Sedela som na schodoch pred vchodovými dverami do nášho domu a neprítomne sledovala okolie. Vonku bolo krásne, no netešilo ma to. Nemohla som sa usmievať, keď som sa dozvedela pravdu.

S Calemom sme sa v noci rozprávali. Vlastne som ho k tomu donútila. Potrebovala som vedieť viac a vedela som, že on mi klamať nebude. Áno, mohol si veľa vymyslieť, aby ma získal na svoju stranu, no prečo by to robil? Nebola som naivná, aby som nevidela medzi riadkami. Aby som sama nezistila, že na tom niečo bude.

Keď sme odchádzali z nášho domova, videla som iné dediny a mestá, cez ktoré sme prechádzali. Ľudia sa nemali dobre. Viac bolo tých, ktorí na ulici v špine a blate žobrali o peniaze alebo o jedlo, ako tých, ktorí toto všetko mali. Videla som vojakov, ktorí pili v krčmách alkohol alebo sa týmto ľuďom posmievali. Otec povedal, aby som si to nevšímala, a tak som to nerobila.

V Kadathe však nič také nebolo. Žiadni žobráci alebo nebodaj špina. Mesto bolo krásne. Akoby všetko úsilie išlo len tam a nikde inde. A potom mi Calem povedal, že je to zásluhou kráľa. To som nemohla ignorovať, ako ani iné skutočnosti.

Vojaci neboli iní. Túžili len po peniazoch a moci. Robili pre to všetko, vrátane zneužívania svojej moci. Koľko ľudí zabili ich vinou? Koľkých nespravodlivo odsúdili?

„Kam sa to pozeráš?" Pohľad mi zatienilo telo, ku ktorému som zdvihla pohľad. Predo mnou stála Arryn s rukami v bok a prekvapene na mňa hľadela. Okamžite som sa z premýšľania prebrala.

„Čo? Nie, nikam. Všetko v poriadku," usmiala som sa na ňu a ona si ku mne s výdychom prisadla. „Prečo si nahnevaná?"

„Kde si vzala, že som nahnevaná?"

„Práve si si pri sadaní nahlas vydýchla."

„A to znamená, že som nahnevaná?"

„Nie, znamená to veľa vecí, no zvyčajne si nahnevaná."

„To je sprostosť," odfrkla si a odvrátila sa. Pozorovala som ju a čakala, no nič nehovorila.

„Tak si nahnevaná?"

„Áno, sakra! Som rozzúrená!" skríkla a rozhodila rukami. Konečne bola zlomená. „Pohádala som sa s mamou."

„Za akú hlúposť ste sa pohádali tentokrát?" spýtala som sa s povzdychom a odvrátila sa.

Nestalo by sa to prvýkrát. Keďže boli len samé dve, nie vždy sa zhodli a nebol nikto tretí, ktorý by jednej z nich podržal stranu. Zvyčajne som tam stála ja, no pri vážnejších hádkach alebo skôr pri tých úplne nepodstatných, som toho nechcela byť súčasťou.

„Toto si vypočuj," povedala a obrátila sa ku mne. „Išla som pre ňu do práce, aby sme sa potom prešli aj po meste. A skôr než som s ňou hovorila, videla som ju rozprávať sa s nejakým mužom. Starším mužom."

„Naozaj?" rozžiarili sa mi oči. „To je skvelá správa. Možno toto mesto poskytne príležitosť k tomu, aby si niekoho našla. Boli ste samé tak veľmi dlho. Nečudujem sa, že by už nechcela byť sama, nakoľko aj ty si niekedy niekoho nájdeš."

„Nie, zle si to pochopila," zasmiala sa. „Ten chlap nebol nápadník pre ňu, ale pre mňa," zdôraznila a pozerala sa s falošným úsmevom na mňa. Chvíľu mi trvalo, kým som jej slová pochopila.

„Prosím?"

„Moja vlastná matka vzala moc do vlastných rúk a rozhodla sa, že je správne, aby mi našla nastávajúceho manžela. Vieš, asi by som jej mala byť vďačná. Chodí viac do mesta a v reštaurácii stretáva veľa vplyvných ľudí," povedala a zlostne sa pritom postavila. „Áno, mala by som jej byť vďačná. Vidíš na mojej tvári vďačnosť?" spýtala sa a rukami na svoju tvár ukázala. Vyzerala desivo. „Nie. Namiesto toho, aby mi našla niekoho v mojom veku, alebo o trochu staršieho, ona mi nájde práchnivého starého chlapa, ktorý by mohol byť skôr môj otec!" skríkla a od zlosti kopla do schodov.

Prekvapene som sa na ňu pozerala a premýšľala, či nežartuje. Podľa jej vážneho pohľadu to však nebol ten prípad.

„Prečo by to robila? Určite nemá zlé úmysly," povedala som a ona sa ku mne znova s povzdychom posadila.

„Viem, že nie. Chce, aby som sa mala dobre a mala budúcnosť. Predsa len, nepochádzame z bohatej rodiny a nemáme toho veľa. Keďže nemáme peniaze, tak sa ma snaží aspoň vydať do bohatej rodiny. Veľa ľudí to tak robí, a preto sa nečudujem, že niektoré ženy v domácnostiach sú mladšie od svojich mužov."

„Myslíš, že je to o tom?"

„Áno. Každá žena by dala čokoľvek, aby sa dobre vydala. Len som si nemyslela, že to postihne aj mňa."

Nevedela som si predstaviť ako sa cítila, pretože som to nezažila. Veľmi som pochybovala, že by to urobili moji rodičia, no to som si nemyslela ani o jej matke.

„Toho poznám," ozvala sa zrazu a upútala moju pozornosť. Pozrela som sa vpred a všimla si, ako k nám kráčal Antonio. „Nie je to syn majiteľa vášho domu?"

Prikývla som.

„Zdravím, dámy," usmial sa na nás, keď sa pri nás zastavil.

„Ahoj, dnes je naozaj krásne, však?" povedala hneď Arryn a okamžite zabudla na zlú náladu, ktorú mala.

„Áno, preto mi napadlo, či by ste sa nechceli prejsť. V meste je určite veľa vecí a obchodov, ktoré ste ešte nevideli," povedal a všimla som si, že sa pozeral najmä na mňa. Očervenela som. V inom prípade by mi to možno lichotilo, lenže nie teraz.

Nie, ak moje myšlienky patrili pre iného muža.

Arryn samozrejme súhlasila a hneď ma ťahala na nohy. Nechala som sa teda obomi vliecť do mesta, v ktorom malo byť lepšie než kdekoľvek inde.

Ulice boli plné ľudí, ktorí si prišli nakúpiť niečo nové. Stávky a obchody bežali v plnom prúde a všetko klapalo ako hodinky. Arryn ani nepredstierala nadšenie, keď si obzerala všetko, čo okolo nej bolo.

„Som veľmi rád, že ste sa sem prisťahovali," prihovoril sa mi Antonio počas chôdze, zatiaľ čo sme pozorovali nadšenú Arryn. Všimla som si, že sa celý čas zdržiaval najmä pri mne a chcel sa rozprávať so mnou. Možno bola Arryn zásterka, aby som s ním išla do mesta. „Najmä otca to teší."

„Naozaj?" pokúsila som sa o úsmev.

„Áno. Dlho sme čakali na nájomcov do toho domu. Dúfali sme, že to budú slušní ľudia a to vy ste," usmial sa na mňa. Tiež som sa usmiala, no hneď som sa odvrátila. Nepáčilo sa mi, ako sa na mňa pozeral. Volil správne slová a chcel sa silou mocou rozprávať.

„Som rada, že máme strechu nad hlavou," odpovedala som a trochu odstúpila. „Neviem, čo by sme robili, ak by ste nemali dom k dispozícii."

Odvrátila som pohľad a zahľadela sa na hocičo, čo bolo okolo nás. Najmä ak som stále cítila, že sa na mňa pozeral a chcel o niečom hovoriť. Pohla som sa k Arryn, aby som bola viac s ňou, no zrazu som pocítila, ako ma jemne chytil za ruku.

„Vieš, dúfal som, že by sme sa mohli viac spoznať," povedal zrazu a tak ma to prekvapilo, že som sa zaujímala o všetko možné, len nie o neho. „Len my dvaja. Myslím, že máme veľa spoločného."

Premáhala som sa, aby som sa nezasmiala. Ako niečo také mohol povedať, keď sa so mnou rozprával iba raz v živote? Nevedel kto som a ani aká som.

„Naozaj?" usmiala som sa a obzerala sa okolo seba. Lenže vtom som pocítila, ako ma chytil jemne za lakeť a donútil sa k nemu obrátiť.

„Naozaj," povedal s vážnym pohľadom v tvári. Prezeral si ma a vôbec sa to nesnažil skrývať. Čo bolo horšie, bol až príliš blízko pri mne. Nemohla som odísť. „Môžeme sa spoznať lepšie, Tatiana. Som si istý, že z nás budú veľmi dobrí priatelia."

„Priatelia? To neznie zle," pousmiala som sa, no prisunul sa ku mne bližšie.

„Možno viac ako priatelia," šepol a nahol sa ku mne. Spanikárila som a myslela si, že ho odstrčím, no Arryn ma zachránila.

„Pozrite sa, čo som našla," zvalila sa na mňa a chytila okolo ruky. „Verili by ste, že tu majú aj hodváb? Nikdy by som si nemyslela, že podobné látky budú mať aj obyčajní ľudia," zašvitorila a hneď ma chytila okolo ruky, aby mi to ukázala.

Nemohla som jej byť vďačnejšia. Popod nos sa na mňa usmiala a vedela som, že ma znova zachráni, ak k tomu príde.

Mala by som byť polichotená jeho záujmom, no nebola som. Ešte nikdy predtým som nemala možnosť niekoho mať. Aj keď som chcela tiež zažiť lásku, prítomnosť druhého človeka, nevyhľadávala som ho.

Až kým som nespoznala Calema. Až kým som neporušila zákon a nepocítila to, čo som cítila pri ňom. Nepoznala som ho dlho, no zároveň mi prišlo, že ho poznám večnosť.

„Vyzerá to tak, že to chce na teba skúsiť," šepla mi Arryn, keď sme si až príliš nápadne prezerali šaty vo výklade. Ani som netušila, na aké šaty pozerám. Hlavne nech som od neho čo najďalej preč. „Vidím, že sa od neho chceš pratať, no prečo? Je to slušný chlapec a má celkom bohatú rodinu."

„Mne nejde o peniaze."

„Tak ide o jeho výzor?" šepla a mierne sa obzrela. „Nie je taký škaredý," uznala a pritom sa pozerala dlhšie ako som si myslela. Drgla som do nej a pobavene sa ku mne obrátila.

„Nemám o neho záujem. Ani ho nepoznám," povedala som nahnevane, no mávla rukou.

„Spoznáš ho. Je mi to ľúto zlatko, no nemáme žiadnych bývalých kamarátov z dediny."

„Viem."

„Nedáš mu šancu? Nevyzerá, že by to vzdával."

„Nie, myslím, že nie som ešte na také zblíženie pripravená," povedala som a cítila, ako ma pálil jazyk. Ako som niečo také mohla vôbec povedať, keď som sa len minulú noc vášnivo bozkávala s vodcom povstalcov? Myslím, že som na zblíženie bola viac než pripravená.

Strávili sme nakupovaním v meste celé hodiny. Boleli ma nohy, bola som unavená, no Arryn sa nedala zastaviť. Neklamala, keď hovorila, že chce pozrieť každú časť mesta. Našťastie sme ju s Antoniom presvedčili, aby sme nešli ďaleko, a preto sme sa dostali len do centra, kde bola knižnica.

Držala som sa celý čas u Arryn, no Antonio sa nevzdával, presne ako hovorila. Vždy si našiel nejakú výhovorku, aby sa ma mohol dotknúť alebo aj držať. Myslel si, že sa správal ako džentlmen, lenže mne to zakaždým vadilo. No nemohla som ho odtisnúť a ani mu na to niečo povedať. Bála som sa, že ak to urobím, mohol by nám znepríjemniť náš pobyt v jeho dome, ktorý vlastnil. Preto som mlčala a snažila sa ho odháňať nepriamo.

Snažil sa ku mne dobiť aj inak a chcel ma pobozkať, no nedovolila som mu to. Moje pery boli pevne zamknuté a nemala som od nich kľúč.

Mal ho Calem.

„Nechceli by ste si ísť sadnúť?" ozval sa zrazu, keď sme sa pomaly vracali. Vonku sa už stmievalo a naozaj bola chvíľa, aby sme sa vrátili. „Neďaleko je náš hostinec. Rád by som vám ho ukázal. Pozývam vás," navrhol s úsmevom. Práve keď sa to opýtal, tak som premýšľala nad tým, že pôjdem domov. Lenže po týchto slovách som sa s povzdychom obrátila na Arryn.

Jej oči zažiarili ako tie najkrajšie hviezdičky na oblohe. Nikdy by si nenechala utiecť takúto príležitosť. Preto neváhala a okamžite súhlasila. Vedela som, že to bolo aj kvôli alkoholu, ktorý chcela vyskúšať. Mohla by som napriek tomu odísť domov, no to by som nebola dobrá kamarátka.

Opustili sme teda mesto a kráčali už tmavými uličkami k hostincu. Po ceste sme stretli zopár ľudí, no väčšina už bola dávno preč. Namiesto toho sme videli vojakov, ktorí si prišli plniť svoju povinnosť v prípade zločinov. Dúfala som, že presne kvôli tomu boli vonku.

Hostinec bol blízko múru a aj brány, ktorá viedla k naším domom. Nebýval ďaleko, čo sa mi páčilo, pretože tým pádom cesta domov nebude dlhá. Už z diaľky sme počuli vychádzať z hostinca hlasitú hudbu a zábavu, takže na tomto večeri mohlo byť aj niečo dobré. Vošli sme dnu a okamžite nás ovalil zápach dymu, alkoholu a spotených pazúch.

Zamračila som sa a držala Arryn pevne za ruku, keď sme prechádzali popri stoloch do zadnej časti miestnosti. Keď sme okolo stolov prechádzali, najmä muži sa po nás obzerali, no kvôli synovi majiteľa sa držali späť.

Miestnosť bola veľká a útulná. Pri stenách boli zapálené svietniky, ktoré rozžarovali miestnosť. Vo vzduchu bol dym z cigár, ktoré muži fajčili a alkohol, ktorý všade rozlievali. Čašníčky pobehovali s táckami plnými pohárov a tie u ľudí takmer okamžite mizli.

Sadli sme si do zadnej časti, kde to nebolo také preplnené. Hneď ako sme si sadli, Antonio nám niečo objednal. Keď sa čašníčka vrátila s dvomi pohármi piva a s čistou vodou, Arryn po mne zazrela. Vyplazila som jej jazyk a držala v dlaniach som pohár.

„Ako sa vám tu páči? Dnes je tu našťastie pokoj," zhodnotil Antonio a porozhliadol sa. Mal pravdu. Ľudia sa zabávali, smiali sa a spievali si zvláštne pesničky, ktoré som nepoznala. Jeden chlap dokonca hral na klavíri, ktorý bol pri vchode a vedľa neho stála opitá žena, ktorá spievala. Alebo sa o to aspoň snažila.

„Je to tu skvelé. Chodí vám sem vždy tak veľa ľudí?" zaujímala sa Arryn s pohárom pri ústach.

„Toto nie je veľa. Niekedy ich je tu viac. Kvôli tomu je tu vždy veľa práce, no zvládame to. Och, ospravedlňte ma na chvíľku," usmial sa a odbehol preč. Arryn sa za ním chvíľu pozerala a potom položila pohár na stôl.

„Je milý."

S nadvihnutým obočím som sa na ňu pozrela. „To je všetko?"

„Áno," mykla plecami a oprela sa o stoličku. „Je nad slnko jasné, že po tebe ide. Tie jeho nenápadné pohľady sú viac ako viditeľné. Všimla som si, že sa na neho pozerali aj miestne dievčatá ako aj čašníčky v tomto hostinci. Až na teba," ukázala prstom na mňa a znova sa ku mne naklonila s lakťami na stole. „Ty jediná sa na neho nepozeráš."

„Pretože nechcem," povedala som a sklonila pohľad.

„Bojíš sa?" spýtala sa a znova som sa na ňu pozrela. „Viem, že si ešte s nikým nebola. Zvyčajne som sa s cudzincami rozprávala ja. Nikdy som si však nemyslela, že by ti to prekážalo. Ak je to tak, prepáč mi to," povedala smutne, no chytila som ju za ruku a pokrútila hlavou.

„Nie, to nie. Naozaj mi to neprekážalo. Aj tak som nikdy nevedela, o čom sa s nimi rozprávať."

„Možno by si to mohla skúsiť pri Antoniovi."

„Nechcem," vzdychla som si a odvrátila sa. „Vieš, čítala som veľa kníh, aj tých romantických a zakaždým tam bol ten prvotný pocit, vďaka ktorému chcelo dievča toho chlapca spoznať. Vieš, taký ten vnútorný pocit."

„Ale tu nie je," odpovedala za mňa a ja som prikývla. „Rozumiem a je to tak. Ten dotyčný sa ti musí páčiť, priťahovať ťa a dať ti pocit, že s ním chceš byť. Viem, niekedy toto všetko vieš zažiť až po pár stretnutiach, no myslím, že ak by to bolo naozaj pravé, cítila by si to hneď."

Pozrela som sa do miestnosti a vzdychla si.

Nič také som pri Antoniovi necítila. Áno, bol milý a pracovitý. Lenže keď som sa na neho pozerala, nepodlamovali sa mi kolená. Keď som sa s ním rozprávala, vnímala som každé jedno slovo a premýšľala nad útekom, namiesto toho, aby som s ním udržiavala reč. Bola som s ním a zároveň som chcela byť inde. Takto by som sa nesprávala, ak by bola čo i len malá nádej, že by som to s ním skúsila.

Potom som sa usmiala a pochopila prečo.

Celý deň som myslela na Calema a premýšľala nad tým, kedy ho znova uvidím. Keď som sa s ním rozprávala, reagovala som na všetko čo povedal a dopĺňala vlastné myšlienky. A keď som ho bozkávala, ach, to bol nezabudnuteľný pocit.

Antonio sa čoskoro vrátil a zábava mohla pokračovať. Teda najmä medzi nimi. Odniekiaľ doniesol karty a učil nás nejaké hry. Išlo mi to celkom dobre a smiala som sa jedine na tom, ako to Arryn nešlo. Stále si to chcela opakovať, pretože ju frustrovalo, že prehrávala. Nikdy to neznášala dobre.

Do hostinca sme prišli krátko po zotmení, a preto vo vnútri bolo menej ľudí. Všetci sa zabávali a nikto nerobil problémy. Čas však išiel ďalej a my sme tam strávili hodiny. Ľudí postupne pribúdalo a tým aj zábava, krik a alkohol. Pozorovala som čašníčky, ako rozdávali poháre piva každému a niekoľkokrát za sebou. Niekedy sa zábava zvrtla do iných rozmerov.

Čašníčky obsluhovali nielen alkoholom, ale aj službami. Niekedy boli nútené sadnúť si na kolená zákazníkov alebo s nimi flirtovať. Zdalo sa mi, že to robili dokonca dobrovoľne. Niektoré sa s nimi začali aj bozkávať, alebo aj iné ženy, ktoré v hostinci boli. Neprekážalo im, že sa na nich všetci pozerali. Nikto si z toho nič nerobil a prišlo mi, že som bola jediná, ktorej to prišlo neprirodzené.

Muži sa správali ako zvieratá, najmä keď pili veľa alkoholu. Rozlievali ho pri kriku a speve všade okolo seba. Niektorí začali byť aj agresívny, no nezašlo to do extrémov, pretože boli natoľko opití, že nedokázali poriadne stáť. Zatackali sa a spadli na zem medzi stoly, z ktorej sa nepostavili. Všetci sa začali smiať a naďalej popíjali, akoby sa nič nestalo.

Spomedzi nich som si všimla skupinky mužov s uniformami. Boli to kráľovskí vojaci, ktorí robili najväčší hluk v miestnosti. Dráždili čašníčky, aj niektoré zákazníčky a ich provokovanie sa mi vôbec nepáčilo. Dokonca urážali aj mužov, ktorí sa im preto radšej vyhýbali. Tvárili sa a správali, akoby boli stredobodom pozornosti a všetko sa malo točiť okolo nich.

Nepáčilo sa mi to a chcela som ísť domov. Preto som sa obrátila na Arryn, aby som ju požiadala o odchod, no vtom nám do stola vrazil chrbtom nejaký muž. Zľakla som sa a hneď som sa postavila, pretože sa so svojou váhou valil ďalej a naše stoličky bral so sebou. Antonio sa okamžite postavil pri mňa a z druhej strany držal Arryn.

Začala sa neuveriteľná bitka, ktorú som netušila kto začal. Počula som rozbíjajúce sa poháre, krik mužov a žien, ktoré sa snažili dostať preč. Pozerala som sa do miestnosti, ktorá sa zmenila na bojisko a pekný hostinec bol razom preč.

„Sakra, myslel som si, že to bude dnes v poriadku," zasyčal Antonio a pevne nás obe zvieral. Pozeral sa najmä do miestnosti, akoby hľadal únikový východ. „Mali by ste ísť, aby sa vám nič nestalo," povedal a Arryn okamžite prikývla. Nemala na tvári taký strach, aký som si myslela.

Predierali sme sa pomedzi stoly, no bolo to naozaj ťažké. Stále do nás niekto vrážal, či už bijúci sa muži alebo ustupujúci zákazníci. Bitka sa rozrástla a po miestnosti začali lietať stoličky, rozbité stoly a dokonca aj poháre, ktoré sa o všetko rozbíjali. Na hlavy nám padali črepiny a na niektoré som aj stúpala.

Vtom sa to okolo nás vyhrotilo a okamžite som pustila Arryn. Práve medzi nás dopadli traja muži na kopu a mlátili sa, zatiaľ čo sa k nim snažili dostať iní. Bola som od nej a Antonia úplne odrezaná. Arryn sa ku mne chcela hneď dostať, no zdvihla som ruku a zastavila ju.

„Dostaň ju preč!" požiadala som Antona a ten sa pozrel na mňa. „Dám si pozor. Mám bližšie hlavný vchod. Dostaň ju preč," zakričala som a už začínala ustupovať, aby som sa nezaplietla do bitky. Prikývol a hneď aj s Arryn odchádzal.

Nechcela som ju opustiť a nevedieť, či sa dostane preč v poriadku. No vzhľadom na okolnosti sme sa museli rozdeliť a naozaj som mala k hlavnému vchodu lepší prístup než oni.

Obrátila som sa na odchod a chcela sa čo najskôr dostať von. Predierala som sa ďalej, lenže bijúce sa telá a iní odchádzajúci ma tlačili znova späť. Nedokázala som sa ku dverám ani priblížiť a stále som bola od nich ďaleko. Pokračovala som však v ceste a nevzdávala sa. Potrebovala som sa dostať von.

Zrazu som však do niekoho nechtiac strčila a keď sa odsunul, dopadla som na zem. Zalapala som po dychu a spanikárila. Ak som sa dostala na zem v takejto chvíli, neveštilo to nič dobré. Preto som sa chcela čo najskôr postaviť, no nedokázala som to.

Plazila som sa ďalej k východu a dúfala, že si ma nikto nepomýli s kobercom alebo s vrecom, ktorý treba o niekoho šmariť. Kolená som mala od plazenia zodraté a šaty, ktoré som mala na sebe boli v momente špinavé. No pozerala som sa vpred a uvidela východ. Usmiala som sa, lenže vtedy ma niekto schytil za členok a potiahol. Skríkla som a obrátila sa na bok, aby som sa pozrela nad seba.

Zvrchu sa na mňa vyškieral nejaký vojak, ktorý si ma celú prezeral. „Ahoj, maličká. Stratila si sa?" zasmial sa a s krvavou tvárou a hnilými zubami. Vystrašila som sa a chcela som sa od neho dostať. Pozerala som sa na jeho vojenskú uniformu a dokonca aj odznak dôstojníka. „Pomôžem ti," potiahol ma viac za nohu a prešiel mi po nej dlaňou.

Kopala som ho voľnou nohou do hrude, do nôh a do čohokoľvek, len aby ma pustil. No nevzdával sa a stále sa ku mne dobíjal. Chytil ma za stehno a aj boky, aby si ma k sebe pritiahol. Bola som bezmocná a cítila, že som sa od nezmyselného bránenia vyčerpala.

Vtom som sa na neho vyjavene pozrela, keď ma zvieral jednou rukou a tou druhou si odopínal opasok na svojich nohaviciach.

Nemohla som uveriť tomu, čo sa dialo priamo predo mnou. Pevne ma držal za nohu a nechcel pustiť. A k tomu chcel spraviť ohavnosť, a to priamo uprostred preplneného hostinca!

Bála som sa.

Nevedela som čo robiť, ako sa brániť, keď vtom ho niekto zozadu schytil za golier a postavil na nohy. Muž sa prekvapene zatackal a skôr než sa stihol brániť, ho ten druhý obrátil a udrel tak silno, že sa s tresknutím zvalil na zem a stratil vedomie. Srdce mi búšilo tak rýchlo, až mi chcelo vyskočiť z hrude.

Muž sa mračil na vojaka v bezvedomí, no potom zdvihol nahnevaný pohľad ku mne. Pristúpil ku mne a postavil ma na nohy. Prekvapilo ma to. Vystrašene som sa na neho pozrela, pretože ma držal za ramená a zatriasol mnou.

„Čo to sakra robíš?" zavrčal vyčítavo a odsotil ma od seba. Nevedela som čo myslel a bola som taká prekvapená, že som nepovedala vôbec nič. Pozerala som sa mu do tváre a chcela sa poďakovať, no namiesto toho som zadržala dych.

Spoznala som ho.

Na neho by som nikdy nezabudla, pretože v tú noc sa postaral o to, aby som sa nikdy nedostala domov. Jeho vinou ma chceli zabiť a dokonca možno aj predať. Jeho prítomnosť ma natoľko prekvapila, že som si ani neuvedomila, že na neho vyjavene civiem a nehovorím.

S hrôzou som si však uvedomila, že ak som ho spoznala ja, spozná aj on mňa.

„Ďakujem," zamrmlala som a obrátila sa na odchod. Už som bola takmer preč, no schytil ma za ruku a surovo k sebe obrátil.

„Ako je možné, že si tu?" spýtal sa prekvapene a prezeral si ma.

„Ja-," odmlčala som sa a preglgla.

„Calem ťa mal predsa-," ako náhle to vyslovil, pochopil. Vytreštil na mňa oči. „Doriti," šepol. Využila som jeho zmätenie a kopla ho do nohy. Zanadával a v zlomku sekundy ma pustil. To som využila a upaľovala preč.

Už mi nezáležalo na tom, do koho vrazím alebo čo všetko zničím. Surovo som si predierala cestu až k hlavnému východu, aby som sa čo najskôr dostala von. Ako náhle som otvorila dvere, vyletela som von a bez toho, aby som sa obzrela, som utekala preč.

Šaty som si držala takmer pri brade, keď som bežala tmavými uličkami a ani som sa neobzrela, aby som sa uistila, že som sama. Ak by som to urobila, mohla by som stratiť drahocenný čas, a to som nemohla dopustiť. Nie, ak mi bol v pätách povstalec Adler.

Vonku bola hlboká noc a počas behu ulicami, som nestretla nikoho. Nevedela som, či to bolo dobré alebo zlé, nezáležalo na tom. Chcela som byť čo najskôr preč a najlepšie doma, kde by za mnou nikto neprišiel. Ani vojak, ani Adler.

Dobehla som mimo mesto do našej časti a prešla popod bránu. Už som len kráčala po tráve na našom sídlisku a vydýchla si, že som to zvládla. Pozrela som sa do diaľky na náš dom a videla, že on a aj všetky ostatné boli ponorené do tmy. Vydýchla som si a chcela ísť domov, no zrazu ma niekto chytil za ruku a surovo obrátil.

Srdce mi vynechalo zopár úderov, keď som sa pozrela do zúrivých Adlerových očí.

Ako ma tak rýchlo dohnal? Ako vôbec vedel kam bežať?

„Calem ťa nezabil," skonštatoval a priblížil sa ku mne. Vytrhla som sa mu, no neutekala, pretože by som aj tak neušla. Cúvla som. „Ušla si? Nie, nemožné! Jemu nikto neujde!"

„Adler, prosím, nechaj nech ti-."

„Čo!" skričal a zúrivo sa na mňa pozrel. „Vieš, kde je náš tábor a celé dni sa voľne pohybuješ po meste? Komu si to povedala?"

„Nikomu, prisahám!"

„Neverím ti!" Toto nebol obyčajný hnev. Naozaj mi chcel ublížiť. „Komu si nás prezradila? Kedy sa máme pripraviť na smrť?"

„Ty to nechápeš! Nikomu som nič nepovedala. Naozaj nie. Ja som-."

„Myslíš, že ti uverím?" zasmial sa a vytasil meč. „Nenávidím špehov," zavrčal a pohol sa ku mne, no znova som cúvla.

„Ak by som vás prezradila, už dávno by vás zabili!" skúsila som znova. „Nič som nepovedala. Prečo mi neveríš?"

„Pretože také ako ty poznám. Navonok sa tvárite ako milé a nevinné dievčatká, ktoré pri prvej príležitosti zradia," zavrčal a dokonca si odpľul na zem. „Ukážete pravú tvár a za peniaze ste ochotné zradiť aj vlastnú rodinu. Mňa tvoja nevinná tvár neoklame," zavrčal a namieril hrot meča na mňa. „Netuším, ako sa ti podarilo podviesť Calema, no zistím to. Po tom, ako ťa zabijem!" pohol sa ku mne a ja som bola pripravená utekať.

„Odlož to Adler!" ozval sa mocný a prísny hlas, za ktorým sme sa obaja obzreli. Adler zmeravel a s vytaseným mečom sa pozeral na jediného muža, ktorý ho dokázal zastaviť.

„Calem," šepol Adler a pozoroval ho, zatiaľ čo ja som sa s výdychom usmiala. Pozerala som sa na neho, ako s vražedným pohľadom v tvári ku mne pristúpil a chránil ma vlastným telom, zatiaľ čo sa pozeral priamo na Adlera. Ten si to všimol, no napriek tomu meč neskryl. „Vysvetli to," vyzval ho a Calem zdvihol bradu.

„Nemusím ti nič vysvetľovať!"

„Prečo žije?" Ukázal mečom na mňa a ja som sa tak bála, že som sa skryla za Calema. Všimla som si, ako ku mne inštinktívne zdvihol ruku, aby zabránil akémukoľvek útoku. „Mal si ju zabiť. Mal si sa o ňu postarať!" skričal, no Calem stále mlčal. „To si nám povedal. Že si ju zabil a koňa predal. To si povedal, Calem!"

„Viem, čo som povedal," odpovedal prosto. „Zmenili sa plány!"

„Myslíš, že ti uverím, že ušla?" zasmial sa. „Tebe nikto neujde. Nikdy!" zvolal a namieril k nemu meč. Calema to rozzúrilo.

„Čo si myslíš, že robíš?" zlostne k nemu pristúpil.

„Toto si pokašľal, Calem. Nedovolím, aby tábor vyvraždili kvôli tvojmu omylu. Zabijem ju a vôbec ma nezaujíma, že s tým nesúhlasíš!"

„Asi si zabudol na svoje miesto, Adler," zavrčal Calem nepriateľsky. „Uvedom si s kým hovoríš!"

„V stávke je tábor a naši ľudia. Nedovolím, aby to ohrozila!"

„A ja nedovolím, aby si sa jej akokoľvek dotkol!" zavrčal a všimla som si, že zaťal päste.

„Si môj vodca. V prípade, že tvoje konanie ohrozí našich ľudí, nebudem váhať." Zovrel meč pevnejšie v ruke a pohol sa vpred.

Myseľ sa mi zastavila a konala som spontánne. Mala som neuveriteľný strach a srdce som už od toľkého búšenia takmer necítila. No napriek tomu, keď som uvidela Adlera, ako sa snažil zraniť Calema, neváhala som.

Odstrčila som Calema a postavila sa pred neho. Priamo pred čepeľ, ktorá mi zastavila pred tvárou. Calem zalapal po dychu a Adler zostal nehybne stáť. Pozerala som sa mu do očí a necítila žiaden strach. Pominul v momente ako som sa postavila pred Calema a chránila ho vlastným telom.

Prešla chvíľa a ucítila som ruky okolo bokov, ktoré ma stiahli späť. Calem si ma obrátil k sebe a mračil sa. „Čo to robíš?"

„Fakt sa pýtaš?" zavrčala som a odstrčila ho, aby som sa postavila znova pred neho ako štít. „Doteraz som bola ticho, no ak sa ešte raz ku Calemovi priblížiš s tým mečom, ešte len spoznáš, aká nevinná dokážem byť!" zavrčala som a Adler nadvihol prekvapene obočie.

Calem ma znova schytil okolo pása a odtiahol pár krokov.

„Mal som to pod kontrolou! Prečo si sa predo mňa postavila? Čo by si urobila, ak by nezastavil?" zasyčal na mňa a vtedy som do neho buchla dlaňami.

„A ty si prečo len tak stál? Nebudem sa na to prizerať!"

„Nie. Pôjdeš okamžite domov," odsunul ma, no znova som sa odtrhla.

„Nikam nepôjdem," trvala som na svojom a pozrela sa znova na Adlera, ktorý už meč zložil. „Ak by som vás chcela prezradiť, kričala by som."

„To robíš."

„No nekričím o pomoc!" povedala som zúrivo a celá tvár mi horela. Triasla som sa od zlosti, a to som sa pred chvíľou ešte bála a mala strach. Všetko to bolo preč.

Obrátila som sa na Calema, lenže ten sa pozeral na Adlera. Bez slova sa na seba pozerali, až kým sa Adler nezačal smiať. Meč založil späť do pošvy za opasok a namiesto toho sa smial. Prekvapilo ma to.

„Prečo sa smeje?" spýtala som sa a Calem prevrátil očami.

„Pretože je to idiot. A ak čím skôr neprestane, dorazím ho," povedal výhražne a vtedy Adler so zdvihnutými rukami ustúpil.

„Pardon, ale je to niečo nové."

„Nové?" nechápala som.

„Áno. Nikdy som si nemyslel, že sa Calem takto zachová," povedal a utrel si oči. „Je to niečo nové," dodal a keď sa upokojil, pozrel sa na neho. Vzdychol si. „Prečo si to urobil, Calem? Prečo si ju nezabil?"

Hľadeli v tichosti na seba a nič nepovedali. Potom sa Calem pozrel na mňa.

„Nemohol som," povedal a nežne priložil ruku na moje líce. „Nedokázal som to urobiť."

„Ale-."

„Zachránila mi život v dedine, v ktorej sme boli pred pár týždňami," povedal a Adler sa na mňa pozrel. „Vedela, že patrím k povstalcom a aj tak zaútočila na kapitána a zachránila mi život. Odkedy som ju z tábora dostal, nikomu o nás nepovedala. Bola to ona, ktorá pomohla Mikovi počas šibenice."

„Čože?"

„Určite chápeš, že je to veľa informácií, ktoré v sebe drží a pritom mlčí. Mika zachrániť nemusela, no aj tak to urobila."

„Prečo?" spýtal sa a pozrel sa na mňa. Nepovedala som vôbec nič. Stále som bola omámená nehou v hlase, ako o mne Calem hovoril. Očervenela som, no aj tak som k nemu pristúpila. „Chápem," povedal Adler a Calem ma chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty.

Táto reakcia bola našou odpoveďou.

„Ak o nej v tábore povieš, zabijú ju," povedal. „Vieš to."

„Viem," prikývol. „Zo strachu nedovolia, aby žila."

„Neprezradí nás."

„Viem aj prečo," povedal a usmial sa na nás. Pustila som Calemovu ruku a namiesto toho som sa k nemu pritisla. Hneď ma rukou objal a pritiahol si ma na hruď. „Mal by som sa vrátiť. Za chvíľu sa tu budú pohybovať ľudia. Aj ty by si mal ísť," povedal a Calem prikývol. Potom sa zahľadel na mňa, a preto som sa odtiahla od Calema. „Neviem, či to je ozajstné alebo nie, aj tak ťa žiadam. Neprezraď nás. Kvôli Calemovi."

„Nie je to len kvôli nemu," povedala som a predtým ako som sa odvrátila, tak som videla jeho prekvapený výraz v tvári. Calem ma silno objal okolo pása.

Počula som ako Adler odchádzal a zostali sme uprostred lúky sami. Vedela som, že moje odhalenie spôsobilo medzi nimi problémy. Určite sa o tom ešte porozprávajú osamote v tábore.

Zacítila som bozk na vlasoch, ktorý mi vyčaril úsmev na tvári.

„Nechcel som, aby sa to niekto dozvedel tak skoro."

„Ani ja nie. Najprv som sa bála, no som rada, že to nakoniec dopadlo dobre," zamrmlala som a vzdychla si. Poobzerala som sa okolo nás a uvedomila si, že stále stojíme uprostred viditeľného miesta. Preto som sa od neho odtrhla a chytila ho za ruku. Prekvapil sa, no pochopil, keď som ho ťahala smerom k lesu.

Nechcela som, aby nás niekto videl. Horšie by bolo, ak by to bol niekto neznámy. To by som Calema nikdy neochránila.

„Ako je možné, že ste sa stretli?" spýtal sa, keď sme už boli pri lese. Preglgla som. „Kde si vlastne bola? Myslel som, že ťa počkám, ale ty si tu nebola."

Obrátila som sa v lese k nemu a pustila mu ruku. Nadvihol obočie a pozeral sa na mňa.

„Bola som... Pomohol mi," vydrankala som zo seba. Zamračil sa na mňa a chytil za boky. Preglgla som a pozerala sa mu priamo do očí, keď ma donútil cúvať.

„Pýtal som sa niečo," povedal, keď ma oprel o kmeň stromu a naklonil sa ku mne. Jeho dych som cítila na tvári a naozaj som sa snažila, nepozerať mu na pery. Ten pohľad, akým sa na mňa pozeral, bol spaľujúci a podlamovali sa mi kolená. Preto som povolila. Dostal čo chcel.

Len čo som otvorila ústa a začala hovoriť, okamžite sa začal mračiť, no ani raz ma neprerušil. Aj keď som videla, že sa premáhal. Keď som hovorila o vojakovi, ktorý sa ma snažil zneužiť, zatínal sánku a zhlboka sa nadýchol, no mlčal.

Zaujímal ho aj Antonio. Možno som prezradila viac než som chcela.

„Ak sa ťa dotkne, zabijem ho," zasyčal, keď som dohovorila a on odvrátil pohľad. Akoby sa pozeral priamo do hostinca a zabíjal aj na diaľku.

„Nič mu nedovolím," usmiala som sa a chytila ho za kabát, no stále sa na mňa nepozrel.

„Aj tak to urobím," zdôraznil a pozrel sa na mňa. Červenala som sa. Zdvihol ruku a pohladil ma po tvári. Sledoval pohyb svojich prstov, až kým sa nezastavil na mojich perách.

Prešiel mi po nich palcom a dokonca mi ich aj pootvoril. Mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách.

„Chcem, aby si tu na mňa čakala každú noc," povedal zrazu vážne a pritom mi hľadel do očí. „Chcem vedieť, že si v poriadku," dodal a ruku pritom nespustil.

„Naozaj je to len kvôli tomu?" šepla som a jeho stisk zosilnel.

„Nie," odpovedal a pobozkal ma.

Rukami som zovrela jeho kabát a pritisla sa k nemu. Perami pootvoril moje a jazykom vošiel do mojich úst. Objavoval každý kútik mojich úst a spúšťal vo mne výbuchy slasti. Neudržateľne som sa prehýbala dozadu, keď Calem presunul svoju ruku na moju šiju, hladil ma a zároveň trochu stisol. Naše telá sa spájali, tajomne skĺzajúce po sebe ako stúpajúci oheň.

Oprela som si ruky o jeho hruď a cítila jeho rýchly pulz. Náš bozk vo mne prehlboval túžbu a vyvolával silné pocitové výbuchy. Perami pomaly prechádzal po mojich a zanechával sladké mravčenie. Vzdychla som si od rozkoše a nežne mu zahryzla do pery.

Zovrel ma pevnejšie a neodťahoval sa. Boli sme to len my dvaja. A nikto iný.