Váhal som, či to urobím. Ale keď sme len tak chvíľu sedeli jeden vedľa druhého, osmelil som sa a objal ju. Tú uplakanú plavovlasú mladú ženu, s krásnymi modrými očami. Keď sa vtedy jej tvár zjavila nad okrajom mosta a ja som ju po prvé uvidel, už som vedel, že musím vyšplhať hore. Niečo vo mne mi šepkalo, že som jej to dlžný.

„Ďakujem," zašepkal som úplne vysilený a uzimený od chladného dažďa. „Naveky som ti zaviazaný, za záchranu môjho života. Ja proste...nevedel som, čo mám robiť. Prídem o všetko."

„Neboj sa, nejako to vyriešime. Hlavne mysli na svoju snúbenicu a na Rowana. Potrebujú ťa, Alfie." Ja viem, viem, že za potrebujú a aj budú potrebovať. Obaja budú v poriadku, Rowan sa za niekoľko týždňov narodí úplne bez komplikácií a potom pôjdeme všetci domov. Určite áno. Budeme rodina, o ktorej som toľko sníval. „Sľúbiš mi, že už sa o toto nikdy nepokúsiš? Ani o iný spôsob samovraždy?"

Váhal som so svojou odpoveďou, ale napokon som sotva badateľne prikývol. V momente  ale, keď mi Briana rukou zašla do mokrých vlasov a objala ma ešte pevnejšie, som sa znova rozplakal. Nechal som po svojich lícach tiecť slzy v takom množstve, ako už dávno nie. Až teraz mi plne došlo, čo som mohol spáchať a to ma neskutočne vydesilo. Byť tak blízko smrti s človekom zamáva. Hlavne ak jeho život mal v rukách úplný cudzinec. Lebo keby sa tu Briana neobjaví...neviem, neviem čo by bolo. Zjavne by som nemal dôvod tam tak dlho sedieť a premýšľať. Skočil by som.

Oprel som si hlavu o tú jej a privrel oči. „Je mi veľmi ľúto, že si prišla o bábätko."

„Aj mne." Boli sme vo veľmi podobnej situácii. Obaja na pokraji svojich síl, pričom som však stále ja bol ten, kto mal šancu, že bude všetko v poriadku. „Nechceš zavolať snúbenici a povedať jej, že ju ľúbiš?"

„Nemám mobil. Hodil...hodil som ho do vody."

„Vezmi si môj." Odtiahol som sa od nej a vzal si mobil. Ruky sa mi triasli, keď som vyťukával číslo svojej milovanej Julie. Bojazlivo som pozrel na Brianu, ktorá sa však aj napriek všetkému usmiala. Tak zreteľne trpela, no úsmev bol úprimný. Tešila sa, že žijem.

Na druhej strane linky sa konečne ozval hlas. Jej hlas. „Prosím?"

„Julie, to som ja, Alfie. Prepáč, prosím ťa prepáč mi to všetko, ja...ja..."

„Čo sa stalo? Nemohla som sa ti dovolať." Nemal som to srdce jej to povedať takto. Možno potom, keď budeme spolu, niekde v súkromí. „Si v poriadku?"

„Samozrejme. Prídem za vami, dobre?" Povedal som to, akoby sa nič nestalo. Ako keby len chvíľu dozadu nesedím na konštrukcii mosta smrti. „Veľmi ťa ľúbim. Teba, aj Rowana."

„Aj my ťa ľúbime. Neboj sa, všetko bude v poriadku, viem to." Musel som veriť. Bez toho to nepôjde. Jedine viera nás niekam dostane. „Dávaj si cestou pozor. To počasie je hrozné."

„To áno," odpovedal som so smiechom a poutieral si slzy.