Vedel som, že po mne pátra. A ja som nechápal prečo. Prečo jednoducho nemohla zabudnúť? Prečo tak moc túžila poznať tajomstvo Agáty Foderovej?

Nedokázala sa zmieriť s odchodom dievčaťa, do ktorého sa zaľúbila. Až teraz som si to uvedomil. Celý ten čas ľúbila Agátu. Ja som bol ničím. Bol som tieňom Agáty Foderovej, slovenskej dievčiny, ktorú Olympia tak zbožňovala. Pre moju milú som nebol nikým, iba nepresnou kópiou niečoho pre ňu cenného. A bez originálu som ja sám cenný nebol.

Tento krát som nesedel na streche paneláku. Stál som za jeho rohom, ukrýval som sa v tieni stromov, v tichosti som ju sledoval, takmer som nedýchal. Cez obväzy na mojich rukách presakovala čierna krv, nohy som mal bosé - v topánkach ma neskutočne boleli, nedalo sa to vydržať. Dúfal som, že si ma nevšimne. Veril som v to. Nechcel som, aby po mne ďalej pátrala. Túžil som byť len tieňom, spomienkou na jej minulosť.

Olympia, moje krásne Slnečnicové dievča. Prečo si si ma musela v ten deň všimnúť? Prečo si ma musela nasledovať? Kiežby som mohol roztiahnuť krídla a uletieť. Teraz to však nešlo. Bol som príliš slabý, ubolený, unavený. A tak som sa ti pokúsil ujsť. Lenže ty, moja drahá, si príliš vytrvalá. Si príliš zaťatá.

Zabudni na mňa, Olympia!