Nedotýkal som sa ľudí. Nevedel som, či smiem. Nevedel som, či moja schopnosť zničiť ich stále pretrvala v mojom tele, rovnako ako démonické znaky, ktoré poškvrnili moje ruky. Ukrýval som svoje telo do veľkých svetrov, dlhých nohavíc, dlane som mal zahalené v rukaviciach, ktoré však, bohužiaľ, neukrývali aj pokožku mojich prstov. 

Neprihováral som sa im. Na to som bol príliš plachý, príliš som sa bál, že niečo pokazím. No podarilo sa mi zistiť jej meno. Olympia. Znie to dosť exoticky, vôbec sa mi to nehodí k slovenskej dievčine akou bola ona. Nedbám. Keď sa narodila, nebolo predsa na mne, aké bude mať meno. A Olympia je krásne meno. Moja Olympia. Moje Slnečnicové dievča. 

Bol som tu dlho. Dávno pred tým, ako sa vôbec vedelo, že nejaký Slovania existujú. Keď som prišiel na tento svet, ľudstvu vládli králi, bojovalo sa o územia a pálili sa čarodejnice. Nikdy mi však nikto, či už muž alebo žena, neučaroval tak, ako Olympia. Privlastnila si moju myseľ, ukradla moje prekliate srdce a roztrhala moju temnú dušu, spravila zo mňa stvorenie plné túžby po ľudskej bytosti. A predsa som sa bál ľudí, desila ma predstava bližšieho kontaktu s nimi, než ten, ktorý som mal doteraz. 

Žiaľbohu, a možno našťastie, Olympia o mňa viacej nejavila záujem. Samozrejme, bola priateľská a milá, nerobilo jej problém zabaviť sa v mojej prítomnosti, i keď ja som bol len tichým pozorovateľom partie priateľov, ktorí sa pri ňom zabávali. 

Och, kiežby jej úsmev patril mne. Miloval by som ju ešte viac. Keby tak bola moja, keby sa smiala pre mňa, keby žila pre mňa tak, ako ja žijem pre ňu. Kiežby bola nevestou démona.