorských čias. Preležaná posteľ v jednom rohu skoro nebola vidieť. Kúpeľňa, neveľká kuchynka s tým najzákladnejším vybavením a malá obývačka okupovali prízemie.

Ako sa dalo predpokladať, keď v dome žije sám starý chlap, všade panoval chaos a neuveriteľný neporiadok. Nira bola celkom zvedavá, ako si Moody predstavuje tréning v takom malom priestore, až dokým neodhalila skutočný poklad tohto miesta. Nachádzal sa pod zemským povrchom.

Tam, kde normálne domy mávajú pivnicu, sa rozliehala spleť chodieb a miestností. Knižnica, študovňa, laboratórium na prípravu elixírov a výcviková sieň. Nire pripomenula duelantskú miestnosť na Rokforte. Pravda, aj tu panoval všadeprítomný chaos a neporiadok.

Nirine tréningy so Severusom bývali občas náročné. Hlavne vtedy, keď profesor elixírov nekompromisne trval na precíznosti a rýchlosti. No i ten najnepríjemnejší, najvyčerpávajúcejší tréning s ním sa v žiadnom ohľade nedal porovnávať s tým, čo ju čakalo u Divookého.

Nemálo čarodejníkov považovalo Moodyho za paranoidného blázna. Nira tomu nikdy nechcela veriť. Bolo jasné, že svojím počínaním bol mnohým tŕňom v oku a ak ho nemohli dostať, snažili sa ho aspoň očierniť. Jeho opatrnosť bola cenou za jeho vynikajúce aurorské schopnosti. Stačilo však pár dní a svoj názor prehodnotila. Bol to paranoidný blázon!

Hneď prvé skoré ráno ju zo sna vytrhol ľadovým prúdom vody, ktorý ju nechal premočenú, zmätenú a trasúcu sa zimou.

„Ak ich necháš sa k tebe behom spánku takto priblížiť, to už im môžeš rovno odovzdať prútik!" zavrčal Moody výhražne, neprestával ju polievať vodou až dokým sa jej nepodarilo spod vankúša vyloviť prútik a zastaviť ho.

Tieto nočné skúšky neboli jediné, čo na ňu behom výcviku čakali. Divooký schvaľoval jej záľubu v behu po okolitých lesoch. Dobrá fyzická zdatnosť bola podľa neho v boji proti temným mágom kľúčová. No ani tu nemala chvíľku pokoja. Asi po týždni v Moodyho spoločnosti, keď prvý raz vybehla do lesov v snahe aspoň na chvíľu ujsť a mať od neho pokoj, vzala si slúchadlá a svoj minidisc. Oľutovala to však hneď, ako sa vplyvom jeho zákerného podkýnacieho zaklínadla ocitla na zemi s rozrazeným čelom.

Moody nemal pochopenie pre dni frustrácie a únavy, ktoré sa jej zmocňovali čím ďalej, tým častejšie. K námietkam bol hluchý, sťažnosti trestal a vždy ešte v tréningu pritvrdil.

Tak ako Severus v Rokforte, aj Moody vo svojej výcvikovej miestnosti používal rôzne pomôcky na tréning. Miesto stĺpov však Nira útočila proti napodobeninám smrťožrútov a inferiov, ktorí nie len že jej kliatby často odrážali, no i vysielali rôzne vlastné zaklínadlá. Najviac devastačný bol však tréning s Divookým samotným. Starý čarodejník bol na svoj vek stále veľmi húževnatý a ani skutočnosť, že má len jednu nohu, mu nebránila s Nirou často pekne zamiesť podlahu.

Tréningy a nekonečné štúdium však neboli jedinou jej povinnosťou. Moody od nej očakával, že prispeje i k chodu jeho chaotickej domácnosti, čo zahrnovalo aj prípravu jedla. Nikdy nezabudol kriticky ohodnotiť jej kuchárske schopnosti.

„Kto má žrať tento blivajs, ženská?!" Praskol jedného dňa tanierom s jej nie moc úspešným pokusom o steak a tanier sa pri tom rozpadol na niekoľko menších kúskov.

„Ak sa vám to nepáči, Divooký, varte si sám!" Nira sa hrozivo zamračila. Poznámky o jej kuchárskej neschopnosti ju vždy dokázali pekne naštvať. Obzvlášť, keď si dobre uvedomovala, že je to pravda. „Nikdy som vám netvrdila, že viem variť! Neviem!"

„To teda nevieš!" zavrčal nespokojne, pobral sa preč.

Inokedy zas mal potrebu dávať jej dobre mienené rady. „Na čo sú ti, u dračích gulí, tak dlhé vlasy?! Pri súboji sa do nich zamotáš, prípadne ťa nimi niekto uškrtí."

„Dnes ste sa rozhodli navážať do mojich vlasov? Minulý týždeň to boli moje bežecké tenisky. Čo si vymyslíte budúci týždeň, Moody?" nedala sa Nira.

Napriek tomu všetkému v tréningoch pokračovala a postupne sa pristihla, že i keď bol Divooký neznesiteľný starý ufrflaný chlap, obľúbila si ho. Nedalo sa tiež poprieť, že jej čarodejné schopnosti sa výrazne zlepšovali.

Pochmúrne leto vystriedala ešte pochmúrnejšia jeseň a jej sa konečne podarilo rozdeliť magickú moc. Okrem Thoraxu, ktorý neprestával obaľovať jej telo, súčasne zasiahla terč omračujúcim zaklínadlom za čo si vyslúžila Moodyho súhlasné kývnutie hlavy.

„Bolo by možné Thorax používať ako stály štít?" spýtala sa zamyslene, keď sa opäť narovnala.

„Stály štít?" zopakoval Moody, obočie nad jeho normálnym okom vyletelo nahor.

„Chrániť sa ním neustále. Aby vás nemohol nikto prekvapiť útokom."

Moodyho krivé pery sa skrútili do úškrnu. „Povedz mi, dievča, ako dlho si už Thorax dokázala udržať?"

Nira naňho nechápavo pozrela.

„Ani tí najlepší čarodejníci ho neudržia dlhšie než niekoľko minút a to ani nehovorím o paralelnom útočení pri delení moci. Magická moc nie je nekonečná a zrovna Thorax je jedno z kúziel, ktoré ju významne odčerpávajú. Je len jeden spôsob, ako sa uchrániť prekvapivému útoku!" vyhlásil rozhodne.

Spýtavo nadvihla obočie.

„U Merlinových najtesnejších gatí!" zavrčal. „Vždy v strehu! Nesmieš im dať šancu prekvapiť ťa!"

---

Jeseň sa nenápadne prehupla do zimy, pričom Nirine osemnáste narodeniny zanechala nepovšimnuto za sebou. Prízemné mrazíky a inovať nahradil prvý snehový poprašok.

„Čo vieš o bezprútikovej mágii, dievča?" spýtal sa Moody jeden mrazivý večer behom Nirinho tréningu, keď si nevedomky privolala prútik, ktorý dôsledkom Moodyho odzbrojovacieho zaklínadla odletel do jedného z kútov miestnosti.

„Nechápem, na čo sa pýtate, Alastor," reagovala Nira potichu, chrbtom ruky si z čela zotrela kropaje potu.

„To čo si práve urobila! Prútik ti vletel do ruky. To je bezprútiková mágia," zavrčal Divooký netrpezlivo a prebodol ju pohľadom svojho normálneho oka.

Nira mlčala. Vedela, že to nie je až tak bežná schopnosť, no čo k tomu mohla povedať?

„Čo ešte vieš urobiť bez prútika?" spýtal sa a stiahol obočie v zachmúrenej grimase.

„Nikdy som nič iného neskúšala," odvetila.

Divooký na ňu tentoraz upieral obe svoje oči, čo sa tak často nestávalo a neprestával sa mračiť.

„Ako dlho máš túto schopnosť?"

Nira len pokrčila ramená. „Od detstva povedala by som. Už ako dieťa som vedome mohla používať jednoduchú mágiu. Keď som dostala prútik, nebolo to viac treba. Beztak je to prkotina. Bez prútika kúzla nikdy nebudú mať taký účinok ako s prútikom," dodala ľahostajne.

„Prkotina hovoríš?"

„Nič iné okrem privolania si prútika neviem."

„I to ti môže zachrániť krk!" vyhlásil Moody pevným hlasom. „Samozrejme za predpokladu, že to o sebe kdekomu nevykvákaš."

„Nikdy som o tom s nikým nehovorila," prekrížila si ruky na hrudi.

„A čo Snape?" zaštúral potichu jej vnútorný hlások.

„Nemusíš o tom hovoriť, stačí to takto pred smrťožrútmi párkrát použiť a oni to už roznesú," pokračoval Moody svojím chrapľavý hlasom a neprestával sa mračiť.

„Načo sú mi teda schopnosti, ktoré nemôžem použiť?" Nira mu zamračený pohľad oplácala.

„Môžeš, ale v tej správnej chvíli," odvetil Moody.

---

O jej schopnostiach čarovať bez prútika sa už viac nerozprávali. Vianoce sa priblížili, no Nira to skoro vôbec nevnímala. Alastor Moody nebol typ človeka, ktorý by oslavoval akékoľvek sviatky. Už si zvykla, že Divooký sa čas od času z chatrče vytráca. Niekedy aj na niekoľko dní. Vždy sa síce vrátil so zásobou jedla a iných potrebných vecí, no skoro pravidelne so sebou priniesol aj opar alkoholového zápachu. Taktiež si všimla, že často uchlipkáva zo svojej čutory, ktorú neustále nosil pri sebe. Keď sa ho na to raz spýtala, dosť podráždene jej tvrdil, že je to voda, pri ktorej má istotu, že nie je otrávená.

Nira tieto jeho výlety na jednu stranu celkom vítala. Znamenalo to totiž, že si môže aspoň na chvíľu oddýchnuť od jeho nečakaných útočných výpadov.

Bolo tomu tak i na Štedrý deň. Moody sa hneď po raňajkách vytratil a už sa neukázal. Nira predpokladala, že bude opäť preč niekoľko dní, tak ju veľmi prekvapilo, keď ráno zišla do obývačky a na jednom z kožených kresiel objavila stredne veľkú krabicu vo vianočnom baliacom papieri, previazanú červenou stuhou. Chvíľu ostala zarazene stáť a len na krabicu zízala.

Darček pre ňu? Nemohla uveriť tomu, že by jej Moody dával darček. Podľa nej ani nemohol poriadne tušiť, že sú Vianoce. Vytiahla prútik a obozretne sa ku krabici priblížila. Nedôverčivo sa poobzerala naokolo. Keby sem vnikol niekto nepovolaný, bola si istá, že by sa spustilo nejaké poplašné zaklínadlo. Vyslala k zámku na dverách kúzlo odhaľujúce násilné vniknutie, no všetky ochranné kúzla sa zdali byť neporušené. Ten darček tam skutočne mohol nechať Alastor, ale to ešte neznamenalo, že to zas nie je nejaká jeho skúška ostražitosti. Nezáležalo na tom, že balík pokojne ležal v kresle a tváril sa veľmi nevinne.

„Revelio," šepla Nira potichu mieriac prútikom na krabicu.

Nič sa nestalo. Zaváhala, no napokon sa rozhodla predsa len ju preskúmať. Z dostatočnej vzdialenosti pomocou prútika odstránila mašľu a baliaci papier. Skrývala sa pod ním jednoduchá kartónová krabica. Zhlboka sa nadýchla a zadržala dych. Nepatrne pohla prútikom, veko krabice sa zľahka nadvihlo. V tom krabicou hrklo a veko odletelo. Ranné svetlo prenikajúce cez okná akoby potemnelo. Nira cúvla o pár krokov dozadu nespúšťajúc z nej oči, prútik pripravený pred sebou ako meč.

Z krabice začala vystupovať vysoká postava celá zahalená v čiernom plášti s čiernou kapucňou na hlave a jej tvár zakrývala strieborná smrťožrútska maska. Pomaly, sebaisto a takmer elegantne zostúpila z kresla, ostala stáť vedľa neho. Prútik vytiahnutý nemala, len oči za maskou upierala na Nirinu tvár.

Nemohol sem preniknúť smrťožrút! Blyslo Nire mysľou. Všetky ochranné kúzla boli neporušené. Nespúšťala zrak z tej striebrom zahalenej tváre a mala pocit, že je jej tá postava niečím povedomá.

Smrťožrút stál pokojne, neohrozene, akoby bol presvedčený o tom, že mu nič nehrozí. Pomaly zdvihol ruku v čiernej rukavici a vzápätí si masku zložil z tváre.

Nira cítila, ako jej dych zamrzol v hrudi. Mohla len nechápavo civieť pred seba do tej tváre, ktorú tak dôverne poznala a súčasne nespoznávala. Proti nej s veľmi povýšeneckým výrazom stála ona sama. Krutosť jej sršala z červených očí so zvislými zrenicami, na perách sa usadil zlomyseľný úškrn.

Trvalo len chvíľu, než niečo v Nirinej hlave zapadlo na to správne miesto. Ohnala sa prútikom a chrapľavým hlasom zvolala: „Riddikulus!"

Prízrak sa premenil na mazľavú tekutinu, ktorá sa roztiekla po podlahe. Tekutina sa následne urýchlene vrátila do svojej krabice, veko sa za ňou samé priklaplo.

Nira sa otrasene oprela o stenu a sťažka dýchala. Veľmi dobre vedela, čo to znamená. Ešte donedávna jej najväčším strachom boli hlasné kroky na drevených schodoch predstavujúce nebezpečenstvo. Evidentne sa to zmenilo.

Spoza rohu odrazu vyšiel Moody a Niru to takmer pripravilo aj o tie zvyšky sebakontroly, čo jej ostávali.

„Ten prízrak ste sem dali vy?! Urobili ste to naschvál!" oborila sa naňho vyčítavo.

„Áno," potvrdil Moody bez mihnutia oka.

Nira naňho neveriacky pozrela. „Prečo, Alastor?"

Moody sa netváril nijak previnilo. „Náš strach dokáže lepšie než čokoľvek iné odhaliť našu podstatu," vyhlásil pokojne.

Nirina tvár sa zamračene stiahla. „Zistili ste, čo ste chceli vedieť, Moody?" spýtala sa odmerane. Nemal právo vystaviť ju takej skúške. Bol to príliš veľký zásah do jej súkromia a ona sa cítila podvedená.

Divooký neodpovedal hneď, len si ju skúmavo premeriaval svojím normálnym okom. „Keď som Dumbledora prvý raz stretol, bol som ešte študent," začal po chvíli tichým hlasom. „Nastúpil na Rokfort ako nový profesor transfigurácie. Už vtedy mal za sebou niekoľko významných objavov a behom prvej hodiny si nás všetkých okamžite získal ukážkou svojich vynikajúcich magických schopností. Obdivovali sme ho a on k nám bol vždy veľmi vľúdny, i keď bolo jasné, že si skutočne k telu pripustí len málokoho. O niekoľko rokov neskôr som mal to šťastie, stať sa jedným z jeho priateľov. Ak sa to dá tak nazvať. No i tak ma veľmi prekvapilo, keď sa mi Albus zdôveril, že mal ženu," odmlčal sa a chvíľu na Niru spýtavo hľadel.

Nira mu svoj mlčanlivý, stále zamračený pohľad oplácala.

„Jeho ženu som nepoznal. Zomrela, no ešte predtým mu porodila dcéru," opäť chvíľa ticha, „veľmi nadanú a peknú... potvoru," dodal. Jeho zjazvená tvár sa stiahla v nahnevanom kŕči. „Pri svojich povinnostiach ju vychovával ako najlepšie mohol, dal jej všetko, čo si len zmyslela a vieš, ako sa mu za to odmenila? Pridala sa k smrťožrútom. Zlákala ju moc. Albus sa ju snažil priviesť k rozumu, ja som sa na jeho žiadosť snažil priviesť ju k rozumu. Túto parádu," poklopal si palicou, o ktorú sa opieral, po drevenej nohe, „nosím vďaka nej. Jedného dňa," pokračoval potichu, „sa po nej zľahla zem. Od mojich zdrojov som sa dozvedel, že Voldy nechal prenasledovať jednu ženu z okruhu jeho najbližších. Údajne sa zamilovala do mukla a pokúsila sa Voldyho zabiť. Myslím si, že to bola ona. Možno sa jej napokon otvorili oči."

„Prečo mi to vravíte, Moody?" nevydržala to Nira.

„Moc, ktorú čierna mágia prináša, je opojná. Mnohí dobrí čarodejníci sa ňou nechali zlákať a následne sa premenili na beštie."

„Mne sa to nestane," namietla potichu presvedčená o tých slovách.

„Je to v tvojich rukách," prikývol a bola to tá najvľúdnejšia veta, akú ho kedy počula vysloviť.