Ludia nemajú ani tušenie aké majú šťastie.Majú priateľou ,rodinu a lásku.A koho mám ja? Moja priateľka je z kúska železa a stále mlčí.Nerozpráva a iba počúva.Počúva moje ponosy rovnako ako ja tých ľudí naokolo.Môžem jej vynadať ale neurazí sa .Môžem ju odhodiť ale ona sa vráti.Krajšia a ostrejšia ako predtým. Nikdy nesklame.Nevadí jej že je kritá pred celým svetom.Vyhovuje jej to takto .A mne tiež.Desí ma pomyslenie že by na to moja rodina prišla.Svoju ruku otočím k oknu ktoré otvorím.Dnu sa dostane pás svetla ,ktorý mi pripomenie že na to aby som prestala by stačil jediný dôvod.Jeden malinký dôvodík ktorý by to mohol zastaviť a znova by ma postavil na nohy.Prídem k oknu a sledujem malé deti.Bijú na hojdačke malého chlapca.Po lícach sa mi spustia slzy ked si spomeniem že aj umna  to začínalo úplne rovnako.Jedno jediné slovo,jedna jediná facka a pozrite ako som dopadla. Ako úplná chudera bez zmyslu života.Chodím po svete s úsmevom na tvári ale pritom vo svojom vnútri kričím o pomoc ktorej sa mi aj tak nedostaví.Prosím ale svet sa mi len smeje .Kričím aj ked viem že ma nikto nepočuje. Vo svete tvoríme nezadržateľnú rovnováhu.Ak je šťastný on ja som zničená a smutná.A naopak.Nedokážem mu povedať čo k nemu cítim lebo viem že som len nula ktorá prenho neni dosť dobrá.Som len pozorovateľ čo trpí. Trpí tým najhorším spôsobom :(