Mesiac tesne pred splnom svietil vysoko na nočnej oblohe. Jeho striebristé svetlo tu a tam prekryli husté mračná poháňané studeným jarným vetrom. Čo chvíľa rozčeril hladinu jazera a odraz mesiaca i rokfortského hradu sa skrabatil do podivných tvarov. Vietor a žblnkot drobných vĺn rozbíjajúcich sa o skalnatý útes takmer úplne zamaskovali tichý šuchot plášťa vo vysokej tráve. Ustal vo chvíli, keď sa Nira zastavila na brehu jazera.

Splývajúce kúzlo zahaľovalo jej postavu. Sotva ju mohlo ochrániť pred dementormi strážiacimi hranice školských pozemkov, zdalo sa však, že nikto nepredpokladá vniknutie do hradu skrz ostré a strmé útesy vyčnievajúce z hlbín jazera.

Zadívala sa ponad hladinu k temným vežičkám. Neistá budúcnosť a Kingsleyho rezignácia napokon nalomili jej odhodlanie bojovať. Aj ona podľahla tej všadeprítomnej frustrácii. Možno práve to nútilo jej myšlienky neustále sa vracať k Rokfortu a k jeho čiernovlasému riaditeľovi. Mimovoľne sa dotkla predlaktia, kde v neviditeľnom puzdre schovávala jeho prútik. Nemyslela si, že by jej Severus poskytol útechu, či nádej, no musela sa aspoň presvedčiť, že je v poriadku.

Vykročila. Tesne nad hladinou jazera tvrdá skala ukrývala úzku cestičku, ktorá zdanlivo nikam neviedla. Starobylé kúzlo pochádzajúce z čias zakladateľov Rokfortu na jej konci zahaľovalo neveľkú puklinu. Nebolo to tak dávno, čo po tejto ceste hrad opustila, preto vedela, že sa puklinou dokáže pretiahnuť dospelý človek.

Len čo sa ocitla v tmavej chodbe, žblnkot vody utíchol. Za pomoci svetla z prútika kráčala rýchlo. Ozvena jej krokov sa odrážala od vlhkých kamenných stien. Chodba končila točitým schodiskom. Tak ako viackrát pred tým, aj teraz sa samo pohlo, len čo naň položila nohu. Netrvalo dlho a stála pred hladkou drevenou stenou. Zaváhala. Ešte stále bol čas vrátiť sa. Priložila ucho k drevu, zatajila dych. Z riaditeľovej pracovne neprišiel žiaden zvuk. Nedokázala odhadnúť, či je to dobré alebo zlé znamenie. Bola už hlboká noc a Severus mohol spať.

Vedela, že nebude mať pokoj, dokým ho opäť neuvidí. Zhlboka sa nadýchla, v parselčine šepla: „Otvor sa!"

Drevená stena nepatrne cvakla, uprostred sa zjavila strieborná kľučka. Nira ju potlačila, na malú medzeru otvorila tajné dvere.

V pracovni panovala tma rušená len nepatrným svetlom ohňa vychádzajúcim z krbu. Jasne počula pukotanie dreva. Pretiahla sa dverami ako tieň, tie sa potichu zavreli, nezostala ani stopa prezrádzajúca ich existenciu. Čo najtichšie vykročila spoza rohu oddeľujúceho knižnicu od zbytku pracovne.

Severus sedel za riaditeľským stolom. Pri svetle sviečky niečo dopisoval do pergamenu pred sebou. Pohľad naňho zaplavil celé jej vnútro úľavou. Bol v poriadku a bez zranení.

Chvíľu tam len nemo stála, pozorovala ho. Bledú tvár lemovanú prameňmi čiernych vlasov mračil od sústredenia. Zvuk škrabotajúceho brka naraz ustal, jeho známa vráska medzi obočím sa väčšmi prehĺbila. Ticho si povzdychol, čelo oprel o jednu dlaň a privrel oči. Niečo ho trápilo. Pristihla sa pri tichom želaní, aby tým zdrojom bol strach o ňu. Ako veľmi sa s ním túžila porozprávať, vysvetliť mu, prečo urobila to, čo urobila. Skôr než by samú seba dokázala zastaviť, zdvihla prútik a celkom nečujne zašepkala: „Effigies dormienti."

Obrazy visiace na stenách upadli do hlbokého spánku. Severusovi trvalo len chvíľu než si uvedomil to neprirodzené ticho, ktoré okolo neho odrazu zavládlo. Zdvihol pohľad k obrazom, prekvapený výraz vystriedalo mrazivé pochopenie. Vyskočil zo stoličky, bleskovo vytiahol prútik, zamieril ním do priestoru. Jeho temné oči pátrali po narušiteľovi.

Nira vedela, že je to posledná šanca nepozorovane opustiť jeho pracovňu, i tak ostala stáť na mieste.

„Homenum revelio!" vyhlásil pevným hlasom, strieborná žiara osvetlila miestnosť, vykreslila obrysy jej tela. Červený záblesk v okamihu vyslal jej smerom.

Odrazila ho. „Prosím, neprišla som bojovať!" zvolala vzápätí, splývajúce kúzlo sa úplne rozplynulo, pod čiernou kapucňou odhalilo jej tvár.

Severus na chvíľu zamrzol na mieste. S prútikom stále namiereným proti nej na ňu vyjavene hľadel. „Nira?" ticho narušil jeho priškrtený hlas.

Zložila si kapucňu z hlavy, hľadiac mu do očí prikývla.

Párkrát zamrkal, akoby si nebol istý, či je to sen alebo realita. V jeho tvári sa behom pár sekúnd vystriedala celá séria emócií: prekvapenie, úľava, zahanbenie, znepokojenie. Uvedomil si to, jeho výraz zatvrdol. „Si sama?" spýtal sa potichu.

„Áno," odvetila s predstieraným pokojom. Srdce jej divoko tĺklo a jej sa nedarilo skrotiť ho.

Zamračene stiahol obočie. „Prišla si ma opäť omráčiť?" V jeho hlase zaznela výčitka.

Proti svojej vôli zahanbene sklopila zrak. „Odpusť mi to, nemala som inú možnosť."

Narovnal sa, pomaly vykročil jej smerom. Potlačila nutkanie cúvnuť pred ním. Predsa ho chcela vidieť, chcela s ním hovoriť, teraz však strácala odvahu. Určite sa na ňu stále hnevá. Čo ak jej tie dve omračujúce zaklínadlá nikdy neodpustí? Zastal kúsok od nej. Všimla si náhradný prútik v jeho pravej ruke zvesenej pozdĺž tela. Aspoň už na ňu nemieril.

„Má zmysel pýtať sa, ako si sa sem dostala?"

„Nie," šepla pozorujúc čierne gombíky na jeho veste.

Zavládlo ticho. Cítila jeho uprený pohľad a hoci mala strach, čo v tých tmavých očiach uvidí, prinútila sa vzhliadnuť.

Tvár čiastočne ponorená v tieni sa stále mračila, no jeho výraz bol zvláštny. Pohľadom zavadil o jej ľavé líce, a keď si uvedomil, že naňho hľadí, pozrel jej do očí. „Si v poriadku?" spýtal sa oveľa tichšie a miernejšie.

„Som, vďaka tebe." Prekvapenie preblesklo v jeho očiach. Neušlo jej to. „A ty?"

Zhlboka sa nadýchol, v tvári stále ten zvláštny výraz. „Yaxley bol z nejakého nevysvetliteľného dôvodu presvedčený, že ma nechal zavolať." Skúmavo prešiel pohľadom po jej tvári. „On i slečna Lestrangeová vzhľadom na okolnosti prejavili značnú nechuť o danom incidente informovať Temného pána. Aj keď zopár mojich elixírov hralo podstatnú úlohu pri tvojom úteku, vyšiel som z toho prekvapivo najlepšie. Kto mohol tušiť, že si dokážeš privolať prútik bez prútika?" Pri posledných slovách mu kútikmi úst málinko cuklo, vzápätí však opäť zvážnel. „Je pán Moren v poriadku?"

„Je," prikývla. V mysli stále spracovávala to, čo jej práve povedal. Pochopila, že vie o tom pamäťovom kúzle, ktorým očarovala Yaxleyho. Možno sa na ňu napokon nehneval.

„Jeho sestra sa behom mojej neprítomnosti na Rokforte vyparila," pokračoval, spýtavý pohľad uprel do jej očí.

„Aj ona je v poriadku," reagovala Nira. Aspoň v to dúfala.

„To je dobre." Severusove úzke pery sa zvlnili do celkom nepatrného úsmevu. Zavládlo ticho. Tmavými očami pomaly kĺzal po jej tvári, jeho dych sa prehĺbil. Drobný úsmev mu z tváre vymizol, keď sa odrazu spýtal: „Prečo si prišla?" Vážny pohľad zabodol do jej očí.

Prehltla, no i tak jej hlas znel hrozne priškrtene. „Chcela som sa presvedčiť, že si v poriadku. Ospravedlniť sa a..." odmlčala sa. Prútik, ktorý doposiaľ zvierala v pravej ruke zastrčila za opasok, siahla pod plášť k neviditeľnému puzdru na predlaktí, vylovila z neho jeho tmavý prútik. „Chcela som ti vrátiť toto," podávala mu ho. „Keby som prútik vzala len Yaxleymu a tvoj ti nechala, zrejme by sa pýtali prečo."

Severus očami skĺzol k svojmu prútiku. Odrazu sa jeho prsty dotkli jej dlane. Palcom jemne prešiel po chrbte ruky, keď si od nej prútik bral. Zachvela sa. Všimla si, že sa sval na jeho čeľusti zavlnil. Svoj i ten náhradný prútik schoval do habitu, zdvihol zrak.

„Prečo, Nira?" šepol. Uprene sa jej zahľadel do očí. „Prečo to robíš? Ja... nerozumiem tomu. Myslel som, že keď sa dozvieš... keď ti povedia, čo som spravil... Dumbledorovi..." hlas sa mu zlomil, po prvý raz uhol pohľadom.

Nirina ruka sa k nemu automaticky natiahla, zastavila sa však uprostred pohybu. Nechala ju opäť klesnúť. „Keď som sa to dozvedela, chcela som ťa zabiť," priznala potichu. Zahanbenie v hlase sa jej nepodarilo potlačiť.

Očami na okamih zavadil o jej ruku, než sa pohľadom vrátil k jej tvári. „Bola si tu, však? Prvý školský deň." Tieň vykreslil vrásku medzi jeho obočím.

Prikývla.

„Prečo si to nespravila?"

Hľadela mu do tváre, váhala či má povedať pravdu. Bola už tak unavená. Klamstvá a polopravdy sa stali súčasťou jej života, odkedy sa vrátila do Anglicka. Párkrát zamrkala, aby potlačila slzy, čo sa jej začali tisnúť do očí. „Albus mi po Félixovi poslal list," vypadlo z nej odrazu, „napísal mi o tej nezvrátiteľnej kliatbe, o tvojej pomoci i o jeho následnom požiadavku."

Severus na ňu ostal prekvapene hľadieť, pery mierne pootvorené. „To... urobil?" dostal zo seba priškrtene.

„Predpokladal, že len pravda ma odradí od... pomsty," šepla. V hrdle ucítila nepríjemnú hrču.

Pukotanie ohňa sa stalo na chvíľu jediným zvukom v miestnosti. Pohľadom opäť skĺzla ku gombíkom na jeho veste. Cítila sa previnilo. Keby jej Albus ten list neposlal, urobila by to a potom to do konca života trpko ľutovala.

„Bol ten predpoklad správny?" prerušil ticho.

Nezdvihla pohľad. „Zrejme áno." Plamene v krbe hádzali mihotavé tiene na tmavý koberec pred ním. „Mal si pravdu, Severus," šepla takmer nečujne pozorujúc to tieňové divadlo.

„V čom?"

„Vo všetkom." Zavrela oči, drobná slza jej vykĺzla spod viečka, stiekla po líci. „Nemala som poňatia do čoho sa ženiem. Nevedela som, čo vojna skutočne znamená."

„Ešte stále môžeš odísť."

Pokrútila hlavou, slzu si zotrela. „Nemám za kým ísť. Všetci, na ktorých mi záleží, sú tu a bojujú... I keď zdanlivo na opačnej fronte," dodala po malej odmlke.

V tichu, ktoré opäť zavládlo, nešlo prepočuť jeho pomalý, hlboký nádych. Jeho topánky vykročili, o krok k nej pristúpil. Na líci ucítila nežný dotyk jeho prstov. Zdvihla pohľad. Hľadel na ňu tak, ako nikdy pred tým. Tak, ako ho kedysi videla hľadieť na svojho Patronusa. Priam zhypnotizovane stála na mieste neschopná pohybu, srdce jej šlo vyskočiť z hrude.

„To čo som ti vtedy povedal na konci školského roku..." v Severusových očiach sa mihol tieň bolesti, „...mrzí ma to."

Tie udalosti boli tak vzdialené, miliónkrát pošliapané a prehlušené všetkým, čo nasledovalo, napriek tomu v nej tie slová rozochveli každučký nerv. Skutočne mu na nej záležalo? Natiahla pravú ruku, jemne sa dotkla jeho ľavej, spočívajúcej pozdĺž tela. Prstami nežne prešla po jeho dlhých prstoch. Zareagoval na ten dotyk, jej ruku schoval vo svojej teplej dlani, palcom zakrúžil po hrbolčeku na zápästí.

„Mal som s tebou odísť do Ameriky," vyhlásil nečakane.

Spýtavo naňho pozrela, zdalo sa, že to myslí vážne. „Už to nezmeníme," vydýchla po chvíli.

Nebadane pokrútil hlavou. „Nie, nezmeníme." Pravou rukou jej neprestával hladiť tvár. Oči mu odrazu naplnil hnev, keď prstami zavadil o lícnu kosť. „Prisahám, že Yaxleyho zabijem za to, čo ti urobil," zavrčal nahnevane.

Pokrútila hlavou. Podišla k nemu ešte o kúsok, voľnú ruku oprela o jeho hrudník. Pod prstami ucítila zrýchlený tlkot srdca. „Nehovorme o smrti, Severus. Prosím. Aspoň na chvíľu chcem zabudnúť, čo sa tam vonku deje."

Ohryzok mu podskočil, prikývol a hnev z jeho očí rýchlo vymizol. Naklonil sa k nej, teplým dychom pohladil jej čelo nad koreňom nosa. Zavrela oči, nežný dotyk pier ucítila na pokožke. Zhlboka sa nadýchla jeho vône. Ruku na hrudníku zovrela do päste, v prstoch uväznila hrubú látku čiernej vesty. Otvorila oči. Pozoroval ju naliehavým pohľadom, hrudník mu rýchlo stúpal a klesal. Jemný tlak palca neustále krúžiaceho po jej zápästí zosilnel, dlaň z jej tváre presunul na zátylok. Za vestu si ho k sebe pritiahla, on jej vyšiel v ústrety. Ich pery sa spojili v prudkom, nenásytnom bozku. Zavzdychala mu do pootvorených úst, keď medzi ich pritisnutými telami ucítila jeho rastúce vzrušenie. Teplo, ktoré sa už nejakú dobu prevaľovalo v jej podbrušku explodovalo.

Vymanila si ruku z jeho dlane, oboma zaútočila na gombíky jeho vesty. Severus tiež nečakal. Bez toho, aby jej pery prepustil zo zajatia tých svojich, začal ju tlačiť smerom k spálni. Za chôdze z nej postupne sťahoval oblečenie a bol v tom oveľa úspešnejší než ona. Keď sa Nire konečne podarilo prepracovať ku košeli, stála pred ním len v nohavičkách.

Zastali pred posteľou. Severus prerušil bozk, trochu sa odtiahol. Pohľadom zablúdil po jej tele, zastavil sa o nepeknú jazvu na pravom ramene. Obočie zamračene stiahol.

„To nič nie je," ubezpečovala ho Nira okamžite. Nechcela, aby prestával.

Pozrel jej do očí. Ťažko povedať, či tomu uveril, no nič nepovedal. Opäť sa sklonil, na jazvu vtisol nežný bozk. Cítila, ako sa jej od toho miesta rozbehli po tele zimomriavky. Vlasy jej zhrnul z ramena, jeho pery sa posunuli ku krku. Láskali jej kožu s takou jemnosťou a starostlivosťou, že nemohla zabrániť tichým vzdychom unikajúcim cez jej túžbou stiahnuté hrdlo. Pohladila mu ramená stále ešte zahalené v košeli, rukami vkĺzla pod tú bielu látku. Bruškami prstov nežne mapovala jeho chudý hrudník, presúvala sa k nohaviciam, zatiaľ čo Severusove horúce dlane kĺzali po jej chrbte, až sa zastavili na jej pozadí.

„Ľahni si," šepol jej do ucha zastretým hlasom, zubami na okamih jemne zovrel jej ušný lalôčik.

Prudko sa nadýchla, pozrela mu do očí. So srdcom divoko narážajúcim zvnútra do rebier klesla medzi saténové obliečky.

Sklonil sa k nej, s jej pomocou ju zbavil aj posledného kúsku odevu. „Myslel som, že ťa takto už nikdy neuvidím," šepol s pohľadom upreným na jej nahé telo. Narovnal sa, náhlivo zo seba stiahol košeľu, hodil ju na zem. Začal rozopínať nohavice.

Nira sa posadila, chytila ho za ruky, a keď na ňu spýtavo pozrel, potichu šepla: „Nechaj mňa." Bola si istá, že na ten pohľad, ktorý jej venoval, dlho len tak nezabudne.

---

Jeho chuť ostala Nire na jazyku ešte dlho po tom, čo spolu v tesnom objatí unavene klesli do perín. Spokojne sa schúlila do klbka chránená Severusovým telom. On cez oboch pretiahol prikrývku. Tesnejšie sa k nej zozadu pritisol, jeho teplé, nahé telo jej príjemne zohrievalo chrbát. Voľnú ruku jej ovinul okolo ramena. Nira privrela oči. Nebolo by to nádherné každú noc takto zaspávať v jeho náručí? Cítila, ako sa jej jeho nos zaboril do vlasov. Počula jeho tichý, hlboký nádych.

„Milujem ťa," šepol takmer nečujne pri jej uchu.

Pri tých slovách Nire odrazu zovrelo hrdlo, dych na okamih zamrzol v pľúcach a srdce sa opäť splašene roztĺklo. Čo by ešte pred dvomi rokmi za to dala? No teraz? Čo mu mohla ponúknuť? Ak by sa o nej Severus dozvedel pravdu, svoje slová by isto ľutoval.

Nezdalo sa však, že by čakal na odpoveď. S tvárou stále zaborenou do jej vlasov pokojne oddychoval, neprestával ju majetnícky objímať. Netrvalo dlho, jeho dych sa prehĺbil, ruka mu oťažela a telo ochablo.

Spánok, ktorý sa o Niru pokúšal však tvrdohlavo odháňala. Realita na ňu doľahla plnou silou a ona si uvedomila, ako veľmi ho svojou prítomnosťou ohrozuje. Čo keby ich tu niekto takto našiel? Počkala až dokým si bola istá, že Severus tvrdo spí. Opatrne sa vykrútila z jeho náruče. Nezobudil sa ani vtedy, keď sa potichu obliekla. Hrudník mu pomaly stúpal a klesal, jeho tvár pôsobila uvoľnene a spokojne. Nire trhalo srdce na kusy, že ho musí znovu opustiť. Nemala však na výber.

„Aj ja ťa milujem, Severus. Navždy," šepla sotva počuteľne. Následne vyšla zo spálne a nepozorovane opustila Rokfort.