„Už nikdy nechcem zažiť nič podobné," zafňukala Arryn.

„Ani ja."

Ležali sme spolu na lúke druhý deň a pozorovali oblaky. Od včerajšieho incidentu v hostinci som nedokázala v noci zaspať. Nie len kvôli bitke a agresívnemu vojakovi, no aj kvôli Adlerovi, ktorý sa o mne dozvedel. Už to viac nebolo naše malé tajomstvo.

„Ako ste sa dostali s Antoniom von?" spýtala som sa a ona sa vystrela.

„No, vzal ma do zadnej časti domu a odtiaľ zadným východom," prevrátila očami, čo mi naznačilo, že sa udialo aj niečo iné, no nechcela o tom hovoriť. „A ty? Nič sa ti cestou domov nestalo?"

Nie, len ma skoro zabil jeden povstalec a druhý ma pred ním zachránil.

„Nie, všetko v poriadku. Neboli žiadne problémy."

Spokojne sa na mňa usmiala a odvrátila sa. Mrzelo ma, že som jej musela klamať, no nemala som na výber. Ak som chcela ochrániť Calema a tentoraz už aj seba, musela som mlčať. Verila som, že by to nikomu nepovedala, no skôr som sa bála na jej reakciu. Asi by to nepochopila.

Pozerala som sa na mesto a videla som ho inak ako predtým. Nebola som nadšená zo stien múru a ani tým, že sme nemali takú voľnosť ako predtým. A teraz, keď ma za pár dní napadli kráľovskí vojaci už dvakrát, to bolo ešte horšie.

O vojakoch som vedela najmä to, čo mi hovoril Viktor. Patril k nim a keďže on bol ten správny a dobrý, predstavovala som si tak aj ostatných. Evidentne to nebola pravda.

„Prišiel Viktor," oznámila mi zrazu Arryn. Posadila som sa a pozrela som sa k nášmu domu. Kráčal do domu so sklonenou hlavou. Bolo to zvláštne, preto som sa s Arryn rozlúčila a rozbehla sa domov.

Dobehla som do domu práve vo chvíli, ako ho mama objímala. Otec sa na neho usmieval a tľapkal ho po chrbte.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa a všetci sa ku mne obrátili. Viktor sa usmial a silno ma stisol.

„Si v poriadku?"

„Áno," odpovedala som, keď sa odtiahol. „Niečo sa stalo?"

„Povstalci včera napadli mesto. Už znova," povzdychol si, keď si sadli do kuchyne.

„Čože? Kedy a kde?" spýtala sa mama vystrašene. Zostala som stáť vo dverách a počúvala. Calem mi o žiadnych útokoch nepovedal.

„Najprv na námestí. Konal sa spravodlivý súd jedného z povstalcov, ktorý bol odsúdený za vraždu. Prepadli nás. Včera večer zase prepadli hostinec Antoniovho otca," povedal nenávistne.

„Čo? Oni boli v meste?" spýtal sa otec.

„Áno, nemilosrdne napadli ľudí počas popravy a zabili obyvateľov." Pri tých slovách som sa premáhala, aby som neprotestovala. „A včera v noci vyprovokovali bitku v hostinci. Niekoho zabili a dokonca bola znásilnená čašníčka," povedal a pozrel sa na mňa. Prevrátila som očami, čo ho prekvapilo.

Hovoril hlúposti.

„Čo sa stalo potom? Podarilo sa vám niekoho chytiť?"

„Bohužiaľ," povzdychol si. „Zase sme na zlej stope. Toto im už však neprejde. Za dva dni zničili mesto a zabili veľa ľudí. Zničili všetko, čo je nám drahé!" povedal a vtedy som to nevydržala.

„Veď ani nevieš, či to boli naozaj oni!" povedala som nahlas a všetci sa na mňa pozreli. „Nevieš, či tú bitku v hostinci začali oni. Nebol si tam."

„O čom to hovoríš?"

„Ja som tam bola, Viktor. Včera v hostinci a žiadni povstalci tam neboli. Oni bitku nezačali."

„Ty si tam bola? Čo si tam robila?"

„Bola som tam s Arryn a Antoniom."

Zamračil sa na mňa.

„Prečo ich brániš? Zabili ľudí v naše dedine!" skríkol a ja som si okamžite spomenula na mŕtve telo našej milovanej susedky.

Spomenula som si aj na to, čo mi povedal Calem.

Oni neboli tí, ktorí nám chceli ublížiť.

„Nehovorím, že neurobili chyby," povedala som a narážala pritom na popravu. Tam naozaj boli. „No nemôžeš ich viniť zo všetkého zlého, čo sa v meste udeje! Bitku v hostinci si nezačali oni, ale opití muži a vojaci!"

„Ako môžeš vedieť, že to neboli oni? Nosia masky a nikto nevie ako vyzerajú. Vojaci sú čestní ľudia, ktorí plnia zákony tejto krajiny!" skríkol nahlas, až mama nadskočila. Rozosmiala som sa a nenechala sa jeho krikom zastrašiť.

„Mýliš sa, Viktor. Nie sú takí čestní ako o nich hovoríš. Oni si začali. Takisto si myslím, že to oni tú čašníčku znásilnili. A zo strachu sa bojí prehovoriť!"

„Som medzi nimi každý deň!" namietal zlostne. „Nie je možné, aby urobili niečo také nechutné. Boli to povstalci, som si tým istý!"

„Máš dôkazy?" skríkla som. „Všetko zlé, čo sa v meste udeje, musí byť hneď vina povstalcov? Nikdy ťa nenapadlo, že to mohol byť aj niekto iný?"

„Nebudeš takto o nich hovoriť. Sú to moji priatelia, ktorým verím!"

„Si zaslepený blázon," prskla som. „Klameš sám seba. Aj oni ti klamú. Všetko zvaľujú na povstalcov, aj keď sú to oni, ktorí by mali niesť vinu!"

„Tak dosť!" skríkol a strelil mi facku. Mama zhíkla a otec sa príliš nahlas nadýchol. Hlavu mi odhodilo na bok a cítila som, ako mi z očí mimovoľne vyšli slzy. Chytila som sa za horúce líce a znova sa pozrela na brata. Usmiala som sa.

„Viem to, pretože sa ma včera jeden dôstojník snažil znásilniť," povedala som a on na mňa vytreštil oči. Začala som cúvať k dverám. „Sú to tvoji priatelia. Ty o nich vieš viac než ja."

Odišla som.

Nahnevane som kráčala k stodole a cítila, že mi okrem líca horelo celé telo. Ak by som ovládala nejaké vyššie moci, určite by mi z očí šľahali blesky.

„Tatiana?" oslovila ma Arryn, ktorá prišla ku mne. Pozrela sa však k domu. „Je všetko v poriadku? Prečo ste na seba kričali?!"

„Viktor bráni nesprávnych," prskla som a obišla ju. Podišla som k Selionovi, ktorému som dala na chrbát sedlo.

„Kam ideš?" spýtala sa prekvapene. Ukázala som na druhé sedlo.

„Poď so mnou. Vezmi si Lovesa," povedala som a ona neváhala.

Vysadli sme na kone a vyrazili von. Periférne som videla Viktora vybehnúť z domu, no nezastavila som sa keď na nás zakričal. Zmizli sme medzi stromami.

Tenké konáriky ma šľahali do tváre a zanechávali pálčivú bolesť. Neprekážalo mi to. Ani, že mi konáre trhali šaty. Chcela som byť čo najďalej od brata a od klamstiev, ktoré vychádzali z jeho úst.

„Tatiana," zavrčala na mňa Arryn. Až keď ma oslovila, tak som si uvedomila, že išla so mnou. Nič som jej pri odchode nepovedala. Preto som spomaľovala a hľadala miesto, kde by sme si mohli oddýchnuť.

Zastavili sme sa na vysokom kopci. Pozrela som sa zo sedla pred seba a videla Kadath. Stáli sme na kopci v lese, kde sme mali perfektný výhľad na celé mesto a aj hrad. Priviazala som Seliona o blízky strom a išla si sadnúť na trávu.

„Zošalela si," zasyčala Arryn a zlostne priväzovala Lovesa tiež pri strom. „Môžeš mi vysvetliť, čo sa to stalo? Dlho som ťa nevidela nahnevanú."

„Dal mi facku," odpovedala som, keď si ku mne sadla. Ani som sa na ňu nepozrela, no počula som ako si vydýchla.

„Dobre, a prečo?"

„Pretože som bránila povstalcov."

„Tak to sa nečudujem, že ti strelil," zasmiala sa a oprela sa rukami o trávu za sebou. „Vieš ako ich neznáša a vždy o nich hovorí to najhoršie. Buď rada, že ti iba vrazil."

„Ty to nechápeš!" skríkla som a odtrhla trávu a zlostne ju hodila pred seba. „Vymýšľal si hlúposti. Nedalo sa to počúvať."

„Napríklad?"

„Povedal, že to oni včera v Antoniovom hostinci napadli ľudí," povedala som a pozrela sa na ňu. Prekvapilo ju to. „Vôbec tam neboli! Povedala som mu to, lenže on bránil iba svojich."

„Neuveriteľné. Boli sme tam a všetko videli. Povstalcov som tam nevidela. Teda nie v maskách," mykla plecom a ja som sa znova odvrátila.

„Obvinila som z bitky vojakov. A vtedy sa nahneval ešte viac."

„Nevieme naisto, že to začali oni," naklonila sa ku mne. „Videli sme už len prebiehajúci boj, ale kto zasadil ranu ako prvý, to nevieme."

„Viem, že to boli oni."

„Ako?"

„Jeden sa ma pokúsil znásilniť," odpovedala som a na moment všetok svet okolo nás stíchol. Vtom ma schytila za rameno a surovo k sebe obrátila.

„A to mi hovoríš len tak? Ty hlupaňa! Prečo si niečo nepovedala?! Ublížil ti?" skríkla nahnevane. Od úľavy a lásky k nej ma pichlo v srdci. Stisla som jej ruku a usmiala sa na ňu.

„Som v poriadku. Nič mi neurobil. Ušla som skôr než to stihol vôbec začať," upokojila som ju a ona si nahlas vydýchla. „Tá chvíľa mi potvrdila, že to nie sú takí úžasní vojaci, ako som si myslela."

„Hovorila som ti to," odpovedala a znova sa odtiahla. Obe sme sa pozreli na mesto. „Ani u nás doma v dedine sa nesprávali ukážkovo. Bolo mi z nich zle a stále je. Keď ich niekedy v meste vidím, radšej rýchlo odídem. Tam kde sú oni, tam sú vždy problémy."

„Myslíš, že som urobila chybu, keď som sa povstalcov zastala?"

„Nie. Aj keď sú to nepriatelia kráľa, stále sú to ľudia," povedala a vystrela chrbát. „Po tej poprave, čo sa konala, som nad tým premýšľala. Nad nimi. Niekoho obvinili z vraždy a chceli za to potrestať. Oni však prišli a zachránili ho. Robili by to krutí a nemilosrdní ľudia?"

„Asi by ho nechali tak a neriskovali pre neho svoje životy."

„Presne. Je to len jeden človek z mnohých. Navyše to bol obyčajný chlapec. Ničím by im neprospel, ale aj tak si pre neho prišli," povedala a pozrela sa na mňa. „Neobhajujem ich. Nepoznám ich a neviem, kto sú. No myslím, že som začala pochybovať."

„O čom?"

„O tom, či sú naozaj oni tí zlí. Ak všetci hovoria, že náš kráľ je spravodlivý a najlepší zo všetkých, prečo sa niektorí ľudia správajú inak? Prečo proti nemu bojujú? Musia na to mať dôvod a ja si myslím, že ho raz zistíme."

Ako som si aj myslela, Arryn bola úžasná. Nepozerala sa na svet tak, ako jej diktovali iní. Mala vlastné oči a tými sa pozerala. Utvárala si vlastné názory či už na ľudí, alebo na okolie.

Ak raz nájdem odvahu a poviem jej o Calemovi, vedela som, že ma pochopí. Alebo ma aspoň hneď neodsúdi.

Od hádky s Viktorom ubehlo niekoľko dní. Celý čas sa so mnou chcel porozprávať, možno sa ospravedlniť, no ignorovala som ho. Odmietala som každý jeho pokus. Nemohla som ho vystáť a vždy keď sa vedľa mňa objavil, odišla som. Mama s otcom sa mi snažili dohovoriť, no ani ich som nepočúvala. Hádka bola jedna vec, ale biť ma úplne iná.

Calemovi som o facke nepovedala. Vyzeral, že by s tým niečo urobil, a to som nechcela. Aj keď mi to neskutočne lichotilo.

Náš vzťah, ak sa to tak dalo nazvať, sa počas dní prehĺbil. Sľúbila som mu, že ho budem každú noc čakať v lese, a to som dodržala. Vždy som na neho čakala a on si prišiel pre mňa. Chvíle s ním boli tie najkrajšie. Stretávali sme sa prevažne v noci, no veľakrát som nabrala odvahu a išla za ním sama. Nie do tábora, ale do domčeka na strome, v ktorom sme trávili veľa času.

Počas spoločných chvíľ som objavovala zakázané dvierka vo vzťahu s mužom. Jeho dotyky boli stále odvážnejšie, a to len preto, pretože som mu to dovolila. Mala by som byť vystrašená alebo aspoň nie tak podvolená, no nemohla som si pomôcť. Vždy keď som s ním bola, cítila som, že je to správne. Prvýkrát som naozaj cítila, že som tam kde mám byť. Kde chcem byť.

Pri ňom a s ním.

Raz som ho požiadala, aby ma naučil bojovať. Brániť sa v prípade nebezpečenstva. Keď sme sa rozprávali a situáciách, v ktorých som sa ocitla, zhodnotil, že som mohla utiecť a brániť sa lepšie. Preto mi ukazoval nejaké triky a chvaty, ako čo najúčinnejšie odzbrojiť nepriateľa predo mnou. Dokonca ma učil narábať aj s mečom, dýkou a čímkoľvek, čo by som potrebovala.

Bola som šťastná.

„Čo budeme dnes robiť?" spýtala sa ma Arryn, keď jedla jablko a pritom sa so mnou prechádzala.

„Neviem. Chcela som ísť do knižnice." Do mestskej knižnice som chodila často. Snažila som sa nájsť historické záznamy o našom kráľovstve alebo o bývalých kráľoch. Nič prospešné som však nenašla. „Vieš, všimla som si, že sa rodičia v poslednej dobe správajú zvláštne."

„Zvláštne?" spýtala sa s plnými ústami.

„Keď vojdem do miestnosti, zrazu stíšia hlas a usmievajú sa ako slniečko na oblohe."

„Možno sa to týka Viktora."

„Vedia, že s ním neprehovorím. Okrem toho sú ticho a šepkajú si, aj keď je doma. Niečo sa deje."

„Spýtala si sa ich na to?"

„Samozrejme, že áno," povedala som a skepticky sa na ňu pozrela. „Povedali mi, že si to nahováram."

Vždy keď som sa cítila zle alebo aspoň nepokojne, išla som do lesa za Calemom. Čakala som v jeho domčeku a hodinu na to prišiel za mnou. Akoby vnútorne vycítil, že tam som. Vždy sme sa stretli.

„Tatiana. Ach, zase si duchom neprítomná," zasmiala sa a poklepala mi prstami po hlave. „O čom premýšľa tá tvoja pekná tvárička?"

„O ničom."

„Naozaj? Myslela si na Antonia?" Pri jeho spomienke sa mi zdvihol žalúdok.

Mala som pravdu, keď som jej hovorila, že na mňa nezapôsobil a nechcela som s ním nič mať. Posledné dni za mnou stále chodil a pýtal sa, či sa s ním pôjdem prejsť. Dokonca ma pozval aj na večeru, no vždy som slušne odmietla. Nemohla som sa ho zbaviť a moje odmietanie vôbec nezaberalo.

„Nemyslím na nikoho," zaklamala som a zahľadela sa na náš dom. Práve do dverí vstupovala moja matka a s ňou muž. Nepoznala som ho. Nikdy predtým som ho nevidela. „Arryn? Kto je ten muž?"

„Nemám tušenia, no bol viackrát u vás," pošepkala a nalepila sa na mňa. „Vždy prichádza na drahom koči a má dokonca vlastného kočiša. Prichádza vždy, keď nie si doma."

„To naozaj?"

„O takomto čase si ideš zvyčajne zajazdiť do lesa."

„Prečo si mi o ňom nepovedala?"

„Pretože som ťa tým nechcela zaťažovať, ale neboj sa. Zisťovala som informácie od žien na okolí a viem, že je to veľavážený muž. Nechceli mi povedať jeho meno, pretože im to tvoja mama zakázala. Ak mi dáš viac času, zistím kto to je a zbavíme sa ho."

Usmiala som sa. Samozrejme, že zisťovala potrebné informácie. To by nebola ona.

„Ak je to bohatý muž, nedáva zmysel, že je u nás. Možno máme problémy," povedala som a obrátila sa k nej. „Idem to zistiť." Rozbehla som sa k domu.

„Ak by to bol hajzel, krič! Budem hneď tam!" počula som ju kričať, no neobzrela som sa, aby som súhlasila. Vedela, že to urobím.

Nepáčilo sa mi, že do nášho domu prichádzal bohatý muž. Znamenalo to, že sme mali dlhy a on ich prišiel vymáhať? Vedela som, že som mala tiež pracovať, no mama si nedala povedať. Niekoľkokrát som ju skúšala zlomiť, no nikdy nepovolila a iba sme sa zbytočne pohádali.

Dobehla som do domu a išla za hlasmi.

„Mama?" zakričala som naschvál nahlas, aby vedela, že som doma. Našla som ich v kuchyni, ako obaja sedeli pri stole a pili čaj. Keď som sa vo dverách zjavila, mama vyskočila na nohy.

„Tatiana, čo tu robíš? Mala si byť vonku," hovorila tak rýchlo, až som jej nerozumela. Pozrela som sa na muža a premerala si ho.

Mal vysokú a pevnú postavu. Na tvári mal dokonale upravenú briadku. Sympatický dospelý muž, vekovo podobný mojim rodičom. Oblečené mal drahé šaty, aké sme si rozhodne nemohli dovoliť. Pozeral sa na mňa s úsmevom a so zdvihnutou bradou. Arryn mala pravdu keď zistila, že patrí do vyššej vrstvy.

„Čo sa stalo? Prečo by som mala byť preč?" spýtala som sa a odtrhla od muža pohľad. Mama znervóznela a videla som jej v tvári strach.

„To je v poriadku, Merrion," usmial sa na ňu muž a postavil sa. Bol vyšší než som predpokladala. Mohol byť rovnako vysoký ako Calem. „Nechcel som vašu dcéru vystrašiť," usmial sa na mňa, no ja som mala chuť cúvnuť.

„Toto je pán Heatley," predstavila ho mama.

„Dobrý deň. Ja som-," chcela som dopovedať, no chytil ma za ruku.

„Tatiana. Ja viem," usmial sa a pobozkal mi chrbát ruky. Preglgla som. „Je čas, aby som odišiel. Zdržal som sa už dlho. Prosím, porozprávajte sa s dcérou, Merrion. Rád som vás dnes videl," mierne sa uklonil a odchádzal.

Pozerala som sa na jeho odchádzajúci chrbát a keď bol preč, spýtavo som sa pozrela na mamu a očakávala odpovede. Vzdychla si a s úsmevom sa nadýchla, aby mi to prezradila.

„Čo?" skríkla som, keď dohovorila a takmer som hodila pohár s vodou na zem. „Ako ste to mohli urobiť?!"

„Je to veľmi dobrý muž, Tatiana. V meste má dobré meno a aj postavenie. Dokonca sa pozná s kráľom!"

„Má tridsaťosem rokov!" skríkla som. „Naozaj si myslíš, že sa za neho vydám?"

„Prišiel za nami pred pár dňami," povedala pokojne. „Pýtal sa na teba a sľúbil, že ti zabezpečí krásny život," odfrkla som a odvrátila sa. „Krásny život, Tatiana. Má veľa peňazí a pozemkov. Po jeho boku sa nemusíš báť, že o teba nebude postarané. Už nikdy nemusíš pracovať."

„Nikdy ste mi ani nedovolili pracovať," precedila som pomedzi zuby a zamračila sa. „To je dôvod, pre ktorý ste mi o tom nepovedali? Aby ste ma mohli vydať?"

„Prosím ťa zlatko. V dnešnej dobe muži nechcú ženy, ktoré majú schátrané ruky a rany po tele. Chcú nežnú a krehkú ženu. Robili sme to pre teba," povedala a ja som sa zasmiala. Neuveriteľné. Do poslednej chvíle som si myslela, že som nejaká stratená princezná, a preto nechceli, aby som sa zranila alebo hocičo robila. No oni ma len pripravovali na tento deň.

„Nevydám sa za neho."

„Prečo?" prekvapila sa. „Pretože je starší? Vôbec na to nevyzerá. Je to sympatický muž. Len si uvedom, čo všetko by si mala, ak by si stála po jeho boku. Peniaze, moc, majetok. To všetko bude tvoje."

„Nezaujíma ma to. Nič z toho nechcem!"

„S tvojím otcom sa snažíme, aby si sa mala dobre. Aby si sa vydala do dobrej rodiny, aby si sa mala v živote dobre. A teraz, keď sa konečne niekto objaví, ty ho nechceš? Takto odplácaš našu starostlivosť?"

„Starostlivosť? Veď ma chcete vydať za muža, ktorý je o dvadsať rokov starší!"

„Nejde o to koľko má rokov, Tatiana, ale že je to vysoko postavený muž!" skríkla na mňa nahnevane. Od zlosti som založila ruky na hrudi a odvrátila sa. „Som si istá, že keď ho spoznáš, zmeníš názor. A už o tom nechcem počuť ani slovo!"

Prskla som a nahnevane odišla do svojej izby. Pritom som si dala záležať, aby som poriadne dupala po schodoch, aby počula, že som nahnevaná. Dokonca som za sebou zatresla dvere.

Nemohla som uveriť, že mi to urobili. Pred pár dňami, keď mi o tom hovorila Arryn a o jej skúsenosti, myslela som si, že mňa nič také nemôže stretnúť. Myslela som si, že som mala takých rodičov, ktorí by mi priali vydať sa z lásky. No nie. Chopili sa prvej príležitosti, keď sa o mňa začal niekto zaujímať. Vôbec ich nezaujímalo, že mi mohol byť otcom!

Celý zvyšok dňa som nevyšla z izby. Mama sa ani neunúvala za mnou prísť a v pokoji sa so mnou porozprávať. Bola som si istá, že ak by to skúsila, vyhodila by som ju von oknom.

Arryn sa však zastavila. Aj cez zatvorené dvere som mohla počuť, ako sa s mojou mamou hádala. Asi sa odniekiaľ dozvedela, aké prekvapenie mi pripravila. Alebo na to prišla sama a chcela sa so mnou o tom porozprávať. Urobila by som to, no bola som taká nahnevaná, takže som nemala chuť rozprávať sa vôbec s nikým.

Jedine s Calemom.

Myslela som na neho celý deň a najmä na to, čo mu poviem. Niečo také veľké som si nemohla nechať pre seba. Nie, ak patril do môjho života. Potrebovala som sa s ním o tom porozprávať, aby som vedela, čo mám robiť.

Počkala som kým sa zotmelo a otvorila okno. Arryn ku mne už raz vyliezla, a to znamenalo, že to zvládnem tiež. Nemohla som riskovať, že pôjdem hlavným vchodom, pretože by som určite niekoho stretla.

Pri lezení mi vadili dlhé šaty, na ktoré som si stále stúpala. Každú chvíľu som si myslela, že zletím na zem, no po dlhom boji sa mi to podarilo a bez úhony. Keď sa nohy dotkli pevnej zeme, porozhliadla som sa a prikrčená ako zlodejka, som sa rozbehla k lesu.

Vonku už bola poriadna tma, čo mi vyhovovalo. Nechcela som, aby Calema ktokoľvek videl a nebodaj mu niečo spravil. Preto som sa ponáhľala, aby ani mňa nikto nevidel.

Dobehla som k lesu. Našťastie svietil mesiac, preto som niečo videla. Objala som sa okolo ramien a čakala. Prišla som skoro? Zvyčajne na mňa čakal a ako náhle ma uvidel, pritiahol si ma do náručia. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by som prišla skôr, aj keď som sa o to viackrát pokúsila.

„Calem?" šepla som a pohľadom ho hľadala medzi stromami.

Podišla som bližšie do tieňov. Možno som ho naozaj predbehla.

„Nie je tu," ozval sa ženský hlas. Prudko som sa obrátila a zľakla sa, že to bola mama. So srdcom takmer mimo hrude som sa pozerala medzi tiene, z ktorých vychádzala mladá žena. Vykročila z tieňov a so zdvihnutou bradou si ma obzerala.

Bola prekrásna.

Mala čierne vlasy po ramená a hnedé žiarivé oči. Oblečené mala kožené nohavice s čižmami, čiernu tuniku a čierny kožený kabát. Na opasku jej visel meč a aj dýky, ktoré mala založené. Bola rovnako vysoká, ako aj ja. Podľa jej postoja mi však prišlo, že bola mocnejšia a teda to nebolo obyčajné dievča.

„Kto si?" spýtala som sa vystrašene, pripravená kedykoľvek utiecť.

„Ruth," odpovedala ľahostajne. Vôbec som ju nepoznala a nikdy predtým som ju nevidela. Ak však na tomto mieste bola a vedela o kom som hovorila, znamenalo to jediné.

„Nepoznám ťa."

„Samozrejme, že nie. Ani ja by som ťa nechcela poznať," zavrčala nepriateľsky a založila ruky na hrudi. „No okolnosti sa zmenili."

„O čom to hovoríš?" spýtala som sa zmätene.

„Poslal ma Calem. Pamätáš? Vodca povstalcov," povedala a moje obočie vyletelo až k čelu. Prekvapene som k nej pristúpila. Všimla si moje zmätenie a začala sa smiať. „Myslela si si, že o tebe nikto nevie? Prosím ťa. Ten hlupák to neskrýva tak dokonale ako si myslí."

„On mi nič... Nič mi nepovedal," koktala som a bola vyvedená z miery. Odkiaľ ma poznala? Pamätala si ma z tej noci, keď ma do tábora priviedli? Konfrontovala Calema, aby jej o mne povedal?

„To nie je môj problém," vzdychla si. „Naozaj s tebou nechcem strácať čas. Je to otravné a nestojíš mi za to," povedala a znova si ma premerala. Preglgla som. „Calem nepríde. Odišiel na nejaký čas preč z okolia."

„Čože?" prekvapilo ma to a pristúpila som znovu k nej. „Niečo sa stalo?"

Zamračila sa na mňa.

„To ťa nemusí zaujímať, dievčatko," povedala znechutene. „Ako nič, čo sa okolo nás deje. Nie si jednou z nás."

„Viem, no niečo sa muselo stať, keď odišiel a ani mi o tom nepovedal."

„Ako hovorím," prevrátila očami. „Urobíš všetkým službu, aby si sa o nás prestala starať. Aj o Calema," zdôraznila. „Si nebezpečná, čo však dobre vieš. To, že sa voľne pohybuješ po meste a nikto na teba nedozerá, je veľký risk. Kedykoľvek môžeš prehovoriť a stovky ľudí by zomreli."

„To by som nikdy-!"

„Áno, jasné. Ušetri ma tvojich mimoriadne dôležitých myšlienok. Nie som na ne zvedavá," odvrkla a mávla nado mnou rukou. Bola to neuveriteľne nepríjemná žena. „Prišla som, pretože som to Calemovi sľúbila. Odkázala som ti čo som mala, preto odchádzam," zavelila a už sa aj obrátila na odchod. Vykročila som k nej, aby som sa jej pýtala viac, no mala pravdu. Nepatrila som k nim, a preto som nemala právo nič o ich plánoch vedieť. Zrazu sa však zastavila a obrátila sa ku mne. „Celú cestu sem som premýšľala nad tým, čo uvidím. Calem je z teba úplne paf, a tak ma zaujímalo, či za to stojíš."

„Čo tým chceš povedať?"

„Pobláznila si mu hlavu a pritom si úplne obyčajná, bez ničoho. Nie si nám na nič prospešná. Si len záťaž a risk, ktorý podstúpil a ktorý teraz budem musieť znášať tiež," povedala a pristúpila ku mne. Zastavila sa tesne pri mne a prebodávala ma pohľadom. Jej oči boli plné zlosti a hnevu. „Každý deň sa zobúdzam s pocitom strachu, že nás každú chvíľu niekto napadne a ja nebudem mať možnosť brániť sa alebo ochrániť ostatných. Každý deň kráčam s myšlienkou, že ti prepne a udáš nás. Je to zničujúce, najmä ak si úplne zbytočná. Takže teraz pôjdem a znova sa budem obzerať za chrbát, aby som sa uistila, že za mnou nikto nepôjde," povedala a ja som preglgla. „Dúfam, že ti toto tvoje dočasné dobrodružstvo prinesie plno spomienok!"

Zostala som bez slov stáť a počúvala, ako v diaľke s koňom odchádzala.

Ešte nikdy predtým som sa necítila taká urazená a aby som si to zaslúžila. Počas dní, keď som sa s Calemom stretávala, nepremýšľala som nad ničím iným. Chcela som byť iba s ním a tráviť s ním čas. Spoznávať sa. Ani vo sne mi nenapadlo, že to všetko bolo naozaj len milé dobrodružstvo.

Nikdy som nepomyslela na to, kto naozaj som a prečo som prežila. Calem ma dostal z tábora, pretože ma poznal a vedel, že nie som špeh. A stretával sa so mnou, pretože so mnou jednoducho chcel byť. Nič zo mňa nemal. Žiadne podstatné informácie, ani využitie. Naozaj som bola len risk, ktorý dobrovoľne podstupoval.

S utretím slzy som sa obrátila späť k domu.

Calem by nikdy neodišiel bez rozlúčky alebo vysvetlenia, ak by to nebolo vážne. Predsa len, stále bol vodcom povstalcov a musel si plniť povinnosti, aby všetkých ochránil. Určite sa niečo stalo a musel unáhlene odísť. Ak by za mnou neposlal Ruth, asi by som sa od strachu zbláznila. Aspoň som vedela, čo sa stalo.

Prišlo to však v tú najnevhodnejšiu dobu.

Vracala som sa späť do domu. Pozerala som sa smutne do zeme a nevnímala okolie. Čakala som, že o takomto čase budem držať Calema v náručí a bude mi hovoriť, že všetko dobre dopadne. Namiesto toho som musela všetkému čeliť sama.

Prišla som k domu a keď som sa pozrela ku dverám, stál v nich Viktor. Okamžite som sa zamračila a bola som pripravená na prednášku o nezodpovednosti. Chvíľu sa na mňa mlčky pozeral, no potom ustúpil z cesty. Bez slov som okolo neho vošla.

Podržal ma, čo som od neho nečakala. Určite o pánovi Heatleym vedel a takisto aj to, že som to vedela ja. Ak to vedel celý čas, ani raz sa mi to nesnažil povedať. Varovať ma. To teda znamenalo, že s tým súhlasil. Nechal ma v tom samú.

Nevedela som však, či to aj sama zvládnem.