Rozhodla som sa že si pôjdem ľahnúť a trochu si pospím aby som už naňho nemyslela. Ani to sa mi však celkom nedarilo.

Zrazu niekto vpálil do izby. Bol to otec.

“Honey.. Mám zlé správy.”

Vystrašene som na neho hľadela.

“Mama sa dnes mala vrátiť z paríža no mala ťažkú nehodu. Teraz leží v nemocnici.”

Oči mi zaliali slzy. Nevládala som dýchať a nezmohla som sa ani niečo povedať.

“Stále však bojuje so životom. Musíme veriť že sa z toho dostane. Je v kóme.“ Šepkal a prisadol si na postel. Objal ma a začal plakať aj on. Po chvíli mu plač ustal a pozrel na mňa. „Obleč sa, pôjdeme ju pozrieť.“ Vstal a pohladil ma po vlasoch. „Noahovy prosím povedz, že mama len spí.“

V aute som sa snažila neplakať aspoň kvôli Noahovi. V týchto posledných dňoch sa toho stalo na mňa až priveľa.

Točila sa mi hlava a začal sa mi zdvíhať žalúdok. Snažila som sa hlboko dýchať.

Keď sme došli do nemocnice, ležala tam mama s bledou tvárou. Do očí sa mi hrnuli slzy. Pribehla som k nej a chytila som ju za ruku. Bola studená a snažila som sa ju zohriať.

“Odveziem vás domov.” povedal po chvíli tato.

Ja som len prikývla a s Noahom sme išli do auta.

“Noaha odprevaď k jeho kamarátovi Lucasovi. Volal som s jeho mamou. Noah tam bude spať.” pošepkal mi. “Ja tu zostanem s mamou.

Ráno mi volal otec.

“Honey… je … mi… “ plakal do telefónu. V tej chvíli som vedela čo sa stalo. Mama to neprežila. Už som to ale čakala. Zacítila som v sebe prázdnotu. Ako keby sa moje srdce len tak zrazu rozbilo. Zase….

O TÝŽDEŇ NESKÔR

Doma to bolo bez života. Otec nerozprával, Noah nič nechápal a ja som sa snažila nezrútiť. S Berrym sme sa taktiež nerozprávali.

Dnes som sa rozhodla že spravím niečo pre seba. Pôjdem do kaviarne a trochu budem relaxovať. Potrebujem ísť preč z tohto smetného vezenia.

Na dverách bol stále nalepený plagát. Disko je už o tri dni. Teraz som už naozaj rozhodnutá že tam nepôjdem. Čo by som tam vlastne robila? Nemám partnera, neviem tancovať,...

Sadla som si na moje obľúbené miesto a objednala môj obľúbený čaj. Dnes tu je docela prázdno a ticho, čo ma celkom potešilo. Dala som si hlt zo sladkého čaju. Hneď som si spomenula na Berryho. Ach nie túto fázu som si predsa už prešla. Prečo zase naňho myslím? Prinútila som sa myslieť n a niečo iné. Napadali ma však len smútočné veci. Predstavila som si maminu tvár ako sedí predo mnou a gaštanové vlasy jej padajú do očí.

Toto som však robiť nemala… zrútila som sa. Položila som si hlavu o stôl a zacala som plakať. Nič iné len plakať. Svojím spôsobom to pomáhalo ale bolesť ma stále pichala do srdca.

Pocítila som teplý dotyk na pleci.

“Honey … pozri sa prosím na mňa..” bol to Berry. Len on vie moje meno vysloviť tak sladko. Druhý bod do srdca. Zotrela som si slzy a pozrela som mu do očí. Nič som nepovedala a zrazu som sa ocitla v jeho objatí. Položila som si hlavu na jeho rameno a privoniavala som k jeho krásnej vôni ktorá ma upokojovala.

„Čo sa stalo?“Opatrne sa spýtal.

“Zomrela mi mama … mala auto nehodu keď sa vracala domov.” vzlykla som.

„To..to je strašné.“Pošepkal a tuho ma objal. „Je mi to ľúto.“

Nič som nehovorila a len som ho držala za ruku.

„Nechceš sa ísť prejsť? Teda keď vládzeš. Môžeš sa mi vyrozprávať uľavý sa ti.“ Navrhol.

“Radšej by som sedela ale myslím že čerstvý vzduch mi nezaškodí. Keď vypijem čaj môžeme ísť.”

„Zaplatím ti to. Zatiaľ sa obleč. Dnes sa ma tak ľahko nezbavíš.“ objal ma posledný krát.

“Nie … to nemusíš.” chytila som ho za ruku aby neodchádzal.

„Honey… Musím. Som ti to tak trochu dlžný.”

“No dobre ale napi sa aj ty. Ja už nevládzem.” zachichotala som sa a položila som pred neho šálku.

“Ach no dobre.” neodmietol.

Pozorovala som ho ako sa sklonil ku čaju a trochu si odpil. Jeho pery sa dotkli tej istej strany z ktorej som pila aj ja. Po tele som mala zimomriavky.

„Idem ku pokladni. Čakaj.“ Položil čaj naspäť na stôl a naozaj rýchlo zaplatil.

“Kam ideme?” spýtala som sa vonku.

“Čo tak do parku?” usmial sa.

Prikývla som a vybrali sme sa k parku.

“Nechceš sa teda vyrozprávať?” pozrel sa na mňa.

“Radšej mi rozprávaj niečo ty … nechcem na to veľmi myslieť.” povedala som a sadli sme si na lavičku.

“Neni ti zima?” spýtal sa bojazlivo a začal si vyzliekať bundu.

“Nie … Berry okamžite sa obleč! Chceš nachladnúť?” zakričala som.

“Ale Honey ...prosím ťa.” zafňukal.

“Niee.”

“Tak potom budem musieť spraviť toto.” povedal a tuho si ma pritiahol k sebe.

“Vidím že ti je zima.” zaskočil ma.

Nebudem klamať. Páčilo sa mi to a veľmi. Ale on má frajerku ktorú ľúbi a nechce stratiť. Ale nechcela som to kaziť tak som si len vzdychla a zostala pri ňom.

“Aké je tvoje obľúbené jedlo Honey?” spýtal sa.

„Je ich veľa.. A tvoje?“ Pozrela som mu do očí.

“Moje rozhodne lazane.” usmial sa.

„Lazane? To som ešte nemala.“

“Počkať… čože? Honey robíš si srandu?” vážne sa na mňa zahľadel.

Zasmiala som sa. „Naozaj som to nikdy nejedla.“

“No tak to musím zmeniť. Pozvem ťa na lazane. Keby som zabudol tak mi to pripomeň. Určite musíme.”

“Súhlasím.” usmiala som sa.

Zrazu zostalo ticho. Spomenula som si na jeho frajerku.

“Berry ja … asi už pôjdem domov.”

„Nie…Prosím ešte nechoď.“ pozrel na mňa psími očami.

Celé toto stretnutie bolo zvláštne. Berry má frajerku. Keď s ňou je, ma ignoruje. Celé mi to doplo v hlave. „Prečo to robíš?“ Spýtala som sa s hlavou sklonenou dole.

„A čo?“ Nechápal.

Odsunula som sa. Môj smútok vystriedal hnev. „Prečo to robíš?!” Zopakovala som hlasnejšie.

„Ale čo?” Povedal s náznakom smiechu v hlase.

Ale ja si teraz naozaj srandu nerobím. „To všetko! Ty a tá platňa, ty a ten koláč ty a to všetko! Prečo to všetko robíš keď máš frajerku?” Pozrela som na neho. Cítila som ako mi po líci stiekla teplá slza. Nechápala som kde som nabrala odvahu mu to všetko povedať. Proste to šlo samé. Postavila som sa z lavičky a vykročila smerom von z parku.

„Honey!” Zakričal za mňou.

„Čo?!” Otočila som sa. „Zasa ma chceš niekam pozvať?!“

Rozbehol sa za mnou. „Ja...to všetko je len kvôli-”

„Kvôli tomu že ju miluješ a nechceš ju stratiť! Áno ja viem.“ Zakričala som.

„Nie je to kvôli mojim…“ zasekol sa.

„Kvôli tvojim citom ku nej?!” Povedala som už o čosi tichšie. Prišla som bližšie ku nemu.

„Tak to nie je.“ Šepol. Zdvihol hlavu a pozeral sa mi do očí.

Mne stále tiekli slzy a musela som vyzerať naozaj hrozne. Ale bolo mi to v tej chvíli jedno. Obaja sme stíchli a pozerali sa jeden druhému do očí.

„Tak?“ Šepkala som, lebo už som nevládala. Slzy mi tiekli ako keby bola na mojej tvári búrka. „Ako to celé je Berry?“

„Od kedy som ťa uvidel to je takto.“ Povedal, dlaňou mi utrel slzy a jeho pery sa zľahka dotkly mojich. Bolo to krásne. Na chvilu sa odtiahol a povedal:”Honey… si sladká ako med.” Vplietla som mu ruku do vlasov a nevedela som sa nabažiť jeho pier. Jeho ruka sa jemne dotkla môjho pása a prisunul si ma bližšie.

Všetok hnev ktorý som v sebe mala, pominul. Potom sa mi pozrel trpiaco do očí. „Už to chápeš?“

Nie, prosím ešte nechcem aby to skončilo. Rýchlo som prikývla a pobozkala ho. Jeho dlaň sa z môjho líca presunula do mojich vlasov. Tentoraz som náš bozk ukončila ja. „Sľúb mi, že táto chvíľa je navždy.“

„Sľubujem.“ Pozrel do mojich očí a usmial sa.

Ticho som od neho odstúpila a čakala čo bude.

„Pôjdeme na tie lazane?“ Spýtal sa.

„No… Ja asi pôjdem už domov. Som hrozne unavená.... Prepáč.“ Tie slová sa mi hovorili ťažko chcela som pri ňom zostať už navždy. Byť v jeho objatí a cítiť tú jeho vôňu. Ale potrebovala som si oddýchnuť z celého dňa ktorý som takmer celý preplakala.

„A čo keby som šiel s tebou?“ Nežne sa spýtal.

„Môžeš ma odprevadiť.“ Navrhla som a chytila ho za ruku. Pozrel na mňa s úsmevom na tvári. „Je mi len zima.“ Zo smiechom som odvôvodnila prečo som ho chytila za ruku.

Pred mojím domom sa ešte predomňa postavil a ukazovákom a palcom zobral moju bradu, aby som zdvihla tvár ku nemu. Opäť ma nežne pobozkal a ja som sa opäť cítila ako v nebi.

„Chceš ísť na chvíľu dnu?“ Spýtala som sa.

„Nechcem rušiť.“Zasmial sa.

„Ale prosím ťa.“ Usmiala som sa a otvorila mu dvere.

Vošli sme dovnútra. Noah doma nebol, pretože bol zasa u kamaráta a ocino už asi spal. Potichu sme prešli po schodoch do mojej izby.

„Pustím platňu?“ Navrhla som.

„Jasné ale potichu. Čo keď tvoj oco už spí.“ Usmial sa a vyzliekol si bundu.

Zapla som našu pieseň a tiež si vyzliekla bundu.

„Bože môj Honey, naozaj by si si mala oddýchnuť.“ Pozrel na mňa zo smiechom.

„Ach… Ja viem som určite „nádherná„.“Ľahla som si do postele. Vonku sa už pomaly začínalo stmievať. Ľahol si ku mne aj Berry a ticho mi hladkal tvár. Položila som si hlavu na jeho hruď. A takto som pomaly zaspávala.

„Áno, si nádherná.“Šepol. Boli to posledné slová ktoré som počula predtým, než som zaspala.