Skutočnosť, že Albusov brat Aberforth žije, Niru prekvapila. Albus o ňom takmer nerozprával. Oveľa šokujúcejšie však pre ňu bolo stretnutie s ním. To on robil barmana v Kančej hlave, u ktorého si Dumbledorova armáda pri prvom stretnutí kupovala ďatelinové pivá. Ako len si tú podobu vtedy mohla nevšimnúť, keď ju teraz priam udrela do očí?

„Toto nie je žiaden čarovný trh, Lupin!" rozčuľoval sa starý barman, keď sa z ničoho nič objavili uprostred jeho temného hostinca. „Koľko vás sem dnes ešte príde?!"

„Asi sa moc nevyspíte, Aberforth. Veď-Viete-Kto mieri na Rokfort," reagoval Remus vážnym hlasom. Ešte stále bol trochu bledý kvôli hádke, ktorá sa strhla medzi ním a Tonksovou, keď Kings odišiel z bunkra. Dora chcela ísť s nimi, no Remus jej to nedovolil.

Aberforthova chudá tvár z väčšej časti zakrytá hustou bradou a dlhými šedými vlasmi sa zamračene stiahla. Jeho modré oči, tak podobné bratovým, si ich premeriavali spoza špinavých skiel okuliarov. Nira mu ten pohľad oplácala, stále ešte vyvedená z mieri. Akoby pred sebou odrazu videla Albusa.

„Prečo na mňa tak zízaš, slečinka?" upriamil na ňu svoj röntgenový pohľad.

Než by však stihla odpovedať, miestnosťou zaznelo slabé niekoľkonásobné puknutie a uprostred hostinca sa objavil pán a pani Weasleyovci, Charlie, Bill a Fleur, nasledovaní Kingsleym, ktorý so sebou priviedol nie veľmi početnú posilu.

„Shacklebolt," zamrmlal Aberforth pri pohľade na Kingsa.

„Potrebujeme sa dostať do Rokfortu, Aberforth," odvetil Kings svojím pokojným, avšak nekompromisným hlasom.

„To som pochopil," prikývol barman rozladene. Následne si povzdychol a rukou ukázal za špinavý, pilinami posypaný bar, kde mihotavé svetlo sviečky dopadalo na pootvorené dvere. „Po schodoch nahor. Za obrazom je chodba, dovedie vás do Rokfortu," zamrmlal.

Kings len prikývol a všetci sa vydali tým smerom.

„Z môjho hostinca sa stáva prestupná stanica..." počula ho Nira ešte mrmlať, keď stúpala po vratkých drevených schodoch.

Ocitli sa v neveľkej obývačke. Zaprášenú drevenú podlahu pokrýval predratý koberec a naproti dverám nad malým kozubom visela veľká olejomaľba plavovlasej dievčiny. Nira na ňu chvíľu prekvapene hľadela. Mohla by to byť Ariana Dumbledorová?

„Tak, ráčte," zvolal Charlie, čím Niru vyrušil od myšlienok. Chytil okraj obrazu, ten sa odklopil a odhalil tak dlhú tmavú chodbu.

Prvý vliezol dnu pán Weasley, hneď pomáhal Molly. Nasledoval Bill a Fleur. Nira si skúmavo prezrela neveľký rad postarších čarodejníc a čarodejníkov, ktorých so sebou Kings priviedol. Nikoho z nich nepoznala.

„Čo sú to za ľudia?" spýtala sa ho, len čo aj on vošiel do obývačky.

„Bývalí aurori a ľudia z ministerstva, ktorým verím," odvetil. „Ešte by mali prísť ďalší, no netuším, koľko ich bude. Snažil som sa tú správu čo najviac rozšíriť, ale... ľudia sa boja," dodal zamračene, keď spolu vykročili ku kozubu.

Nira nevedela, čo na to povedať. Ani ona stále nechcela uveriť tej správe, že Voldemort mieri na Rokfort. Chytila sa Remusovej ruky, pomohol jej dostať sa na rímsu kozuba. O chvíľu za ňou vliezol aj Kings.

Chodba, ktorá sa za obrazom ukrývala, bola pomerne široká. Niekoľko nízkych kamenných schodíkov zostupovalo k hlinenej dlážke, ošúchanej a hladkej. Na cestu im svietili mihotavé plamienky v mosadzných lampách visiacich na stenách. Po pár minútach chôdze chodba končila krátkym schodiskom.

Nikto z nich po ceste neprehovoril, kráčali ticho, každý zahĺbený vo vlastných myšlienkach. Náhly hovor desiatok hlasov ich preto v prvej chvíli prekvapil. Ocitli sa v priestrannej miestnosti bez okien. Zo stropu viseli pestrofarebné hojdacie siete a steny obložené tmavým drevom pokrývali gobelíny vo farbách Chrabromilu, Bystrohlavu a Bifľomoru. Slizolinská zeleno-strieborná chýbala, čo Niru síce neprekvapilo, no i tak nemohla potlačiť sklamanie.

Len čo cez otvor vošli dnu, mnohé tváre, medzi ktorými rozoznala aj členov Dumbledorovej armády, sa k nim otočili a hlasno ich vítali.

„To je..." ozval sa Remus, ktorý si tak ako aj ostatní členovia Rádu s neskrývaným úžasom obzeral to zvláštne miesto, „...pekná skrýša. Nespomínam si, že by som o nej za svojich rokfortských čias počul."

„To bude núdzová miestnosť," povedala Nira potichu. Aj ona sa obzerala dookola. Musela to byť ona, no tentoraz sa skutočne prekonala.

„Núdzová?" Remus jej venoval prekvapený pohľad.

Prikývla. „Zjaví sa len tomu, kto ju potrebuje a vždy tak, ako si želá."

Neveriacky pokrútil hlavou. „Zrejme nikdy nikto neodhalí všetky rokfortské tajomstvá."

„Fred, George!" zvolal Kings, ktorý práve prechádzal okolo.

Spomínané dvojčatá sa odtrhli od hlúčika bývalých spolužiakov. „Je skvelé, že sa Fénixov rád pripojil k tejto zábave," zazubil sa naňho Fred, z tváre mu vyžarovalo vzrušenie. Georgeov pohľad sa na chvíľu stretol s Niriným, hneď sa odvrátil.

Kings sa neusmieval, jeho tvár i hlas boli vážne. „Tak, čo sa deje?"

„Vy ste Kingsley Shacklebolt?" vysoký mladý muž vystúpil z hlúčika rokfortských študentov, s ktorými sa pred tým dvojčatá rozprávali.

„Kings, toto je Neville Longbottom, on tu tomu velí," predstavil ho George, keď na chlapca Kings pozrel.

Nira prekvapene zamrkala, lepšie sa tomu mladému mužovi prizrela. Mal dlhé vlasy po ramená, bol pochudnutý a minimálne o stopu vyšší, než si ho pamätala. Jeho tvár pretínalo niekoľko nepekných ružových jaziev, ale skutočne to bol on. No nie len jeho výzor sa zmenil. Stál pred nimi vzpriamene a odhodlane, akoby ten ustráchaný, nemotorný chlapec z Dumbledorovej armády nikdy neexistoval.

„Longbottom?" zopakoval Kingsley trochu prekvapene, vzápätí sa však naňho usmial a podal mu ruku. „Teší ma, mladý muž. Poznal som vašich rodičov," povedal, keď si ruky pustili.

V Nevillovej tvári sa na okamih mihlo niečo bolestné, no následne prikývol a trochu sa usmial.

„Takže," pokračoval Kings, „toto miesto je sídlom Dumbledorovej armády?"

„Tak je," potvrdil, bolo na ňom vidieť, že je na to hrdý.

„Dostali sme správu, že sem prišiel Harry Potter a Ten-Ktorého-Nesmieme-Menovať mieri na Rokfort."

Neville zamračene stiahol obočie. „Harry sa tu objavil," prikývol. „To ja som poslal správu členom Dumbledorovej armády. Mysleli sme, že to bude znamenať boj proti Carrowovcom a Snapeovi. Takže tvrdíte, že sem mieri Veď-Viete-Kto?" dokončil o niečo znepokojenejšie. Zopár najbližšie stojacich študentov tiež stíchlo a napäto počúvalo.

„Obávam sa, že áno," prikývol Kings vážne.

„Harry tvrdil, že musí na Dumbledorov príkaz niečo nájsť. Niečo, čo je tu na škole a pomôže mu premôcť Veď-Viete-Koho," pokračoval Neville zamračene.

Kings a Remus si vymenili znepokojený pohľad.

„A teraz to Harry hľadá?" spýtala sa Nira potichu.

Neville prikývol. „Luna ho vzala do bystrohlavskej veže, vraj to nejak súvisí s Bystrohlavovou."

Ďalšie slová však boli prerušené príchodom nových posíl. Z tajnej chodby vyliezla Alica, Angelina, Katie a mladý vysoký čarodejník, ktorého Nira nepoznala.

„Už sa bojuje?" zvolala Angelina, len čo zoskočila do miestnosti. Energicky si všetkých premerala, jej pohľad sa zastavil na Nire. Zarazila sa.

„Nira!" usmiala sa Alica. „Nevedeli sme, že tu budeš aj ty."

„Alica, čo tu robíš?!" Lee Jordan sa pretisol pomedzi hlúčik študentov a postavil sa pred ňu.

„Prišla som bojovať!" vyhlásila Alica pevným hlasom, zamračený pohľad mu opätovala. „Aj ja som členka Dumbledorovej armády, ak si spomínaš."

„Okamžite sa vráť, je to príliš nebezpečné!" naliehal nedbajúc tých prekvapených tvárí naokolo.

„Ty mi nemáš čo rozkazovať, Lee," nedala sa Alica, ukazovák zaborila do jeho hrudníku. „Rozišiel si sa so mnou. Alebo aj na to si už zabudol?!"

Lee nedostal príležitosť zareagovať, strmým schodiskom na druhej strane miestnosti odrazu vpadol dnu čarodejník, ktorého prítomnosť v Rokforte spôsobila to náhle zbrojenie. Strapaté polodlhé vlasy mu viseli okolo vychudnutej tváre, na ktorej sa črtalo niekoľkodňové tmavé strnisko. Jazva na čele v tvare blesku nenechávala nikoho na pochybách, o koho ide.

Harry Potter na nich všetkých vytreštil svoje zelené oči za okrúhlymi okuliarmi. „Čo...?" zvolal zdesene a pošmykol sa na poslednom schode.

„Harry, čo sa deje?" Remus mu vykročil naproti.

„Voldemort je na ceste sem, barikádujú školu... Snape utiekol... Čo tu robíte? Ako ste vedeli?" pýtal sa, očividne stále omráčený prítomnosťou toľkých ľudí.

„Poslali sme správy všetkým členom Dumbledorovej armády," vysvetľoval Fred. „Nemôžeš predsa od nás žiadať, aby sme niekoho pripravili o tú zábavu, Harry, a Dumbledorova armáda to oznámila Fénixovmu rádu a tak sa to akosi nabalilo," pokrčil ramená.

„Čo najprv, Harry?" zvolal George. „Čo sa deje?"

„Evakuujú menšie decká a všetci sa majú stretnúť vo Veľkej sieni, aby sa to zorganizovalo," odvetil. „Budeme bojovať."

Pri tom prehlásení sa v miestnosti ozval rev, všetci sa začali tlačiť ku schodisku. Nira spýtavo pozrela na Kingsa, ktorý jej pohľad opätoval. Netváril sa ani trochu nadšene, či šťastne a ona jeho pocity zdieľala. Ak Voldemort naozaj mieri so svojou armádou smrťožrútov na Rokfort, ich odpor sa rovná samovražde.

„Pôjdem sa porozprávať s učiteľmi," povedal jej a Remusovi. „Budeme musieť vymyslieť nejaký plán."

„Pôjdem s tebou," ponúkla sa Nira. Nebránil jej v tom. Spoločne vyšli z núdzovej miestnosti.

Chodby boli plné študentov presúvajúcich sa do Veľkej siene. Portréty na stenách pobehovali z obrazu do obrazu, vymieňali si informácie. Cestou dokonca stretli niekoľko sôch a brnení pochodujúcich smerom ku vstupnej hale. Kings celú cestu neprehovoril. Jeho výraz bol veľmi vážny a Nira sa nesnažila tú mlčanlivosť prerušiť. Počula, ako Harry hovoril, že Severus utiekol. Vedela, že isto nemal na výber. Premýšľala kde asi môže byť a na ktorú stranu sa v boji nakoniec pripojí.

„Pán Shacklebolt a... slečna Benettonová," profesorka McGonagallová im vyšla v ústrety, keď vkročili do Veľkej siene.

„Profesorka McGonagallová," Kings jej podal ruku, no zjavne sa nedokázal usmiať. „Harry povedal, že Voldemort mieri na Rokfort."

Profesorkou pri jeho mene trochu myklo, no prikývla. „Obávam sa, že je to tak. Začali sme s evakuáciou hradu, musíme odtiaľto dostať mladších študentov skôr, než bude neskoro."

„V miestnosti, ktorou sme vošli, je tunel do Kančej hlavy. Snáď budeme schopní vytvoriť dostatok prenášadiel, aby sme ich dostali do bezpečia," povedal Kings.

McGonagallová prikývla.

„Po chodbách pochodujú sochy a brnenia," ozvala sa Nira, „zrejme ste urobili nejaké ochranné opatrenia."

Profesorka na ňu pozrela. „Áno, ale obávam sa, že to Toho-Koho-Netreba-Menovať dlho nezdrží."

„Obranu ešte posilníme," ubezpečil ju Kingsley. „Ak má Harry v Rokforte nájsť niečo, čo Voldemorta zničí, pokúsime sa získať mu čas. Alan, Jessica," oslovil odrazu nižšieho čarodejníka a postaršiu čarodejnicu prechádzajúcich okolo nich. Boli to jedni z tých, ktorých so sebou Kings priviedol. Zastavili sa a spýtavo naňho pozreli. „Vráťte sa do Kančej hlavy a vytvorte dostatok prenášadiel, ktoré rokfortských študentov prenesú do bezpečia."

„Kam ich máme posielať, Kings?" spýtal sa čarodejník vážnym hlasom.

„Na ministerstvo, do Munga, či Šikmej uličky. To je jedno, len nech sú dosť ďaleko od Rokfortu, keď vypukne boj."

Navzájom si vymenili krátky pohľad, prikývli, následne opäť zamierili z Veľkej siene.

„Takže, boj bude," povzdychla si profesorka McGonagallová smutne.

---

Čarovný strop vo Veľkej sieni bol tmavý a posiaty hviezdami. Pod ním sa tiahli štyri dlhé fakultné stoly. Strapatí študenti, ktorých ich vedúci fakúlt nečakane vytiahli z postelí, sedeli potichu v županoch, či cestovných plášťoch. Napäto počúvali. Medzi nimi sa tu a tam leskli perleťové siluety rokfortských duchov. Všetci upierali pohľady na profesorku McGonagallovú. Hovorila zo zvýšeného pódia na konci siene, za ňou stáli ostatní učitelia a členovia Fénixovho rádu.

„...na evakuáciu budú dozerať pán Filch a madam Pomfreyová. Prefekti, na môj pokyn zoradíte svoju fakultu a po poriadku odvediete svojich zverencov na miesto evakuácie."

Nira si všimla zdesenie na mnohých tvárach študentov, niektorí sa však tvárili odhodlane.

„A čo ak chceme bojovať?" vykríkol Ernie Macmillan od bifľomorského stola. Tu a tam sa ozval potlesk.

„Ak ste plnoletí, môžete zostať," povedala profesorka McGonagallová.

„A čo naše veci?" zvolalo dievča za bystrohlavským stolom. „Naše kufre, naše sovy?"

„Nemáme čas na veci," reagovala profesorka prísne. „Dôležité je, aby ste sa odtiaľto bezpečne dostali."

„Kde je profesor Snape?" zakričala jedna zo Slizolinčaniek.

„Ak mám použiť ľudový výraz, zdúchol," odvetila profesorka s trpkým výrazom. Od chrabromilského, bifľomorského a bystrohlavského stola zaznelo nadšené volanie. Nirine vnútro sa zachvelo, zamračene sklonila hlavu.

„Okolo hradu sme už zabezpečili ochranu," pokračovala profesorka, „ale pravdepodobne dlho nevydrží, ak ju neposilníme. Musím vás preto požiadať, aby ste postupovali rýchlo a pokojne a robili, čo vaši prefekti..."

Jej posledné slová zanikli v ozvene vysokého, chladného hlasu, ktorý sa odrazu jasne ozval vo Veľkej sieni. Nebolo zrejmé, odkiaľ prichádza, no zdalo sa, akoby vychádzal zo samotných stien.

„Viem, že sa chystáte bojovať." Od fakultných stolov zazneli zdesené výkriky. Niektorí študenti sa držali jeden druhého a vystrašene obzerali hľadajúc zdroj. Aj mnohí učitelia a členovia rádu sa trochu prikrčili. „Vaša snaha je márna. Nemôžete proti mne bojovať. Ja vás nechcem zabiť. Veľmi si vážim učiteľov Rokfortu. Nechcem prelievať čarodejnícku krv."

Nira mala pocit, akoby sa okolo nej ovíjalo niečo studené a slizké. Mimovoľne sa striasla. Pozrela na Kingsa vedľa seba. Stál vzpriamene, oči upieral niekam na druhý koniec siene, mračil sa a sval na čeľusti mal zaťatý.

„Dajte mi Harryho Pottera," pokračoval ten mrazivý hlas do hrobového ticha, „a nikomu neublížim. Dajte mi Harryho Pottera a školy sa ani nedotknem. Dajte mi Harryho Pottera a odmením sa vám. Máte čas do polnoci."

„To je pol hodina," šepol Remus priškrtene. Stál vedľa nej z druhej strany, jeho tvár posiata jazvami sa znepokojene mračila. Nira si všimla, že sa Harry už nejakú dobu zakráda pozdĺž stien. Len čo Voldemortov hlas stíchol, všetky pohľady sa k nemu otočili.

„Ale on je tam!" vykríkla Pansy Parkinsonová od slizolinského stolu. Trasúcou rukou naňho ukazovala. „Potter je tam! Chyťte ho niekto!"

Chvíľkové ticho odrazu vystriedal nečakaný ruch. Študenti Chrabromilu, Bifľomoru i Bystrohlavu začali vstávať, stavali sa chrbtom k Harrymu, tváre upierajúc na slizolinský stôl. Mnohí v rukách zvierali prútiky.

Pansy len prekvapene otvorila ústa a rovnako ako iní Slizolinčania z bývalej Dracovej bandy sa nezmohla na slovo.

„Ďakujem, slečna Parkinsonová," prehovorila profesorka McGonagallová priškrteným hlasom. „Vy odídete zo siene s pánom Filchom prvá. A ostatní z vašej fakulty môžu ísť za vami."

Pansy chvíľu neveriacky, možno aj zahanbene, hľadela na profesorku. Následne si však pohŕdavo odfrkla, s nosom vystrčeným do vzduchu vykročila smerom k východu z Veľkej siene. Nira si všimla, že zopár tvárí pri slizolinskom stole sa neisto obzeralo, videla ich váhanie, no napokon sa predsa len zdvihli všetci a v dlhom zástupe opustili Veľkú sieň. Opäť pocítila sklamanie.

Lavice zavŕzgali, aj študenti ostatných fakúlt odchádzali za Slizolinčanmi. Predsa len pri bystrohlavskom stole ostalo sedieť zopár študentov, ešte viac pri bifľomorskom a najviac sediacich študentov patrilo k Chrabromilu. Profesorka McGonagallová musela zísť z pódia a vyháňať mladších študentov.

Kingsley zaujal jej miesto, prihovoril sa všetkým, ktorí v sieni ostali. „Do polnoci nám zostáva iba pol hodina, preto potrebujeme konať rýchlo! Rokfortskí učitelia a príslušníci Fénixovho rádu dohodli bojový plán. Profesor Flitwick, Sproutová a McGonagallová si vezmú skupinky bojovníkov do troch najvyšších veží – Bystrohlavskej, Astronomickej a Chrabromilskej – kde budú mať dobrý výhľad, výbornú pozíciu a odkiaľ sa dajú vrhať zaklínadlá. Medzitým Remus," otočil sa za seba na Remusa, „Artur," mávol rukou k pánu Weasleymu pri chrabromilskom stole, „a ja povedieme skupinky do areálu školy. Potrebujeme niekoho, kto by zorganizoval obranu vchodov z tajných chodieb."

„To vyzerá ako práca pre nás," zvolal Fred, ukázal na seba a Georgea. Kings súhlasne prikývol.

„Dobre, tak velitelia sem, rozdelíme si bojovníkov!"

V miestnosti opäť zavládol pohyb. Remus, Artur, Fred s Georgeom a všetci traja menovaní profesori pristúpili ku Kingsovi, chvíľu sa potichu medzi sebou dohadovali, následne s malými skupinkami študentov opúšťali Veľkú sieň. Aj Nira sa pohla vpred.

„Najradšej by som ti povedal, aby si sa vrátila do bunkru a počkala tam na nás spolu s Tonksovou," šepol Kings tak, aby ho počula len ona. Pozrela mu do očí. V tých jeho sa zrkadlili obavy.

„Neposlúchla by som ťa," odvetila pokojne.

„Viem." Na chvíľu sa zahľadel za odchádzajúcou profesorkou Sproutovou, ktorá pri chôdzi o niečom zanietene diskutovala s Nevillom. „Postavíme študentov proti smrťožrútom," pokrútil hlavou, jeho tvár sa zamračene stiahla. „Sú to všetko ešte len deti."

Aj Nira nasledovala jeho pohľad. Cítila to rovnako, mali však na výber? Jemne sa dotkla Kingsovho ramena, a keď na ňu opäť pozrel, trochu sa usmiala. „Bojujeme za správnu vec, Kings," šepla.

Povzdychol si, no drobný úsmev jej predsa len oplatil, prikývol. Následne pokynul svojej skupinke bojovníkov, aby ho nasledovali. Nira vykročila spolu s nimi.

„Musíme posilniť ochranu hradu," vyhlásil a zamieril von na školské pozemky.