Rýchlym krokom prešla chodbou. Výťah ju odviezol do átria a s pohľadom upreným do zeme zamierila k červenej telefónnej búdke, aby sa dostala na povrch, čo najrýchlejšie a najďalej od tohto miesta dokým sa ešte aspoň trochu ovláda. Nastúpila do kabínky, do priečinka na mince hodila menovku a len čo sa ocitla v tme, zosunula sa na podlahu. Objala si kolená a potichu sa rozvzlykala.

Ani nevedela ako, kabínka sa vylúpla nad zemský povrch, pokojný ženský hlas zahlásil: „Ďakujeme, že ste navštívili Ministerstvo mágie a prajeme vám príjemný deň."

Nira sa však nehýbala. S tvárou zaborenou do kolien potichu vzlykala.

Odrazu sa kúsok na ňou ozval hrubý chrapľavý hlas. „Aurori neplačú, dievča!"

Vyskočila s prútikom v ruke. Jej stále uslzené oči sa odrazu zastavili na Moodyho zjazvenej tvári. Divooký sa opieral o vonkajší rám búdky a cez rozbité sklo kabínky nakúkal dovnútra.

„Čo chcete, Divooký?" spýtala sa, neprestávala naňho mieriť a voľnou rukou si zotierala slzy z líc.

„Zaujala ma tvoja odpoveď na poslednú otázku," povedal Moody nenútene. Zjavne ho ani najmenej neznepokojovalo, že naňho Nira mieri prútikom. „Chcem byť dostatočne silná, aby som sa mohla postaviť tím, čo utláčajú slabých a bezbranných," odrecitoval doslova jej odpoveď. „To si čítala v nejakom dievčenskom románe?" uškrnul sa.

Nira sa naňho mračila. Nie len, že spolurozhodoval o jej neprijatí, teraz sa jej ešte vysmieval. Nemohla uveriť, že tento muž pre ňu bol veľkým vzorom. „Myslela som to vážne!" precedila pomedzi zuby.

Moody posmešne nadvihol nezjazvené obočie nad normálnym okom, následne vyhlásil: „Máš dobré reflexy, magické schopnosti sú tiež na dobrej úrovni, i keď je stále čo zlepšovať a test z akademických žvástov si tiež tak úplne nedomrvila."

Nira prekvapene zamrkala, keď jej došiel význam jeho slov. „Ale to miesto som nedostala," namietla ukrivdene.

„Dievčatko nedostalo bábiku," uškrnul sa Moody. „Jedno zo základných životných pravidiel, dievča, život nie je fér!"

„Na to som už prišla," neodpustila si namrzenú poznámku.

„Prezradím ti tajomstvo. Robards ťa chcel prijať, ale ja som ho presvedčil, aby to nerobil," vyhlásil, netváril sa ani trochu previnilo.

„Čože?" Nira naňho neveriacky vyvalila oči. „Prečo ste to urobili?!"

„Pomery na ministerstve sa menia. Nech si hovorí kto chce, čo chce, súčasný stav dlho nepotrvá a Voldy nad ním preberie kontrolu. Hneď ako sa to stane, čarodejníci muklovského pôvodu začnú byť likvidovaní, aurorské oddelenie nebude výnimkou a ja si myslím, že by ťa bola škoda."

Neveriacky zamrkala, teraz už naozaj ničomu nerozumela. „Takže ste zariadili, aby ma k aurorom neprijali preto, aby sa ma časom nechceli zbaviť?"

Moody prikývol. „Bystrá myseľ," dodal, no i tak to znelo ironicky.

Zamračila sa. „Tak čo mám teraz podľa vás robiť? Nájsť si skrýšu, do ktorej sa budem môcť schovať, keď sa to stane?"

„Môžem ťa učiť," navrhol, jej poznámku ignoroval.

„Učiť ma?" Nira sa zatvárila neveriacky. „To by ste naozaj urobili?"

„Urobím to, pokiaľ budeš súhlasiť."

„Je to nejaká pasca?"

Moodyho pery sa roztiahli do krivého úsmevu. „Už začínaš premýšľať ako auror, i keď máš značné nedostatky. Ako auror by si si mala určite všimnúť, že aj keď ty už nejakú dobu na mňa nemieriš, môj prútik ti smeruje priamo do brucha."

Pritom prehlásení Nira zbledla a pozrela dolu. Cez ďalšiu rozbitú sklenenú platničku jej priamo na žalúdok mierila špička Moodyho prútika. Ten sa však zasmial hrkotavým smiechom, trochu ho sklopil. „Dnes máš šťastie dievča, nie som falošný Divooký, ktorý by usiloval o tvoj život. Ak máš o moju ponuku záujem, príď zajtra o druhej poobede na Trafalgar Square a počítaj s dlhším pobytom," poodstúpil od kabínky, zjavne sa chystal premiestniť.

„Počkajte, Moody," zastavila ho Nira, než tak stihol urobiť. „Myslíte to naozaj vážne? Že ma budete učiť bojovať proti čiernym mágom?"

Usmial sa tým krivým úsmevom. „Zajtra o druhej," zatočil sa a zmizol.

---

Nira moc dobre vedela, že nie je rozumné dôverovať niekomu, koho v podstate vôbec nepoznala. Mohla to byť pasca a ona by sa do nej hlúpo nechala chytiť. Na druhú stranu, moc možností nemala a ak Moody naozaj splní to, čo jej sľúbil, mohla by byť na tom lepšie než absolventi aurorského programu. Nakoniec, Alastor Moody bol považovaný za najlepšieho aurora posledného storočia a učiť sa od neho mohlo byť snom každého mladého čarodejníka odhodlaného postaviť sa zlu.

Takáto šanca za trochu rizika stála, preto Nira nasledujúci deň postávala pod Nelsonovým stĺpom a nervózne sa obzerala okolo seba. Námestie, obvykle v tomto čase preplnené turistami, bolo poloprázdne. Slnečné lúče cez husté mračná ani na chvíľku neprenikli, čo len umocňovalo všadeprítomnú skľúčenosť. Nira by sa nedivila, keby sa v blízkom okolí potulovali dementori.

Big-Ben v diaľke začal odbíjať druhú hodinu a práve vo chvíli, keď Nira uvažovala, či by bola schopná zoči-voči dementorom vyčarovať svojho Patronusa, niekto jej poklepal na rameno. V okamihu sa otočila, pod bundou zovrela rukoväť svojho prútika, srdce jej bilo až v krku.

Naproti nej stál muž v dlhom cestovnom plášti s klobúkom na hlave stiahnutom do tváre. Hlavu trochu nadvihol a dve nerovnaké Moodyho oči sa zabodli do jej tváre.

„Vydesili ste ma," povedala Nira s náznakom výčitky v hlase, súčasne jej však odľahlo.

„To len naznačuje, aká si neopatrná, keďže som sa k tebe mohol takto priblížiť bez toho, aby si si to všimla. No neboj, dievča. Čoskoro nevlezieš bez prútika ani na záchod!" odvetil Divooký hrubým hlasom, trochu sa uškrnul.

Nira mu venovala jeden zamračený pohľad. Hádať sa s ním však nemohla, naozaj sa k nej nepozorovane dostal až príliš blízko.

„Ten chlap tam vzadu pri fontáne, čo je zač?" vyhŕkol Moody odrazu, až opäť nadskočila. Nechápavo naňho pozrela. Jedno jeho oko ju neprestávalo prebodávať, ale to druhé smerovalo dozadu jeho hlavy.

„Aký chlap?" spýtala sa zmätene, následne jej to došlo. Moodyho čarovné oko zjavne umožňovalo svojmu majiteľovi vidieť aj skrz mozog a lebku. Trochu sa vyklonila, aby videla na muža stojaceho od nich necelých dvadsať metrov. Postával pri fontáne a zaujato si ju obzeral. Nebolo na ňom oproti iným nečarom nič zaujímavé.

„Turista?" odvetila Nira trochu zmetene.

„Podľa mňa je to špeh!" vyhlásil Moody pevným hlasom, vzápätí vytiahol prútik, otočil sa a namieril ho na nič netušiaceho muža, očividne stále zaujatého fontánou.

„Čo to robíte, Divooký?" Nira mu skočila do cesty. „Chcete zaútočiť na nič netušiaceho nečara uprostred Trafalgar Squere plného ďalších nič netušiacich nečarov len preto, že sa vám nepozdáva?!" vyhlásila pevným hlasom.

V tom sa udialo niekoľko vecí naraz. Za chrbtom začula pohyb, niekto zakričal a Moodyho voľná ruka ju odsotila na stranu. Stratila rovnováhu a bolestivo dopadla na kamennú dlážku. Zablyslo sa zaklínadlo, ktoré sa rozprsklo na štíte, čo Moody vyčaroval, niekoľko najbližšie stojacích ľudí začalo kričať a utekať. Po mužovi pri fontáne však už nebola ani stopa.

„Prašivý smrťožrút!" vrčal Divooký a hrozil päsťou, kým sa Nira zviechala na nohy. „Ak nabudúce poviem, že nás niekto sleduje a ty sa ho pokúsiš chrániť, pošlem naňho zaklínadlo skrz tvoje brucho. Je to jasné?!"

„Áno," Nira nemohla inak, len zahanbene sklopiť oči. Toto pokašľala.

„Vezmi si veci, nech odtiaľto vypadneme. Za chvíľu sa tu zjavia ministerskí a ja nemám chuť Scrimgeourovi čokoľvek vysvetľovať," zavrčal smerom k nej, neprestával okolo seba mieriť prútikom a jeho čarovné oko sa v jamke točilo ako šialené.

Nira sa zohla po kufor ležiaci na zemi. Moody k nej následne natrčil jednu svoju zjazvenú päsť a naznačil, aby sa ho chytila. Keď tak urobila, oboch ich premiestnil.

Nohami narazila do trávy a ten pocit pri premiestňovaní, akoby vás preťahovali úzkou vodovodnou trubkou, zmizol. Stáli uprostred neveľkej lúky obklopenej mohutnými listnatými stromami. Moody zdvihol prútik nad hlavu. Na hranici lúky a lesa sa odrazu objavila neveľká drevená chatrč.

Nira sa nedôverčivo obzrela okolo seba. „Kde to sme?"

„To nie je dôležité," odsekol odmerane.

„Ale nemáte v pláne ma zavraždiť a zakopať v lese?" pokračovala Nira neisto.

„Sú horšie veci, než smrť," odvetil Moody, následne sa vydal smerom ku chatrči.

„To malo byť áno, či nie?" ozval sa neisto jej vnútorný hlások.

Merlin vie. Zamrmlala Nira v duchu. Ešte raz sa nedôverčivo poobzerala okolo seba. Od chatrče k nej doľahol zvuk tresnutia dverí, keď Moody vošiel dnu. Pevnejšie v dlani zovrela rúčku svojho kufra, s povzdychom ho nasledovala.

Dvere nepatrne zavŕzgali, keď siahla na kľučku a potlačila. V miestnosti, panovalo šero vďaka malým, dosť zanedbaným oknám. Krátka chodbička prechádzala do neveľkej obývačky, ktorej okrem koženého gauča a schodiska na horné poschodie dominovala masívna drevená knižnica spolovice zaplnená hrubými starými knihami. Čo sú to za knihy však už Nira zistiť nestihla. Miestnosť osvetlil záblesk červeného svetla. Tupá bolesť medzi lopatkami označovala miesto, kam ju zasiahla omračujúca kliatba. Následne všetko pohltila tma.

Prebrala sa. Stále bola v Moodyho chatrči. Ležala na chrbte na zemi vedľa knižnice, kam zrejme dopadla. Moody stál nad ňou a mieril na ňu svojím i jej prútikom.

„Nemám rád prekvapenia," zavrčal potichu.

Nira presunula svoj vydesený pohľad z konca svojho prútika do jeho nerovnakých očí. „O čom to hovoríte?" šepla nespúšťajúc z neho zrak. Zátylok ju pálil a bolo jasné, že si tým pádom spôsobila minimálne nepeknú hrču.

„Aký vzťah máš s Dumbledorom?" spýtal sa Moody drsným hlasom.

„Netuším o čom hovoríte!" vyhŕkla okamžite, no jej vnútro pohltila hrôza. Ako sa len mohla dostať do takej kaše?

Z Moodyho prútika vystrelila úderná kliatba, zasiahla ju do brucha. Od bolesti sa skrútila do klbka.

„Mám za sebou viac než päťdesiat rokov praxe, dievča. Nie len že lož poznám, ale dosť účinne sa viem dostať k pravde. A radím ti moje schopnosti netestovať," vyhlásil potichu.

Hrôzu vystriedal hnev. „Takže to bola od začiatku pasca?! Predpokladám, že ani nie ste Divooký."

Na mužovej zjazvenej tvári sa objavil úškrn. „Ale áno, dievča, som Divooký a toto nie je pasca, i keď by nebolo ťažké ťa do nej nalákať."

„Prečo to teda robíte?" Nira z neho nespúšťala pohľad a hnev opäť vystriedalo zdesenie. Vôbec tomu nerozumela.

„Ako som povedal, nemám rád prekvapenia. A po tom, čo som po jednej Dumbledorovej žiadosti prišiel o nohu," trochu k nej natrčil svoju drevenú protézu, „bývam pri jeho žiadostiach, sakra, ostražitý!"

„Dumbledore vás v súvislosti so mnou o niečo žiadal?"

„Áno."

Aj napriek tomu, že stále ležala na zemi a Moody na ňu mieril dvomi prútikmi, táto informácia v nej všetko ostatné potlačila do úzadia. Chcela sa dozvedieť viac, no ďalšia úderná kliatba jej skrútila vnútornosti.

„Otázky tu kladiem ja, dievča!" zavrčal Divooký nespokojne. „Takže znovu, aký máš vzťah s Dumbledorom?"

„Možno by som na vaše otázky odpovedala ochotnejšie, keby ste na mňa nemierili prútikmi," odvrkla Nira potichu, inštinktívne sa skrčila v očakávaní ďalšieho úderu. Ten však neprišiel. Opäť pozrela Moodyho smerom.

„Máš odvahu," vyhlásil potichu chrapľavým hlasom. Mávol svojím prútikom a kožené kreslo stojace neďaleko sa k nemu s vrzgotom prišuchtalo. S hlasným povzdychom sa doň zvalil. „Do dračích gulí aj s tou nohou, prekliatou!" zanadával, keď si ju za tichého vŕzgania opatrne vystrel.

Nira naňho zmetene pozerala. Už na ňu nemieril, preto sa pomaly skúsila posadiť. Nebránil jej v tom. Hrča na hlave ju zabolela, a keď na ňu opatrne siahla, zistila, že nie je malá.

„Ber to ako prvú lekciu. Vždy v strehu!" vyhlásil Moody, ktorý z nej nespúšťal pohľad aspoň jedného svojho oka.

„Prečo si myslíte, že po tomto by som tu ešte chcela ostať?" precedila cez zuby, zamračený pohľad mu oplácala.

„Povedal by som, že nemáš lepšiu možnosť," vyhlásil rozhodne.

Bola to pravda a zrejme to vedeli obaja. Nira naňho preto len zlostne zagánila, nepovedala však nič.

„Tak čo si zač?" pokračoval Moody v ich predchádzajúcej debate. „Už na teba nemierim, takže by si na moje otázky mohla odpovedať ochotnejšie."

„Nie som nikto výnimočný," vyhlásila pevným hlasom.

Moody si nesúhlasne odfrkol. „Muklorodená zo Slizolinu, ktorej patronus je rohad, ak som správne počul a jej najlepšie záujmy ležia na srdci Albusa Dumbledora..."

„Najlepšie záujmy?" zopakovala Nira pochybovačne.

„Spomínal dievča až priveľmi zodpovedajúce tvojmu vzhľadu a kládol mi na srdce, že ak budem mať príležitosť, mám ťa presvedčiť, aby si sa vrátila do Ameriky."

Nira naňho prekvapene vytreštila oči, vzápätí si to uvedomila. Zamračila sa. „Čo ste mu povedali?"

„Okrem toho, že si sa uchádzala o miesto aurora na ministerstve a po neúspechu následne zmizla, nič," odvetil pomaly.

„Klamali ste mu?"

„Nebolo by to prvý raz," vyhlásil bez najmenšej stopy zahanbenia.

„Priznávate sa ku klamstvu Dumbledorovi a očakávate, že ja vám budem dôverovať?" oborila sa naňho.

Moody sa len nepatrne uškrnul. „Neočakávam."

„V tom prípade nemusím odpovedať na vaše otázky!" vyhlásila Nira potichu.

Moody prižmúril svoje zdravé oko, to čarovné práve hľadelo niekam dozadu jeho hlavy, takže z neho bolo vidieť len beľmo. „Mám určitú teóriu," začal a párkrát si poklopkal prstom po zohavenom nose.

Keby natiahla ruku, získala by svoj prútik späť. Ale čo potom? Bola by schopná Moodyho poraziť?

„Kde bolo tam bolo..." pokračoval, Nira naňho chtiac-nechtiac opäť udivene pozrela, „pred pätnástimi rokmi na aurorské oddelenie dorazila správa, že menšia skupina smrťožrútov napadla v jednom muklovskom meste jeden muklovský pár. Zohavené telá v značnom štádiu rozkladu objavila ich suseda a nervovo sa pri tom zrútila. Bolo hneď jasné, že je to práca temných mágov. Stopy sme zahladili, telá odniesli, pamäte svedkov upravili. Bežná muklovská vražda so zlodejským motívom. Kto mohol tušiť, že mali malé dieťa?"

Nespúšťala z neho oči a aj keby chcela, nedokázala zastaviť svoje divoko tlčúce srdce.

„Zhodou náhod sa k tomu prípadu priplietol aj istý mocný čarodejník s bielou bradou a sklonom do všetkého strkať svoj zlomený nos. Dieťa si vzal na starosť s tým, že mu nájde novú rodinu. A čo myslíš, že sa stalo?" nie len jeho normálne oko, ale aj to magické sa do nej zavŕtalo. „Dieťa zmizlo a spolu s ním aj všetky záznamy o ňom. Nie len z muklovských zdrojov, ale aj z tých našich. Kto myslíš, že v tom mohol mať prsty?" ďalší jeho významný pohľad. Nira sa nehýbala a Moody pokračoval. „Nebyť jedného čarodejníka, ktorý u toho bol, nedozviem sa to. Dumbledore zrejme netuší, že to viem," nastalo nepríjemné ticho, behom ktorého si hľadeli do očí. „Páčila sa ti rozprávka, Benettonová?" spýtal sa po chvíli.

Nira neodpovedala.

„Možno by si vedela pokračovať," nadhodil potichu.

„O čo vám ide, Divooký?" precedila pomedzi zuby.

„V akom si s Dumbledorom vzťahu?" zopakoval už po tretí raz.

Nira zaťala čeľuste, následne sa potichu nadýchla a povedala: „To dieťa odniesol do Ameriky bezdetnému nečarovskému páru a čas od času ho navštívil, doniesol mu darček na narodeniny, či na Vianoce, a keď začalo prejavovať čarodejnícke nadanie, usmerňoval ho a neskôr mu povedal o svete čarodejníkov," dokončila potichu.

„Dumbledore je určite veľký altruista a keby nemal kladný vzťah k deťom, nerobil by učiteľa, no i tak ma zaujíma, prečo práve toto dieťa mu tak prirástlo k srdcu? Keď i Harryho Pottera nechal napospas jeho zabedneným muklovským príbuzným?" neprestal Moody dobiedzať.

Nira sa zamračila. Už toho mala dosť. Nemala sem chodiť a už si ani nebola istá, či sa od Moodyho chce učiť. „To sa budete musieť spýtať jeho!" odvrkla nahnevane. Opäť v miestnosti zavládlo napäté ticho.

„Na poschodí oproti schodisku je izba. Nateraz ju môžeš používať. Tréning u mňa ťa dostane na úplne dno a ver mi, že ma za to budeš nenávidieť ešte viac než dnes a želať mi smrť v tom najhoršom pekle," uškrnul sa, „nebudeš jediná." Pokynul jej, nech sa postaví, a keď tak s námahou spravila, podal jej prútik. Svoj však neodložil.

Nira si od neho prútik ostražito vzala. „Poviete Albusovi, že som tu?" spýtala sa potichu.

„Mám mu to povedať?" vrátil jej otázku Divooký.

„Nie," odvetila rozhodne.

Moody sa zatváril neurčito, jeho ústa pripomínajúce sečnú ranu sa opäť skrivili v malom úškrne. „S výcvikom začneme zajtra. Večera je o šiestej. Dračia saláma a kus chleba. Žiadnu veľkú gastronómiu tu nečakaj. A mala by si sa poriadne vyspať. Tú možnosť už viackrát nedostaneš."

Nira zaváhala, napokon sa s kufrom v ruke predsa len pobrala schodiskom nahor. Hlava od pádu a brucho od úderných kliatob ju stále boleli a ona sa nemohla rozhodnúť, či bude Moodyho nenávidieť alebo nie. Jeho otázky jej pochopiteľne neboli príjemné, ale nemala dôvod myslieť si, že by Moody mohol vedieť pravdu o jej pôvode. Zamračene sa rozhliadla po malej, veľmi jednoducho zariadenej izbe s malým oknom naproti dverám. Pripomenulo jej to jej izbu v slizolinskej fakulte i to, čo tam všetko prežila. Zatrepala hlavou, aby potlačila slzy, čo sa jej tisli do očí. Bolo to preč. Všetko. Albus, Severus, John i Margarét. Už ju čakalo len jedno. Vojna.