Všetko sa zmenilo. Zmenilo sa prostredie, príroda a zmenili sa aj ľudia. Nemyslela som si, že sa môže človek tak rýchlo zmeniť. Nastaviť sa na nové prostredie a prijať ho. Doteraz som bola zvyknutá na určitý režim a ten som opustila. Opustila som úplne všetko, ale sústredila som sa na to, čo som mala pred sebou a čo ma ešte len čakalo.

„Si v poriadku?" ozval sa niekto za mnou a obrátila som sa. Postavil sa pri mňa Cyrus, ktorý sa so mnou z vysokej hory pozeral na mesto.

V diaľke sa rozprestieral Kadath, veľkolepé mesto, za ktorým chodili obyvatelia, aby začali nový život. Prepychovejší a šťastnejší. Pred mnohými týždňami, mesiacmi, som bola aj ja medzi tými, ktorí sa tešili. Chcela som zabudnúť na starý život a začať nový. Podarilo sa mi to, ale inak ako som si myslela.

„Už áno," odpovedala som a odvrátila sa. Keď sme sa pred dvomi dňami vrátili z hradu, Calem zburcoval celý tábor a najmä Lynette, aby ma okamžite ošetrili. Nezaujímal sa o vlastné rany a ani o ostatných. Lynette musela najprv ošetriť mňa a až potom iných.

Ošetrila a namazala mi zranený chrbát, ktorý som ešte aj po dvoch dňoch cítila a ošetrila mi celé telo, ktoré som mala zranené. Calem na to samozrejme dohliadal.

„Povedal som, že keď sa to všetko skončí, porozprávame sa. Nemyslím si však, že je o čom hovoriť."

„Naozaj?"

„Miluješ môjho syna. Obetovala by si kvôli nemu život a ja som to všetko videl, Tatiana," povedal a usmiala som sa. „Na hrade si dokázala, že by si riskovala nielen kvôli nemu, ale aj kvôli povstalcom. Urobila si to z vlastnej vôle, sama si si vybrala a to sa nedá odmietať." Obrátila som sa k nemu.

„Znamená to, že ma prijmete medzi seba?"

„Calem by nikdy nedovolil, aby si odišla a ja to rešpektujem. Čakáš jeho dieťa, takže je nemožné, aby ste sa oddelili. Už nikdy," povedal a pozrel sa na mňa. „Ľudia si ťa obľúbili a som si istý, že časom sa to podarí aj mne."

„Veríte mi?" spýtala som sa a nadýchol sa.

„Áno."

„Viac vedieť nepotrebujem," usmiala som sa a našťastie mi úsmev opätoval.

Vedela som, že si ostatných musím získať, no bude to trvať nejaký čas. Bitka na hrade bola len začiatok. Nemohli ma mať radi zo dňa na deň. Najprv ma musia spoznať a až potom sa mi otvoria.

Dúfala som, že ten deň nadíde.

Spoločne sme sa vrátili späť do tábora. Ľudia už boli upokojení a radovali sa z malej výhry. Oddychovali a dopriali si zaslúžený odpočinok. Rozhodol tak Calem, ktorý chcel, aby všetci nabrali silu. Niektorým totiž chýbala.

Kráčala som po tábore a niektorí sa za mnou obracali. V očiach som im už nevidela tú nedôveru a nespokojnosť, ako pred pár dňami. Zmenilo sa to a už sa neodťahovali. Niektoré ženy sa so mnou dokonca rozprávali a dávali mi všelijaké rady ohľadom dieťaťa. Každú radu som si vážila. Bolo to nové a veľmi príjemné. Vedela som však aj dôvod, pre ktorý sa ich postoj zmenil.

Zabila som totiž ich úhlavného nepriateľa.

Keď sme z hradu unikali, plakala som. Zabila som ďalšieho človeka, avšak tentoraz som to urobila vedome, aj napriek tomu, že to bol samotný kráľ. Stal sa zo mňa najhľadanejší človek a zradca celej krajiny. Thomas sa stane kráľom a nikto sme nevedeli, čo od neho očakávať.

Pozrela som sa pred seba a videla skupinku zabávajúcich sa mužov sedieť pri zvyčajnej lavici, ako jedli a popíjali. Aj po dvoch dňoch mali na tvárach a rukách zranenia. Okrem oblečenia nikomu nedovolili, aby sa ich dotkol a ošetril ich. Chceli vystavovať svoje rany svetu, no aj sebe, aby vedeli, čo prežili.

Calem vycítil moju prítomnosť a obrátil sa ku mne. Stála som v strede tábora a pozerala sa na neho. Keď sa na mňa pozrel, nepovedal vôbec nič. Zostal sedieť a pozeral sa s vážnym pohľadom na mňa. Nepribehol ku mne a ani sa ma nesnažil upokojiť. Chápal, že som sa s mojimi pocitmi musela vysporiadať sama.

„Tatiana," oslovila ma Rosemary a natešene sa mi hodila okolo ruky. Usmiala som sa na ňu a vydýchla si. Bola zranená a krívala na pravú nohu. Z bitky si odniesla svoje zranenia, ale Lynette ju ubezpečila, že bude v poriadku, len sa musí nejaký čas šetriť. „Všade som ťa hľadala."

„Čo sa deje?" spýtala som sa, no to ma už začala ťahať za ruku.

„Poď, chcem ti niečo ukázať," hovorila a ťahala ma cez tábor. Neobrátila som sa za Calemom, aj keď som chcela byť s ním. V jeho blízkosti.

Viedla ma do nášho domu. Vošla okamžite dnu, no ja som zostala stáť pred dverami a prekvapene sa pozerala dovnútra. Rosemary stála na konci miestnosti a so žiarivým úsmevom sa na mňa pozerala.

„Myslím, že toto sa ti bude čoskoro hodiť," usmiala sa a ukázala na malú postieľku s prikrývkami. Podišla som pomaly k nej a nazrela dovnútra. V postieľke boli jemné deky, hračky a vankúšiky, vhodné pre malé dieťatko. Z očí mi vyšli slzy, no hneď som si ich utrela.

„To je krása, Rosemary."

„Malé dieťa predsa nemôže spať s rodičmi na veľkej posteli. Calem ju už videl, no zaujímala ho tvoja reakcia. Som rada, že sa ti páči," povedala natešene a bola to naozaj pravda. Z postieľky som bola nadšená a nemohla som sa dočkať, kedy v nej bude naše dieťa spinkať. Rosemary sa na chvíľu odmlčala, no potom sa na mňa pozrela. „Vy dvaja ste spolu už dva dni neprehovorili. Je všetko v poriadku?"

Nechcela som jej nič povedať.

„Nevidela si Adlera?" spýtala som sa a ona si nahlas vzdychla.

„Myslím, že som ho videla sedieť na vrchole hory."

„Tvoj darček si vážim, Rosemary. Veľmi sa mi páči," usmiala som sa na ňu a vyobjímala ju. Bola nešťastná kvôli mne a Calemovi, no nechcela som s ňou o tom hovoriť. Preto som vyšla z domu a namierila si to k hore.

Vyštverala som sa po kameňoch na samý vrchol. Mohla som použiť mostíky a rebríky, lenže práve tam kde bol žiadne neviedli. Preto som liezla sama a držala sa každého kameňa, ktorého som mohla. Terén nebol našťastie až taký šikmý, tak sa mi to celkom podarilo.

Nemala som rada výšky, no prehltla som žlč a pokračovala ďalej. Hore ma ofúkal vietor, no držala som nohy pevne na zemi. V hlave som si premietala slová, ktoré som mu chcela povedať, no na nič som neprišla. Chcela som povedať tak veľa, no nedokázala som sformulovať vetu.

Pozrela som sa na Adlera, ako sedel na kameňoch a pozeral sa do diaľky, kde bol hrad. Tam bola totiž Arryn.

„Ahoj," oslovila som ho a prudko sa ku mne obrátil.

„Doriti, Tatiana, čo tu robíš? Keď ťa tu Calem uvidí..." povedal, no aj tak som si k nemu sadla.

„Prežije to, keďže si tu so mnou," usmiala som sa a vydýchla si. „Čo tu robíš? Nemal by si byť dole a oslavovať s ostatnými?" spýtala som sa, no pomykal plecami a znova sa zahľadel na hrad.

„Nemám čo oslavovať. Iba sme začali novú vojnu."

„Stále je však niečo, z čoho sa môžeš radovať," povedala som, no pritom som pozorovala hrad. „Viem, čo ťa trápi. Cítim to rovnako." Pozrel sa na mňa. „Poznám ju celý život a bolelo ma ju tam nechať. Ale bolo to jej rozhodnutie."

„Prečo?" spýtal sa zúfalo. „Veď je to šialenstvo."

„Chcela to tak," pomykala som plecami. „Nebola som v pozícii, aby som ju dokázala presvedčiť. Urobila som to isté."

„Nič mi nepovedala," sklonil smutne pohľad. „Chodil som za ňou každý deň, no nikdy mi nič nepovedala. Nevedel som o ničom."

„Je mi to veľmi ľúto, Adler. Musíme jej veriť, že to tam zvládne. Obaja vieme, že to nie je slabé a ani nevinné dievča. Dokáže sa o seba postarať," usmiala som sa a stisla mu ruku. „Povedala, že ju to veľmi mrzí. A že ti to vysvetlí. Neviem síce kedy, ale vysvetlí ti to. Všetko."

Prikývol.

Ešte chvíľu sme spolu sedeli na hore, no potom sme pomaličky schádzali späť do tábora. Ukázal mi bezpečnejšiu cestu, ako ktorou som išla predtým a držal ma pritom za ruku, aby som nespadla.

„Tatiana!" skríkol zrazu niekto zúrivo, keď sme už boli takmer na zemi. „Čo tam doriti robíš?" Pozrela som sa pred seba a uvidela k nám bežať Calema a aj ostatných. Usmiala som sa a dokonca im zakývala.

„Som v pohode," zakričala som naspäť a Adler zavrčal.

„On ma zabije."

„Si tehotná, preboha! Chceš, aby som dostal infarkt?" hneval sa Calem, no to som už zoskočila na zem a pri mňa Adler, ktorý sa so strachom pozrel na neho. Stál pred nami s rukami v bok.

„Viem to a som v poriadku," usmiala som sa na neho a pristúpila k nemu. „Nemusíš sa o mňa báť, viem sa o seba postarať," povedala som vyčítavo a založila ruky na hrudi.

„To viem, no čím viac to hovoríš, menej tomu verím."

„Nechaj ju a pozri sa," zasmial sa Pete a objal ma okolo ramien. „Pozri aká je zlatá s tými nafúknutými lícami," zovrel mi líce a ostatní sa začali smiať, no urazila som sa ešte viac.

„Je to naša hrdinka, mal by si sa k nej správať lepšie," zasmial sa Owen a Calem sa k nemu prekvapene obrátil. „Zaslúži si rovnaké postavenie, aké máš ty," povedal, no ja som prskla.

„Ďakujem, neprosím. Vystačím si takto."

„Spolupracuj trochu," strčil do mňa Pete, no zasmiala som sa. Spoločne sme sa vrátili späť do tábora a cestou preberali rôzne veci.

Keď sme už boli medzi ostatnými v tábore, Calem si so mnou preplietol prsty a viedol ma inou cestou. Bez slova sme sa odpojili a v tichosti išli do nášho domu. Už patril aj mne, keďže bolo jasné, že nikam neodídem. Mohla som povedať, že je môj. Ako aj jeho majiteľ.

Vošli sme dnu a stále boli ticho. Podišla som k postieľke, ktorú sme dostali od Rosemary a smutne som sa na ňu usmiala. Bola taká krásna. Predstavovala som si, že tam bude spať naše dieťa a ja ho budem obskakovať. Nemohla som sa dočkať.

„Povedz to," prerušil ticho Calem a zostal stáť pred dverami. Rosemary povedala správne, že sme sa spolu nerozprávali dva dni. Vlastne odkedy sme sa vrátili z hradu. Zbiehali sa mi do očí slzy.

„Mám strach," šepla som potichu a neotočila sa k nemu. „To, čo som urobila, rozhodlo o mojom osude. Opustila som rodinu, som sama a..." odmlčala som sa, aby som potlačila slzy. „Thomas si ma nájde a vydá spravodlivosti. Neprestane, dokým ma nepotrestá."

„Nie si sama, Tatiana," prerušil ma a pozrel mi do očí. „Už viac nie," povedal a pristúpil ku mne. „Narodí sa nám dieťa. Naše dieťa, Tatiana. Nebudeš sama, pretože budeme rodina."

„Zabila som kráľa, Calem," zdôraznila som. „Naozaj si myslíš, že mám budúcnosť? Thomas urobí všetko, aby ma získal. Moju tvár bude každý poznať. Budú ma hľadať!"

„Nikto sa k tebe nepriblíži!"

„Si vodcom povstalcov. Oni musia byť u teba na..." nedokončila som, pretože ma schytil a vášnivo pobozkal.

Podvolila som sa. Objala som ho okolo pása a pritlačila sa k nemu. Nezaujímalo nás, že mi tiekli slzy. Nechali sme ich.

„Srdce mi ide vyskočiť z hrude, a to ťa len bozkávam," šepol a oprel si čelo o moje. „Keď ťa nemám pri sebe, neviem dýchať. Ty si u mňa na prvom mieste," povedal a pozrel mi do očí. „Budeme mať dieťa. Už viac nie si sama a nedovolím, aby si niekedy bola. Budem tu vždy pre teba."

„Nemôžem ťa do toho zatiahnuť," namietla som.

„Ja som bol ten, čo ťa do toho zatiahol," usmial sa. „Zvládneme to, láska moja. Ak budeme spolu, dokážeme všetko," palcami mi zotrel slzy. „Viem, že máš strach, no ver mi, že urobím všetko, aby som vás oboch ochránil. Nič mi nebude stáť v ceste, aby som bol s vami. To ti prisahám."

Usmiala som sa na neho a cítila ďalšie slzy, ktoré sa mu strácali medzi prstami.

Nikdy som o ňom nepochybovala. Verila som, že nech už by sa stalo čokoľvek, bol by tam a ochránil ma. Pokiaľ som bola s ním, nikdy som neľutovala voľbu, ktorú som si zvolila. Nikdy by som nič čo som spravila, neľutovala. „Milujem ťa," šepla som a pobozkala ho.

Nikdy som neľutovala deň, kedy som mu zachránila život. Tá chvíľa mi zmenila život a každým dňom som si uvedomovala, ako veľmi sa mi nový život páčil.

Pretože ak som mala po boku jeho, nechýbalo mi nič.