Myslela som si, že som meškala dosť dlho na to, aby sa o mňa rodičia začali báť. No keď som sa vrátila, všetci boli spokojní a ani si nevšimli, že som prišla uprostred noci. Preto som odišla rýchlo do svojej izby, v ktorej som sa zatvorila.

Nespala som celú noc. Nemohla som prestať myslieť na Calema a na to, čo mi povedal. Čo muselo byť určite klamstvo. Kráľovskí vojaci by nikdy neplienili malé dediny len tak bezdôvodne. Áno. Určite to musel byť omyl a len ma chcel oklamať, aby som mu dala pokoj. Určite mi chcel len ublížiť a moje slzy ho tešili. Predsa len, odišiel naozaj rýchlo.

Ráno som sa pred príchodom do kuchyne tvárila ako keby sa nič nestalo. Ako keby som v noci nenašla tábor povstalcov a ani, že ma ich vodca odtiaľ dostal. Rozhodla som sa, že aj napriek tomu, že som ničomu čo mi povedal neverila, chcela som si to overiť. Neklamal by len tak. A ak zistím, že mi klamal, Viktor bude prvý, komu oznámim, kde sa tábor povstalcov nachádzal.

„Niečo mi ušlo?" spýtala som sa všetkých, keď sedeli v kuchyni. Viktor mal na tvári úsmev a len mykol plecom.

„Viktor sa znova pridal do služieb kráľa," oznámila mi mama nadšene. Nadvihla som obočie a znova som sa na neho pozrela.

„Naozaj? To je dobrá správa."

„Včera som stretol svojho bývalého veliteľa. Keď som mu povedal, že som znova v meste, neváhal a odporučil ma nadriadeným. Dnes by som sa mal znova hlásiť. Znamená to však, že nebudem často doma."

„S tým sa netráp, synak," potľapkal ho otec po pleci. „Dôležité je, že máš znova prácu, ktorá ťa zaujíma. Dúfam len, že urobíš vo svojej práci všetko, aby si pochytal tých všivavých povstalcov!"

„Samozrejme, otec. To je moja prvoradá práca," vyhlásil, no nepočúvala som ho. Nechcela som znova počúvať, ako ich nenávideli a ani čo všetko im vzali. Ja som bola pritom tiež.

Odišla som za Arryn. Celú noc a aj ráno som premýšľala, či jej o tábore povstalcov a o vodcovi poviem. Nepovedala som jej ani pravdu, ako som sa v našej dedine dostala do bezpečia mimo dedinu. Trápilo ma, že som pred ňou chcela tajiť niečo viac. No musela som. Nechcela som ju ohroziť.

Držali sme sa za ruky, keď sme sa prechádzali po plnej ulici a prezerali si stánky a výklady obchodov. Už sme mali viac času než včera a mala som aj lepšiu náladu. Preto som sa jej naplno venovala a hodnotila všetko, čo hovorila alebo mi ukazovala.

„Mali by sme si kúpiť nové oblečenie. A aj šperky. Topánky a klobúky," menovala a ukazovala na prstoch. Smiala som sa a krútila hlavou.

„A kde na to chceš vziať peniaze?"

„Mama mi dala," vyhlásila pyšne s rukami v bok. „Vysvetlila mi, že musíme do mesta zapadnúť, a preto mám kúpiť nové veci. Tá práca, ktorú si až príliš rýchlo v reštaurácii našla, nám dá viac peňazí, než som čakala. Môžeme si to dovoliť."

„Viktor sa znova pridal medzi vojakov kráľa," povedala som a ona uznanlivo prikývla. „Otec to pôjde ešte dnes skúšať do mesta."

„Nechce sa k nim tiež pridať?"

„Na to nevie tak dobre narábať so zbraňami," usmiala som sa a ukázala jej biele šaty pri jednom stánku. Hneď si ich začala obzerať, no zaujali ju aj červené, ktoré viseli vedľa nich. „Viktor povedal, že chce chytiť povstalcov."

„Nečudujem sa. Sú to nemilosrdní a krutí ľudia. Nikoho by nenechali nažive," vysvetlila a odvrátila sa. „Nezaslúžia sa nikoho pozornosť. Ani tú našu."

„Máš pravdu." Odvrátila som sa a tvárila sa, že ma zaujali klobúky, na ktoré som však vôbec nevidela, pretože som bola myšlienkami inde.

„Ale premýšľala som nad nimi," priznala sa a znova zaujala moju pozornosť. „Z nejakého dôvodu sa kráľovi museli postaviť, nie? Premýšľala som nad ich dôvodmi."

„Na čo si prišla?"

„Na nič," zasmiala sa a vyplazila mi jazyk. „Nič užitočné mi nenapadlo. Na to vedia odpovedať len oni sami."

„Myslíš, že majú dôvod, pre ktorý ho zradili?"

Prikývla.

„Inak by proti nemu predsa neštvali celú krajinu a neprotestovali pri každej príležitosti," naklonila sa šeptom ku mne. „Na ich vodcu je vypísaná rozprávková suma," ukázala pohľadom na stenu oproti nám, kde boli vyvesené všelijaké plagáty. Na jednom z ich bol veľkým písmom titulok: VODCA POVSTALCOV. Pozerala som sa na mužov obraz a ničím sa na skutočného nepodobal.

„To je naozaj veľa," vyvalila som oči nad sumou. Za také peniaze by som si mohla dovoliť kúpiť aj vilu. Možno dve aj pre Arryn.

„Aj tak ho nechytia," zhodnotila s povzdychom. „Podľa mňa je vodcom z nejakého dôvodu. Nikdy by ho nechytili."

„Čo myslíš, že im chýba, keď sa vzopreli?" spýtala som sa a pozrela sa na ňu. „Musí im predsa niečo chýbať."

„Neviem, zlatko," povzdychla si. „Na to by si sa mala spýtať jedného z nich. Lenže to ti neodporúčam. Sú to krutí ľudia a nemajú s nikým zľutovanie. Asi by ťa v okamihu zabili," povedala a vošla do obchodu, kde som ju však nenasledovala.

Áno. Keď ma v noci povstalci zajali, chceli ma zabiť, pretože si mysleli, že som bola špeh. Vzhľadom na okolnosti som ich strachu o bezpečnosť svojich ľudí rozumela. Chránili sa a ak kvôli tomu mali obetovať môj život, urobili by to. Calem im v tom však zabránil a riskoval všetko, aby ma odtiaľ dostal.

Musela som vedieť prečo.

„Arryn?" oslovila som ju, keď som otvorila dvere a nazrela dnu. Už mala okolo krku nejaký šál a prirovnávala si ich k šatám. „Musím ísť niečo vybaviť. Uvidíme sa doma," oznámila som jej a bez toho, aby sa ma pokúsila zastaviť, som odišla preč.

Keď som si niečo zmyslela, bolo nemožné ma odhovoriť. Ani som netušila prečo, ale malá časť zo mňa jeho slovám verila. Zachránil ma predsa. Dvakrát! Krutý a nemilosrdný muž by to neurobil.

Pri jednom stánku som sa predavača spýtala, kde nájdem knižnicu a odkázal ma na hlavné námestie. Vraj mám hľadať veľkú bielu budovu. Na námestí bola len jedna taká budova, ktorá mi prezradila, že som bola na správnom mieste. Vedela som, že knihovníci boli veľmi múdri ľudia. Poznali takmer všetky tajomstvá krajiny a dokonca aj také, ktoré siahali hlboko do minulosti. Ak by niekto o povstalcoch niečo vedel, tak práve oni.

Vošla som dnu a moje kroky sa ozývali v takej obrovskej miestnosti veľmi nahlas. Celá knižnica bola totiž jedna veľká a dlhá miestnosť. Po stranách boli regály s knihami a v strede miestnosti veľa lavíc s lavicami, za ktorými ľudia sedeli a čítali si. Pozrela som sa nahor a videla krásne vysoké okná, ktoré mali farebné sklá. Zobrazovali rôzne postavy a krajiny. Dokonca bolo hore aj poschodie, no len pri kraji. Videla som ďalšie lavice a aj regály, pod oknami.

Toľko kníh.

Ani celý život by mi nestačil, aby som ich všetky prečítala.

Postupovala som bližšie a obzerala sa. Vôňa starých kníh bola úplne všade. Príjemná vôňa, ktorá mi nikdy nevadila, no ani som ju nevyhľadávala. Začínala som toto rozhodnutie ľutovať.

Zaujala ma stena, na ktorej bola vyobrazená mapa našej krajiny. Postavila som sa k nej a pozerala na ňu. Naša krajina, Emerraine, sa nachádza v strede kontinentu Warset. Obklopovali nás mnohé krajiny, s ktorými sme bohužiaľ nemali dobré vzťahy. Nerozumela som politike, no keď som niekedy počúvala rodičov rozprávať sa o tom s Viktorom, domyslela som si, že mierové stretnutia nedopadali podľa predstáv. Zatiaľ som však o žiadnej vojne nepočula, tak to zrejme do takej situácie nevyostrilo.

Ako tak priateľské vzťahy sme mali s krajinou Atmos, ktorá bola od nás na sever. Jedine s jeho kráľom sa dalo rozprávať bez toho, aby z toho vznikol medzinárodný konflikt.

Zaujímalo by ma, čo náš kráľ a krajina urobila, že sme si všetkých znepriatelili.

Čítala som v knihách také veci, ktoré mi nepovedali vôbec nič. Samá história, ktorú som z rozprávania ostatných poznala a ktorá mi nič nové nepriniesla.

Sklamane som odchádzala znova preč. Netušila som, čo presne som očakávala. Nemohla som si predsa myslieť, že budú v knihách napísané dôvody zrady kráľovstva. Ani vypísané mená tých, ktorí proti nemu stáli. Ak som sa chcela podobné veci pýtať, musela som ísť priamo k zdroju.

Zostala som stáť pri vchode do knižnice a pozorovala ľudí na námestí. Prechádzali sa alebo niekam odchádzali. Nikoho som nepoznala, no zamyslela som sa, či medzi nimi neboli aj povstalci. Pri prepadnutiach mali na tvárach masky, takže by ich nespoznali ani vojaci takto uprostred mesta. A čo obyčajní ľudia? Veď tých nikto nepozná. Mohli by prísť do mesta a ísť ulicami s ostatnými. Mohli by začať nový život. Vmiesiť sa do davu a nikto by si nikdy nepomyslel, že patrili k povstalcom.

Napriek tomu zostávali radšej v lesoch a boli v podmienkach horších ako ktokoľvek z nás. To som chcela pochopiť.

Obrátila som sa ku dverám a pozrela na veľký plagát, vyvesený pri dverách. Veľkými písmenami boli na papieri napísané zákony, najprísnejšie a najdôležitejšie v celej krajine:

1. Stýkanie sa s ktorýmkoľvek povstalcom je zakázané.

2. Skrývať a ochraňovať povstalcov, je trestuhodné.

3. Napomáhanie a ukrývanie povstalcov, sa trestá smrťou.

4. Pri stretnutí akéhokoľvek povstalca je povinnosťou každého ho nahlásiť a odovzdať spravodlivosti.

5. Ten, kto sa vzoprel kráľovej vôli, je považovaný za povstalca.

Zákony som poznala. Keď som bola malá, prišli do našej dediny vojaci a všetkých nás s nimi oboznámili. Musel si ich vypočuť každý občan dediny. Bez výnimky. Ako dieťa som počúvala slová a vety, ktorým som nerozumela, no musela som si ich zapamätať. V tých časoch som nerozumela, prečo proti nejakým ľuďom vyhlásili takéto zákony. Pýtala som sa potichu samej seba, čo také urobili, že ich všetci nenávideli.

Lenže potom napadli moju dedinu. Zabili ľudí, ktorých som poznala a aj tak ma práve ich vodca zachránil. Dvakrát. To sa nedalo ignorovať, aj keď som chcela.

Po zvyšok dňa som sa s nikým nehovorila, ani s Arryn. Bola som zatvorená vo svojej izbe s knihou v lone, ktorú som mala otvorenú, no nečítala ju. Pozerala som sa von oknom smerom k lesu a videla tábor. Videla povstalcov, ktorí v ňom žili. A videla som vodcu, ktorý tam bol. Na ktorého som myslela celý deň. Mala by som zabudnúť. Bol to veľmi nebezpečný človek a mala by som byť v prvom rade rada, že som sa odtiaľ dostala živá. Nemalo by ma to tam ťahať. Nemala by som chcieť vidieť ho znova. Nemala.

No chcela som.

O polnoci som vyšla z domu. Obliekla som si hnedé šaty s dlhým rukávom a vyšla potichu z izby. Naaranžovala som si posteľ, aby to vyzeralo, že v nej spím, ak by ma niekto prišiel skontrolovať. Cítila som a rozum mi hovoril, že som blázon. Že konám bezmyšlienkovite a najhlúpejšie. Bola som spontánny typ človeka a keď som si niečo zaumienila, nedokázala som s tým nič robiť. Nemohla som tomu zabrániť.

Vyšla som von a kráčala k lesu. Ani som sa neobzrela, či ma niekto nevidel. Len som kráčala ďalej a ani som netušila, v čo som dúfala.

Zastavila som sa na kraji a poobzerala sa.

Les bol tichý, až priveľmi. Možno to bolo tým, že som naposledy prišla skoro. Síce bola noc, no stále som počula zveri. Vtáky, sovy či netopiere. Teraz som nepočula nič. Len prázdnotu a ticho, do ktorého som vstúpila.

Obklopila ma tma a nervózne som sa obzerala okolo seba. Kráčala som ďalej, no mala som koniec lesa stále na zreteli, aby som ho našla. Musela som ho nájsť.

V niečo som dúfala.

V niekoho.

Vtom som začula kroky. Naplašila som sa a obzrela sa, no nikoho som za sebou nevidela. Znova som začula kroky, tak som sa obzerala na všetky strany, aby som našla čo som počula.

„Myslel som, že do lesa už nikdy nevstúpiš," ozval sa hlas a tentoraz som zvrtla pohľad k stromu. Opieral sa oň ramenom a držal v ruke dýku. „Lenže ty si natoľko hlúpa, aby si sa vracala," dodal a zdvihol ku mne pohľad.

Bol to ten najkrajší muž, akého som kedy videla. Aj v tme som dokázala vidieť jeho krásne modré oči, ktoré sa pozerali na mňa. Keď tam tak stál, opretý širokými ramenami o strom, všimla som si znova jeho výšku. Aspoň o hlavu a pol vyšší než ja. Naozaj som pri ňom vyzerala ako drobček.

„Čo tu chceš?" zavrčala som nepriateľsky, no vôbec sa mi nepáčil vlastný hlas. Triasol sa mi, akoby sa bál. Aspoň som si myslela, že je to strach. Dúfala som.

„Uisťujem sa, že do lesa nevstúpi armáda, aby nás prepadla," povedal a na okamih som prestala dýchať.

„Bol si tu celý deň?" spýtala som sa takmer šeptom. Mlčal, čím ma ešte viac prekvapil. „Ak si sa bál o vaše životy, v prvom rade si ma odtiaľ nemal dostať."

„Viem, no aj tak som to urobil."

„Len kvôli tomu, že si veril, že nie som špeh?" prskla som so smiechom. „Také niečo si predsa riskovať nemohol."

„Ako vidíš, urobil som to," povedal a priblížil sa ku mne. Vidieť ho bližšie mnou zamávalo viac než som si myslela. Bijúce srdce som si prestala všímať.

„Prečo?" šepla som a preglgla. Ani som nechcela počuť odpoveď. Tá neprichádzala. Mlčal a len sa na mňa pozeral. Lenže čo to bol za pohľad?

Privádzal ma do rozpakov a červenala som sa.

„Dnes som bola v knižnici," ozvala som sa bezmyšlienkovite. S posmechom sa odvrátil.

„Ak si sa chcela pýtať, vybrala si si najhoršie miesto. Mala si skúsiť hostince či krčmy. Dokonca aj v nevestincoch by si sa dozvedela viac."

„Čože? Tam by som nikdy-."

„Nevošla? To je chyba. Jedine tam si mala šancu," povedal a pristúpil ku mne. S úsmevom na tvári. „Čo si chcela vôbec vedieť?"

Preglgla som. „Do toho ťa nič nie je."

„Možno," prižmúril oči a premeral si ma. Odstúpila som od neho a netušila čo robiť. Mala by som utekať. Mala by som kričať a všetkých upozorniť, že som našla vodcu povstalcov. Možno by ma odmenili. Bola na neho vypísaná rozprávková suma. Mala by som sa dobre a naozaj by som už nikdy nemusela pracovať.

No nič z toho som neurobila. Pristúpila som k nemu.

„Čo si myslel tým, že kráľovskí vojaci plienia malé dediny, ktoré nie sú ničím prospešné?" spýtala som sa a zahľadel sa mi do očí. „Čo si myslel tým, že sa postarajú, aby môj pobyt v Kadathe bol posledný? Že to oni nás napadli?"

Ani som netušila ako veľmi som chcela počuť pravdu. Ako veľmi mi na nej záležalo.

Bola som zmätená. Z neho som bola zmätená. Poprel všetko, čo som o povstalcoch vedela. Čo mi o nich hovorili. Všetko poprel jediný človek. Nemohla som to nechať tak.

„Potrebujem vedieť pravdu," dodala som a dívala sa priamo na neho.

Mlčal a nehovoril vôbec nič. Naposledy mi to vykričal do tváre. Až sa mi zdalo, že to bola všetko len jeho hra, ako ma zabaviť a myšlienkami zmiasť. No bol tu. Celý deň čakal a sledoval, či pre nich prídu vojaci. Predsa len, mňa dostal von. Musel sa uistiť, že im nehrozí nebezpečenstvo. Odo mňa.

„Bola to pravda," ozval sa po chvíli. Zhlboka som sa nadýchla.

„Prečo? Ako?"

„Kráľ a ani jeho vojaci nie sú takí, akí si si myslela. Sú to monštrá a chcú jediné. Moc a peniaze," povedal zrazu prísne. „Nepozerajú sa na životy obyčajných ľudí. Nezaujímajú ich. Chcú si len upevniť svoje postavenie a je im jedno, akým spôsobom toho docielia."

„Takže vtedy v našej dedine, keď prišli a chceli sa ubytovať..."

„Ich plán a úloha bola vyhladiť vás," prikývol. Slzy som nezastavila. „Kráľ chce mať svojich ľudí pod kontrolou. Lenže to nevie robiť, keď sú roztrúsení po celej krajine, kde na nich nedokáže dozerať. Čím ďalej dediny sú, tým menšiu moc má. Preto vojaci chodia do najvzdialenejších dedín a ničia ich. Najviac malé dediny, ktoré nijako neprospievajú do jeho moci a najmä, sú postrádateľní."

Odvrátila som pohľad a prehltla slzy a vzlyk. Chcela som počuť pravdu, no podobné slová som naozaj neočakávala.

„Kvôli moci?" spýtala som sa zachrípnuto.

„Kvôli moci."

„Takže preto ste sa mu... no... postavili," povedala som a znova sa na neho pozrela. „Ľudia v tábore..."

„Sú tí, ktorí prišli o svoje domovy. Tí, ktorým sa podarilo utiecť. Nie sme sami," povedal a znova sa ku mne priblížil. „V tejto krajine sú ľudia, ktorí o jeho plánoch vedia a chcú s tým niečo urobiť. My s tým chceme niečo urobiť. Nemôžeme dovoliť, aby taký bastard ovládal naše životy. Nedovolíme to," povedal a ja som sa neodvážila odvrátiť pohľad. „Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo v tvojej dedine, Tatiana," oslovil ma, až mi zovrelo srdce. „Práve sme prechádzali a keby sme nezasiahli, zomreli by ste všetci," dodal a dokonca sa na mňa ľútostivo pozrel.

„Lenže teraz z toho všetci obviňujú vás," šepla som a hľadela mu priamo do očí. „Všetci si myslia, že len pustošíte a zabíjate. To všetko však robí samotný kráľ a jeho vojaci."

„Niekoho z toho viniť musia," pokrčil plecami. „Neočakávame vďaku a ani ju nechceme. Tí, ktorí vidia a vedia, čo je kráľ zač, poznajú pravdu. Takým pomôžeme, no pomôžeme aj tým, ktorých to čaká. Táto krajina nie je len jeho. Je aj naša. Naším domovom. Nemôžeme dopustiť, aby ju zničil hajzel, ktorý si ju neváži."

Počuť pravdu bolo pre mňa zničujúce. Mala som možnosť jej neuveriť, no to neprichádzalo do úvahy. Pozerala som sa mu do očí, do tých vážnych očí, ktoré na mňa hľadeli a vedela som, že neklamal. Takéto niečo by si nevymyslel. Prečo by to robil?

Zodpovedal mi všetky otázky. Tie ženy a deti, ktoré určite v tábore boli, hľadali domov. Hľadali útočisko, pretože prišli o domovy, o ktoré ich obral samotný kráľ. Mohli urobiť čo my. Odísť a začať v novej dedine, v novom meste nový život. Žili by však v klamstve a v nekonečnom strachu, že sa to môže zopakovať.

Takú pravdu som nemohla a najmä nechcela ignorovať.