„Pane, moje meno je..." Zrušil som hovor skôr, akoby vetu dokončil. Už som nehovoril s ňou. S Brianou, ktorá mala byť posledný človek, ktorý počuje môj hlas. Nechala ma na starosti niekomu inému, aby som jej zjavne nepokazil deň. Veď si predstavte, ako by ste sa na jej mieste cítili? Na mieste niekoho, kto si ako posledný vypočul pár slov od muža, ktorého telo sa následne zrútilo z mosta. Šialené.

Pevne som zovrel mobil, napočítal do desať a potom ho hodil do vody. Sledoval som, ako sa rúti dole, ako dopadá na hladinu, ktorá sa zdala z tejto výšky nebezpečná, ale lákavá zároveň. Chcel som ju okúsiť. Chcel som, aby mi voda hlboko podo mnou ukázala svoju silu a konečne ma zbavila bolesti a zúfalstva.

Zovrel som zábradlie tak pevne, až mi obeleli hánky a prehodil cezeň jednu nohu. Zhlboka som dýchal, mokré vlasy sa mi lepili na čelo a pohľad sa mi chvíľami rozmazával pod náporom husto padajúcich kvapiek. No zrazu som tam bol. Po ľavej nohe, nasledovala tá pravá, potom som sa pomaly otočil a zrazu som stál na druhej strane zábradlia. Pod nohami som ešte stále mal silnú konštrukciu slávneho mostu, ktorá ma ako jediná držala nažive. Kúsok oceľovej rímsy, dosť širokej, aby som sa na ňu posadil.

„Bože...pane Bože..." Zrak som uprel hore na oblohu. Mal by som sa naposledy pomodliť? Bol som niekedy dosť pobožný na to, aby ma Boh ušetril od trápenia a doprial mi rýchlu smrť?

Čo ak ma pád nezabije?

Čo ak sa budem topiť tak dlho, že svoje rozhodnutie oľutujem?

Čo ak ma tam dole niečo roztrhá v momente, ako prerazím hladinu?

Možnosti boli nekonečné.

A smrť nebola garantovaná. Aspoň nie natoľko, ako som si doposiaľ myslel. Tu, na druhej strane zábradlia už bolo všetko iné.