Ležím pritúlená k Lokimu. Jeho teplá hruď ma príjemne zohrieva. Pravidelné nádychy a výdychy so mnou kolísajú a ja ľahko upadnem do spánku.

Zjavila som sa na mäkkej tráve. Bol to malý ostrovček plávajúci v strede ničoho. Tichá prázdnota mi však nevadila, pôsobila príjemne.
Desila ma však vec, ktorá sa zjavila predo mnou. Prítomnosť bytosti, ktorá sa mi hnusila a nenávidela som ju z celej duše. Biely chlapec s krvavými zubami. Hlas.

,,Ty už nie..." Zúfalo som ustúpila krok dozadu.

,,Nerada ma vidíš? Zažili sme spolu toľko zážitkov. Sme prepojení! Nemáš predo mnou kam utiecť. Ja si ťa vždy nájdem."

,,Jedine tak mŕtvu! Čokoľvek by si chcel skúsiť, neváham a uštedrím nám obom lekciu padania z útesu!" Prekrížila som si ruky na prsiach.

,,Toho Asgarďana ľúbiš, zmenil ťa, to čo chceš však neurobíš..."

,,Nebuď si tým taký istý!" Mračila som sa ešte väčšmi. Ale v hĺbke duši som cítila, že má pravdu.

Hlas pristúpil o krok bližšie so širokým úsmevom na tvári. Krvavé zuby pôsobili hrôzostrašne aj počas dňa.
Blížil sa ku mne a ja som pomaly ustupovala dozadu. Čo najďalej od tej desivej príšery, ktorá je zároveň mojou súčasťou. Zrazu noha vstúpila do prázdna a ja som stratila rovnováhu! Neuvedomila som si, že som už na kraji ostrova.
Hlas vzdialenosť metra prekonal behom sekundy. Doslova mi v jednu chvíľu zmizol pred očami a druhú ma držal v náručí. Odstúpil so mnou od kraja ostrova, no stále zo mňa nespúšťal ruky. Jeho dotyk bol jemný, skoro som ho ani necítila. Akoby ma držala len neviditeľná sila. Jeho oči boli len pár centimetrov od mojich. Prvý krát som stála svojej nočnej more tak blízko tvárou v tvár. Oči mal temné, čím dlhšie som sa do nich pozerala, tým viac ma prepadala panika, strach až ľahostajnosť nad životom.
Takto som stála len pár sekúnd, no zdalo sa to ako večnosť. Rýchlo som sa vymanila z jeho náručia. No stále som cítila jeho dotyk na svojom chrbte.

,, Čo po mne chceš!" Povedala som stále cítiac strach pri pohľade do jeho temných očí.

,,Blíži sa súper mocný ako ja."

,, Čudujem sa, že taký existuje..." Pokrútila som neveriacky hlavou. Keď som videla čo všetko dokáže, nechcem si radšej ani predstaviť, že existuje ďalšia rovnako silná bytosť ako on.

,,Zbiera kamene čo som vytvoril. Som jediný, kto sa mu silou vyrovná. Vie o mne. A chce sa uistiť, aby som mu nestál v ceste."

,, Aké kamene?" Zamračila som sa a snažila sa porozumieť aspoň niečomu z toho čo mi tu rozpráva.

,,Dohromady je ich šesť. Kameň priestoru, reality, mysle, sily, času a duše. Spolu utvárajú fungovanie vesmíru. Majú nekonečnú moc. Rovnako ako ja. No s ich využitím môže aj smrteľník robiť neuveriteľné veci. Čudujem sa, že na Nidavellire sú až tak šikovní a podarilo sa im usmerniť silu kameňov... " Prešiel Hlas z rozprávania do polemizácie.

,,Nidavillir?" Poškrabala som sa pri rozmýšľaní na hlave.

,, Sú to veľkí škriatkovia, ktorí zrejme nie sú až takí hlúpi ako som si ich posledne pamätal. Vedia ukovať mocné zbrane."

,,Keď hovoríš, že ten kto ťa chce zničiť ešte kamene nemá, prečo mu nezabrániš v tom, aby našiel všetky už teraz?"

,,Nemysli si, že by som to už neurobil. Avšak má kameň sily a mysle. Nemôžem ho kvôli tomu nájsť. A potrebujem plnú moc." Pozrel sa na mňa s naliehavým pohľadom prepalujúcim až do duše.

,,Raz som ti už dôveru dala a ako som dopadla. Bola som pre teba ako kus hovna. Uväznil si ma vo vlastnej mysli a ubližoval mojim priateľom, ktorí sú mi ako rodina! Tebe už nikdy neponechám voľnosť, aby si mohol ovládať moje telo!" Zatla som sa a doslova to naňho nakričala. Určite som mala červené líca a hánky biele od toho ako som zatínala päste.

,, Dúfal som, že pochopíš naliehavosť situácie. Prídu obete. Zmeníš názor...po dobrom alebo po zlom." Ako dohovoril, rozplynul sa.

Na ostrovčeku sa zjavili jedny dvere s elegantným nápisom kafetéria.
Otvorila som ich a pomaly prešla cez prah. Ocitla som sa v New Yorku. Bol tichý a mestom sa ozýval nárek. Ľudí tu bolo omnoho menej ako iné dni, keď sa človek snaží pretlačiť cez plné ulice.

,,Nechaj ma napokoji Hlas!" Zakričala som aj keď nikde nebol. Vedela som, že to počuje. Ľudia čo so slzami v očiach pozreli na mňa ako na blázna sa o chvíľu ďalej nechali utápať vo vlastnom smútku a zúfalstve. Mesto ním bolo nasiaknuté.
Nedovolím mu, aby vyhral. Už sa viem ubrániť...teda dúfam.

Ďalšia kapitolka vonku!
Aké sú vaše pocity? Čo by ste robili vy, kebyže sa vám snívajú takéto nočné mory?

Prajem vám pre dnešok príjemný zvyšok dňa!

Vaša Jaimix! :)

P.S. : Maturantom prajem veľa šťastia.🍀🍀🍀