Zima bola toho roku mimoriadne tuhá. Od nie práve veselých vianočných sviatkov ubehlo len pár týždňov a i keď ešte podaktorí nestratili nádej a dúfali, že nový rok prinesie zmenu k lepšiemu, muž zahalený v dlhom čiernom plášti brodiaci sa snehom tieto nádeje nezdieľal. Akoby aj mohol? Ako vôbec niekto môže dúfať, že Vyvolený niečo zmení?!

Mužova tvár sa skrútila v nenávistnej grimase. Bolo síce obdivuhodné, že Potter bol ešte stále nažive, pretože keď ho pred nedávnom stretol, nechal sa hlúpo vylákať z úkrytu a následne sa takmer utopil v lesnom jazierku. Hlupák! Odfrkol si pohŕdavo. Navyše sa zdalo, že nech už bol Dumbledorov plán akýkoľvek, nedaril sa.

Tuhšie sa zavinul do svojho plášťa, keď vietor poslal proti jeho tvári chumeľ snehových vločiek pichajúcich ako ihly. Už pol roka bol tento muž riaditeľom slávnej Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, ktorá sa mala stať hlavnou základňou výcviku novej armády Temného pána. A on musel predstierať, že vôľa jeho pána je jeho jediným záujmom. I keď sa v skutočnosti snažil o pravý opak.

Spomenul si na jeden z posledných rozhovorov, ktorý s Dumbledorom viedli. Bývalý riaditeľ ho ubezpečoval, že Temný pán mu dá riaditeľské kreslo, keď oň požiada. Tak sa aj stalo.

---

„Musím povedať, Severus, že som o tebe pochyboval," Temný pán sa priblížil pomalým krokom, pričom si medzi dlhými bledými prstami pohrával so svojím prútikom. „Ale ty si ma nesklamal," dodal, keď jeho červené oči nebezpečne zaiskrili kúsok od Severusovej nemej bezvýraznej tváre. „Zaslúžiš si odmenu," vyhlásil napokon a jeho tvár sa skrútila v podivnej grimase, ktorá zrejme mala byť úsmevom.

„Môj pane, slúžiť vám, je to najlepšie, čo sa mi v živote stalo."

„Je to tak, Severus. A aby si vedel, že slúžiť mi sa skutočne vypláca, môžeš zažiadať o čokoľvek," povzbudzoval ho tichý mrazivý hlas pripomínajúci syčanie.

„Chcel by som..." Severus na chvíľu stíchol, akoby sa odvažoval vysloviť tú nehoráznu požiadavku.

„Áno?"

„Chcel by som sa stať riaditeľom Rokfortu," dopovedal potichu a kajúcne sklopil oči.

Temný pán chvíľu mlčal, no následne sa rozosmial mrazivým smiechom.

Severus s obavami zdvihol pohľad. Prepočítal sa snáď Dumbledore vo svojich odhadoch? Nepovažuje túto požiadavku Temný pán za príliš bezočivú? Než sa však začal skutočne obávať o ďalší vývoj situácie, Temný pán pokračoval.

„Pravdaže sa môžeš stať riaditeľom, Severus. Dobre si si to spočítal a vidím, že ti moja malá žiadosť hrala celkom do kariet. Priznám sa, myslel som si, že ma opäť požiadaš o život nejakého humusáckeho dievčaťa. Ak si spomínaš, naposledy ma to stálo štrnásť rokov živorenia!" v poslednej vete zaznela jasná výčitka.

Na Severusovej tvári sa nepohol ani sval.

„Áno, staneš sa riaditeľom," pokračoval rozhodne, „ale mám niekoľko podmienok!"

Severus mu nemo hľadel do tváre.

„S Rokfortom mám veľké plány. Samozrejme bude nutné upraviť učebné osnovy niektorých predmetov, obzvlášť sa to týka obrany proti čiernej mágii a života a zvykov muklov. Súrodenci Carrowovci prejavili ochotu si ich rozdeliť, no som si istý, že by sa našlo veľa iných učiteľov, keby sa starý učiteľský zbor búril..."

„S tým si poradím, pane," zasiahol rýchlo Severus, no hneď dodal oveľa pokornejšie, lebo Temný pán naňho prísne pozrel, „budú chápať, kde je ich miesto!"

„Dobre teda. Moja ďalšia podmienka je jasná, žiadni humusáci! Tá háveď bude štvaná ako zver a tak s ňou bude aj zaobchádzané. Pravdaže čistokrvní čarodejníci budú uprednostňovaní, ale pretože viem byť veľkorysý, svoje miesto si tam môžu nájsť aj poloviční čarodejníci," dodal potichu, a keď si všimol Severusovu zaťatú sánku, opäť sa zasmial mrazivým smiechom. „Snáď by si sa neurážal, Severus. Myslím, že na nedostatok mojej priazne sa nemôžeš sťažovať, i keď nie si čistokrvný!" vyhlásil pobavene.

Severus len sklonil hlavu, ponížene povedal: „Nesťažujem sa, pane. Ste ku mne veľmi štedrý."

„Áno, to som," súhlasil Temný pán, no už sa nesmial. „Chcem, aby si mi pravidelne posielal správy o vývoji na škole! Napíš mi meno každého schopného čarodejníka, ktorý by po ukončení vzdelávania mohol zaujať miesto v mojej armáde. Títo čarodejníci dostanú náležitý výcvik. Ak by sa niekto pokúsil utiecť, bude potrestaný. Trest nechám na tebe. Musí byť rázny, ale nie devastačný. Mladú generáciu potrebujeme."

„Áno, pane," prikývol Severus.

„A teraz už choď," prepustil ho, na čo sa Severus uklonil a ponáhľal sa preč z jeho dosahu.

---

Dumbledore mal pravdu. Severus sa stal riaditeľom, vrátil sa na Rokfort a od tej chvíle denno-denne čelil opovržlivým pohľadom svojich niekdajších kolegov. Nie že by si z názoru iných robil ťažkú hlavu, túto slabosť sa naučil potlačiť už dávno, no Minervin zničujúci, obviňujúci a znechutený pohľad bol priveľa i naňho. Stal sa ešte väčším samotárom, často behom bezsenných nocí bezcieľne blúdil rokfortskými chodbami a jediný s kým sa mohol otvorene rozprávať, bol Dumbledorov portrét visiaci nad riaditeľským stolom. Pritom sa musel tváriť, že je mu to všetko ľahostajné. Skutočne si zaslúžil tak veľmi trpieť za svoje hriechy?

Požiadavky Temného pána však neboli jediné, ktoré plnil po nástupe na miesto, o ktoré v skutočnosti vôbec nestál. Dumbledorovi sľúbil, že vynaloží všetky dostupné prostriedky, aby ochránil rokfortských študentov. A práve to sa teraz snažil robiť, keď sa zlostne šomrajúc predieral tým prekliatym snehom.

V severnom Yorkshire neďaleko mesta Harrogate stál osamelý kamenný dom skrytý čarami pred zrakmi muklov. V Anglicku bol zatiaľ prvým svojho druhu, no nebolo pochýb, že ďalšie budú nasledovať. Dal by sa tiež nazvať domom otrokov. Ministerstvo za čarodejníkov muklovského pôvodu na úteku ponúkalo určitú čiastku, no v tomto dome mohli lapači za svoje obete dostať lepšiu cenu. Obzvlášť ak sa jednalo o mladých čarodejníkov a čarodejnice.

Vlastnil ho Artemis Flint. Ten ľstivý, prospechársky darebák, ktorý by si odrezal i vlastnú nohu, ak by bola šanca, že za ňu dostane dosť zlata. Otrokov vykupoval a následne predával k rôznym účelom. Dalo sa predpokladať, že mnohí rokfortskí študenti na úteku skončili práve v jeho pazúroch.

Severus zastal pred nízkymi dverami a trochu sa oklepal, aby zo seba striasol čo možno najväčšiu vrstvu snehu, ktorá sa mu usadila na ramenách a kapucni. Následne párkrát rázne zabúchal.

Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa dvere so škripotom pootvorili a v medzere sa objavilo jedno malé vodnaté oko. Len čo sa zastavilo na Severusovej zamračenej tvári, jeho zrenica sa stiahla na veľkosť špendlíkovej hlavičky. Muž, ktorému oko patrilo, však nemal na výber, musel dvere otvoriť, i keď by ich zjavne najradšej zabuchol.

„Severus, aké... nečakané prekvapenie!" zvolal piskľavým hlasom a jeho nepekná, po dračích kiahňach zjazvená tvár, sa roztiahla do falošného úsmevu. Odhalila tak tri zlaté zuby.

Severus nečakal na pozvanie, s namrzeným výrazom sa pretisol dnu. Mužova tvár prezrádzala, že by ho najradšej preklial, no zrejme si to rozmyslel. Uchýlil sa k úlisnému tónu.

„Vieš, práve som sa chystal ísť spať. Keby si dal vedieť, že prídeš, navyše v takom počasí..." začal, len čo zavrel dvere.

„Nemá zmysel plytvať zdvorilostnými frázami, Artemis, vieš moc dobre, prečo som tu!" Severusov odmeraný výraz jasne dával najavo, ako veľmi sa mu ten malý, plešivejúci muž v saténovom habite hnusí.

Artemisove oči zablýskali a úsmev mu z tváre zmizol tak rýchlo, ako para nad vyhasnutým kotlíkom. „V skutočnosti to neviem! Nikoho z tvojich študentov tu nemám. Všetkých posielam do Rokfortu, tak ako to bolo nariadené."

„Skutočne?" Severus sa hrozivo zamračil. „Takúto zásielku som od teba na Rokforte už veľmi dávno nevidel."

„To bude asi preto, že som tu už dávno nikoho takého nemal!" ohradil sa Artemis a ruky si vzdorovito prekrížil na hrudi.

Severus bol od neho o hlavu vyšší a mal tak dobrý výhľad na jeho plešivejúce temeno. „To sa uvidí!" prehlásil pevným hlasom, pričom Artemisov sebaistý výraz zakolísal.

„Nemôžeš len tak vtrhnúť uprostred noci do môjho domu a začať ho prehľadávať!" vyhlásil rozhodne a oči mu sršali hnevom.

„Dal by si teda prednosť tomu, aby som si o tvojich špinavých kšeftoch pohovoril s Temným pánom? Ako si asi počul, môj názor ho celkom zaujíma a rokfortskí študenti ako potenciálni vojaci jeho armády mu nie sú ľahostajní," vyhlásil Severus lenivo a s uspokojením sledoval vytrácajúcu sa farbu z Artemisovej tváre.

„Nemáš žiadne dôkazy!" zavrčal Artemis v snahe zastrašiť ho.

Severus sa len nepríjemne uškrnul. „Myslíš, že na dôkazoch záleží?!" to vyhlásenie stálo Artemisa aj posledné zvyšky farby a vzdorovitého výrazu. Viac už nenamietal a nechal Severusa prejsť všetky izby, ktoré boli v skutočnosti celami.

Rokfortský riaditeľ bol vo svojom pátraní skutočne dôsledný. Nevynechal jedinú celu a i tie ukryté pod čarami sa napokon poddali jeho prútiku. Po vyše hodine a pol v hale pri vchodových dverách stálo cez pol tucta chlapcov a dievčat vo veku dvanásť až sedemnásť rokov. Boli vydesení, trochu vychudnutí, podaktorí so známkami po neprimeranom násilí. Pravda, nie všetci boli čistokrvní, či poloviční, či skutočne študenti jeho školy, no kto sa to dozvie, keď to on ako riaditeľ tvrdí? Nájde spôsob, ako tých, ktorých prítomnosť by mohla vzbudiť nežiadúce otázky, potichu premiestniť do bezpečia.

„Takže žiadnych mojich študentov tu nemáš!" povedal Severus chladne a svojím temným pohľadom prebodol muža pred sebou, ktorý sa neisto ošil.

„Však vieš ako to chodí, Severus. Obchody... ako mám vedieť, že sú to tvoji študenti? Myslíš, že tí blbci, čo mi ich sem vodia, mi to povedia? Jasne že tvrdia, že nikoho takého nemajú, len aby za nich dostali zlato!" vyhováral sa muž a opäť sa vrátil k úlisnému postoju.

Severus nad ním len znechutene nakrčil nos. Potom raz nahlas tleskol dlaňami, vzápätí sa v chodbe objavilo päť domácich škriatkov. Všetci mali na sebe utierku so znakom Rokfortu uviazanú ako tógu.

„Čo si pán riaditeľ želať?" zapišťal úctivo jeden z nich, poklonil sa.

Severus na škriatka ani nepozrel, len povýšeneckým hlasom vyhlásil: „Vezmite ich do Rokfortu. Nech sa o nich v nemocničnom krídle postarajú. Trest za útek im vymeriam neskôr!" Ukázal rukou na siedmych študentov pred sebou.

Škriatok sa opäť úctivo uklonil, následne sa aj s ostatnými škriatkami pochytali do kruhu okolo hlúčika chlapcov a dievčat a po jednom hlasnom puk zmizli.

Artemis zlostne prižmúril oči, niečo zašomral, no neodvážil sa otvorene nič namietať.

I keď nerád, napokon Severus siahol do svojho habitu a vylovil z neho neveľký mešec galeónov a siklov, podal ich tomu červovi pred sebou. „Tu je výkupné," zavrčal potichu.

Muž si prekvapene mešec vzal, otvoril ho a začal potichu počítať.

„Galeón za každého ďalšieho študenta, či študentku, ktorého získaš," pokračoval odmerane, „pošleš mi ich hneď a nepoškodených. Nechcem, aby končila budúca čarodejnícka generácia v tvojich smradľavých kobkách a ja na oplátku nepoviem Temnému pánovi o tvojom malom biznise."

Artemis zavrel mešec, pozrel Severusovi do očí. Z jeho výrazu bolo jasné, že na čiernom trhu by za tie deti dostal oveľa viac. „Dva galeóny!" navrhol vzdorovito.

To bola posledná kvapka. Severus v momente vytiahol prútik a v ďalšom momente visel Artemis dole hlavou, halou zaznel jeho napoly prekvapený, napoly vydesený výkrik. Mešec aj pár zlatých mincí, čo mal vo vreckách, sa vysypalo po zemi.

„Mám pocit, že si mi dobre nerozumel!" zavrčal Severus zlostne. „Galeón za študenta je viac, než v čo niekto ako ty môže dúfať!" zľahka mávol prútikom, Artemis sa začal vo vzduchu otáčať akoby ho dostihlo tornádo.

„Dobre, dobre, Severus! Rozumel som!" jačal muž, vyvaľoval na Severusa oči. „Galeón, nič viac! Okamžite ti ich budem posielať, len už ma daj dolu," prosíkal a jeho hlas sa chvel v potláčaných vzlykoch.

Severus sa zlomyseľne uškrnul. Rád by ho tam takto nechal visieť hoc aj naveky, no po chvíli opäť mávol prútikom. Čarodejník mu spadol k nohám. Jeho pád sa nijak nesnažil zabrzdiť, tak sa moc nedalo diviť, že mu nad ľavým obočím vyrástla nepekná hrča.

Artemis sa zviechal na nohy, potichu nadával. Už sa však neodvažoval Severusa provokovať, ani naňho pozrieť. Kľakol si na kolená, šúchal si boľavé čelo, zhrabúval svoje popadané mince a pchal si ich do vreciek.

Severus vedel, že si tým vyslúžil len ďalšieho nepriateľa, no bol toho názoru, že pokiaľ sa ho budú dostatočne báť, nepokúsia sa niečo proti nemu podniknúť. Aspoň nie dovtedy, dokým sa môže počítať za obľúbenca Temného pána.

Otočil sa k odchodu. Neprešiel však ani krok smerom k dverám, keď sa zrazu rozleteli a do miestnosti sa nahrnula väčšia skupinka čarodejníkov, ktorých výzor prezrádzal, že patria medzi tú najhoršiu spodinu. Medzi sebou vliekli tri postavy s čiernymi vrecami na hlavách. Zajatci mali spútané ruky za chrbtom, okolo krkov povrazy, ktorých konce mal v ruke zrejme vodca tejto bandy.

„Artemis! Máme pre teba..." zahulákal, keď vpadol do miestnosti, no len čo si všimol Severusa, zarazil sa uprostred vety.

Artemis, ktorý sa konečne postavil, hodil nenávistným pohľadom po Severusovi, následne sa zlostne oboril na hlavného lapača. „No čo je?!"

Ten však pri pohľade na tmavovlasého muža zneistel. „Nooo..." začal vyhýbavo.

„No?" zopakoval Severus netrpezlivo, nie príliš zaujato si premeral troch zajatcov, čo sem dotiahli.

„To je jeho veľkopanstvo Severus Snape, riaditeľ Rokfortu!" prskol Artemis jedovato. „Ak máte nejakých študentov, tak mu ich rovno dajte!"

Lapač sa zatváril prekvapene, chvíľu tikal očami z jedného na druhého, než nervózne prehovoril: „Rokfortských študentov posielame priamo na Rokfort! To vie predsa každý."

Severusovi však neunikol ten kradmý pohľad s prosbou o pomoc, ktorý vyslal k Artemisovi.

„Tak mi ukážte, čo tam máte," vyhlásil pevným hlasom, postúpil o krok vpred. Lapača prebodol svojim temným, opovržlivým pohľadom.

Ten sa snažil nájsť oporu u Artemisa, ktorý však mlčal. Napokon usúdil, že nemá na výber. Zatiahol za povrazy, všetci traja zajatci klesli na kolená pred rokfortského riaditeľa.

Veliteľ, i keď zjavne nerád, im začal pomaly sťahovať vrecia z hláv.

Prvý bol mladík s tmavohnedými vlasmi a zeleno-šedými očami. Len čo sa zbavil vreca, zamrkal, vystrašene sa poobzeral okolo seba.

„Kto si?" spýtal sa Severus odmerane, no už vedel, že chlapec nepatrí medzi jeho študentov.

„Artur Flake! Zmiešaný pôvod!" odpovedal chlapec roztraseným hlasom.

Severus postúpil k ďalšiemu, ktorému práve odkryli tvár. Tento čarodejník pôsobil o niečo staršie. Tvár mu lemovalo svetlohnedé strnisko, pod ľavým okom sa mu tiahla nepekná ružová jazva čiastočne zakrytá polodlhými svetlými vlasmi.

Severus sa mu skúmavo zahľadel do tváre. Nemohol sa zbaviť pocitu, že ho už niekde videl. Čarodejník mu pohľad nemo oplácal. Jedno však bolo jasné, toho prvého by sa ešte mohol pokúsiť zachrániť, tohto druhého však za študenta vydávať nemohol, preto sa na jeho meno ani nepýtal.

Prešiel ku tretiemu zajatcovi, ktorý mal ešte stále vrece na hlave. Lapač s tým viditeľne dosť otáľal.

„Tak už to dajte dolu!" zavrčal Severus netrpezlivo.

Lapač stiahol vrece a Severusovi bolo hneď jasné, prečo sa mu do toho nechcelo. Pred ním kľačalo mladé dievča s krátkymi blond vlasmi. Za ňu by dostali isto najviac. Skúmavo si ju prezrel, hlavu mala sklonenú.

Lapač sa zadrapil do jej krátkych vlasov, zatiahol jej hlavu dozadu, aby jej Severus videl do tváre.

Ich oči sa stretli a jemu sa v tej chvíli skoro zastavilo srdce. Poznal tie jasnomodré oči. Napriek krátkym blond vlasom sa črty jej tváre nezmenili. Dolnú peru mala napuchnutú, na neveľkej rane zasychala krv a pod ľavým okom sa začala vyfarbovať nepekná modrina. Jej pohľad bol vzdorovitý, zrejme aj plný nenávisti. Ťažko jej to mohol zazlievať.

Len s vypätím všetkých síl nedal najavo, že ju pozná, alebo že niečo cíti. Chvíľu však trvalo, než si bol istý svojím hlasom. „Ako sa voláš?" položil jej otázku tichšie než pred chvíľou.

Neodpovedala.

Lapačova okovaná špička topánky jej tvrdo narazila zozadu do stehna až sa pod ňou na chvíľu pravá noha podlomila. Severusom mimovoľne myklo, no zdalo sa, že si to nikto nevšimol.

„Odpovedz pánu riaditeľovi, ty malá mrcha!" zareval na ňu lapač.

Ona však stále mlčala, vzdorovitý pohľad upriamila do stropu. Lapač jej ešte viac zatiahol hlavu dozadu, vytiahol prútik a jeho hrot jej zatlačil ku krku.

To už Severus nevydržal, v okamihu vytiahol vlastný prútik a namieril ho naň.

Muž zmeravel, venoval Severusovi nechápavý pohľad. „Táto malá potvora mi omráčila dvoch mužov, zranila nášho stopára a mne uštedrila niekoľko bolestivých škrabancov," posťažoval si, akoby to všetko vysvetľovalo a oprávňovalo ho to k spravodlivej pomste.

Severus nedal najavo, že v duchu Nire gratuluje a k tým pár škrabancom by mužovi najradšej pridal jednu vlastnoručnú dekapitáciu.

„Rokfortským študentom budem tresty vymeriavať ja sám a ona je jednou zo študentiek," vyhlásil pevným hlasom.

Lapač sa zamračil. Prútik trochu poodtiahol, no nechcel sa svojej koristi vzdať tak ľahko. „Áno?" prehovoril bezočivo sladkým hlasom. „A kto to teda je, pán riaditeľ?"

Severus vedel, že sa chytil do pasce. Jej pravé meno povedať nemohol. Ale čo ak im nejaké meno povedala? Nemal šancu ho zopakovať. Vedel, že ju musí zachrániť, no nemohol si dovoliť stratiť dôveru Temného pána.

„Ingrid Waynová, Bifľomor, polovičný pôvod," ozval sa zrazu jej pridusený hlas.

Lapač na ňu hneď pozrel, tým Severus získal pár sekúnd spamätať sa a opäť nasadiť svoju nepreniknuteľnú masku.

„Takže ty vieš rozprávať!" lapač jej ešte raz zaťahal za vlasy a potom ju pustil.

Ona sa zviezla nižšie do kolien. Ako dosadla na boľavé stehno, takmer nečujne sykla.

„Určite si z Rokfortu?" neprestával muž dobiedzať. „Či v tom vidíš len možný únik?" zdvihol pohľad, pozrel zrazu Severusovi do očí. „Prečo by riaditeľ Rokfortu klamal? Aby dostal čerstvé mladé mäsíčko do postele?"

„Zachádzaš priďaleko!" precedil Severus medzi zuby. Len nepatrne pohol prútikom, ktorý stále zvieral v ruke.

Lapač chcel ešte niečo povedať, no naraz sa chytil za krk. Klokotavý, bublavý zvuk sa mu vydral z hrdla a za ním sa vyvalila pena. Začal sa dusiť, driapal si krk, valil oči. Severus naňho len chladne hľadel. Mužova družina sa bezmocne obzerala, evidentne nevedeli, čo majú robiť.

„To stačí!" kričal Artemis, chytal sa za hlavu. „Nechcem žiadne násilie vo svojom dome!"

Severus si pohŕdavo odfrkol, následne opäť pohol prútikom a lapač sa prestal dusiť. Spadol na kolená vedľa Niry, oprel sa na všetky štyri, začal dáviť. Severus znechutene nakrčil nos. Mohol by ho zabiť, iní vysokopostavení smrťožrúti by i po menšej urážke neváhali, no on životy predsa len radšej zachraňoval, než bral.

Naklonil sa k lapačovi, vytrhol mu zo zovretej ruky povraz od jej krku a hlasom, ktorý mrazí v kostiach, mu zašepkal do ucha: „Toto bolo varovanie, nabudúce nebudem tak veľkorysí."

Narovnal sa, chytil Niru pod pazuchu, vytiahol ju na nohy. Nebránila sa. Keď ju vyvádzal z domu, šla vedľa neho značne odovzdane, až znepokojivo. Zvyšní dvaja zajatci ich vyprevádzali zamračeným pohľadom.

Severus pozrel na Artemisa, ktorý bol biely ako stena, vystrašene pozoroval lapača ešte stále kľačiaceho na zemi a lapajúceho po vzduchu.

„Nezabudni na náš obchod, Artemis!" povedal Severus potichu, hodil mu galeón. Následne si Niru mocnejšie pritisol k boku, prekročil prah a oboch ich premiestnil.

---

To, že si na seba ušil peknú búdu, vedel hneď ako Niru vytiahol na nohy. Riskoval všetko, aby ju dostal von a prečo vlastne? Vedel to moc dobre. Iným mohol tvrdiť opak, ale sám pred sebou pravdu skryť nemohol. Nira mu nebola ľahostajná. Skutočnosť, že sa takmer dva roky nevideli, na tom evidentne nič nezmenila.

O to viac sa nepatrne zachvel, keď si spomenul na okamih, ako jeho smrteľná kliatba narazila do Dumbledorovho hrudníka a vymrštila ho z astronomickej veže. Prázdny pohľad tých prenikavých modrých očí sa stal ďalšou položkou na zozname jeho nočných mor. Ako veľmi dúfal, že sa Nira vrátila do Ameriky. Mohol si tak nahovárať, že sa o jeho skutku nemusela dozvedieť, i keď to bolo takmer vylúčené. Nedivil by sa jej, keby sa ho za to pokúsila zabiť. Vlastne, jedna časť jeho samého s tým prakticky počítala. A teraz ju zachránil. No čo s ňou urobí?

Na Rokfort ju vziať nemohol. Nemohol si dovoliť nechať ju prechádzať sa po rokfortských pozemkoch a usilovať o jeho život, no pustiť ju sa neodvážil. Čo ak by ju niekto zase niekde chytil?

V okamihu, keď zmizli z Artemisovho domu, premiestnil ich na prvé miesto, ktoré mu napadlo. Trochu ju podoprel, keď vystupovali ku vchodovým dverám po primrznutých schodíkoch s malou vrstvou snehu. Nira stále trochu krívala na pravú nohu, do ktorej ju lapač kopol, ale inak sa nijak nebránila.

Pred dverami sa zastavil a dôkladne poobzeral, či ich nikto nesleduje. Zápach nesúci sa od neďalekej rieky nebol tak výrazný ako v lete. Nad štvrťou sa týčil starý továrenský komín, z ktorého sa už dávno nečadilo. Na ulici nebola ani noha, všade bolo ticho a tma rušená len niekoľkými pouličnými lampami. Otočil sa ku dverám, zrušil ochranné kúzla, ktoré sa zdali byť neporušené. Otvoril dvere a Niru vtlačil dnu. Pretiahol sa za ňou, zavrel za sebou. Do celého domu vyslal neodpočúvateľné kúzlo a potom sa otočil ku dverám, ktoré opäť zabezpečil proti nevítaným hosťom i proti nechcenému úteku.

Čo teraz? Pomyslel si bezradne. Otočil sa, odrazu sa takmer nabodol na hrot prútika, ktorý mu mieril medzi oči. Nira mala voľné ruky, stála vzpriamene a odhodlane mu hľadela do tváre.