Prebrala sa, hneď to však oľutovala. Vrchnou časťou tela sa opierala o nahrubo opracovanú dosku dreveného stola. Drobné, vyčnievajúce triesky ju pichali do pravej polovice tváre. Pokúsila sa pohnúť, no obe jej predlaktia ku stolu pútali dve hrubé železné obruče. Pri tom pohybe sa jej bolestne zarezali do pokožky. Bosé nohy ju na studenej kamennej dlážke oziabali, takmer si ich necítila. Ani spodnou časťou tela nebola schopná pohnúť. Sedela na drevenej stoličke, ku ktorej boli pripútané jej členky a stehná. S hrôzou si uvedomila, že je úplne nahá.

Párkrát zamrkala, aby si vyjasnila zrak. Miestnosť, v ktorej sa nachádzala, osvetľovalo niekoľko horiacich fakieľ zasadených v kovových držiakoch. Tiene z ich plameňov sa mihali na nevľúdnych kamenných stenách. Vlhko a chlad sa jej dobíjali pod kožu, neovládateľne sa roztriasla. Pomaly nadvihla hlavu.

Sedel tam, na druhej strane stola a ticho ju pozoroval. Jeho chladné modré oči kĺzali po jej nahom tele, zastavili sa na jej tvári. „Dobré ráno," šepol s úsmevom.

Nire z jeho hlasu prebehol mráz po chrbte, vydesene mu pohľad oplácala.

Postavil sa, vykročil smerom k nej. Neponáhľal sa. Zjavne si dobre uvedomoval hrôzu, ktorú tým prebúdzal. Dotkol sa jej ramena. Trhla sebou v snahe striasť ho. Jeho úsmev sa ešte rozšíril. Nechcela hľadieť na ten spokojný úškľabok, odvrátila sa. Odrazu ju schmatol za vlasy a nasilu si jej tvár k sebe natočil.

„Si tvrdohlavá, však?" zašepkal jej do ucha mrazivým hlasom. „Už som tu mal zopár takých. Všetky postupne podľahli." Pustil jej vlasy, zozadu ju pomaly obišiel. Jeho ruka jej zhrnula vlasy z chrbta, kostnaté prsty sa zosunuli po jej krku na vystupujúcu chrbticu.

Cítila svoje divoko tlčúce srdce, triaška sa opäť zmocnila jej tela. Do takej kaše sa ešte nikdy nedostala.

Yaxley jej venoval ďalší chladný úsmev plný tých neprirodzene bielych zubov. Pomalým krokom sa opäť vrátil k druhej strane stola, vzápätí z neho niečo zodvihol. „Zaujímavá vecička," pokýval uznanlivo hlavou. Naraz zo vzduchu povytiahol jej prútik a chvíľu si ho pretáčal medzi prstami.

Nira naň nemo hľadela. Keby si ho tak privolala. Bola by však schopná premôcť tohto smrťožrúta? Vedela, že má jediný pokus.

„Fénixov rád," povedal Yaxley potichu, prútik vrátil do neviditeľného puzdra, položil ho na kraj stola. „Nebolo tak ťažké sa k vám dostať," zdvihol k nej pohľad. „Stačila len správna motivácia a jeden dôverčivý chlapec," usmial sa.

Nira kŕčovito zaťala sánku, napriek strachu ju na chvíľu ovládol hnev. „Zaplatíte za to, Yaxley," pretisla cez stisnuté zuby.

Uškrnul sa. „To sa uvidí." Z vnútorného vrecka habitu vytiahol niečo kovové. Pripomínalo to ručný boxer, ktorý používali nečarovské pouličné gangy na vzájomné potýčky. „V jednej veci majú muklovia môj veľký obdiv," začal potichu a tú vec si nasadil na ruku. „Ich vynaliezavosť pri mučení je veľmi originálna," vyhlásil. Láskyplne si prehliadal svoju ruku s boxerom.

Nira naňho vyjavene hľadela. Tušila, čo príde, no i tak tomu stále nemohla uveriť.

„Kliatby, veritaserum..." pokrútil hlavou, opäť vykročil jej smerom, „to všetko je tak nudné. Človek sa pri tom vôbec nezapotí," zastavil sa vedľa nej. Jeho chladné oči sa zavŕtali do jej tváre. Už sa neusmieval. „Kingsley Shacklebolt je po tom bláznovi Moodym novým vodcom Fénixovho rádu," vyslovil pomaly, nebola to otázka. „Náš informátor mi to prezradil, ale čo ty?" naklonil sa k nej bližšie.

Nira mlčala, tlkot vlastného srdca jej hučal v ušiach.

„Si strážkyňou tajomstva sídla Fénixovho rádu, mám pravdu?" v očiach sa mu nebezpečne zablyslo.

„Nie," vyhlásila Nira pevným hlasom.

Jeho päsť s boxerom jej narazila do ľavého líca takou silou, až sa druhou stranou hlavy zastavila o dosku stola. V lícnej kosti pocítila chrupnutie, bolesť jej vohnala slzy do očí. Zopár červených kvapiek dopadlo na to neopracované drevo a v ústach ucítila železitú pachuť krvi.

Yaxleyho druhá ruka ju znovu schmatla za vlasy, prinútila naňho pozrieť. Oči sa mu leskli zvrátenou spokojnosťou, jeho hrudník sa dvíhal v nádychoch prehĺbených vzrušením. Palcom jej jemne zotrel pramienok krvavých slín, čo jej stiekli po brade.

„Zbytočne zapieraš niečo, čo už viem, Nira," šepol.

Ak ju niečo mohlo vydesiť ešte viac, tak to bola táto veta. Hľadela mu do očí neschopná slova a on sa spokojne usmial.

„Viem kto si," prikývol, „niekto by sa s tebou rád stretol."

Len čo to dopovedal, kovové dvere za jej chrbtom zaškrípali, niekto potichu vošiel dnu. Yaxley sa narovnal, jeho krutý sebavedomý výraz zakolísal. Dvere sa s buchotom zavreli.

„Vy? Čo tu chcete, Snape?" vyštekol prudko. Mračil sa na príchodzieho, z jeho hlasu však zaznievala nervozita, ktorú sa mu nepodarilo zakryť.

Nira stuhla. Ľavá polovica tváre ju bolela, akýkoľvek pohyb bol takmer neznesiteľný, no i tak sa ňou trochu natočila smerom k východu. Bol to on. Severus stál pri dverách, svoje chladné tmavé oči upieral na Yaxleyho tvár.

Keď naňho Nira pozrela, venoval jej pohľad. Jeho ľahostajný výraz v okamihu prešiel do zdesenia, vzápätí ho vystriedal hnev. „Vaše vypočúvacie praktiky už dlhšiu dobu mnohých znepokojujú, Yaxley," precedil chladne pomedzi zuby, opäť mu pozrel do očí.

„To, ako robím svoju prácu, nie je vaša vec!" odvrkol Yaxley rovnako chladne. „Ako ste sa vôbec dozvedeli o tomto mieste?"

„Už som povedal," reagoval Severus, hlboká vráska sa mu zjavila medzi obočím, „vaše vypočúvacie praktiky mnohých znepokojujú."

„Takže ma sledujete?" zavrčal nenávistne. Ruku s boxerom zovrel do päste. „Ktorý z mojich mužov pre vás pracuje?"

Severus neodpovedal, ľavou rukou pomaly siahol do habitu.

Yaxley mal v momente v ruke prútik. „Nič tu na mňa neskúšajte, Snape!" varoval ho.

Severus ruku vytiahol, otrčil v nej malú krištáľovú fľaštičku s čírou tekutinou. „Veritaserum," precedil pomedzi zuby,  „mali by ste sa ho naučiť používať."

Nira si všimla, ako sa jeho pravá ruka napla. Mal v úmysle tasiť prútik a zaútočiť. Jej prútik ležal v neviditeľnom puzdre na kraji stola. Ak sa mala pokúsiť získať ho, teraz na to bola vhodná chvíľa. Zadržala dych, rozovrela dlaň a on jej v okamihu poslušne skočil do ruky.

Yaxley si hneď uvedomil, čo sa stalo, otočil sa k nej, no než by stihol zaútočiť, jej omračujúca kliatba mu narazila do boku. Sila zaklínadla ho vymrštila, letel pár metrov vzduchom, až sa zastavil o najbližšiu stenu. V bezvedomí sa po nej zviezol, ostal ležať na zemi.

Za chrbtom začula rýchle kroky. Severus zastal vedľa stola. Bez toho, aby na ňu pozrel, prútikom zamieril na okovy pútajúce jej predlaktia. Tiché cvaknutie prezradilo, že je opäť voľná. Naklonil sa k nej, oboma rukami ju podoprel, začal ju ťahať na nohy. Zdvihla k nemu pohľad, jeho oči našli jej. V momente sa rozhodla. Nechcela, aby ju oslobodil, nechcela, aby sa kvôli nej prezradil. Hrot prútika zamierila proti nemu a skôr než by stihol zareagovať, omračujúca kliatba aj jeho pripravila o vedomie, bezvládne sa zosunul k zemi.

„Ty si sa úplne zbláznila? Však ti prišiel pomôcť!" kričal na ňu jej vnútorný hlások, ona ho však ignorovala. Pohla sa, aby si konečne uvoľnila ruky i nohy. V miestach, kde sa okovy zarývali do kože, jej ostali krvavé otlačky. Odsunula sa od stola, pokúsila sa postaviť. Nohy však mala ako z gumy, slabé a meravé od zimy, vôbec ju nechceli počúvať. Než by tomu stihla zabrániť, zvalila sa na kamennú dlážku vedľa Severusovho bezvládneho tela.

Jej myseľ prepadla panika. Bude ho musieť zobudiť, no čo ak jej už po tomto druhom útoku nebude chcieť pomôcť? Nadvihla sa, pričom ju to stálo veľké množstvo síl a zúfalo odhrnula jeho čierny habit. Kedysi jej povedal, že so sebou vždy nosí zásobu elixírov. Ruku ponorila do jeho vnútorného vrecka. Modlila sa k Merlinovi, aby tomu stále tak bolo a nemal pri sebe len veritaserum.

Jej prsty sa zovreli okolo dvoch flakónikov, vytiahla ich, podržala oproti svetlu. Jeden bol nepochybne krvotvorným elixírom, ten druhý pripomínal posilňujúci roztok. Odšpuntovala zátku, krátko k tej tyrkysovo-modrej tekutine privoňala. Bol to posilňujúci roztok. Na jeden raz ho vypila. Okamžite ucítila, ako sa jej do všetkých končatín vracia cit a sila, ani tá rana na líci ju už toľko nebolela. Zdvihla sa na kolená, prehľadala ďalšie vnútorné vrecká Severusovho habitu.

Objavila ešte jeden posilujúci roztok, esenciu z pamajoránu, niečo čo pripomínalo jed a hustú blatovú tekutinu, ktorú si nemohla s ničím pomýliť. Pozrela profesorovi do bezvedomej tváre. Cítila sa previnilo za to, že ho už po druhý raz takto prekliala, no nemala na výber.

„Ďakujem, Severus," šepla takmer nečujne. Vypila aj druhú porciu elixíru, následne sa postavila.

Flakónik všehodžúsu jej vnukol šialený nápad. Zamierila prútikom na Yaxleyho bezvládne telo. Všetko oblečenie sa z neho razom zvlieklo ako hadia koža. Chvíľu zvažovala možnosť zabiť ho, či aspoň zmrzačiť, no vzhľadom k Severusovej prítomnosti, ťažko mohla zaútočiť na jedného smrťožrúta a druhého nechať bez ujmy.

Oboch mužov kúzlom pritiahla doprostred miestnosti, oprela chrbtami o seba. Z jej prútika vyleteli hrubé povrazy a omotali sa okolo ich tiel vytvárajúce tak jeden celok. Obom zapchala ústa, následne Yaxleymu vytrhla jeden jeho blonďavý vlas. Severusov prútik zasunula do neviditeľného púzdra, ktoré si pripla na predlaktie. Svojím prútikom namierila na Yaxleyho čelo.

„Keď sa zobudíš, budeš presvedčený o tom, že si Severusa nechal zavolať, aby ti doniesol veritaserum," vyslovila tichým pevným hlasom.

Obliekla si jeho veci, odšpuntovala flakónik a pridala doň blonďavý vlas. Tekutina na chvíľu zabublala, zmenila farbu z blatovej na nechutne žlto-hnedú. Z toho zápachu sa Nire skoro obrátil žalúdok, no prinútila sa na to nemyslieť. V okamihu do seba tekutinu obrátila.

Tak ako pri premene na Kingsleyho, i teraz sa jej telo začalo zväčšovať, ruky jej kostnateli, svaly mohutneli. Rozpustené blond vlasy pokryli jej ramená ako vodopád. Svoj prútik zasunula do púzdra vedľa toho Severusovho a Yaxleyho prútikom si zamierila na vlasy. Poslušne sa splietli do vrkoča.

Naposledy skontrolovala oboch omráčených mužov. Sedeli bez pohybu s hlavou odvisnutou na prsiach. Severusovu tvár sčasti zakrývali pramene tmavých vlasov. Len s námahou potlačila výčitky svedomia. Bolo to správne rozhodnutie. Takto jeho pozíciu nemôže nikto spochybniť.

Otočila sa ku dverám, krátko mávla prútikom a ony sa so škripotom pootvorili. Vykĺzla von, hneď ich kúzlom zavrela. Ocitla sa na tmavej úzkej chodbe z drsného kameňa osvetlenej horiacimi fakľami. Než by sa rozhodla čo ďalej, z jednej bočnej uličky vyšla vysoká postava v čiernom plášti.

Statný, svalnatý čarodejník s vlasmi na ježka sa zastavil uprostred pohybu, prekvapene na ňu pozrel. „Už ste skončil, pane?"

Nira sa spamätala. Prútik kúsok sklopila, nasadila chladný výraz. Pokúsila sa napodobiť Yaxleyho mrazivý tón hlasu. „Ešte nie. Kde je ten druhý? Chcem ho skontrolovať?"

Čarodejník zamrkal. „Druhý, pane? Myslíte toho zradcu krvi, Morena?"

Nirin výraz sa nezmenil, prikývla. „Toho."

„Vypočúva ho Dolohov, ako ste kázal," povedal čarodejník, trochu sa zamračil. V jeho tvári sa mihlo podozrenie.

„Kde ho vypočúva?" pokračovala pevným hlasom.

Neušlo jej, ako sa čarodejníkova ruka priblížila k prútiku za opaskom. Stalo sa to veľmi rýchlo. Siahol po prútiku, no Nira bola rýchlejšia. Zamierila na jeho hruď. „Imperio!" zasyčala.

Jeho ruka opäť klesla pozdĺž tela, zahmlený pohľad uprel do prázdna.

„Tak kde ho vypočúvajú?" zopakovala netrpezlivo.

„Cela číslo pätnásť," zamrmlal nesústredene. „Touto chodbou na koniec a potom doprava. Sú to prvé dvere po ľavej strane," ukázal jej správny smer.

„Dobre," prikývla. „Zostaneš tu a nikoho nepustíš dnu! Je to jasné?"

„Áno, pane," prikývol čarodejník. Postavil sa pred dvere, ďalej sa ani nepohol.

Nira vykročila rýchlym krokom chodbou, ktorú jej ukázal. Na jej konci zahla doprava. Z pravej strany odstupovali ďalšie chodby. Celé jej to pripadalo ako nekonečné bludisko. Žiadne dvere po ľavej strane však neboli. Keď si už myslela, že ju ten strážca poslal zlým smerom, naľavo sa objavila krátka chodbička, ktorá končila železnými dverami s rímskou pätnástkou.

Zhlboka sa nadýchla, v ruke zovrela Yaxleyho prútik, mávla ním, dvere sa so škripotom otvorili. Za nimi bola podobná neutešená miestnosť, v akej sa ona sama zobudila. Aj Victor sedel za stolom s pripútanými rukami a nohami, nebol však nahý. Zato jeho tvár križovali modriny a hlboké rezné rany. Vrchnú časť habitu mal roztrhnutú, jeho ľavé rameno ovísalo v podivnom uhle. Zem i stôl pokrývali kvapky zaschnutej i čerstvej krvi a Victor bol zjavne v bezvedomí.

Vedľa stola stál vysoký tmavovlasý muž so zakrvaveným nožom v ruke. Bledú pokrútenú tvár obrátil jej smerom, keď sa za ňou dvere zavreli.

„Už si skončil, Yaxley?" spýtal sa hlasom, pri ktorom sa ježili všetky chlpy na tele.

Nira potlačila triašku. „Takmer," vyhlásila tichým hlasom. „Prezradil niečo?" kývla hlavou k bezvedomému Victorovi.

Dolohov sa uškrnul. „Zatiaľ nič zaujímavé, i keď si nemyslím, že by sme sa od neho dozvedeli niečo, čo už nevieme. Ale tá jeho tvrdohlavosť ma baví. Teším sa, až ho zlomím," v zlomyseľnom úsmeve odhalil svoje pokazené čierne zuby. „Carrow mi povedal, že má na Rokforte malú sestričku. Vraj tam ostáva na prázdniny a je celkom pekná," jazykom si prešiel po perách, v očiach sa mu lačne zablyslo. „Možno by si mi ju mohol prenechať. Predsa len máš teraz novú hračku."

Nire nebolo viac treba. V okamihu zamierila prútikom na jeho tvár, omračujúca kliatba ho hodila o stenu. Strieborná čepeľ jeho noža zazvonila o kamennú dlážku, keď mu vypadla z ruky. Dolohov dopadol v bezvedomí na zem.

Tak ako Severusa a Yaxleyho, aj túto zvrátenú existenciu zviazala povrazom a zapchala jej ústa. Nevedela, ako dlho bude ešte všehodžús pôsobiť, no veľa času jej neostávalo. Priskočila k Victorovi. Stále dýchal, hoci nereagoval, ani keď sa ho opatrne dotkla. Z rán mu presakovala krv, nezdalo sa však, že by ho niektorá z nich ohrozovala na živote. Hrôzostrašnejšie pôsobilo jeho vykĺbené rameno. Bolo jasné, že v takomto stave Victor nebude schopný ísť, nie to bežať.

Transfigurácia živých bytostí na neživé bola nebezpečná a tranfigurovať človeka na neživú vec sa rovnalo šialenstvu, no bol to najlepší spôsob, ako ho odtiaľto dostať. S Yaxleho prútikom si však na taký kúsok netrúfla.

Z neviditeľného puzdra vylovila svoj prútik. Zadržala dych, sústredila sa. Po drobnom mávnutí železné obruče pútajúce jeho ruky a nohy povolili. Victor sa bezvládne začal zosúvať k zemi. Nira opäť mávla prútikom, na stoličku dopadla malá, handrová bábika. Schmatla ju a bezpečne uložila do vnútorného vrecka Yaxleho habitu. Svoj prútik opäť schovala, vykĺzla na chodbu, dvere za sebou zavrela.

Vykročila. Zamýšľala sa vrátiť k čarodejníkovi, ktorého nechala pri dverách a spýtať sa ho na cestu von. Než by sa však dostala čo i len k prvej uličke, odrazu sa skoro zrazila s osobou, ktorá z nej práve vychádzala. Zo všetkých ľudí na svete, túto osobu by tu čakala najmenej.

„Corban!" usmiala sa Zina, v očiach jej prebleslo akési kruté potešenie.

Od tej chvíle, čo ju Nira videla naposledy, sa veľmi nezmenila. Čierny habit obopínal jej chudú, šľachovitú postavu, kapucňa zakrývala jej tmavé vlasy a hádzala tieň na špicatú tvár.

„Z-Zina?" dostala zo seba Nira, no než by stihla akokoľvek zareagovať, Zina sa na ňu vrhla. Perami sa vášnivo prisala k jej perám, jazykom násilne prenikla do jej ústnej dutiny, medzi zubami zovrela spodnú peru a bolestivo stisla. Nira potichu sykla, keď na jazyku ucítila krv.

Zvonivo sa zasmiala. „Odkedy si taká citlivka?" Olizla si pery, dychtivý pohľad uprela na jej tvár. „Tak, kde je?" spýtala sa s očakávaním.

Nira, ešte stále vykoľajená, na ňu len nechápavo civela. „Kto?" dostala zo seba.

Zina sa zamračila. „Benettonová, predsa!" vyhlásila. „Sľúbil si mi, že mi ju prenecháš!" založila si ruky cez prsia, nahnevaný pohľad uprela na jej tvár.

Nira sa zo všetkých síl snažila spamätať. Jej bývalá spolužiačka bola tu, zjavne mala pomer s Yaxleym a chystala sa splatiť svoje účty voči nej. „Áno, sľúbil," prikývla, konečne sa jej podarilo trochu napodobiť Yaxleyho výraz. „Vypočúva ju Snape." Len s veľkou námahou neuhla pohľadom.

„Snape?" Zina neveriacky zamrkala. „Myslíš Severusa Snapea?"

„Áno," prikývla. Cítila, ako jej kvapky potu stekajú po chrbte. „Chcel byť pri tom. Vraj... sa chce dívať."

Prekvapene nadvihla obočie „Odkedy ste so Snapeom takí kamoši?"

Nira pokrčila ramená. „On nie je zrovna z tých, ktorých by bolo ľahké odmietnuť." Vystrúhala otrávený úškľabok, v duchu sa modlila, aby na to Zina skočila. Nervozita a strach sa vkrádali do jej vnútra. Ak ju odhalí, bude to ich koniec.

Zina po nej zamyslene kĺzala očami. „Nikdy by som nepovedala, že zrovna Snape má tieto chúťky." Pery následne roztiahla do desivého úsmevu. „Aspoň sa niečo priučí."

Nira jej neochotne ten zvrátený úsmev opätovala. Prikývla. „Choď napred," kývla hlavou smerom k chodbe za jej chrbtom. „Nechal som pri dverách stráž. Za chvíľu za tebou prídem. Len ešte skontrolujem, ako pokročil Dolohov."

Zlomyseľne sa uškrnula. „Antonin si Morena isto vychutná, o to sa báť nemusíš. Nebuď tam moc dlho." Venovala jej jeden významný pohľad, následne sa otočila a pobrala sa chodbou, ktorú jej Nira ukázala.

Len čo sa jej stratila z dohľadu rozbehla sa opačným smerom. Srdce jej bilo ako o život. Bola v pasci. Bez navigátora sa z tohto bludiska nikdy nedostane. Už takmer strácala nádej, keď odrazu narazila na ďalšieho čarodejníka v čiernom habite vychádzajúceho z uličky. Len čo ju zbadal zastavil sa a úctivo sklonil hlavu.

Nira na nič nečakala. Zamierila naň prútikom: „Imperio!" zvolala vo chvíli, keď sa chodbami ozvalo ohlušujúce húkanie. Zina už zrejme zistila, ako sa veci majú.

Čarodejník pred ňou stál bez pohybu, v tvári zasnený výraz. „Vyveď ma von!" prikázala Nira.

Prikývol, otočil sa jej chrbtom a pobral sa uličkou, ktorou prišiel.

„POPLACH! POPLACH!" rozľahlo sa chodbami, dupot desiatok nôh niesla ozvena až k nim.

„Rýchlo!" súrila ho Nira.

Čarodejník sa rozbehol. Bežali spleťou uličiek, raz doprava, raz doľava, výkriky a dupot sa k nim nebezpečne približovali.

„Tam... na... konci... chodby..." ukazoval čarodejník pri behu a hoci ledva popadal dych, ani na okamih nespomalil. Na konci chodby, po ktorej bežali, stáli veľké pancierové dvere.

„Otvor... ich!" skríkla Nira zadýchane. Výkriky už boli skoro pri nich.

Čarodejník v behu vytiahol prútik, zamieril na dvere. So škripotom sa otvorili. Chodbu zalialo svetlo pouličných lámp, hluk automobilovej dopravy prenikol dnu.

„CHYŤTE JU!" doľahol k nej Zinin šialený krik.

Niekoľko zaklínadiel sa odrazilo od stien. Čarodejník, ktorý jej ukazoval cestu začal spomaľovať. Jeho tvár získala namodralý odtieň z nedostatku vzduchu. Ku dverám už ostávalo len niekoľko metrov.

Prebehla okolo neho. „Bráň ma!" prikázala.

V momente sa zastavil, s prútikom v ruke zastal cestu prenasledovateľom. Zablyslo sa zaklínadlo, zelené svetlo ožiarilo chodbu. Čarodejník padol na zem mŕtvy. Nezastavila sa, od slobody ju delili len centimetre. Preletela pancierovými dverami.

Sotva si uvedomila panel žiarivých neónových lámp, pohyblivých obrazcov nad hlavou, či fontánu so sochou Erosa uprostred námestia, okolo ktorého v hustej večernej premávke krúžili autá ako na veľkom kolotoči. Oslepujúca žiara vystrelila z chodby za jej chrbtom v momente, keď sa zatočila. Pocítila pálčivú bolesť v pravom ramene, vzduchoprázdno ju vtiahlo do svojich hlbín.

Na Piccadilly Circus v tej istej chvíli, v tom mieste, kde Nira zmizla, zbytok ničivého zaklínadla narazil do kabíny šoféra jedného z povestných londýnskych doubledeckerov. Ohromný výbuch ochromil námestie.

---

Podarilo sa. Vedela to hneď ako jej do nosa udrela tá známa vôňa dreva a vlhkej omietky, vzápätí dopadla na kamennú zem.

Svet sa s ňou točil, preto pevne zovrela viečka. Posilňujúci roztok pomaly, ale isto vyprchával. Hrudník sa jej zvieral po tom nekonečnom šprinte, všetko ju neznesiteľne bolelo. Najväčšia bolesť však pulzovala v jej pravom ramene. Krik a dupot nôh víriaci okolo, akoby doliehal len z veľkej diaľky. Pokúšal sa o ňu spánok, ona však ešte nemohla zaspať. S takmer nadľudským úsilím zašmátrala ľavou rukou vo vnútornom vrecku. Jej prsty sa zovreli okolo handrovej bábiky. Zdala sa byť nepoškodená.

„To je Yaxley!" vykríkol ktosi.

„Odzbrojte ho!"

Prútik, ktorý doposiaľ zvierala v pravej ruke, vyletel do vzduchu.

„Neútočte!" zaznel hlboký hlas len kúsok od nej. „To nie je Yaxley! Akoby sa sem dostal?!"

Konečne sa jej podarilo bábiku vytiahnuť. Položila ju vedľa seba.

„Kings, čo to má znamenať?!"

Niekto si k nej prikľakol. Jej prútik vykĺzol z neviditeľného puzdra, skočil jej do pravej ruky, ktorou sotva dokázala hýbať. I keď si nebola istá, či mieri správnym smerom, z posledných síl zašepkala: „Finite...In-cantatem!" To, že bola úspešná, jej potvrdili výkriky naokolo.

„To je Victor!"

„Pre Merlina!"

„Zavolajte Augusta!"

Účinok všehodžúsu sa začal vytrácať sprevádzaný bolestivou transformáciou. Ten čo vedľa nej kľačal ju nadvihol do náručia.

„Do trolla, Kings! Čo sa jej stalo?!"

„Kingsley..." zašepkala takmer nečujne. Otvorila oči. Na chvíľu sa pred ňou vynorila jeho vážna znepokojená tvár.

„Vydrž, Nira. Budeš v poriadku," Kingsleyho hlboký hlas pôsobil ako uspávanka.

„Kingsley..."

„Šetri sily, Augustus už ide."

„Musíte... zachrániť... Charlottu," podarilo sa jej vysloviť. Yaxley a Dolohov ju nesmú dostať. „Je... v Rokforte... dostaňte ju preč..." šepkala.

„Kings, ona vykrváca!"

„Musíte... ju... dostať... preč..." Na nej nezáležalo. Musia zachrániť Victorovu sestru.

„Kde je ten prekliaty liečiteľ!?"

„Kings... dostať... preč..."

„Vydrž, Nira!"

Nemohla. Už nemala sily. Jej vedomie sa vytrácalo, bolesť takmer necítila. Ak je toto smrť, nie je to také zlé. Pomyslela si a všetko sa prepadlo do tmy.