Odkazy ma čím ďalej, tým viac deprimovali.
Netušil som kto to môže byť.
S ostatnými som sa veľmi nebavil...
ani neviem prečo no akosi sme si nerozumeli.
Ja som bol z dediny a prisťahovali sme sa do veľkomesta.
Vždy som bol skôr na hranie dedinského futbalu ako na flirtovanie s dievčatami na "VIP párty" alebo chodenie s partiou do kina.

Na piatkové večne upršané rána sa sťažoval asi každý. Šedé oblaky vznášajúce sa nad našimi hlavami dokázali donútiť pohnúť si aj toho najväčšieho lenivca. Poviem vám prísť do školy kde sa nekúri ani v -12 v mokrom oblečení nie je žiadna výhra. Ja som sa ocitol v podobnej situácií. Šeredné mračna nasiaknuté vodou ma donútili pohnúť si už tretí krát v tomto týždni. Neznášal som to. Ráno som vždy zaspal a ešte rozospatý som musel utekať do školy. A keď som dobehol, rozpršalo sa. Neznášal som toto jesenné počasie poznačené melanchóliou. Unavovalo ma, vysávalo zo mňa energiu.
Zastal som pred budovo školy a rozmýšľal.
 

● ● ●

Opäť som sa vybral k svojej skrinke. Bol som taký ten stereotyp držiaci sa svojho každodennej rutiny. Vlastne som tým neznámej osobe o dost uľahčil prácu. Zamyslel som sa.
~Ak sa tam dostanem rýchlejšie možno ho stretnem...~

Nestretol som ho....