Od prvej oficiálnej porady Fénixovho rádu ubehol mesiac. Okrem Billa, Leeho a Freda sa ďalších dvoch stretnutí zúčastnil aj George a Charlie, druhorodený syn Molly a Artura, ktorý sa vrátil z Rumunska.

Potterova hliadka mala za sebou prvé vysielanie. Nie len že Kings prijal Fredovu a Leeovu ponuku, svoje účinkovanie prisľúbil aj Remus. Na Dorino a Andromedino naliehanie sa rozhodol ostať v ústraní a chrániť svoju rodinu. Tým sa prakticky stal hlavným ochrancom bunkru. Kingsley by určite mal radšej v teréne, ako to rád nazýval, viac schopných ľudí, no na svojho priateľa nenaliehal. Stačilo, že sa Ted Tonks vydal do lesov pomáhať čarodejníkom na úteku. Ani jeho žena a dcéra mu jeho plán nevyhovorili.

„Nemôžeme tu všetci sedieť zalezení ako myši. Ľudia vonku potrebujú našu pomoc," vyhlásil večer pred svojím odchodom.

Nevideli ho však naposledy. Pravidelne sa v bunkri objavoval, aby podal hlásenie ako to vonku vyzerá. S Kingsom sa dohodli, že bude bezpečnejšie, ak neprezradí svoju príslušnosť k rádu. Preto keď na svojich cestách stretol Deana Thomasa, černošského chlapca, ktorého si Nira pamätala z Dumbledorovej armády, stali sa preňho návštevy bunkru obtiažnejšie.

Andromeda z toho nemala radosť, bola to však silná žena. Ani raz sa nahlas neposťažovala. Starala sa o kuchyňu ako najlepšie vedela a spoločne s Dorou a Remusom pomáhala Augustovi pri výrobe elixírov.

Nirinou úlohou, okrem občasného sledovania smrťožrútov, bolo vyhľadávať a následne ukrývať tých, čo sa nemohli, či nedokázali dostatočne brániť alebo neboli schopní žiť v lesoch.

Behom prvej čarodejníckej vojny nemálo rodín prichýlilo prenasledovaných čarodejníkov a čarodejnice. Teraz tomu nebolo inak. Ľudia mali síce strach, no vďaka Kingsovým kontaktom sa stále našlo dosť dobrých duší ochotných pomôcť.

Okrem ukrývania čarodejníkov sa snažila ochrániť toľko nečarov, koľko len mohla. Bol to však boj s veternými mlynmi. Po páde ministerstva už neexistovalo nič, čo by smrťožrútov odradilo od ich krutých hier so smrťou a Fénixov rád nemal dosť síl, aby mohol viesť otvorený boj. Bolo to frustrujúce.

Fredove premieňačky sa osvedčili aj proti novým smrťožrútskym zaklínadlám rušiacim maskovanie. Ich problém však spočíval v tom, že ste nikdy nevedeli, akú časť tváre a akým spôsobom vám zmenia. Pri jednom takom maskovaní Nire opuchol nos a naskákali jej na ňom nepekné bradavice. Preto sa rozhodla opäť vrátiť k overenej nečarovskej parochni.

„Ty už nepoužívaš premieňačky?" spýtala sa Tonksová jeden neskorý večer, keď jej priniesla do jedálne večeru. Boli tam samé. Tiene spôsobené trepotajúcimi sa plamienkami niekoľkých sviečok tancovali na stenách.

Nira si parochňu stiahla z hlavy, s úľavným výdychom rozpustila svoje dlhé tmavé vlasy. „Po tom poslednom zážitku s bradavičnatým nosom sa im radšej vyhýbam. Nerada by som jedného dňa zistila, že tie účinky sú trvalé," precedila medzi zuby, pustila sa do brokolicovej polievky. Bola výborná.

Tonksová sa uškrnula. „Myslíš, že by sa to mohlo stať?"

Nira nezdvihla pohľad od taniera. „Od toho posledného Fredovho pokusu som voči jeho vynálezom dosť obozretná," vyhlásila potichu medzi jednotlivými hltmi.

Bolo ťažké zabudnúť na ten pamätný deň, keď Fred víťazoslávne doniesol zmizačky. Vtrhol do riadiacej miestnosti a presviedčal ich, že na sto percent fungujú. Protilátka síce k dispozícii nebola, no účinok mal sám po hodine vyprchať. Našťastie vtedy Remusa napadlo otestovať to na myši. Myš zmizla a už sa nikdy neobjavila. Neustále šuchotala v klietke, kam ju zavreli, ale ani po týždni účinky nevyprchali. Potom šuchot prestal. Za ďalšie tri dni vyhadzovali jej, síce trochu páchnucu, zato stále neviditeľnú mŕtvolku. Čo bolo príčinou jej smrti nezistili, každopádne zmizačky zaradili do kategórie nebezpečné a nepožívateľné. Fred si ich zase namrzene odniesol k ďalšiemu bádaniu.

„Pripúšťam, že to môže by nebezpečné," uznala Dora napokon. Odrazu jej tvárou prebehol drobný kŕč, dlaň si položila na brucho.

Nira na ňu znepokojene pozrela. „Deje sa niečo?"

Okamžite pokrútila hlavou. Dala ruku dole, opäť sa usmievala. „Nič, nič," ubezpečovala ju, „len mám niekedy pocit, že ho... cítim," dodala.

Nira jej hľadela do očí. Za tých niekoľko týždňov sa s Tonksovou celkom zblížili. Tehotenstvo na nej začínalo byť vidieť a Nire neušlo, ako sa jej vždy na tvári usadil utrápený výraz, keď si myslela, že ju nikto nevidí.

„Bojíš sa, že sa narodí s vlkolačím génom?" spýtala sa priamo, pričom jej Dora okamžite pozrela do očí. Po jej úsmeve nebola ani pamiatka. Chvíľu na ňu hľadela a potom si povzdychla, ramená jej trochu ochabli.

„Remusa by to zničilo," šepla nešťastne.

Nira sa k nej cez stôl natiahla, položila svoju dlaň na jednu jej ruku. „Nemyslím si," pokrútila rozhodne hlavou. „Remus ťa miluje a som si istá, že vaše dieťa bude milovať rovnako, ak nie viac," povzbudivo na ňu žmurkla.

Tonksovej sa v očiach zaleskli slzy, drobný úsmev jej však oplatila. „Vieš, niekedy si ho predstavujem. V tých predstavách je to chlapec. Veselý, so šibalským úsmevom a vlasmi vždy inej farby."

„Určite to tak bude," ubezpečovala ju. „Vieš predsa, čo hovoril Augustus o vlkolačom géne. Ani u jedného takéhoto dieťaťa sa neprejavil."

„Ja viem," prikývla Tonksová, následne sa však trochu zamračila, „no asi by som bola pokojnejšia, keby tých skúmaných detí bolo viac."

Nira nevedela, čo na to povedať. Skutočnosťou bolo, že čarodejnícky svet mal len málo informácií o deťoch vlkolakov.

„Mne na tom nezáleží," pokračovala po chvíli o čosi pevnejším hlasom. „Budem ho milovať tak ako tak."

„O tom nepochybujem," prikývla Nira. Povzbudivo ju potľapkala po ruke a opäť sa narovnala. Na chvíľu zavládlo ticho rušené len štrngotom lyžice o tanier, keď ňou naberala polievku. Tonksová ju mlčky pozorovala.

„Prepáč, nechcem byť dotieravá, ale už nejakú dobu sa chcem spýtať..." prerušila odrazu ticho.

Nira k nej spýtavo zdvihla pohľad.

„...je niečo medzi tebou a Kingsom?"

Zakuckala sa, vytreštila na Tonksovú oči. „Prečo si to myslíš?"

Pokrčila ramená. „Zdáte sa mi byť blízki. Minimálne Kings ti zjavne dôveruje a skoro vždy sa pýta na tvoj názor."

Nira si ju premerala neistým pohľadom. Bola v tom snáď výčitka? „Zachránila som mu život," odvetila potichu ospravedlňujúcim tónom.

Tonksová hneď pokrútila hlavou, usmiala sa. „Neboj sa, Nira. To nie je žiadna výčitka. Som rada, že ti Kings dôveruje," ubezpečovala ju, „dokonca by ma potešilo, keby medzi vami bolo niečo viac. Kings je fakt dobrý chlap a myslím, že si zaslúži konečne niekoho, kto by ho bral vážne a nevodil ho za nos."

Nira nadvihla obočie. „Hovoríš o niekom konkrétnom?" Žeby v Kingsovom živote predsa len bola nejaká žena?

Tonksová vykrivila pery, prikývla. „Volá sa Amanda."

„Amanda? Tá z oddelenia aurorov?" prekvapene zamrkala.

„Ty poznáš Amandu?" Dora si ju skúmavo premerala.

Prikývla. „Súboj s ňou bol jednou zo skúšok pri prijímacom pohovore na post aurora," vysvetlila so značnou dávkou trpkosti v hlase.

Tonksová sa zaškľabila. „To bola jedna z jej obľúbených činností. Trápiť potenciálnych nováčikov."

„Moc vtipné mi to nepripadalo," mračila sa Nira.

„Nedivím sa ti. Amanda nikdy nemala rada ženskú konkurenciu a pritom o jej pletkách so ženami vedeli všetci. Teda, všetci okrem Kingsa," dodala zamračene.

„Čože?"

„No však vieš," pokračovala Dora, „je tak trochu... inak orientovaná. Ale zjavne nepohrdne ani mužmi. Nepochybujem, že okrem Kingsa ich bolo mnoho."

Nira túto novú informáciu z hlavy len tak vytesniť nemohla. Bola snáď Amanda tým Kingsovým ministerským zdrojom? Bol to dôvod, prečo sa z tých schôdzok vracal vždy tak neskoro? Rozhodla sa zistiť pravdu a jednu neskorú noc, si naňho počkala.

„Bol si s Amandou?" zaútočila potichu, len čo sa objavil uprostred tmavej riadiacej miestnosti osvetlenej jedinou sviečkou.

V okamihu na ňu namieril prútik. Niru to prekvapilo, nepohla sa však, nespúšťala z neho spýtavý pohľad.

„Quietus!" vyhlásil Kings tichým hlasom a oboch ich obalila zvukotesná bariéra. Hrotom prútika na ňu neprestával mieriť. „Odkiaľ to vieš?"

„Takže je pravda, že Amanda je náš ministerský zdroj?" oplatila mu otázku otázkou.

Kings po nej švihol zamračeným, nebezpečným pohľadom. „Odkiaľ to vieš, Nira?" zopakoval ráznejšie.

Nira jeho pohľadu čelila pokojne. V skutočnosti neverila, že by jej Kings akokoľvek ublížil. „Domýšľam si," odvetila. „Dora mi povedala, že ste si boli blízki."

Pomaly prútik sklopil, trochu sa narovnal, mračiť sa však neprestal. „Utáraná Tonksová!" precedil pomedzi zuby.

„Si si istý, že je to rozumné, Kings?" pokračovala Nira pochybovačne. „Stretla som ju síce len raz, ale moc dobrý dojem na mňa neurobila. Bolo na nej..." snažila sa nájsť správne slová, „...niečo znepokojivé," dodala napokon.

Kings jej venoval nemý pohľad, než prerušil to chvíľkové napäté ticho. „Má právo na to, byť tvrdá," vyhlásil. „Amanda má za sebou ťažký život. Je jednou z najlepších auroriek aké ministerstvo má. Snaží sa nám pomáhať. Získava informácie a každý deň riskuje krk pri ochrane nevinných."

Nira z neho nespúšťala oči. Ešte nikdy ho nepočula o niekom takto hovoriť. „Prečo si ju nezavolal na poradu?" spýtala sa. Možno keby ju lepšie spoznala, uvidela by v nej toho obetavého človeka, ktorého v nej zjavne videl Kingsley.

On pokrútil hlavou. „Nechápeš to?" spýtal sa vážnym hlasom, „O tom, že s nami spolupracuje, nesmie nikto vedieť. Denne sa pohybuje po mínovom poli, stačí jeden chybný krok a môže byť po nej."

„Chápem," prikývla.

Kings jej pohľad opätoval. „Verím ti, Nira, preto sa nebudem pokúšať vymazať ti spomienky, no vedz, že táto informácia je veľmi nebezpečná."

Nira sa snažila nemyslieť na to, že by jej Kingsley kvôli Amande nasilu vymazal spomienky. Prikývla a on zrušil zvukovú bariéru. Prútik schoval do habitu, vykročil ku dverám.

„Miluješ ju?" zastavila ho jej tichá otázka. Otočil sa. „Je neskoro. Mala by si ísť spať," vyhlásil a vyšiel z miestnosti.

---

O Amande sa viac nerozprávali. Kingsley nedal nijak najavo, že by vôbec kedy takýto rozhovor prebehol a ani Nira nemala potrebu znovu to vyťahovať. Evidentne šlo o citlivú tému.

Jeseň bola v plnom prúde, listy na stromoch zožltli a začali opadávať. Dni sa významne skracovali a aj keď to vo vnútri nebolo moc poznať, nepríjemný chlad sa akosi viac tlačil cez vlhké kamenné steny ich útočiska. Jediným šťastím bolo, že ovládali mágiu. Iný než čarovný oheň, ktorý teraz plápolal vo falošnom krbe skoro v každej miestnosti, by v tom uzavretom priestore bez okien nemohol existovať.

„Buď sa tu deje niečo, o čom neviem, alebo sa niekto snaží pod naším menom prísť o život," vyhlásil Kingsley jedno neskoré poobedie, keď sa vrátil zo Šikmej uličky.

Väčšina stáleho osadenstva sedela pri jedálenskom stole so šálkou čaju, či kávy. Pri tom vyhlásení spýtavo zdvihli hlavy a následne im pohľad skĺzol doprostred stola, kam Kings hodil výtlačok akéhosi až prehnane farebného časopisu.

Väčšiu časť titulnej stránky zaberal výjav fénixa v plameňoch. Pod jeho pravým krídlom sa krčila karikatúra Voldemorta, pod ľavým krídlom priestor vyplňovali dve zahalené postavy s prútikmi v útočnej pozícii. Titulok hlásal:

FÉNIXOV RÁD ZACHRAŇUJE NEVINNÝCH

„To je Sršeň," vyhlásil Remus, keď si k sebe časopis natočil. „Xenophilius to trochu prehnal. Nehovorím, že propagácia Fénixovho rádu je na škodu a som rád, že vydáva veci, ktoré Prorok ignoruje, no tá karikatúra Vol... ehm... Veď-Viete-Koho," pokrútil hlavou.

„Zabijú ho," skonštatovala Dora.

„Xena snáď chráni to, že Sršeň neberie nikto vážne. Keď však bude takto pokračovať, smrťožrúti ho nenechajú na pokoji," pokračoval Remus.

„Ponúkol som mu ochranu," vyhlásil Kings zamračene, „on ju však tvrdohlavo odmieta. Vraj ho chráni roh krčkorohého chrapogota, ktorý nedávno získal."

„Xeno, Xeno..." pokrútil Remus hlavou.

„Ale nie preto vám to ukazujem. Na prvej strane je článok k tomu titulku," mávol prútikom, časopis sa otvoril na prvej strane. Nira si ho pritiahla bližšie k sebe. Pod ilustráciou dvoch zahalených postáv s prútikmi, ktorým autor primaľoval dve ohnivé krídla, sa nachádzal pomerne dlhý článok.

„Fénixov rád chráni naše domovy a bráni bezbranných," čítala nahlas. „Už pred nejakým časom som vás upozorňoval na mnohé drobné hrdinské činy, ktoré denno-denne konajú všetci tí obetaví obyčajní ľudia. Teraz sa však zdá, že Fénixov rád konečne vstáva z popola a otvorene sa stavia na odpor smrťožrútom a Veď-Viete-Komu. Svedčia o tom aj svedecké výpovede, ktoré sa ku mne nedávno doniesli. Jeden nemenovaný čarodejník vyhlásil toto: „Prepadla ma skupina dosť zanedbaných a páchnucich čarodejníkov v čiernych habitoch, keď som za mesačného svitu zbieral listy Mesačníka. Vraj nech im dám galeóny, inak ma budú mučiť. Tak som im pohrozil, že zavolám ministerstvo. Začali sa smiať, vraj oni sú ministerstvo a nech im preukážem svoj pôvod. No predstavte si to. Jasne, že ma premohli. Štyria na jedného... A potom sa tam odrazu zjavili tí dvaja. Útočníkov zahnali a než som sa stihol pozbierať zo zeme, boli fuč."

Iná čarodejnica, ktorá tiež nechce byť kvôli utajeniu menovaná, mi porozprávala svoj príbeh, v ktorom ju a jej manžela prepadli smrťožrúti. „Chceli ho odviesť, viete," rozprávala tá dobrá žena. „Vraj je zlodejom mágie, ale ľudia dobrí, ako by mohol ukradnúť mágiu? Nikdy nič neukradol, ťažko by ste hľadali čestnejšieho človeka. Snažili sme sa brániť, no boli v presile. Môjho muža spútali a potom sa vrhli na mňa... Nechcem zachádzať do detailov, ale len Merlin vie, čo by sa stalo, keby sa tam tí dvaja anjeli neobjavili. Pustili sa s tými netvormi do súboja a porazili ich. Povedali, aby sme sa ukryli a nestrácali nádej, že Harry Potter a Fénixov rád nakoniec zvíťazí."

Áno, všetci veríme vo víťazstvo Fénixovho rádu a Harryho Pottera. Predstavujú nádej v lepšie časy... a tak ďalej," dočítala, s nadvihnutým obočím preletela všetky prítomné tváre.

„To ale nie je nikto od nás, alebo sa mýlim?" spýtal sa Remus.

„Nemýliš," súhlasil Kings. „Činnosť týchto dvoch neznámych čarodejníkov, či čarodejníc ministerstvo už nejakú dobu sleduje. Väčšinou sú to menšie záležitosti. Prepadnutia, ochrana muklov a podobne. Zdá sa, že konajú na vlastnú päsť. Nech už je to ktokoľvek, podľa mňa priveľmi riskujú."

„Fénixov rád nakoniec zvíťazí," zopakovala Dora zamyslene. „Zdá sa, že máme fanúšikov."

Kings svoj vážny pohľad presunul na Niru. „Tak trochu som si myslel, že by si v tom mohla mať prsty."

Pohľad mu opätovala. Zatvárila sa dotknuto. „No dovoľ, Kings, pripadám ti ako samovrah?"

Kingsley zachovával vážnu tvár, napriek tomu mu však jeden kútik trochu podskočil, keď vyhlásil: „Iba v prípade, že by som bol tým druhým ja a to nie som. Takže nie."

Aspoň, že sa už na ňu nehneval kvôli tomu rozhovoru o Amande. Nira sa uškrnula.

„Čo s tým teda budeme robiť?" spýtal sa Remus po chvíli.

Kings pokrčil svoje mohutné ramená. „Dá sa s tým niečo robiť?"

---

Odpoveď na jeho otázku na seba nenechala dlho čakať. Bol jeden z tých nepríjemných sychravých večerov. Kingsley pred necelou pol hodinou rozpustil, tentoraz už piatu poradu Fénixovho rádu. Sedel v kresle v riadiacej miestnosti s pohárom ohnivej whisky a zamyslene hľadel do plameňov vo falošnom krbe. Dora si schúlená na gauči čítala nejakú knihu o tehotenstve a Andromeda sa dala na pletenie. Už svojmu budúcemu vnukovi, či vnučke uplietla čapicu, teraz to vyzeralo na sveter.

Nira s Remusom sa nakláňali nad mapou Anglicka. Diskutovali o miestach, na ktorých údajne svedkovia zazreli Voldemorta. Iné zdroje totiž tvrdili, že sa zdržuje mimo krajinu. Vďaka Kingsovmu ministerskému kontaktu sa dozvedeli, že pred týždňom našla Nemecká Čarodejnícka Bezpečnosť mŕtve telo Mykewa Gregoroviča. Východoeurópsky výrobca prútikov bol nepochybne zavraždený pomocou čiernej mágie. Či to mal na svedomí Voldemort, mohli však len hádať.

Odrazu sa v miestnosti zablyslo, až všetci nadskočili. Pred Kingsom sa zjavil strieborný Patronus v podobe jastraba, mával krídlami asi meter a pol nad zemou.

Nira nemusela dlho premýšľať, kde tohto Patronusa videla. Hlas Victora Morena, čiastočne podfarbený panikou, sa rozľahol v stíchnutej miestnosti. „Potrebujem pomoc. Knighton. Je to otázka života a smrti!"

Kingsley okamžite vyskočil a než ho mohol ktokoľvek zastaviť, odmiestnil sa.

„Čo to malo znamenať?" Dora si ich rad radom premerala. Nikto však neodpovedal. Všetkých tá udalosť ohromila, no jednoznačne najviac ohromená bola Nira. Victora, čarodejníka z čistokrvnej rodiny, videla naposledy pri jej neúspešnom pokuse stať sa aurorkou. Nikdy by si nepomyslela, že sa raz v bunkri objaví jeho Patronus a bude Kingsa žiadať o pomoc. O to viac ju prekvapila skutočnosť, že Kings na to okamžite reagoval.

Než by však začala zvažovať, či nemohlo ísť o pascu, uprostred miestnosti sa zjavili tri postavy. Kings úplne na kraji, z druhej strany skoro rovnako tak vysoká postava v čiernom plášti s kapucňou a tvárou z väčšej časti zakrytou čiernou šatkou. Medzi sebou podopierali tretiu postavu. Aj ona mala čierny plášť. Kapucňa jej skĺzla z hlavy a odhalila krátke, tmavohnedé vlasy. Tvár jej čiastočne zakrývala čierna šatka a ten zbytok bol zaliaty červenou krvou.

„Zavolajte Augusta," zavelil Kings. Spoločne s tým druhým mužom ťahali zraneného na chodbu smerom k ošetrovni, Remus im pohotovo otváral dvere.

Nira a Dora sa vydali za nimi, a keď zraneného ukladali na lehátko, zvedavo nakúkali dovnútra. Augustus sa tam prirútil takmer vzápätí s Andromedou v pätách. Pustil sa do ošetrovania, pričom Kingsa, Remusa i toho neznámeho vyhnal na chodbu.

Muž v čiernom plášti sprvu protestoval, no Augustus bol neoblomný. Napokon neznámy vyšiel na chodbu, oprel sa o stenu vedľa dverí. Konečne si dal dole kapucňu a stiahol čiernu šatku z tváre.

Nira z neho nespúšťala pohľad. Bol to Victor. Vlasy mu za ten čas celkom narástli, teraz ich mal na zátylku stiahnuté do malého chvosta. Väčšiu časť jeho trochu pochudnutej tváre zakrývalo tmavé strnisko a pod ľavým viečkom sa mu tiahla nepekná ružová jazva. Odrazu vzhliadol. Svojimi šedými očami sa zastavil na jej tvári. Zamračenie vystriedalo ohromenie, keď ju spoznal.

„Nira?" šepol priškrtene.

Nira, ktorá bola takmer rovnako ohromená, sa zmohla len na tiché: „Victor?"

Z ošetrovne k nim doľahlo zastonanie nasledované tichým hlasom poznamenaným známkou bolesti. „Kto ste? Kde to som?" vyhlásil neznámy.

Nira cítila, ako sa jej krv nahrnula do hlavy a skoro sa jej zatmelo pred očami. Poznala ten hlas. Boli to síce štyri roky, ale nemohla sa mýliť. Vyrazila okolo Victora dnu ignorujúc nesúhlasný Augustov pohľad. Postavila sa nad raneného. Augustus mu práve ošetroval rozškľabenú ranu na čele a Andromede sa podarilo z jeho tváre očistiť väčšinu zaschnutej krvi. Bol to on.

„Patrick?" zašepkala Nira.

Muž zažmurkal a pohľadom našiel jej tvár. Prekvapenie v jeho orieškovo-hnedých očiach nešlo prehliadnuť. „Nira?" šepol takmer nečujne.