Do Vianoc ostávalo už len zopár dní. Kingsley Nire síce povolil podieľať sa na Patrickových a Victorových samaritánskych misiách, no od tej doby akoby obaja aurori stratili odvahu. Victor už od začiatku neskrýval svoju nechuť rozširovať ich záškodnícku skupinku o ďalšieho člena. Nira to nechápala. Ešte behom štúdií spolu predsa vychádzali dobre. To Victor ju naučil Patronusove kúzlo, tak prečo ten náhly obrat v správaní voči nej?

Patrick sa však zjavne snažil utužiť ich novonadobudnuté krehké priateľstvo. Ak sa to tak dalo nazývať. Musela uznať, že dôvod, kvôli ktorému sa naňho celé tie roky hnevala, bol detinský. Patrick ju chcel len ochrániť. Od svojho uzdravenia sa v bunkri vyskytoval pomerne často. Rád viedol dlhé rozhovory s Dorou a Augustom, napokon si získal aj Remusa. Nire sa zdôveril, že od svojho príchodu do Anglicka často pociťuje osamelosť.

„Možnosť byť tu s vami je, akoby som bol opäť obklopený rodinou," povedal jej so smutným úsmevom.

Navzdory rastúcim sympatiám sa Nira nikdy neubránila sklamanému výrazu, keď na jej spýtavý pohľad len ospravedlňujúco pokrútil hlavou.

„Pred Vianocami aurorské i smrťožrútske hliadky posilňujú. Zrejme očakávajú, že by sa v tomto období mohlo nájsť viac nežiadúcich hrdinov. Neuvážená akcia by nás mohla prezradiť," vysvetlil jej vážnym hlasom jedno neskoré popoludnie, keď sa po výdatnom snežení okolité kopce zahalili do bielej prikrývky. „Náš čas príde," žmurkol s povzbudivým úsmevom.

Nira nemohla namietať. Nikoho nechcela vystaviť neprimeranému nebezpečenstvu a už vôbec nechcela, aby si Patrick začal myslieť, že baží po boji. No tie dlhé dni ničnerobenia strávené v bunkri ju ubíjali. Cítila, ako jej schopnosti deň za dňom degradujú. Tohto pocitu sa nezbavila, ani keď v jednej z prázdnych miestností na najvyššom poschodí začala opäť trénovať. Navyše ju čím ďalej, tým viac ťažila akási zlovestná predtucha. Blížilo sa niečo zlé a jej sny s rohadom, ktoré sa znovu začali objavovať, ju v tom len utvrdzovali.

Andromeda s Dorou sa pustili do vianočnej výzdoby. Keby nebola situácia v čarodejníckom svete tak vážna, možno by sa k nim Nira pridala. Predvianočný čas mala rada. Od sviatku Vďakyvzdania v Johnovom a Margaretinom dome každoročne vyhrávali vianočné koledy. Jej náhradná matka vždy s veľkým nadšením plánovala Štedrý deň do posledného detailu. Balila a schovávala vianočné darčeky, všetko sa blyšťalo čistotou a celý dom pokrytý vianočnými svetielkami rozvoniaval sladkým pečivom. Teraz však Nire tie spomienky prinášali len bolesť a smútok. Jej náhradní rodičia si na ňu nikdy viac nespomenú. Útechou jej bolo len to, že sú obaja v bezpečí.

Nesúhlasne sa mračila na farebné girlandy, vetvičky cezmíny a imelo visiace na tých najneočakávanejších miestach. Párkrát musela doslova utiecť pred Augustom, ktorý zjavne číhal pod jednou z týchto rastlín s bielymi bobuľami a snažil sa niekoho pobozkať.

Nirin pocit frustrácie nezlepšoval ani Kingsov postoj. Patrickove a Victorove stagnačné obdobie mu zjavne nevadilo. Zrejme dúfal, že si to mladí aurori rozmysleli a pre istotu Niru zamestnával menej a menej.

„Začínam si myslieť, že Kingsley stráca dôveru v moje schopnosti!" posťažovala si Fredovi v predvečer Štedrého dňa. Pohodlnejšie sa oprela do operadla stoličky, prehodila nohu cez nohu. „Akoby som sa premenila na porcelánovú bábiku. Dokonca ma už ani neposiela sledovať smrťožrútov!" Zamračený pohľad uprela na brko škrabotajúce po pergamene položenom na stole medzi nimi. Napriek tomu, že Fredov a Georgeov obchod hýril všemožnou vianočnou výzdobou, Fredova kancelária sa tejto paráde vyhla.

Červenovlasý muž naproti nej zdvihol pohľad, kriticky si ju premeral. „Zdáš sa mi byť akási bledšia," prikývol vážne. „Ak sa ti v najbližších dňoch začnú lámať nejaké časti tela, je to jasné! Porcelánová kliatba!" vyhlásil dramaticky.

„Veľmi vtipné!" precedila cez zuby. „Čo to vôbec je?"

„Čo?" Fred zovrel tancujúce brko medzi prstami, urobil ním na pergamene zopár škrtov. Následne ho opäť pustil.

„Porcelánová kliatba," zopakovala netrpezlivo.

„Ty nepoznáš porcelánovú kliatbu?" neveriacky krútil hlavou, keď jej opäť pozrel do očí.

Nira si založila ruky cez prsia. „Nikdy som o nej nepočula."

Fred sa šibalsky uškrnul. „Určite taká existuje."

„Že ťa vôbec počúvam!"

„Teraz ma tak napadlo, porcelánové rukavice! Každému, kto si ich navlečie, zmenia ruky na porcelán," Fred si zamyslene ukazovákom prešiel po perách.

„Za to by ťa mohli zavrieť do Azkabanu," namietla.

„Bolo by to len dočasné. Povedzme tak na desať, pätnásť minút," zazubil sa mladý čarodejník.

„A čo ak by sa niekto behom tých pätnástich minút zranil? Čo by si potom robil s tými ulámanými časťami?"

Opäť sa zamyslel. „Hmm, máš pravdu. Bolo by to dosť nechutné. Ešte to budem musieť doladiť," vyhlásil napokon, vrátil sa k pergamenu pred sebou. „Myslel som si, že nikdy nenarazím na nič nudnejšie, než sú Binnsove dejiny mágie, ale účtovníctvo je oveľa horšie!" vyhlásil s trpiteľským výrazom.

Nira sa trochu nahla cez stôl, aby nazrela do pergamenu popísaného množstvom čísel. „Prečo si to nenechal urobiť Georgea?"

Pohľad k nej nezdvihol, keď povedal naoko ľahostajne: „George teraz rieši iné veci." Červené špičky jeho uší nešli prehliadnuť. Než sa však Nira stihla spýtať na tie iné veci, pokračoval. „Kings sa o teba zrejme bojí, Nira."

„O mňa sa bojí a sám lieta Merlinvie kde," precedila zamračene cez zuby. Pravdou bolo, že Kings tieto dni trávil v bunkri menej času. Mala podozrenie, že by za tým mohla byť Amanda, nechcela ho však s tým opäť konfrontovať. „Som už predsa dospelá, Fred. Neraz som dokázala, že sa o seba viem postarať!"

Usmial sa na ňu potuteľným úsmevom. „Radšej sa priznaj, že by si chcela tráviť viac času v prítomnosti Victora Morena."

Prekvapene naňho vyvalila oči, párkrát len otvorila a zavrela ústa. Žiaden zvuk z nich však nevyšiel.

„Teraz by som to tipoval na rybaciu kliatbu. Tváriš sa ako losos vylovený z rieky," žmurkol na ňu šibalsky. „Počul som, že sa v bunkri Moren objavil," odpovedal na jej nemú otázku.

Nira sa zamračila. Opäť našla svoj hlas. „Kto ti to povedal?"

Fred ľahkovážne pokrčil ramená. „Tonksová."

Nira sa ešte väčšmi zamračila. Zrejme si bude musieť s Dorou pohovoriť o tom, čo je bezpečné vypúšťať do sveta.

„Nudí sa, Nira," vyhlásil vážne, akoby jej čítal myšlienky.

„To ale neznamená, že by si nejaké veci nemala nechávať pre seba," namietla, možno trochu prudšie než pôvodne zamýšľala.

Freda jej tón nevyviedol z miery. „Moren, ani ten Wolfe sa nijak aktívne neskrývali. V bunkri sú vraj už ako doma," vyhlásil. V jeho hlase Nira postrehla náznak trpkosti. Než by však stihla namietať, pokračoval: „Nie som idiot. Viem, čo by prezradenie takej informácie mohlo znamenať!"

„Len či si to budeš pamätať, keď ťa budú mučiť smrťožrúti!" precedila medzi zuby.

Fred na ňu chvíľu skúmavo hľadel, uškrnul sa. „Ty mi teda želáš veci!"

Nira si v okamihu uvedomila svoje slová. „Nič také ti neželám, Fred!" začala ospravedlňujúco, on ju však prerušil.

„Neospravedlňuj sa," pokrútil hlavou, „som si istý, že ak ma smrťožrúti posadia pred ďalšiu hromadu účtovníckych zvitkov, milerád im všetko vysypem," vyhlásil so svojim typickým úškrnom.

„To nie je vtipné!"

„Viem, že nie je," prikývol, tentoraz vážne. „Fénixov rád budem brániť vlastným životom, sľubujem," povedal, následne sa trochu pousmial. „Dosť už tých pohrebných rečí. Budú predsa Vianoce, mala by si sa trochu uvoľniť."

Nira na Freda neprestávala zazerať. Ten jeho posledný vtípek bol dosť nevhodný. „Ak máš pocit, že je dôvod považovať ich za šťastné a veselé..."

„Minimálne stále žijeme, nie?" namietol bezstarostne. „To si predsa zaslúži oslavu. Tu máš. Mohlo by ťa to trochu navnadiť." Otvoril jeden zo šuplíkov svojho pracovného stola a vytiahol z neho podlhovastú krabičku vo vianočnom baliacom papieri. Položil ju na stôl medzi nich.

Nira na ňu ostala hľadieť. „To je pre mňa?" Prekvapený pohľad zdvihla k ryšavovlasému mužovi usmievajúcemu sa od ucha k uchu.

„Pre moju obľúbenú Slizolinčanku," prikývol.

To oslovenie ju zrovna nepotešilo, no i tak nedokázala zakryť dojatie. „Fred, nemal si..." vyhlásila potichu hlasom poznamenaným emóciami.

„Počkaj, najskôr to otvor. Potom mi môžeš ďakovať," žmurkol na ňu.

Nira sa natiahla po darčeku. Stiahla z neho mašľu, roztrhla baliaci papier a krabičku otvorila. Bola prázdna. Eufória i pocit vďačnosti sa vytratili tak rýchlo, ako sa objavili. Zamračene nadvihla hlavu. Fred ju s očakávaním pozoroval a teraz sa na jej zamračenom výraze evidentne zabával.

„Tak... ďakujem," precedila pomedzi zuby.

Fred sa tváril nadmieru spokojne. „Blbý vtip, prepáč. Len som chcel vedieť, ako sa budeš tváriť."

„Divím sa, že som to nečakala!" Hnevala sa sama na seba. Nechať sa od Freda takto hlúpo nachytať.

„Ale teraz vážne," vyhlásil odrazu mladý Weasley a siahol do krabičky. Keď ruku vytiahol, akoby medzi prstami zvieral niečo neviditeľné.

„Vieš, že opakovaný vtip nie je vtip," Nira sa neprestávala mračiť.

„Nie je to vtip," ubezpečoval ju. „Siahni si." Otrčil pred ňou svoju zdanlivo prázdnu ruku.

Nira zaváhala, následne natiahla dlaň. Jej prsty sa dotkli niečoho mäkkého. Prekvapene pozrela na Freda, ten sa väčšmi usmial. To niečo jej vložil do dlane. Bolo to úzke a dlhé, na koncoch z toho viseli tenké remienky a povrch pripomínal kožu.

„Ak chceš vedieť, ako to vyzerá..." prelomil Fred ticho, opäť siahol do stola a vedľa krabičky položil tenké kožené puzdro s remienkami po stranách. „Myšlienka bola, pripnúť si to na predlaktie a dnu schovať prútik," mrkol na ňu veselo. Jej ohromený výraz ho zjavne pobavil viac, než ten sklamaný pred chvíľou.

„Ako si...?" začala Nira, neustále medzi prstami preskúmavala tú podivnú vecičku.

„Zrejme som tak trochu poodhalil záhadu so zmizačkami," pokrčil Fred ledabolo ramená.

S údivom naňho pozrela.

„Ťažko povedať, kde tie pazúry Snape nabral, no bolo medzi nimi zopár... takpovediac vadných kúskov. Normálne zmizačky fungovali, ako mali. Hodinový účinok, nič viac. Tie, čo boli vyrobené z týchto zvláštnych kúskov, svoje účinky nestratili ani po dlhom čase," vysvetlil. „Takže som ich použil na výrobu prípravku, ktorý tie puzdra spravil neviditeľnými. Sú tri, mimochodom."

„To je... ja nemám slov," povedala Nira napokon.

Fred sa len spokojne usmieval.

„Ako dlho to vydrží?" spýtala sa po chvíli.

„Už je to niečo vyše mesiaca."

„A je to naozaj neodhaliteľné?"

Fred prikývol. „Vyskúšal som všetko, čo ma napadlo. Zdá sa, že áno."

Vytiahla prútik a aj ona podrobila puzdro malému testu. Ani jedno z kúziel ho neprinútilo zviditeľniť sa. „To je úžasné, Fred!" vydýchla nadšene.

„Som rád, že máš radosť."

„Dalo by sa tým vyrábať hocičo," napadlo ju odrazu. „Napríklad skutočné neviditeľné plášte," navrhla.

Fredov úsmev trochu pohasol. „To by sa dalo, Merlinžiaľ, než som na to prišiel, zrejme som vyčerpal všetky tie unikátne kúsky. Tieto puzdra sú jediné, ktoré sa mi podarilo vyrobiť."

„Žartuješ?"

„Akokoľvek divne to znie, teraz hovorím úplne vážne," tváril sa vážne.

Nira naňho neveriacky pozrela. „A to mi ich len tak dávaš? Zadarmo?"

„Myslím, že si to zaslúžiš. Ak je pravda to o tvojich plánoch s Morenom a Wolfeom, budú sa vám hodiť," žmurkol na ňu, opäť sa naklonil nad pergamen s číslami.

Nira ostala ticho sedieť. Zamyslene medzi prstami prevracala poddajnú kožu. V pamäti si pripomenula ten večer, keď sa s pomocou dvojčiat vlámala do Severusovej pracovne. Bolo to už tak dávno.

„Vravel si, že medzi tými pazúrmi bolo niekoľko vadných kúskov?"

Fred opäť zdvihol hlavu, prikývol.

„Vieš, vtedy som neplánovala vziať všetky poloopie pazúry, len zopár. Kúzlom Gemino som vytvorila kópie a tie do tej fľaštičky vrátila. No Snape na svoje zásoby uvalil nejaké strážne kúzlo. Vtedy som si tú krádež rozmyslela, ale než sa mi podarilo vytriediť všetky falošné kúsky, začali ste na mňa ťukať. Fľaštičku som vzala napokon celú. Myslím však, že zopár kópií medzi nimi ostalo."

Fred na ňu hľadel zvláštnym, zamysleným pohľadom. „Takže tvrdíš, že tie vadné kúsky si mohla vyčarovať ty?"

Nira pokrčila ramená. „Nikdy som nepočula, že by kúzlo Gemino malo takéto účinky."

„Je spôsob, ako to zistiť," vyhlásil Fred odrazu, postavil sa. Prešiel k jednej zo skriniek, ktorých v tej malej miestnosti bolo niekoľko a po chvíli vylovil malý sklenený flakónik. Postavil ho pred Niru. „Revelio!" zavelil. Na jeho dne sa objavili posledné dva šedé pazúriky. Vytiahol jeden z nich, položil ho na stôl.

„Nebude to fungovať, Fred," krútila pochybovačne hlavou.

„Za skúšku predsa nič nedáš," namietol. „A pokiaľ to bude fungovať, vieš koľko zlata by nám to mohlo priniesť?"

„Nám?" spýtavo nadvihla obočie.

„Iste," žmurkol, „nie som žiaden vydriduch, dám ti z toho podiel."

Nira opäť pokrútila hlavou. „Ako môžeš v tejto dobe myslieť na peniaze."

Fred sa oprel o stôl, založil si ruky cez hruď. „Obzvlášť v tejto dobe sú peniaze dôležité."

Nira sa neprestávala tváriť nesúhlasne, odložila však puzdro naspäť do krabičky, vytiahla prútik a namierila ním na malý šedý pazúr. „Gemino," šepla. Vedľa pazúra sa objavila jeho presná kópia.

Fred ho vzal medzi prsty, chvíľu ho pohľadom skúmal. Znovu sa posadil za stôl a z ďalšieho šuplíka vylovil flakónik s čírou tekutinou. Kvapol naň dve kvapky. Aj keď Nira netušila, čo je toto za procedúru, rovnako ako Fred s napätým očakávaním hľadela na pazúr. Chvíľu sa nič nedialo. Odrazu sa z neho začalo dymiť, potichu zasyčal a zmizol. Fredov sklamaný výraz jej prezradil, že pokus nedopadol tak, ako si prial.

„Vravela som ti, že to nie je možné," povedala po chvíli. „Snape musel mať medzi tými pazúrmi nejaké unikátne kúsky."

Fred sa tváril tak sklamane, že jej ho bolo skoro ľúto. „Škoda," povzdychol si. „Zrejme nám neostane nič iné, len pokračovať v ťažkej a poctivej práci," zaškľabil sa, následne uchopil brko, z popísaného pergamenu opäť vyškrtol zopár riadkov.

---

Cez všetky problémy, ktoré čarodejnícky i nečarodejnícky svet sužovali, prebehli Vianoce v bunkri nad očakávania. Okrem stáleho osadenstva sa vianočnej hostiny zúčastnil aj Lee a Dorin otec Ted.

Fred s Georgeom sľúbili rodičom, že Vianoce strávia v Brlohu. Pani Weasleyovú vraj už dosť rozrušilo, keď jej Bill a Fleur oznámili svoj plán osláviť vianočné sviatky len vo dvojici. Dvojčatá preto nemohli odmietnuť a Lee by ostal v ich obchode sám.

Tedovi Tonksovi sa podarilo presvedčiť svojich spoločníkov, s ktorými cestoval, že aspoň na Vianoce potrebuje vidieť rodinu. Ťažko mu to mohol niekto zazlievať.

Vďaka jeho prítomnosti Dora i Andromeda žiarili celý deň šťastím. Andromeda si od rána pospevovala koledy a z kuchyne sa niesla lákavá vôňa pečeného moriaka a vianočného pudingu.

Všadeprítomnej vianočnej nálade napokon podľahla i Nira. Spoločne s Augustom a Remusom zdobila veľký košatý stromček zaberajúci značnú časť jedného z rohov riadiacej miestnosti.

Jediný, kto sa však neprestával tváriť utrápene, bol Kings. Nira si už pár dní pred tým všimla, že nie je vo svojej koži. Často býval duchom neprítomný a usmieval sa zjavne nasilu. Keď sa ho však opakovane pýtala, čo sa stalo, zakaždým len pokrútil hlavou, ubezpečoval ju, že je všetko v poriadku.

Patrick ani Victor sa v bunkri cez vianočné sviatky neukázali. Victor bol určite spolu so Charlottou u svojich starých rodičov.

Nirine myšlienky zaleteli k Rokfortu. Predstavovala si Severusa, ako sedí za učiteľským stolom, hrabe sa vidličkou v tanieri a Hagrid mu potajomky nalieva do pohára víno, aby bol veselší. Tá predstava jej na tvári na okamih vyčarovala úsmev. Vzápätí posmutnela. Tohoročné Vianoce v Rokforte mohli byť všelijaké, len nie šťastné a veselé.

Pár dní po Vianociach Nira trénovala v hornej miestnosti. Práve jedným presne miereným zaklínadlom trafila terč, ktorý sa roztrieštil na niekoľko kúskov. Za chrbtom začula tichý šramot. Otočila sa vo chvíli, keď z Patrickovho prútika vystrelil žltý záblesk svetla. V okamihu sa zaštítila Thoraxom, kliatba sa na ňom rozprskla.

Patrick sa usmial pobaveným úsmevom. „Slušný štít," vyhlásil, no to už k nej letela ďalšia kliatba.

Pochopila. Aj túto kliatbu odrazila, vzápätí proti nemu vyslala vlastný útok. Červený záblesk svetla preletel okolo jeho ľavého ucha, keď sa obratne uhol. Podlaha pod Nirinými nohami vybuchla, stihla však uskočiť. Jej ďalšia kliatba narazila Patrickovi do ramena, no to obaľoval Thorax, ktorý čarodejník pohotovo vyčaroval. Už sa napriahovala k ďalšiemu útoku, keď zdvihol obe ruky nad hlavu, zvolal: „Dobre, dobre, vzdávam sa!"

Nira sa narovnala, svoj prútik však nesklopila. „Čo to malo znamenať?"

„Kingsley povedal, že tu hore trénuješ, tak som bol zvedavý, ako ti to ide," vyhlásil s úsmevom na perách.

„Útočiť zozadu je dosť podlé," zaškľabila sa naňho, prútik pomaly sklopila.

„Temní mágovia nikdy nehrajú podľa pravidiel," žmurkol na ňu.

Nira si pri tých slovách spomenula na Alastora. „To vždy vravieval Moody."

Patrick prikývol. „Preto bol jedným z najlepších." Zvesil ruky pozdĺž tela, rozhliadol sa po miestnosti. „Takže, tu trénuješ?"

„Nič iné mi neostáva," odvetila s drobnou výčitkou v hlase.

Patrick sa na ňu zahľadel s akýmsi zvláštnym výrazom. Keď prehovoril jeho hlas bol odrazu vážny. „Naozaj to chceš, Nira? Púšťať sa do nebezpečenstva?"

Pohľad mu opätovala. „Strávila som u Alastora rok tvrdého tréningu. Mám pocit, že by som pre Rád mohla robiť viac. Zabrániť zbytočným úmrtiam. Už príliš dlho sa len bezmocne prizerám, Patrick. Otvoreného boja sa nebojím."

Ešte chvíľu si ju premeriaval, prikývol. „Počula si o istom Artemisovi Flintovi?" spýtal sa.

Zavrtela hlavou.

„Je to priekupník s ľuďmi. Od lapačov vykupuje čarodejníkov a čarodejnice na úteku. Hlavne v školskom veku. Následne ich predáva do otroctva. Ministerstvo o tom tuší, no pochopiteľne nepovažuje za nutné zasahovať."

„Chceš to prekaziť?" napäto mu hľadela do tváre.

Patrick sa mierne pousmial. „Tak jednoduché to nebude," pokrútil hlavou. „Flint má svoj dom zabezpečený. Len tak niekto sa tam nedostane."

„Ale hovoril si, že od lapačov vykupuje mladých čarodejníkov." Už len tá predstava detí v otroctve v nej prebúdzala zlosť.

Prikývol. „Oni a zrejme aj smrťožrúti sa tam dostať môžu."

„Takže?"

„Takže cesta by bola v ich sprievode," odvetil.

Nira odrazu pochopila. „Chceš sa nechať zajať?"

Usmial sa. Vyhrnul si rukáv na ľavom predlaktí, priblížil sa k nemu svojím prútikom. Ten odrazu zmizol. „Myslím, že tieto neviditeľné puzdra sa nám budú viac než hodiť."