Cítite to? To teplo ale hlavne pokoj? Aspon na pár krátkych sekúnd si myslíte že tá krutosť okolo vás skončila. Omyl . Pokračuje a vy tiež. Každý den to opakujete. Je to už niečo ako rituál.Vy a váš najlepší priateľ. V šťastí aj v nešťastí ,v bolesti aj radosti ,vo dne v noci,na začiatku na konci. Vždy tu pre vás bude. Aj ked je to malá vecička zložená z kúsku železa ktoré už nikto nepotreboval.Bola nepotrebná ako ja a preto s nou žijem. Máme spoločnú minulosť ,prítomnosť aj budúcnosť.Aké dojímavé. Ale zároven tak skurvene smutné. Dokáže vám pomôcť ale aj vás tiahnuť do sveta z ktorého niet návratu. Do sveta v ktorom pomaly ľudská duša chradne,starne a rozpadáva sa. V tomto svete padnete hlboko na dno studne z ktorej nemôžete vyliesť. A na čo sa snažiť? Ked vás aj tak nikto z tejto studne von nedostane. Nikto vám nepomôže,práve naopak zahádžu vás kamením ako nejakých ludí v storočí v ktorom žil kristus. Toto si však nemožno zaslúžiť. Nikto si to nezaslúži.Je to bolesť ktorá vás núti kričať z plných plúc a prosiť o pomoc .Ale ja mám pre vás zlú správu. Nepríde. Nikto ti nepríde pomôcť. Rovnako ako mne. A ja som do toho upadla znova. Znova som na dne ako pred tým dnom ako moje svetlo naposledy zablikalo a potom zhasl. Znova sa utápam  v smútku a nikto mi nepomôže .A prečo? Pretože svetu jeden človek chýbať nebude .:(