Dopadla  som na Lokiho. Ten ma z mierneho šoku ochranársky silno držal oboma rukami v objatí. Opäť sme boli v záhradách. Keď sa nezmenilo miesto, musel sa zmeniť čas. Ale ako vieme či je to ten správny moment?

To zistíš, keď ťa bude bolieť brucho a neskočíš v čase. Cítila som, že Hlas sa snažil o vtip. A nevyšlo mi to. Ani humor niekedy nechápem. Ale môžem ti bez humoru s istotou povedať, že ešte nie sme tam, kde máme byť.

,,Si v poriadku?" Spýtal sa ma Loki s malým úsmevom na perách.

,,Áno, a ty?"

,,Nebolo mi lepšie." Cítila som, že naráža na objatie v ktorom ma drží a na bozky, ktoré sme si vymenili pre pár minútami. Alebo storočiami?

Zdvihli sme sa nemotorne zo zeme. Porozhliadla som sa okolo a snažila sa zistiť rok do ktorého sme skočili. Zrazu zašuchotali kríky a z nich sa vynoril Hlas.

,,Mali by sme sa rozdeliť a zistiť v ktorom roku sa nachádzame. Potom sa opäť môžeme stretnúť tu v záhradách. Cestovanie časom je vždy tak zaujímavo nepredvídateľné." Usmial sa ako psychopat vo filmoch. ,,Preto si tieto chvíle užívajte. A ak by sme skočili skôr ako sa stretneme, aj tak sa ocitneme po skoku vždy vcelku blízko seba." Videla som na Lokiho tvári, že nie je úplne nadšený. ,,A ty princiatko by si mal zmeniť podobu, nech sa tu nepotulujú dvaja ako ty." Loki sa zamračil a ilúziou sa zmenil na Hlas. Videla som, že Hlas nemá rád žarty a tento skutok berie ako podkopanie jeho autority. Keby pohľad zabíjal, Loki by už dávno skončil v nebi...alebo pekle.

Chytila som Lokimu ruku a pohľadom ho poprosila nech prestane. Nemyslela som si, že to uňho aj reálne bude fungovať. Loki zmenil podobu na nevýrazného hnedovlasého chlapca.

Každý sme sa vybrali iným smerom. Loki smeroval do paláca, ja som sa šla pozrieť po jeho blízkom okolí a Hlas mal na starosť zvyšok. Prechádzala som popri hradbách, ktoré vyzerali ako zo sci-fi filmu. Bolo tu mnoho záhrad, vonkajších spoločenských priestorov a bojových arén, kde sa cvičili vojaci. Podľa potreby a prostredia som menila oblečenie. V záhradách som si mysľou vytvorila dlhé elegantné kvetinové šaty, ale hneď ako som mala zísť z upravenej cesty, zo šiat sa stali kožené nohavice s tunikou a vysokými topánkami, ktoré vyzerali tak, aby som zapadla do Asgardského štýlu.

Objavila som sa v ďalšej prekrásnej záhrade. Na jednej z mnohých kamenných lavičiek sedel muž a zakýval mi. Z diaľky som ho nepoznala. Porozhliadla som sa okolo či pozdrav nepatril niekomu inému, no bola som tu len ja. Usmiala som sa a tiež som zakývala. Gestom mi naznačil, nech si k nemu pôjdem sadnúť. Pomaly som k nemu kráčala a snažila sa spoznať odkiaľ ma pozná. Viac z blízka som si všimla, že mu chýba celá pravá ruka. Dlhú bradu mal ako tak obstarávanú, len aby nevyzerala odpudzujúco. V očiach mal len malý plameň, ktorý si už zažil mnoho nepekného. Celá jeho tvár pôsobila staršie ako jeho telo. Jeho telo malo postavu bojovníka...až na tú ruku.

,,Ja som, tušil, že sa ešte niekde náhodou stretneme. Ale že sa nám podarilo vyhýbať jeden druhému na Asgarde takú dobu som nečakal. Čo máš nového za tie roky?" Povedal s usmiatou tvárou. Až teraz mi jeho reč pripomenula človeka, ktorého som hľadala vo svojej mysli. Veď to je Tyr! Preňho sú to roky od stretnutia, pre mňa len pár hodín. Cestovanie časom je zvláštne.

,,To by som sa rada spýtala ja teba. Čo sa ti stalo s rukou?" Je to pravdepodobne veľký bojovník a o ruku prišiel niekde na vojne...ale musela som nasmerovať konverzáciu odo mňa. Ešte by som sa vo svojich vymyslených príbehoch zamotala.

,,To už je pár rokov dozadu." Zosmutnel. ,,Prepáč, ale nechcem sa o tom rozprávať." Plameň bojovníka v očiach opäť pohasol. Muselo sa stať niečo, čo ho veľmi ranilo. ,,Ak dovolíš, rád by som ocenil samotu." V tichosti som len kývla hlavou a zdvihla sa na odchod. Bola som zaskočená ako sa zmenil.

Zo záhrady som vyrazila na ďalšiu vedľajšiu cestičku. Kráčala som ňou tak dlho, až som si myslela, že nikam nevedie. Keď už som to chcela vzdať, zazrela som koniec. V hradbách boli vcelku malé dvere. Pre moje pomery veľké, pre pomery Asgardu, kde niektoré dvere majú aj desať metrov sú toto dvere pre trpaslíka. Boli staré a takmer nepoužívané. Zvedavosť ma tiahla pozrieť sa za ne...aj keď som tušila, že je to zlý nápad. Nevedela som odolať. Skúsila som potiahnuť za kľučku. Zamknuté. Ako inak. Mysľou som si predstavila svoje telo...ako stráca hmotu a ja sa mením na ducha. Skúsila som prestrčiť cez dvere prst. Fungovalo to! Po prste som natiahla celú ruku. Keď som sa uistila, že moja fantázia a Hlasova energia splnili čo som potrebovala...prešla som dverami. Ocitla som sa na starých vytesaných schodoch. Vyzeralo to, ako by ich niekto robil na rýchlo. Každý schod mal iný tvar. Jediné svetlo sem prenikalo cez malú kľúčovú dierku. Pomyslela som na mačacie oči, aby som videla v tme. Pre istotu som stále ostala v nehmotnej forme. Bála som sa následkov, keby ma tu niekto našiel. Ale chcela som zistiť čo je na konci týchto schodov.

Zišla som dlhým schodiskom až dolu. Predo mnou sa rozprestrela obróvska miestnosť. Aj keď som mala mačací zrak, nevidela som ani na druhý koniec...ledva som rozoznala, kde sa nachádza strop. Vyzeralo to ako by bol Asgard dutý. Stuhla som na mieste a ovalila ma horúčava. Už chápem prečo sem nikto nechodí.

Predo mnou ležalo na zemi monštrum, ktoré by ľahko zničilo celý Asgard. Malo čiernu srsť a vyzeralo ako vlk. V otvorenej papuli mal meč. Jeho telo zvieralo niečo, čo sa podobalo na stuhy. Sem tam sa zaligotali. Musia v sebe mať nejakú mágiu, inak by ich to monštrum už dávno pretrhlo. Zrazu otvorilo oči dokorán. Ňufákom vetrilo po okolí. Ja som ani nedýchala.

,,Ukáž sa!" Zavrčal ako mu to meč dovoľoval. ,,Už dlho sa mi sem nikto neprišiel posmievať, že som nezdolal poslednú skúšku!" Zhmotnila som sa. No udržovala som si bezpečný odstup. ,,Nesmrdíš ako zradcovia z Asgardu...nevyzeráš ani ako bojovník...tvoja vôňa je mi však povedomá...kto si?"

,,J...ja...ja som Tara. Kto si ty? Čo sa ti stalo?" Hovorila som s malým hláskom, no s ozvenou to vyšlo ako by som rozprávala normálne.

,,Fenrir. Hrôzostrašný vlk...monštrum!" Zavrčal. Vtedy som si spomenula na malé nadšené vĺča v záhrade.

,,Páni, posledne keď som ťa videla si nebol väčší ako Tyrova dlaň." Ohromilo ma, čo sa tu všetko deje. Kto vie koľko obyvateľov Asgardu o Fenrirovi vie.

,,Už si spomínam...ty si to dievča zo záhrady. Pamätám si tvoju energiu a vôňu." Jeho temné oči plné nenávisti vyzerali už o niečo jemnejšie.

,,Čo sa ti stalo?" Spýtala som sa ešte raz.

,,S mečom sa hovorí ťažko. Vieš mi ho vybrať z tlamy?" Spýtal sa Fenrir. Meč ho musel poriadne bolieť. Môj strach vystriedala ľútosť. Priblížila som sa pomaly k nemu. Jeho veľkú hlavu sklonil tak, aby som na meč dosiahla. Keď som videla ako ho ma zapichnutý v tlame, prišlo mi zle.

,,Bude to pravdepodobne bolieť." Povedala som s malou dušičkou. Zaprela som sa a opatrne ťahala zapichnutý meč z tlamy. Bol nesmierne veľký. Len s ťažkosťou som ho vedela udržať na tú chvíľu, aby som ho dala vedľa Fenrira. S rachotom padol na zem.

,,Ďakujem ti Tara. Už dlho ku mne nikto nebol tak milý ako ty." Priblížil sa ku mne ňufákom. Ja som ho objala. ,,To bojovníci Asgardu ma takto zviazali. Robili sme to mnoho ráz predtým. Zviazali ma hrubými okovami a skúšali či ich viem prelomiť. Myslel som si, že je to ich hra. Vždy som im chcel ukázať, že som silný...a tak som ich aj prelomil. Postupom času som však pochopil o čo sa jedná. Videli ako rýchlo rastiem. Ako naberám na sile. Báli sa, že ich zničím. A tak to skúšali ďalej. Ja som si vďaka tomu meral svoju silu. Raz však priniesli len ľahké stuhy vyrobené trpaslíkmi. Cítil som z nich mágiu a prvý krát som si nebol istý či vyhrám. Ale chcel som skúsiť či je moja sila väčšia ako trpasličie čary. Preto som im dal podmienku. Jeden z bojovníkov mi dá do tlamy ruku. Pokiaľ sa mi nepodarí pretrhnúť magické stuhy, rozviažu ma. Ak by ma však odmietli rozviazať, jeden z nich príde o ruku, a tým aj o svoju najväčšiu vášeň...možnosť bojovať. A ak by som zakúsol správne, tak aj o život. Všetci ostali ticho. Ako by vedeli, že ten kto tam tu ruku dá, ozaj o ňu príde. Zo všetkých mal najväčšiu odvahu bojovník, ktorý ma vychoval. Tyr. Stuhy sa mi roztrhnúť nepodarilo. Nechcel som, aby prišiel Tyr o ruku kvôli mne. Ale keď som videl ako sa bojovníci radovali, že ma konečne zviazali...moju myseľ zahalil hnev. A ja som pripravil Tyra o ruku, o možnosť bojovať v akejkoľvek ďalšej bitke. Keď som chcel rozthať na kusy bojovníka, na ktorého som dočiahol, aj keď som bol zviazaný, zapichli mi do tlamy meč. A od toho momentu, čo ma tu uväznili, sem prišiel len málokto." Počúvala som príbeh, ktorý zabolí pri srdci. Nakoniec sa Asgarďania nelíšia až tak od ľudí. Tiež sa snažili skrotiť niečo čo bolo silnejšie ako oni...a keď nemali istotu, radšej Fenrira uväznili a strčili pod zámok.

,,Čo ak by som ti pomohla dostať sa z tohto väzenia? Sľúbil by si mi, že sa nepôjdeš pomstiť tým čo ti to urobili?" Povedala som hneď potom čo som dostala šialený nápad.

,,Ak by si ma dostala z týchto povrazov, bol by som ti navždy zaviazaný a dodržal by som tvoju žiadosť. Avšak neverím, že niečo takéto dokážeš." Ani ja si neverím, ale musím to skúsiť. Vyčítala by som si, kebyže ho tu nechám. Toto nie je život, ktorý by si zaslúžil.

Zhlboka som dýchala. Predstavovala som si Fenrira slobodne behajúceho po lese, kde by ho nikto neohrozoval a on by mohol v kľude žiť. Ruky som mala položené na jeho ňufáku. Cítila som ako ich mám horúce. Magické stuhy začali vibrovať. Taktiež aj moje ruky. V hrudníku som cítila ako sa mi kopí energia. Ako by sa moje telo malo rozletieť na tisíce častí, no aj tak nejakým zázrakom drží pokope.

Záblesk.

Tma.