Ministerstvo mágie sídlilo v centre Londýna, hlboko v podzemí zabezpečené množstvom rôznych kúziel. Nečarovia o ňom vďaka tomu nemali ani poňatia. V časoch, keď väčšina čarodejníckej komunity popierala Voldemortov návrat, sa doň dalo premiestniť priamo. Podľa nových bezpečnostných pravidiel to však už možné nebolo.

V jednej zanedbanej uličke ústiacej do rušnej londýnskej Whitehall stála červená telefónna búdka, ktorá rozhodne pamätala lepšie časy. Väčšina sklenených tabuliek bola vybitá a červenú farbu kovovej konštrukcie pokrývalo také množstvo grafitov, že ju takmer nebolo vidieť. Slúchadlo len zázrakom držalo na poškodenom telefónnom kábli, viselo nadol, nehybné a hluché. A práve táto búdka bola vstupom do najvýznamnejšej budovy čarodejníckeho Anglicka.

Nira sa k nej obozretne priblížila v tieni okolitých domov, no zdalo sa, že okrem pár holubov prehrabujúcich sa v neďalekom odpadkovom koši tam nikto nie je. Vstúpila dnu a natiahla sa po slúchadle. Keď vytočila tajný kód, ktorý našla spolu s listom v obálke z ministerstva, ozval sa v ňom pokojný ženský hlas.

„Vitajte na Ministerstve mágie. Uveďte, prosím, vaše meno a dôvod návštevy."

„Nira Elizabeth Benettonová, som pozvaná na druhé prijímacie kolo do oddelenia aurorov," povedala Nira do slúchadla.

„Ďakujem," odvetil ženský hlas, „prosím, vezmite si menovku a pripnite si ju vpredu na habit."

V priehradke na mince sa objavila štvorcová strieborná menovka na ktorej stálo: Nira Elizabeth Benettonová, prijímací pohovor.

Keď si menovku pripla, ženský hlas sa opäť ozval: „Pri vstupe na ministerstvo ste povinná podrobiť sa prehliadke u bezpečnostnej priehradky na druhom konci átria a predložiť svoj prútik na registráciu." Podlaha telefónnej búdky začala pozvoľna klesať. „Ministerstvo mágie vám praje príjemný deň," zaželal ženský hlas, keď sa kabínka telefónnej búdky dotkla naleštenej podlahy.

Átrium bola veľmi dlhá, prekrásna hala s tmavou, vysokoleštenou drevenou podlahou. Tyrkysovo-modrý strop bol vykladaný žiarivými zlatými symbolmi, ktoré sa pohybovali a menili ako nejaká obrovská nebeská oznamovacia tabuľa. Všetky steny boli vykladané tmavým lešteným drevom, bolo v nich vstavaných množstvo pozlátených kozubov. Každých pár sekúnd sa z niektorého kozuba po ľavej strane so zasvišťaním vynoril nejaký čarodejník alebo čarodejnica.

Asi v polovici haly bola fontána. Uprostred kruhovej nádrže stál prázdny pozlátený podstavec, na ktorom malá ceduľka oznamovala: V OPRAVE.

Nira prechádzala halou smerom k bezpečnostnej priehradke a viac než interiér okolo seba si všímala čarodejníkov v šarlátových habitoch prechádzajúcich sa sem a tam a pozorne sledujúcich všetko okolo, pričom v ruke zvierali prútik.

„Väčšina z nich sú aurori. Po návrate Veď-Vieš-Koho ministerstvo sprísnilo bezpečnostné opatrenia," ozval sa odrazu neďaleko nej známy hlas. Spoznala ho okamžite. Zvrtla sa a proti nej stál Victor Moren, usmieval sa.

„Victor," zvolala Nira prekvapene, i keď jej nálada v poslednej dobe bola na bode mrazu, úsmev mu musela opätovať. Bola rada, že ho vidí. „Čo tu robíš?" spýtala sa vzápätí, pričom jej zrak skĺzol na menovku na jeho hrudi:Victor Philip Moren, prijímací pohovor.

„Tiež som sa chcel opýtať na to isté, ale vidím, že aj ty tu hľadáš prácu," kývol hlavou k menovke na jej hrudi.

„Áno," potvrdila, „na aurorskom oddelení. Vybrali ma do druhého kola."

Victor sa usmial ešte o čosi viac, jeho výraz prezrádzal, že ho to vôbec neprekvapuje. „Čakal som, že to povieš. Možno budeme kolegami."

„Žartuješ?" prekvapene nadvihla obočie.

„Aurorom som sa chcel stať už ako dieťa," povedal, tvár mu o čosi zvážnela.

Nira naňho neprestávala prekvapene hľadieť. „Netušila som, že by si zrovna ty chcel byť aurorom."

Teraz sa už Victor neusmieval. O čosi stíšil hlas, lebo čarodejník v šarlátovom habite stál neďaleko a skúmavo si ich obzeral. „Vzhľadom k tomu, čo vieš o smrti mojich rodičov, nemalo by ťa to tak prekvapiť."

„Myslela som, že ich smrť sa nikdy neobjasnila."

„No práve," odvetil, následne sa dal do pohybu. Nira vykročila vedľa neho.

„Prepáč Victor, nemyslela som to tak."

„To nič," pokrútil hlavou, chvíľu kráčali bez slova. „Kam si po skúškach zmizla?" prerušil odrazu ticho, skúmavo sa na ňu zahľadel. „Myslel som... no vieš, keď sa objavila tá správa o návrate Veď-Vieš-Koho, že Zina..."

Nira pokrútila hlavou. „Naliehavé rodinné záležitosti. Mrzí ma, že si si kvôli mne robil starosti."

„Rodinné záležitosti sú dôležité," prikývol, vzápätí však dodal, „i keď si nám s Daph mohla poslať aspoň nejakú správu."

„Zabudla som, prepáč."

Victor neodpovedal, opäť kráčali mlčky.

„Ako sa má Daphne?" spýtala sa Nira po chvíli.

Pokrčil ramená a zatváril sa neurčito.

„Chceš povedať, že nie ste v kontakte? Zdalo sa mi, že ste najlepší priatelia," spýtavo nadvihla obočie.

Zaváhal, no napokon sa poobzeral a stíšil hlas. „Po tom zmiznutí Garricka Ollivandera sa celá Trevorova rodina zbalila a emigrovala. Daphne odišla s nimi. Nie sme v kontakte, ale podľa poslednej správy, čo od nej mám, sú v poriadku."

Nira sa zatvárila prekvapene, následne sa zachmúrila. „O tom Ollivanderovom zmiznutí som počula," pokrútila hlavou, „to je fakt hrozné."

„Sú to temné časy," prikývol Victor.

Na konci átria sedel za pultom pod nápisom Bezpečnostná služba postarší čarodejník v tyrkysovo-modrom habite a zaujato prevracal stránky Denného Proroka. Keď sa k nemu Nira s Victorom priblížili, nakukol ponad okraj titulnej stránky a zamračil sa. Proroka odložil, namrzeným hlasom vyhlásil: „Pristupujte po jednom!"

Victor šiel prvý.

Muž vzal dlhú zlatú tyč, tenkú a pružnú ako anténa na aute, a zhora nadol ňou prešiel pred i za Victorom. „Prútik," zahundral, odložil tyč a natiahol ruku.

Keď mu ho Victor podal, položil ho na čudný mosadzný prístroj pripomínajúci váhy s jednou miskou. Prístroj začal vibrovať a zo štrbiny v podstavci rýchlo vyliezal pásik pergamenu. Pracovník ho odtrhol, nahlas prečítal: „Jedenásť palcov, céder, blana z dračieho srdca, používaný sedem rokov," spýtavo pozrel na Victora, ktorý len nemo prikývol.

Muž mu prútik podal a pergamen napichol na mosadzný bodec pred sebou. Následne pokynul Nire, aby pristúpila bližšie, zatiaľ čo jej Victor uvoľnil miesto. Zopakoval procedúru s tyčou a potom si vyžiadal aj jej prútik.

Keď mosadzný prístroj vibroval, Nira zatajila dych. Potvrdí sa Trevorova teória?

Muž si pergamenový lístok vzal, chvíľu ho nemo študoval. Nadvihol jedno obočie, spýtavý pohľad uprel na Niru. „Používaný tri roky, dvanásť palcov, akácia a... nejaký drahokam... rohad?"

Nira zachovala vážnu tvár, i keď ju vo vnútri pichli výčitky. Bola to teda pravda. Peter ukradol rodinné dedičstvo, aby jej z neho vyrobil prútik. Keby o jej pôvode vedel pravdu, nikdy by to neurobil.

Muž z nej nespúšťal oči, preto Nira pomaly prikývla.

„Čo je to za prútik?" vyzvedal.

„Vyrobili ho v Amerike," povedala potichu, snažila sa tváriť neutrálne.

Muž jej prútik podal a pergamen s popisom nabodol na bodec ako pred tým u Victora. Ešte chvíľu za nimi podozrievavo hľadel, potom však pokrútil hlavou a vrátil sa k Dennému Prorokovi.

„Počul som dobre, že jadro tvojho prútika je z rohada?" Victor sa zahľadel na jej profil, keď spolu kráčali átriom do malej haly, kde za kovanými zlatými mrežami stálo dvadsať výťahov.

„Neviem, prečo sa ti to zdá také divné. Rohadi sú jedným z pôvodných amerických druhov magických tvorov," povedala Nira ľahostajne, keď zastali neďaleko menšej skupinky čarodejníkov, ktorí čakali na výťah.

Victor sa zamračil. „Proste sa mi to zdá zvláštne. Prútik z rohada, fakulta rohada, patronus..."

„Victor!" zastavila ho Nira uprostred vety a prvý raz sa naňho zamračila. Čarodejník v dlhom cestovnom plášti s vysokým golierom a nečarovským klobúkom stiahnutým do tváre stál neďaleko, zjavne počúval, o čom sa rozprávajú.

Victor si to uvedomil, preto už nepovedal nič.

Aurorské oddelenie sa nachádzalo na druhom podlaží spoločne s Oddelením pre presadzovanie čarodejníckeho práva, Oddelením pre vyšetrovanie nenáležitého používania čarodejníckych schopností a administratívnymi službami Wizengamotu. Chodbu, ktorou prechádzali, lemovali očarované okná. Tak ako na zemskom povrchu, aj tu sa cez ne tlačila tá všadeprítomná nepríjemná hmla. Zabočili za roh a prešli ťažkými dubovými dverami, vedľa ktorých pozlátená ceduľka oznamovala: Sídlo aurorov.

Ocitli sa vo veľkej prepchatej miestnosti rozdelenej priehradkami na kóje. Všade to šumelo ako v úli. Sem-tam náhlivo pobehovali čarodejníci a čarodejnice, niektorí v šarlátových habitoch, niektorí v normálnych habitoch a niektorí mali na sebe nečarovské oblečenie. Väčšina z nich sa však tvárila ustarane. V mnohých kójkach sa z násteniek na okolie vyškierali desiati smrťožrúti, čo po Vianociach utiekli z Azkabanu. Mnohé nástenky tiež zapĺňali mapy a výstrižky z Denného Proroka, ktorý informoval o zmiznutiach a napadnutiach dementormi.

„Čo tu chcete, deti?!" do cesty sa im odrazu postavila vysoká čarodejnica stredného veku v dlhom čiernom koženom kabáte a páskou cez pravé oko.

„Boli sme pozvaní na prijímací pohovor," odvetil Victor, ženinmu uprenému pohľadu čelil bez mihnutia oka.

„Hmm, nová posila, čo?" uškrnula sa žena, skúmavý pohľad presunula na Niru. „Kancelária je na konci chodby, tam sa nahláste!" ukázala rukou na čiastočne presklené dvere na konci chodby. Keď sa tým smerom vydali, Nira na chrbte ešte nejakú dobu cítila jej pohľad.

Na dverách visela ceduľka, ktorá oznamovala:

Gawian Robards – šéf aurorov

Matilda Hockasová, sekretariát aurorského oddelenia

Victor zaklopal, zvnútra ich vyzval ženský hlas. Vstúpili dnu. Zdalo sa, že nie sú jedinými uchádzačmi o post aurora. Okrem nich na stoličkách pred sekretárkiným pultom sedeli dvaja čarodejníci a jedna čarodejnica. Všetci mohli byť v ich veku, či o rok-dva starší. Nire sa zdalo, že jedného z tých dvoch čarodejníkov pozná od videnia.

„Á, slečna Benettonová a pán Moren. Takže sme kompletní a môžeme začať," privítala ich postaršia čarodejnica s prívetivým úsmevom. Postavila sa, následne všetkých odviedla do neveľkej miestnosti s piatimi stolíkmi, na ktorých bol pripravený pergamen a brko.

„Prosím, každý k jednému stolíku, šéf tu bude o chvíľu," ukazovala na stolíky a naozaj, len čo sa pousádzali, dverami vošiel vysoký, svalnatý čarodejník s krátkymi blond vlasmi ostrihanými na ježka. Tvár mu pokrývalo niekoľkodňové strnisko, chýbal mu kus pravého ucha a spod svetlého obočia sa na nich mračil očami, každé inej farby.

„Viete prečo ste tu," začal bez úvodu hrubým hlasom, každého si premeral ostražitým pohľadom. „Boli ste vybraní spomedzi všetkých uchádzačov na základe vašich známok dosiahnutých na MLOK-och. Všetci, čo tu sedíte ste minimálne zo štyroch predmetov dosiahli hodnotenie vynikajúci, pričom podmienkou bola vynikajúca známka z Obrany proti čiernej mágii. Nepopieram, že aurorské oddelenie posilu potrebuje, no nároky boli a ostávajú vysoké. Berte na vedomie, že nového uchádzača sme neprijali už päť rokov, i keď netvrdím, že sa to dnes nemôže zmeniť.

Na to, aby sme vás prijali do aurorského programu, na ktorého konci sa stanete plnohodnotnými členmi nášho oddelenia, musíte dokázať svoju fyzickú i psychickú zdatnosť, magické schopnosti a musíte obhájiť svoje vysoké hodnotenie na MLOK-och, pričom v tomto prípade majú výhodu čerství rokfortskí absolventi," kývol hlavou smerom k Nire, Victorovi a čarodejníkovi, ktorého Nira poznala z videnia. „Prvá skúška pozostáva z vedomostného a psychologického testu, následne sa podrobíte kontrole zdravotného stavu u nášho liečiteľa a ako posledná bude skúška fyzických a magických schopností. Máte nejaké otázky? Ak nie, začnite!"

Nira spolu s ostatnými otočila pergamen a prečítala si prvú stránku, na ktorej stálo:

meno, priezvisko, pôvod, rok ukončenia školy

Nira sa pri kolónke pôvod zamračila, následne vzala do ruky brko a napísala: Nira Elizabeth Benettonová, rodičia muklovia, 1996

Otočila stránku, prečítala prvú otázku: Aká je najúčinnejšia zbraň proti inferiovi? Hneď za ňou nasledovalo: Keby ste sa po útoku čiernych mágov ocitli prvý na mieste činu postihnutom satanským ohňom, ako by ste postupovali? Aké sú tri základné prísady do elixíru živých mŕtvych? K čomu slúži Veritaserum? Za akých okolností je podľa vás legálne jeho použitie? Aká je podstata kúzla patronus?

A takto to šlo ďalej a ďalej, až nakoniec päťdesiata otázka sa spytovala: Prečo ste sa rozhodli pre povolanie aurora?

Nira mala pocit, že jej mozog je vyžmýkaný na maximum, sekretárka im však nedala vydýchnuť. Len čo zozbierala ich testy, vyviedla ich z miestnosti cez chodbu do ďalšej miestnosti s nápisom: vstupná prehliadka.

Keď sa podrobili procedúre liečiteľa, ktorý si ich volal jednotlivo a každého skúmal minimálne pätnásť minút, vrátili sa do sekretárkinej kancelárie. Tam na nich čakal šéf aurorov, no nebol sám. Spoločnosť mu robil kúzelník v dlhom cestovnom habite, ktorý dnes ráno pri výťahoch počúval Nirin rozhovor s Victorom.

Muž sa opieral o hrubú, hrčovitú palicu, z ramien mu viseli pramene dlhých tmavých vlasov hojne popretkávaných šedinami a jeho tvár stále zakrýval široký nečarovský klobúk.

„Výborne," prehovoril Robards, keď sa všetci zhromaždili v kancelárii, „absolvovali ste test a prehliadku a teraz vás už čaká len skúška fyzickej zdatnosti a magických schopností. Predpokladám, že Alastora Moodyho nemusím predstavovať," ukázal rukou na kúzelníka vedľa seba. Ten zdvihol hlavu, odhalil tak zjazvenú tvár schovanú pod klobúkom.

Napätie, ktoré medzi uchádzačmi zavládlo bolo takmer hmatateľné. Nebolo pochýb, že všetci počuli o slávnom bývalom aurorovi, ktorý behom prvej čarodejníckej vojny naplnil takmer polovicu ciel Azkabanu. Opieral sa o hrčovitú palicu, aby odľahčil jedinú nohu. Tá druhá končila v polovici stehna a nahrádzala ju drevená protéza končiaca chodidlom s veľkými pazúrmi.

Nira sa skúmavo zahľadela na jeho tvár. Nič nemohlo byť lepším dôkazom jeho činov. Hlboké jazvy ju križovali sem a tam, chýbala mu značná časť nosa a jeho ústa skôr pripomínali sečnú ranu. Najhrôzostrašnejšie však pôsobili jeho oči. Jedno malé ako trnka, ostražito si premeriavalo tváre pred sebou, druhé neprirodzene veľké, oceľovo-modré sa bláznivo otáčalo všetkými smermi. Hovorilo sa, že práve týmto okom dokáže Moody hľadieť cez steny.

„Myslíš, že Moody nás bude skúšať z magických schopností?" šepol jej Victor do ucha, keď s ostatnými uchádzačmi kráčali chodbou za madam Hockasovou.

„Je to možné," pripustila Nira, i keď Moody a Robards zaostali v kancelárii.

„Myslíš, že to znamená súboj s ním?" pokračoval Victor, tváril sa napäto. Nira na jeho otázku neodpovedala. Tiež ju to napadlo a tá predstava ju rozhodne znepokojila.

Po pár minútach chôdze zastali pred treťou miestnosťou, kde sa mali posadiť a čakať, než ich zavolajú. Nech sa tam už dialo čokoľvek, nikto neostal vnútri dlhšie ako desať minút a keď vychádzali, na tvári mali rôzne bolestivé grimasy. Victor sa držal za pravé predlaktie. Nira sa ho pohľadom pýtala, čo sa stalo, on však len nemo pokrútil hlavou. Predposledný čarodejník bol ten, ktorého si pamätala z Rokfortu. V miestnosti strávil najmenej času, a keď sa dvere otvorili, vylevitoval nohami napred v bezvedomí. Hneď sa ho ujal liečiteľ.

Nira bola nervózna už predtým, no toto jej na kľude rozhodne nepridalo. Keď ako posledná vstúpila dnu, zistila, že Moody nie je v miestnosti jediný. O stenu naproti dverám sa ležérne opierala čarodejnica s páskou cez oko, ktorá jej a Victorovi ráno skrížila cestu. Zatiaľ, čo sa nepríjemne uškŕňala, Moody si na stoličke trochu poposadol, aby mal lepšiu polohu a jeho drevená noha nepatrne zavŕzgala.

„Nira Benettonová?!" vyštekol chrapľavým hlasom, až Nira nadskočila, pozrela naňho.

Čarodejnica s páskou cez oko sa potichu zasmiala.

„Zabudla si si jazyk, dievča?" vrčal Moody, pričom Nira naňho nechápavo hľadela. „Do dračích gulí, si Nira Benettonová, či nie?!"

„Áno, pane. Som," konečne prikývla.

„Chutná, mladá čarodejnica z rána," zaspievala žena vysokým dievčenským hlasom, ktorý sa k jej výzoru vôbec nehodil.

„Už o chvíľu, Amanda!" zavrčal Divooký jej smerom, načo sa Amanda opäť uškrnula. „Väčšinu času si študovala na Ilvermorny, posledný rok Rokfort, fakulta... Slizolin?" pokračoval, pričom sa prehrabával v zložke papierov a pri posledných slovách vzhliadol a obe oči, normálne aj to umelé, upriamil na Niru.

Nevedela, čo si má myslieť. Tento štýl komunikácie jej skutočne nevyhovoval a čarodejnica menom Amanda, ktorá si ju premeriavala s veľmi znepokojivým výrazom, ju vyslovene rozčuľovala. Moodyho pohľad oplácala s chladnou tvárou a pri jeho posledných slovách len prikývla.

„Muklovský pôvod a Slizolin k sebe moc nepasujú, vážená," Moody si ju neprestával premeriavať.

„Ja som si tú fakultu nevybrala," odvetila Nira odmerane.

„No dobre," zahrmel Divooký napokon. „Zrejme ti už došlo, že táto skúška pozostáva zo súboja, ktorý má preveriť reflexy, fyzickú zdatnosť a samozrejme schopnosť zneškodniť protivníka, ale nerob si nádeje, Amandu môžeš sotva poraziť."

Spomínaná žena sa opäť ticho zasmiala.

„I keď tvoj kamoš Moren od toho nemal ďaleko," pokračoval, pričom pohľadom zavadil o Amandu.

Tá len ľahostajne pokrčila ramená. „Nechala som ho."

„Vieš ako sa postupuje v dueli?" pokračoval, keď svoj pohľad opäť uprel na Niru.

„Áno," prikývla.

Moody sa uškrnul a Amanda zasmiala. Bol to snáď nejaký vtip?

„Dobre, tak do toho!" vyhlásil Moody.

Amanda sa odlepila od steny. Zakrútila zápästiami, v ktorých jej trochu popukalo, spoza opasku vytiahla prútik. Nira vytiahla svoj a čiernu koženú bundu odhodila do kúta, aby jej neprekážala. Srdce jej narážalo do rebier, ale nútila sa k pokoju. O čo horšia od Severusa môže byť táto Amanda v súboji?

Postavili sa proti sebe. Moody sa pohodlnejšie oprel do operadla a vyčaroval okolo seba štít, aby ho ochránil pred prípadným zatúlaným zaklínadlom.

Nira zaujala útočnú pozíciu, no Amanda pokrútila hlavou, úzke pery jej skrivil pobavený úsmev. „V dueli sa máš najskôr ukloniť, maličká."

Zamračila sa na ňu, no opäť sa narovnala. Mierne ohla trup do úklony, ale než by sa stihla narovnať, úderná kliatba jej podrazila nohy. Chrbtom skončila na zemi. Napoly vydesene, napoly nahnevane pozrela na Amandu, tá sa však opäť oháňala prútikom. Nira sa červenému záblesku svetla vyhla v poslednej chvíli.

Ďalšie zaklínadlo jej presvišťalo okolo ucha a len nejasne počula Moodyho hovoriť: „Temní mágovia nikdy nehrajú podľa pravidiel."

Ušili to na ňu! Pregúlila sa do podrepu, záblesk modrého svetla odklonila Protegom. Amanda však neprestávala útočiť. Vysielala kliatby takou silou a tak pohotovo, že Nira mala čo robiť, aby sa stíhala brániť, nie to ešte útočiť.

Oranžový lúč svetla jej presvišťal okolo hlavy, až ucítila zápach spálených vlasov. Než by si však stihla uvedomiť škody, omračujúce zaklínadlo jej narazilo do hrude, opäť skončila chrbtom na zemi.

„To bolo rýchle," poznamenala Amanda, ktorá sa narovnala. Úsmev jej však zamrzol na perách, keď sa odrazu prútikom ohnala Nira. Skončila na zemi. „Ty potvora!" zavrčala, zbierala sa na nohy.

Nira tiež vyskočila. Vyslala k nej omračujúce zaklínadlo, ktoré v poslednej chvíli čarodejnica odrazila. Už sa netvárila pobavene. Z oka nezakrytého páskou jej sršal hnev. Zakrúžila prútikom nad hlavou a za Niriným chrbtom vytryskol prameň vody. Silný prúd ju zmietol, následne zanechal premočenú a kašľajúcu na zemi.

Amanda znovu zakrúžila prútikom, no Moody v tej chvíli vstal. „To stačí!" zavelil. Amanda sa zatvárila nespokojne, ale prestala útočiť.

Nira celá premočená sa dvíhala na nohy. Mokré vlasy sa jej lepili k tvári a z oblečenia kvapkala voda.

„Pozoruhodné," povedal Moody, zamyslene si ju premeriaval. „To omračujúce zaklínadlo si zastavila Thoraxom," poznamenal.

Prestala sa oklepávať, pozrela naňho. „Je v tom nejaký problém?" spýtala sa podráždene. S nedobrovoľným kúpeľom skutočne nepočítala a zákernosť tejto skúšky jej tiež nebola po chuti.

„To nie je zrovna bežná študijná látka. Kto ťa to naučil?" pýtal sa Moody ďalej, jeho magické oko ju prevrtávalo skrz-naskrz.

„Naučila som sa to v Amerike," precedila Nira pomedzi zuby. „Povedali ste, že to bude duel. Toto rozhodne žiaden duel nebol!" zagánila na Amandu, ktorá jej zamračený pohľad opätovala.

„Pýtal som sa, či vieš ako sa postupuje v dueli, nepovedal som, že pôjde o duel!" vyhlásil Moody pevným hlasom. Aj cez tie jazvy na tvári bolo vidieť pobavenie. „Ale spamätala si sa celkom rýchlo. Dokonca si dostala Amandu na lopatky, čo považujem za slušný výkon."

„Nepredpokladala som, že by mohla použiť Thorax," precedila Amanda medzi zuby, tvárila sa namrzene.

„Iste," Moodyho krivé pery sa skrútili v niečom ako úsmev. „Môžeš ísť, Benettonová," kývol hlavou ku dverám.

Nira sa na oboch naposledy zamračila, zohla sa po svoju bundu a vyšla z miestnosti.

„Ty si mokrá?" Victor na ňu prekvapene pozrel, len čo sa posadila do čakárne vedľa neho. Už si predlaktie nedržal a zdalo sa, že je jeho ruka opäť v poriadku.

„Bez komentára," zavrčala Nira naštvane. Prútikom si párkrát v malých slučkách zakrúžila okolo hlavy, odrazu bola opäť suchá.

„Predpokladám, že o tom teraz nechceš diskutovať," poznamenal pri pohľade na je nahnevanú tvár. Ďalej vedľa seba sedeli mlčky.

Trvalo to asi pätnásť minút, než si ich opäť zavolali dnu do miestnosti. Keď ta všetci vošli, uprostred stál šéf aurorov, Divooký Moody a tá mrcha Amanda. Šéf sa na nich mračil, Moody si zamyslene poklopkával po zohavenom nose a Amanda sa tvárila znudene.

„Musím povedať, že výsledky podaktorých z vás prekonali moje očakávania," začal šéf, rozvinul roličku pergamenu, ktorú mal v rukách. „Jednotlivé skúšky sme bodovali a na základe súčtu týchto bodov vám môžem oznámiť, že do nášho aurorského programu sme vybrali hneď dvoch uchádzačov." Trochu si odkašľal, než začal čítať: „Victor Moren a Emma Higgesová. Gratulujem a ostávajúcim trom kandidátom želám úspech pri ďalšom hľadaní."

Nira ostala stáť ako obarená. Nevybrali ju! Ako je to možné? Bola to snáď ona, čo položila Amandu na lopatky. Moody to považoval za pozoruhodný výkon. Nespomínala si ani, že by v teste popísala niečo, čo by ju stálo väčšie množstvo bodov. Sklamanie sa jej v tvári určite odrazilo, lebo Victor na ňu súcitne pozrel.

„Mrzí ma to, Nira. Môžeš to skúsiť budúci rok," navrhol.

Nira mala čo robiť, aby naňho za tak skvelú radu nezačala jačať. Za rok už môže byť po smrti! Tak veľmi sa chcela stať aurorkou, o ničom inom nikdy ani nepremýšľala. Bola tak skalopevne presvedčená o úspechu, že keď počula konečný verdikt, zosypal sa jej celý svet. Všimla si, že Moody ju svojím čarovným okom pozoruje. Stisla čeľuste a zamračila sa naňho.

„Gratulujem, Victor. Zbohom," povedala potichu Victorovým smerom, do očí mu nepozrela. Musel by si všimnúť ten tieň hnevu a sklamania, ktoré sa jej nedarilo ovládnuť a od toho bol už len malý krôčik k slzám. Zvrtla sa, rýchlo opustila miestnosť, než ju niekto mohol zastaviť. Victorove volanie ignorovala.