Na nebi sa prevaľovali tmavé mračná. Búrka prichádzala. Stála na balkóne, vietor jej rozvieval ohnivé vlasy. Pozorovala smutnú oblohu a utápala sa v pochmúrnej atmosfére vládnucej v celom podhradí. Po ulici prepochodoval oddiel vojakov. Vedela, že ju hľadajú a urobia všetko pre to, aby ju predviedli pred kráľa. Ruky zovrela do pästí a so zavrčaním sa vrátila späť do izby.

Opatrne zavrela balkónové dvere a pohľadom zastala na posteli v strede miestnosti. Ležalo na nej dievča. Biele vlásky mu lemovali porcelánovú tváričku. Vyzeralo, akoby len spalo. No ona vedela, že sa už neprebudí. 

  Do očí sa jej nahrnuli slzy. Párkrát zažmurkala, aby ich zahnala. Podišla tesne k posteli, ruky vystrela nad chladné mŕtve telo a zašepkala: „Odpusť, Nieve." Jednej slze sa predsa len podarilo stiecť po jej líci a dopadnúť na tvár milovanej sestričky.

Zavrela oči a sústredila sa. Cítila teplo, prúdiace v svojich žilách, ako uniká cez končeky prstov, zvíja sa, krúti sa a formuje. Nemusela vidieť, aby vedela o prítomnosti červeného draka čakajúceho na rozkaz.

Vznášal sa medzi ňou a posteľou. Cítila ako ju pozoruje rubínovými očami. Jemne mu ukázala smer a on pochopil. Hlavou nežne drgol do líca bielovlasého dievčatka, akoby sa ho snažil zobudiť. Keď pochopil, že sa mu to nepodarí, začal sa ovíjať okolo nehybného tela. Po čele sa jej rinuli kvapky potu od sústredenia. Nemohla si dovoliť chybu. Trhanými gestami sa snažila kontrolovať svoj oheň v podobe draka objímajúceho Nieve. Cítila, ako ju stráca.

Pomaly. Každým gestom. Kúsok po kúsku. Telo Nieve sa v jeho náruči menilo na popol, ktorý pomaly padal do jej nastavených rúk, akoby ju chcel mučiť ešte viac. Zavrčala. 

Sily ju opúšťali, strácala kontrolu. V hlave jej hučalo, ruky sa začínali triasť. Vedela, že už to dlho nevydrží. Rýchlo zachytila posledné zvyšky popola. Dlane nastavila pred draka , počkala kým jej do nich vyfúkol malý plamienok a pritlačila si ich na hruď. Pomedzi prsty jej presvitalo mäkké červené svetlo, akoby vychádzalo priamo z jej srdca. 

  Myslela na mráz, chlad, ľad a vločky. Na všetko, čo bolo podstatou jej sestričky. Svetlo pomaly slablo. Teplo vystriedal chlad. Rituál bol dokončený. Otvorila oči, ruky odtiahla od svojho hrudníka a pozorovala malú trblietavú vločku na striebornej retiazke. Opatrne si ju zavesila na krk. Aj cez látku príjemne chladila, dodávajúc jej pocit, že tu s ňou stále je.

 Pohľad preniesla na svoj ohnivý výtvor. Zlatý pohľad sa spojil s rubínovým. Rozpažila a drak sa vrátil späť na svoje miesto. Vydýchla, pripažila. Ovládať všetku svoju silu mimo tela bolo nesmierne náročné a vyčerpávajúce. No nemala čas na oddych.

Vyšla z izby, zbehla dolu schodmi na prízemie, vzala si plášť a pobrala sa zadným vchodom do ich malej záhradky. Vzadu pri plote rástol krík ruží. Nieve milovala kvetiny. Ruže najviac. Podišla k nemu, odtrhnúc dve. Bielu a červenú, ako oheň a ľad. Pevne ich zovrela v prstoch, nedbajúc na bolesť spôsobenú tŕňmi. 

Chvíľu len tak stála a vychutnávala si pohľad na rodný dom. Krvavými prstami si zašla do vlasov. Ohnivé pramene začala zapletať okolo stoniek ruží a spomínala, ako to kedysi robila jej sestrička. Na pery sa jej predral trpký úsmev, keď dokončila účes. 

  Vystrela pred seba ruku, prsty pomaly zovrela v päsť a sledovala ako dom zachvátili plamene. Strnulo stála, čakajúc, až kým nezhorel do tla. Na hlavu si natiahla kapucňu svojho plášťa.

„Pomsta prichádza," zašepkala.