Naozaj som hneď oľutovala, že som vošla do lesa a úplne sama. Ak by som vzala Arryn, nestratili by sme sa a aj keby áno, boli by sme spolu. Nebola by som sama a nemusela čeliť nejakému mužovi, ktorý je, ako sa zdá, veľmi krutý. Civela som na muža predo mnou a dúfala, že si robí žarty.

„Č-čo chcete so mnou urobiť?" spýtala som sa a cítila, že sa za chvíľu rozplačem.

„Nič dobré, to mi ver," zasmial sa muž a niektorí sa k nemu pridali. So strachom som sa obzrela. To mi naozaj nikto nepomôže? Naozaj som vyzerala ako špeh?

„Nič som neurobila," pokúsila som sa obhájiť. „Stratila som sa."

„To ti nikto neuverí!"

„Je to pravda!"

„Kravina!"

„Neklamem!" trvala som na svojom. „Len som sa išla prejsť. Zastavila som sa p-pri potôčiku a zas-zaspala som. Nevedela som nájsť cestu späť. Stratila som sa," koktala som a zdalo sa mi, že moje slová nemali význam. No podstatu vystihli.

„Tak dosť!" skríkol jeden a vlepil mi facku, po ktorej som spadla na zem. Z očí mi vyšli slzy. „To tvoje predstierané fňukanie ti nepomôže!"

Po facke mi zaľahlo v ušiach. Zvnútra líca som dokonca zacítila krv. Slzy mi tiekli po tvári, no stále som sa nevzdávala. Nemohla som sa len tak vzdať a nechať sa obviňovať.

„Toto robíte? Zabíjate nevinných?" skríkla som a ani som sa na nich nepozrela. „Reči o vás sú pravdivé!" vyriekla som bezmyšlienkovite a bez obavy z následkov. Na malý moment dokonca zavládlo ticho, až som sa zdesila.

„Ty jedna malá-!" zavrčal muž a už som sa pripravovala na výprask, no niekto ho predbehol.

„Čo sa tu zas deje?" spýtal sa znudený hlas z diaľky. „Vy hajzli. Chcem spať a nie sa tu s vami srať!" zavrčal a dokonca si nahlas zívol. Zmeravela som a srdce mi bilo veľmi rýchlo.

„Konečne si tu."

„Kde ste ju vzali?" povedal prísne a jeho hlas bol blízko. Zastavil sa.

„V lese. Špehovala nás," odpovedali mu a ja som prevrátila očami. Nemala som chuť brániť sa a rozhodne som to nehodlala robiť pred ich vodcom.

„Našli sme ju neďaleko. Určite išla našu polohu vyzvoniť do mesta."

Rozostúpili sa okolo mňa a dovolila som si im pozrieť len na čižmy.

„A to ste ju museli priviezť práve sem?" zavrčal na nich nepriateľsky. „Mali ste sa jej zbaviť v lese a nie ju sem ťahať! Čo keď s niekým bola?"

„Nie, nebola. Sledovali sme ju nejaký čas," čože? „Je tu úplne sama."

„Skvelé a teraz je to môj problém," znova zavrčal. Naozaj mal v hlase zlosť. „Čo s ňou chcete urobiť?"

„Napadlo mi predať ju. Dostali by sme za ňu obrovský balík," zasmial sa niekto.

„Myslíte, že by ju niekto kúpil?" spýtal sa pochybovačne.

„Veď sa pozri sám," povedal muž a surovo ma postavil na nohy. Bránila som sa, no vtom ma sotil dopredu a mala som čo robiť, aby som sa nepotkla a nespadla. Zostala som stáť pred ich vodcom. Stále som sa však bála k nemu zdvihnúť pohľad.

Tvár som mala od sĺz, vlasy sa mi lepili na mokré líca a určite som bola celkom špinavá. Nehovoriac o ostatných častiach tela. Vyzerala som hrozne.

„Nemám na teba celú noc," zavrčal hlas a vtom ma schytil za bradu a donútil, aby som sa na neho pozrela. Zalapala som po dychu a bála sa, čo bude nasledovať, lenže vtedy som sa na neho zahľadela.

Na jeho tvár s jemným strniskom. Na pevné pery, nos, lícne kosti. Čierne vlasy, ktoré mal strapaté. Nádherné modré oči, ktoré na mňa hľadeli.

Spoznala by som ho kdekoľvek. Aj keby mal na tvári masku, vedela by som, že to bol on. Nikdy by som nedokázala zabudnúť. Ani keby som chcela.

Vtedy som si uvedomila, že na mňa tiež civel. Vlastne v okamihu, ako sa naše pohľady stretli. Nedokázala som rozoznať čo to bolo za emóciu, no určite bol prekvapený. Opatrne moju tvár pustil. Nie tak surovo, ako predtým.

„Je pekná, čo?" zasmial sa muž vedľa neho.

„To áno," odpovedal po chvíli. Nemohla som uveriť, že som aj napriek situácii cítila rozpaky a očervenela. Dúfala som, že to vďaka tme nepostrehol. Uvedomila som si však, že sme na seba v tichosti civeli pridlho a ostatní začínali byť nevrlí. Všimol si to a odvrátil pohľad.

„Takže predať? Nezdá sa mi, že by sme mali podporovať otroctvo. Čo keby sme s ňou urobili niečo iné?" zaškeril sa a niekto sa zasmial.

„Čo si ju chceš vziať do postele?" zavrčal ženský hlas. Obzrela som sa k nej. Vôbec som si ju doteraz nevšimla. Stála neďaleko od neho a mala tiež na tvári masku. Lenže to nebolo to, čo ma prekvapilo.

Pozrela som sa so strachom na neho, lenže on prevŕtaval pohľadom ju.

„Možno," zavrčal a premeral si ju. Očervenela som a snažila sa to rýchlo skryť. „Koľko kráľových špehov sa dostalo až k nám, Adler?!" spýtal sa a obrátil sa na mladého muža, ktorý stál pri mne. Ten, ktorý hovoril najviac a predtým ma aj chytil, keď som chcela utiecť.

„Mám pocit, že osem," pomykal plecami. Vytreštila som na neho oči.

„A koľkým sa podarilo zdrhnúť?"

„Žiadnemu. Všetkých sme dostali!" zvolal iný.

„Boli to prevažne mladí muži, ktorí sa nás snažili oklamať, a potom ušli, aby nás prezradili. Všetkých sme zabili," zvolal vodca a usmial sa. Pozrel sa na mňa. „Vyzerá to tak, že zmenili stratégiu a tentoraz poslali nevinné dievča. Múdre, no absolútne zbytočné," prezrel si ma, až som preglgla. Ten pohľad sa mi rozhodne nepáčil.

„Takže ju zabijeme?"

„Presne tak," povedal a vtedy sa ku mne tesne priblížil a prísne mi hľadel do tváre. „Ale predtým, sa porozprávame."

Keď ma schytil za ruku, vzpierala som sa. Najviac ako som vedela. Lenže jeho zovretie bolo prisilné a nemala som šancu.

Odišli sme od tých zopár povstalcov, ktorí v tábore boli a vláčil ma niekam do tmy. Obzrela som sa za nimi a možno hľadala pomoc, no žiadnu som v ich tvárach nevidela. Smiali sa a uškŕňali, akoby túto situáciu zažívali viac krát. Adler to povedal. Presne osemkrát.

Pozerala som sa okolo seba a hľadala nejakú zbraň alebo hocičo, čo by mi pomohlo uniknúť. No bola taká tma, že som nevidela vôbec nič. Aj kvôli slzám, ktoré mi doteraz zmáčali oči.

Prišli sme až na koniec tábora a mierili do nejakého prístrešku. Uvedomila som si, čo chcel urobiť a aj čo navrhla tá žena. Budem zneužitá a následne zabitá? S takým osudom som sa nechcela zmieriť. Nikdy.

Otvoril dvere a surovo ma sotil dnu. Mala som čo robiť, aby som sa vnútri nezvalila na zem. Ak by som skončila na zemi, bol by to môj koniec. Zatackala som sa, ale rýchlo som našla rovnováhu a odstúpila som od dverí, aby som sa pozrela späť na vodcu. Zatvoril za sebou dvere a obrátil sa ku mne.

„Nech sa pokúsiš o hocičo, budem sa brániť do posledného dychu," zavrčala som a aj keď som mala stále zviazané ruky, myslela som vážne každé slovo. Ak som mala zomrieť, tak aspoň v domnení, že som pre svoju záchranu urobila všetko.

Na jeho tvári sa objavil úsmev. Odzbrojujúci úsmev, ktorý ma úplne položil. Nemohla som odtrhnúť zrak a už vôbec nie sa pohnúť.

Lenže vtom ku mne urobil krok a pritom vytiahol dýku. Zareagovala som rýchlo a rozbehla sa po miestnosti. Schytila som stoličku, ktorá v miestnosti bola a zdvihla ju do vzduchu akoby to bola zbraň. Jediná, ktorú som mohla použiť. Jeho úsmev potemnel, no aj tak sa ku mne pohýnal.

„Nepribližuj sa!" zvrieskla som a zvierala stoličku v nepohodlnej polohe v rukách. Keď bol odo mňa na pár krokov, zdvihla som ju, aby som ho ňou udrela, no rýchlo mi ju vyrazil z ruky a načiahol sa ku mne. Rozbehla som sa okolo neho a postele a išla ku dverám, no zozadu ma ľahko schytil okolo pása a nadvihol.

Skríkla som a ucítila, ako som z celej sily dopadla chrbtom na posteľ. Cítila som kožušiny, ktoré boli porozhadzované po posteli. Pozrela som sa nad seba a udierala ho zovretými päsťami.

„Prestaň," varoval ma a snažil sa uhýbať pred mojimi rukami. Nevzdávala som sa. Mala som v očiach slzy a udierala prakticky naslepo, no nechcela som zomrieť. Nie takto.

V tej chvíli si na mňa rozkročmo sadol, na stehná a ruky mi jednou rukou pridržal nad hlavou. Keď som uvidela ako sa približoval ku mne, zhrozila som sa.

„No tak, drobček, to stačí. Ublížiš si," šepol mi zrazu pri tvári a na okamih som stratila dych a prestala sa hýbať.

Otvorila som oči, aby som sa na neho pozrela a videla mu to v očiach. Spoznal ma. Vedel kto som. Inak by ma tou hlúpou prezývkou nenazval. Keď som sa mu pozrela do očí, už nebol prísny a ani hrôzostrašný, ako doteraz. Pozeral sa na mňa s takou nehou, až som sa čudovala, že to bol rovnaký človek.

Prerývane som dýchala a snažila sa všetko spracovať. Nechal nech sa upokojím a až potom povolil zovretie mojich rúk. Cítila som, ako mi krv začala znova prúdiť cez dlaň až po prsty. No stále ruky neodtiahol.

„Znova zdvihnem nôž. Buď taká dobrá a nekrič," neposmieval sa mi. Vážne mi hľadel do očí a uisťoval sa, že som pochopila. Prikývla som.

Keď som uvidela nôž, mykla som sa a začala znova rýchlo dýchať, no nekričala som. Nemohla som poprieť, že som mala strach. Načiahol sa ku mne a vtedy som silno zatvorila oči a mykla hlavou do boku. Zacítila som, ako mi zovrel zápästia a nakoniec som ucítila, ako mi ich uvoľňuje. Znova som oči otvorila a ruky povolili.

Odtiahol sa odo mňa, no stále na mne sedel. Pozrela som sa so slzami nad seba a zdvihla už voľné ruky. Zmätene som sa na neho pozrela, ničomu som nerozumela. „Myslela si si, že ťa chcem zabiť?" spýtal sa ma a prebodával pohľadom. Nebol to vražedný a ani prísny pohľad, akým sa pozeral tam vonku. Hneď ako vošiel do miestnosti, vytratil sa.

„Áno," šepla som a nedokázala od jeho očí odtrhnúť pohľad. Nevyzeral, že by ho to prekvapilo, no ani že nahnevalo.

„Neurobil by som to," povedal potichu.

„Ale ostatným si povedal-."

„Mal som v pláne zabiť špeha," prerušil ma. „Si špeh?" uistil sa a hneď som začala krútiť hlavou. Myklo mu kútikmi úst. „Tak v tom prípade nemám dôvod ťa zabíjať."

„Čo teda chceš robiť?" Čudovala som sa, že mi vôbec rozumel, čo som hovorila. Môj hlas som ledva počula sama, nie ešte aby ma počul on.

„Dostanem ťa odtiaľto," ako náhle to povedal, postavil sa zo mňa a ťahal ma na nohy. Zostala som pred ním prekvapene stáť, no nezaváhal. Chytil ma za zápästie a ťahal k stene oproti dverám. Mierne potlačil do latky a ešte tri sa s ňou začali otvárať. Naznačil mi, aby som bola ticho a prestrčil sa pomedzi priehlbinu do tmy.

Ťahal ma za ruku a prikrčení sme sa zakrádali pomedzi prístrešky, vozíky a všelijaké iné veci, ktoré som kvôli tme nerozoznala. Pristúpili sme za veľký strom, ktorého kmeň bol veľký ako Selion. Pokračovali sme ďalej a práve keď sme chceli vyjsť, ma stiahol späť do tieňov a pritiahol na hruď, zatiaľ čo mi zakryl ústa. Dotýkala som sa chrbtom jeho hrude a vytreštila oči do tmy.

Počula som hlasy a uvidela ako prichádzal nejaký muž k druhému, ktorý stál pri kraji stromu.

„Naozaj ste zobudili Calema? Doriti. Vážne nie ste normálni," povedal prísne muž s rukami založenými na hrudi a vykročil k tomu, ktorý k nemu prichádzal.

„Vieš dobre, že sa o špehov chce postarať sám," odpovedal mu a v hlase som počula posmech.

„Kto to bol tentokrát? Nejaký babrák či už aj schopný vojak."

„Mladá žena," odpovedal a muž sa na odchode k nemu obrátil. „Ako počuješ."

„To má byť vtip?" povedal a vtedy sa zasmial. „Zmenili postup, to sa nám nemusí vyplatiť."

„Vzal si ju k sebe. Tipujem, že bude do rána po nej."

„Najprv sa s ňou určite zahrá," zasmial sa a so smiechom toho druhého odchádzal preč. Mala som chuť kričať a vytmaviť im, že žiaden špeh nie som, no mlčala som. Namiesto toho som počúvala, ako mi do chrbta bilo rýchlo srdce. Uvedomila som si, že patrilo jemu.

Počkali sme ešte chvíľu a potom ma znova potichu ťahal poza strážiaceho muža. Vedel, že budú prebiehať zmeny stráží, a preto sme čakali. Ako inak. Poznal zmeny, pretože bol ich vodcom a sám im to prikázal.

Každým krokom som si uvedomovala, že ma držal za ruku vodca všetkých povstalcov! Netušila som, či ma naozaj bral z tábora preč, aby mi pomohol alebo ma chcel iba odlákať a niekde zabiť. Chcela som byť pripravená na každú možnosť a obe ma desili. Bála som sa, no nemala som na výber, len mu dôverovať. Pozrela som sa na naše ruky a uvedomila si, že ma už nedržal za zápästie. Držal ma za ruku, prsty. Mimovoľne som mu ich stisla.

Cítila som, ako mi po chvíli stisk opätoval.

Pokračovali sme ďalej a dostali sa až do časti, kde som počula, za kým sme sa blížili. Kone. Niekoľko koní, ktoré boli priviazané o veľkú ohradu. Kvôli tme som ich nevidela všetkých, no videla som aspoň pätnásť. Nadvihla som sa, aby som našla Seliona a uvidela som ho.

„Tento je tvoj, však?" spýtal sa šeptom a ukázal na jeho hnedé telo a čiernu hrivu. Prikývla som.

Pustil mi ruku a podliezol ohradu. Nevedela som čo robiť, a preto som zostala stáť a čakala. Nervózne som sa okolo seba obzerala, pretože som mala stále pocit, že okolo mňa niekto bol alebo ma aspoň niekto sledoval. Ak by sa to stalo, čo by som povedala? Ako by som sa bránila?

Zrazu sa pri mne objavili dva kone. Naplašila som sa, no nezvýskla som. Z chrbta môjho koňa ku mne načiahol ruku, na ktorú som sa pozrela.

Mohla som si zvoliť a nechytiť sa. Mohla som odísť, utiecť, bežať ako o život. Namiesto toho som jeho podávanú ruku chytila a jemnučko a rýchlo mi pomohol vysadnúť. Chytila som sa ho okolo pása a pomaly sme odchádzali z tábora.

Keď sme odchádzali, prvé kroky boli pomalé a čo najtichšie. Stále sa za sebou obzeral, aby sa uistil, že si nás nikto nevšimol a keď sme boli mimo dosah tábora, pridal s obomi koňmi do kroku.

Celý čas som bola ako na ihlách a celá situácia sa mi zdala nanajvýš zvláštna.

Práve som sa omylom a prakticky nepriamo dostala do povstaleckého tábora! Toho tábora, v ktorom žil dokonca aj samotný vodca, po ktorom pátralo celé kráľovstvo. Vyzeralo to tak, že žili uprostred hustého lesa, kde sa dalo dostať naozaj veľmi ťažko. Najmä v noci. A oni mali tento tábor priamo za hlavným mestom. Priamo pod nosom kráľa!

Nemohla som uveriť, že sa im darilo prežívať tak dlho.

Vojaci určite niekoľkokrát prečesali celé okolie, aby sa uistili, že žiadne hrozby hlavnému mestu nehrozia. A presne tam boli povstalci. Priamo pod ich nosmi. Bolo až neuveriteľné, akí odvážni alebo skôr nebojácni povstalci boli.

Od rodičov som počúvala, že robia zlo, zabíjali nevinných ľudí a kradli kráľovi zlato z daní alebo dokonca jedlo z dedín. Nič dobré som o nich nepočula, čo sa potvrdilo aj v deň, kedy prepadli moju dedinu a zabili ľudí, ktorých som poznala od malička. Boli to krutí a nemilosrdní ľudia, ktorí si nikoho a nič nevážili.

Napriek tomu ma práve ich vodca zachránil a viedol preč z tábora.

Počas cesty sa ma spýtal kam má vlastne ísť, a preto som mu to prezradila. Nebol dôvod klamať, pretože som sa naozaj chcela dostať čo najskôr domov. Vonku bola veľká tma a mala som strach, že ma budú rodičia alebo nebodaj Viktor hľadať. Z veľmi zvláštneho dôvodu som nechcela, aby našli muža, ktorý mi zachránil život. Dlhovala som mu život. Bolo správne mu to oplatiť.

Celú cestu lesom bol ticho a nepovedal ani slovo. Pozeral sa pred seba a mňa za sebou absolútne nevnímal. Zaujímalo ma však, nad čím premýšľal. Či si vôbec myslel, že bola naša situácia normálna alebo zvláštna.

Ja som premýšľala od okamihu, ako som ho spoznala.

Všetko sa udialo tak rýchlo, takže som nevedela čo si mám myslieť. A keď som pred sebou uvidela východ a najmä známu cestu, preglgla som. Naozaj ma doviedol až domov.

Zastavil oba kone a prikrčil sa, aby sa pozrel von. Nikoho sme nevideli, a preto zjavne zhodnotil, že to bolo bezpečné. Zoskočil z koňa a následne sa ku mne načiahol, aby so mnou urobil to isté. Keď sa ma dotkol na bokoch, zmeravela som a cítila, ako sa mi hlúpe srdce rozbúchalo. Netušila som prečo.

„Odtiaľto to už zvládneš," odvetil prosto a ani sa na mňa nepozrel. Vyvalila som na neho oči a sledovala, ako sa pohol k svojmu koňovi. „Prajem krásny život," prskol a chcel odísť, no nedovolila som mu to.

Priblížila som sa zúrivo k nemu a skôr než stihol vysadnúť na svojho koňa, chytila som ho za ruku a donútila, aby sa na mňa pozrel.

„Čože? To má byť všetko?" zavrčala som a nemohla uveriť, že som ho zastavovala. Mohol odísť a už by sme sa nikdy nevideli. Možno preto som to urobila.

„Čo odo mňa chceš?" odstúpil odo mňa a ruku striasol.

„Dostaneš ma zo svojho tábora, a potom len tak odídeš? Bez slov, vysvetlenia?"

„Buď rada, že som urobil toto, drobček," zasyčal a naklonil sa ku mne. „Ak by som sa mal správať ako zvyčajne, už dávno by si bola mŕtva a nemusel by som sa s tebou zapodievať. No neurobil som to, pretože viem, že nie si špeh. Namiesto toho, aby si mi bola vďačná ma ešte zastavuješ a chceš niečo navyše? To má byť vtip?"

„Nie, nie je. A prestaň ma volať drobček!" zavrčala som a odstúpila od neho.

„Volám veci také aké sú," na tvári sa mu zjavil úsmev a premeral si ma. Áno, vedela som, že som oproti nemu bola dosť nízka! „Chceš ešte niečo, alebo ma budeš zbytočne zdržiavať?"

„Prečo ste napadli moju dedinu?" spýtala som sa zamračene. Jeho pohľad potemnel a nemal v tvári ani náznak pobavenia. „Prečo ste zabili ľudí, ktorých som poznala?" zvýšila som hlas, a vtedy sa ku mne priblížil.

„Buď ticho, jasné?" zasyčal a obzrel sa. Uisťoval sa, že ma nikto nepočul. „Nemáš ani potuchy, čo sa v tú noc stalo!"

„Ja to viem veľmi dobre," prskla som. „Napadli ste nás a vzali si všetko, čo sme mali. A pritom vám nebránilo zabíjať nevinných ľudí. Dvadsaťtri ľudí kvôli vám zomrelo!"

„Ako hovorím," zhlboka sa nadýchol. „Nemáš ani potuchy, čo sa v tú noc stalo. Mysli si čo chceš a odstúp, nech odídem a už sa nikdy neuvidíme," povedal a znova sa pohol k svojmu koňovi. Odstúpila som, no nevzdávala som sa.

„Takýto ste? Vrahovia a ničitelia životov nevinných ľudí?" spýtala som sa so slzami v očiach. Práve chcel vysadnúť, no po mojich slovách sa zastavil a zovrel uzdu. „Nič sme vám neurobili. Žili sme v pokoji a šťastne. Aj to málo čo sme mali, ste vzali. Museli ste aj zabíjať? Čo ste to za obludy!"

„Nikoho sme nezabili! To vojaci!" skríkol zrazu a obrátil sa ku mne. Jeho vyhlásenie ma šokovalo, až som zmĺkla. Potrebovala som chvíľu, aby som to spracovala.

„Č-čože?"

„To kráľovskí vojaci, ktorých ste v dedine ubytovali, vás začali plieniť! Ako aj každú malú dedinu na východe, ktorá nie je kráľovstvu ničím prospešná! Ak by sme ich nezastavili, zomreli by ste všetci. Vrátane teba!" skríkol a pohol sa ku mne. Zbledla som. „Tak mi odpusť, ak som nechcel, aby sa to stalo!"

Bola som natoľko šokovaná, že som mu už nebránila vysadnúť na koňa. No predsa len som sa na neho pozrela.

„Neverím ti," šepla som a pozrela mu priamo do očí.

Usmial sa, akoby ho to vôbec neprekvapilo.

„Je to pravda, ktorej môžeš aj nemusíš uveriť. No mala by si čím skôr otvoriť oči, pretože tvoj príchod do Kadathu, môže byť ten posledný. Tí hajzli sa o to postarajú. Ako aj vždy!"

Zavrčal a vyrazil do tieňov hustého lesa.