,,Postaráte sa o ňu?" spýtala som sa Friggy, lebo som cítila, že opäť čoskoro skočíme.

,,Tak ako som sa už raz postarala o teba." Usmiala sa a pohladila ma po ramene. Na malú chvíľu som mala pocit, že mám po boku svoju mamu, na ktorú si nepamätám.

Skok.

Dopad.

,,Sú všetci v poriadku?" Rozhliadla som sa. Hlas aj Loki sa zdvíhali z vlhkej zeme.

,,Až na boľavý chrbát, myslím, že áno." Postavil sa pomaly Loki a začal sa obzerať.

Nič iné ako temný les som okolo seba nevidela. Noc pravdepodobne len začínala. Vzduch bol svieži a nasiaknutý vôňou borovicového dreva. Pomyslela som na žiarivý lúč svetla vychádzajúci z mojej ruky. Koža sa mi rozsvietila, až som musela od dlane odvrátiť zrak. Sklonila som ju k zemi a namierila pred seba, ,,v strede lesa ostať nemôžeme. Ktorým smerom navrhujete ísť?"

,,Sme na Zemi Tara, nechávam to na tebe." Ozval sa Hlas s neurčitou odpoveďou. Loki taktiež v tichosti prikývol. Od kedy som sa stala vedúcim skupiny?

Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa temným lesom, osvetlený len svetlom z mojej ruky. Kráčali sme dobrých dvadsať minút, no stále som nenarážala na nič iné ako stromy. Niekde bol tak hustý porast, že nám bodliaky nedovolili prejsť a museli sme zvoliť inú cestu. V tom som v tme zazrela rozptýlené drobné svetielka. Boli to malé vyhasínajúce ohníčky. V ich centre som zazrela pohyb. Spomalila som krok a prestala si rukou svietiť na cestu. Aj keď nás už možné nebezpečenstvo videlo prichádzať, snáď nebude vedieť našu ďalšiu presnú polohu.

,,Tara, čo sa deje?" Spýtal sa Loki stojaci za mnou.

,,Vidíš tie plamienky ohňa v tme? Niečo tam je. Niečo čo môže byť nebezpečné, cítim to." Povedala som potichu a pomaly kráčala vľavo, aby sme k miestu prišli z iného uhlu.

,,Buď opatrná." Povedal starostlivo Loki. Srdce mi mierne poskočilo, ako krásne to od neho znelo...ale teraz som sa musela sústrediť.

Došla som bližšie k miestu, kde som videla hýbať sa siluetu. Predstavila som si mačací zrak, aby som vedela rozoznať čo sa to tam skrýva. Moje pocity boli ešte zmiešanejšie. ,,Je to len...dieťa." Zamračila som sa a chýbajúci kus cesty som dokráčala bez toho, aby som sa blížila...avšak stále som bola opatrná.

,,Takže ty si sa bála malého dievčatka?" Zasmial sa Hlas, ktorý vyzeral, že naňho celá situácia pôsobí komickým dojmom. A vo svojej podstate mal pravdu. Urobila som z komára, somára.

Malé dievča sa hralo s malým kúskom kamienka, akoby ju netrápilo, že je stratená sama v lese. Je pravda, že mnohé veci malým deťom nedopínajú, a toto mohla byť jedna z nich. ,,Kde bývaš maličká?" Kľakla som si a prihovorila sa jej.

,,V domčeku." Odpovedala nevinne.

,,A kde je ten domček?" Skúšala som zistiť, ako ju dostať domov.

,,U jazierka." Opäť odpovedala bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrela. Vyzerala ako stratená v inej realite. Musela mať poriadne veľkú fantáziu.

,,Pomôžeme ti dostať sa do domčeka u jazierka...pôjdeš s nami?" Malá iba zahmkala na súhlas. Postavila sa a podala mi ruku, v ktorej nemala svoj kameň.

,,Tak ide sa teda hľadať domček u jazierka." Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa do kroku. Malá ma nasledovala. Kráčali sme lesom dobrú hodinu, no nikde žiadne jazero nebolo. V priebehu ďalšej hodiny som zobrala malú na ruky, no Loki mi ju hneď zobral so slovami: ,,Nenechám ťa predsa nosiť takú tiahu, určite si ešte vysilená z arény." Vtedy mi opäť poskočilo srdce. Na arénu som už ani nemyslela. Bolo to tak dávno, a pritom len pár hodín dozadu. 

,,Prečo nepoužiješ svoje schopnosti a nevyletíš napríklad nad koruny stromov?" Doťahoval si ma Hlas, ktorého chodenie nebavilo najviac zo všetkých.

,,Lebo stále sa ešte necítim dosť silná," Loki mal pravdu, bola som tak unavená, že mi to ani nenapadlo, ,,...a nechcem pred ňou používať schopnosti." Pozrela som sa kútikom oka na zaspávajúcu malú v Lokiho náručí.

Už som pomaly strácala nádej, že dom nájdeme, keď v tom mi do nosa prenikla silná vlhkosť. Pred nami sa rozprestrelo jazero. Aj napriek tomu, že mohlo byť podľa krajiny naokolo začiatok leta, noc bola tichá. Len sem tam zakvákala nejaká schovaná žaba. Cvrčkov som nepočula vôbec. Na proťajšej strane jazera stál drevený dom. Vonku na terase horelo niekoľko lampášov, ktoré v temnej noci pôsobili ako maják pre zatúlaných pocestných. I pre mňa boli chvíľu ako svetlo pre nočnú moľu.

,,Našli sme to!." Usmiala som sa nadšene na svojich spoločníkov a vykročila k domu popri jazere.

Dostala som sa na terasu a zaklopala na dvere. Kráčali sme tak dlho, že v diaľke som zazrela ako sa cez tmu derú prvé slnečné lúče. Netrvalo to dlho a dvere sa rýchlo otvorili. Akoby za nimi niekto nedočkavo čakal celý čas. Ukázala sa v nich hnedovlasá žena s nádejou v očiach, ktorá opadla v momente, keď jej na nás padol zrak. Po druhom hlbšom preskúmaní nášho zjavenia uvidela dievčatko v Lokiho náručí. Bolo hneď jasné, že je to jej mama. V Jej tvári sa rozlial úsmev a úľava. 

,,Joe! Poď sem rýchlo!" zakričala nadšením, ,,našli ju!" Hneď potom sa rýchlo rozbehla k Lokimu a zobrala si dieťa do svojho náručia. ,,Už nám to prosím nikdy neurob zlatko." Pevne ju obíjmala a bozkávala na hlave. Medzitým zišiel dolu jej manžel. Po tom, čo uvidel svoju ženu obíjmajúcu ich dieťa, sa mu oči zaliali šťastím. Dobehol k nim a obe silno objal. ,,Poďte dnu, vyzeráte unavene." Povedala starostlivo žena a než sme stihli niečo povedať, sedeli sme u nich v obývačke.

,,Sme vám zaviazaní! Našli ste našu Taru!" Povedal vrelo otec a pozrel sa na svoju dcéru hrajúcu sa s malým kamienkom na koberci. Mňa v tú chvíľu zalial studený pot.

,,Pripravím niečo na raňajky, aj tak už za chvíľu vychádza slnko...a vyzerá to ako by ste chodili celú noc. Pôjdeš mi pomôcť láska?" Usmiala sa na svojho manžela...môjho otca. Snažila som sa vnímať každý detail ich tváre. Mamine rozstrapatené hnedé vlasy, orieškové oči s nádychom zelenej, jej útlejšiu postavu...otcove hnedé krátke vlasy so začínajúcou pleškou, vysoká robustná postava, a tie oči...akoby sa cez zelenkavú pevninu prelievalo more. Oči som mala po ňom. A nikomu nedovolím, aby mi túto spomienku zobral.

,,Isteže miláčik." Nečakal a šiel za ňou do kuchyne. V obývačke sme ostali ja, Loki, Hlas a moje malé ja. Hlas vyzeral kľudne. Až priveľmi kľudne.

,,Vedel si to?" Pozrela som sa mierne nahnevane.

,,Ja viem všetko." Odpovedal ako by to bola každodenná rutina poznať osud všetkých v tomto vesmíre.

Pozrela som sa na malú hrajúcu Taru. Kameň nespúšťala z očí. Sústredila som naň svoju pozornosť. Započula som nezrozumiteľné šepkajúce hlasy. Do zátylku ma bodla silná pulzujúca bolesť. Tento pocit si pamätám! Inštinktívne som sa postavila, aby som malej vytrhla kameň z ruky. Hlas však stál v sekunde predo mnou a držal mi ruku.

,,Čo to robíš!?" Zamračila som sa naňho.

,,Teraz jej nemôžeš ten kameň zobrať z ruky." Povedal výhražne.

,,Prečo!" Zvýšila som hlas. V kuchyni mali zapnuté rádio, takže nič nepočuli.

,,Lebo ak to urobíš, ty a ja nebudeme spojení." Povedal vážne.

,,Čože..!?" Zreničky sa mi rozšírili. Ak jej ten kameň zoberiem, môžem mať normálny život, milujúcu rodinu... Natiahla som ruku, no Hlas mi ju silno držal. ,,Pusti ma!" Vrčala som.

,,Tara, raz pochopíš, prečo to takto musí byť." Stále hovoril kľudne. Ako mám chápať, že mi zničí celý môj normálny život!?

,,Prečo si mi nič nepovedal?" Hnevala som sa naňho.

,,Pomohlo by to?"

,,Áno...asi...ja neviem!" Bola som zúfalá. Stojím tu v momente, keď sa zo mňa stalo monštrum.

,,Ty nie si monštrum." Opäť mi prečítal myseľ!

,, Nechoď stále do mojej hlavy! Čo keby si si našiel iného pokusného králika!?" Zakričala som.

,,Nepoznám hostiteľa, ktorý by to prežil."

,,Som šťastná, že máš svoje telo! Pretože vo svojom by som ťa nevedela zniesť už ani na sekundu! Keď toto šialenstvo skončí, už ťa nechcem nikdy vidieť!!" Zakričala som.

,,Prestaňte! Máme problém!" Zakričal zrazu Loki.

Vytrhol ma zo záchvatu hnevu. Na zemi som videla plačúcu Taru okolo ktorej víril nábytok. Rodičia stáli pri vstupe z obývačky do kuchyne, nemožní pohybu od toľkého zdesenia.

,,Už sme takmer spojení." Povedal Hlas pri pohľade na malú Taru.

,,Ahoj, Tara. Hlavne kľud...my sa niekedy troška hádame." Snažila som sa ju ukľudniť. Nechápala som prečo neprišli rodičia, aby jej pomohli. No keď som sa na nich pozrela, nebol to len des v očiach čo im nedovolil sa pohnúť...vyzeralo to, ako by sa všetko okolo zastavilo v čase. ,,Podala by si mi prosím ten kamienok?" Snažila som sa ho dostať z jej stisknutej ruky. Nechcela som, aby zažila čo som musela ja. Ona sa však ešte viac rozplakala. Snutne, nahnevane. Navôkol sa všetko rozhorelo. Vír bol ešte silnejší!

,,Toto už nezastavíš." Povedal Hlas...kľudne.

Výbuch!

Na poslednú chvíľu som si pred sebou predstavila ochranné pole. Sila spôsobená pri explózii ma však odsotila do steny. Snažila som sa ostať pri vedomí, no posledné čo som videla bola stále plačúca Tara a dve mŕtve telá v troskách úplne zdevastovaného domu.

Prinášam vám po skúškovom období autora novú kapitolu, v ktorej nájdete to čo bolo dlhý čas skryté.

Prajem príjemný zvyšok dňa.

Váš Hlas.