Videla som mesto a ten výjav mi vyrazil dych. Bolo rozhodne väčšie a veľkolepejšie, než som si predstavovala. Veľkolepejšie než hovoril Viktor. Pozerala som sa vpred a nestíhala sa čudovať.

Okolo mesta boli z jednej strany polia a z tej druhej les. Oproti hlavnému vchodu bola voľná planina a žiadne kopce. Široko ďaleko len jedny hory a tie sa nachádzali ďaleko v lese.

Mesto bolo ohraničené vysokým múrom, za ktorým bývali ľudia, no aj pred múrom mali postavené rôzne domy, aby mali bližšie na polia. Určite v centre mesta bolo viac prepychovejších častí. Pozerala som sa na pracujúcich ľudí na poliach, ktorí sa ničím od nás neodlišovali. Usilovne pracovali a zabezpečovali si život. Pozrela som sa na hlavnú bránu a všimla si zástup ľudí, ktorí sa snažili dostať dnu. Určite to boli rôzni obchodníci, ktorí prišli do mesta, aby predali svoje tovary. Vedela som, že potrebovali aj vlastné identifikačné karty, ktorými sa ako obchodníci preukazovali.

Kráľ si dával záležať, aby sa nepredávalo nič ilegálne a nebezpečné.

„Tešíš sa, že začneme nový život?" spýtala sa Arryn a chytila ma za ruku. Ostatní sa už pohli cestou k mestu, na čele s Viktorom.

„Neviem," priznala som sa jej a obrátila sa k nej. „Čo ty? Tešíš sa?"

„Áno," povedala s úsmevom. „Spoznáme nové veci, nových ľudí. Viem, že to nemáš rada, no nemusí to byť zlé."

„To mi neprekáža."

„Tak prečo sa mračíš?" zaujímala sa a vtedy som sa s povzdychom obrátila k lesu.

„Bola som zvyknutá na voľnejší život," zamrmlala som, no počula ma.

Stisla mi ruku a znova som sa na ňu pozrela.

„Neboj sa. Budeme rovnako voľné ako doteraz. Nikomu nedovolím, aby nám vzal slobodu, platí?" žmurkla na mňa a bez odpovede ma ťahala k mestu.

Musela som sa usmiať. Vždy stála pri mne a upokojovala ma svojou pozitívnosťou. Možno mala predsa len pravdu. Mala by som byť otvorená nových príležitostiam. Chcela som to využiť.

Už keď sme sa postavili do radu, rozlúčili sme sa s ľuďmi z našej dediny, ktorí s nami celý čas cestovali. Vedela som, že keď dorazíme do cieľa, už sa pri sebe nebudeme držať. Každý mal svoje plány, ktoré chcel využiť, a preto som sa s každým rozlúčila a priala im všetko dobré.

Jedine Arryn s jej mamou s nami zostali. Odjakživa sme boli vždy spolu a nevedela som si predstaviť, že by sme sa rozdelili.

„Kde budeme bývať?" spýtala som sa otca, keď sme už mohli vojsť do mesta. Pozrela som sa vpred a zaútočila na mňa krása ulíc. Videla som nádherné a udržiavané kamenné domy, vysoké niekoľko poschodí. Boli postavené blízko pri sebe a len niekedy bola medzi nimi ulička vedúca niekam hlbšie.

Na ulice plných ľudí, som vyvaľovala oči.

„Ideme do domu, v ktorom býval Viktor, keď sem chodil," odpovedal mi a ťahal za ruku, pretože som zostala stáť v strede cesty. „Dúfajme, že bude stále voľný a majiteľ nám ho prenajme."

„Nekúpime ho?"

„Na to nemáme peniaze," povedal a usmial sa na mňa. „Spočiatku budeme platiť nájom a uvidíme, čo bude časom."

Prikývla som a nasledovala ich postrannou uličkou popri múre. Neobzerala som sa za centrom, pretože sme na to nemali čas. Vedela som, že bude ešte veľa času, kým mesto preskúmame.

Pokračovali sme v ceste a prišli ku ďalšej bráne. Tá viedla von k domom, ktoré neboli súčasťou mesta, no stále k nemu patrili. Pozrela som sa na zelenú rovnú planinu, kde bola krásna lúka, voľné priestranstvo a niekoľko domov porozmiestňovaných neďaleko od seba. Žiaden nemal ohradu. Aspoň to sa mi veľmi páčilo.

Rodičia aj s Viktorom sa pohli ku jednému pánovi, ktorého videli pri lúke a Arryn s jej mamou sa tiež pobrali niečo zistiť. Osamela som. Môj pohľad však smeroval k lesu, ku ktorému som mierila.

Kráčala som pomaly, neponáhľala som sa, no určite som mala na tvári úsmev. Vidieť les bolo to najkrajšie, čo sa mi mohlo stať. Nedokázala by som si predstaviť žiť na mieste bez záhrady a zelene. Bez zvierat. Nepáčilo sa mi, že v meste nebol jediný strom, jediný trávnik. Len kvety v kvetináčoch, ktoré mali niektorí ľudia vo svojich okeniciach.

Postavila som sa pred les a nadýchla sa. Zvnútra vychádzali lesné zvuky, spev vtákov a pohybujúce sa konáre vysokých stromov. Les bol na začiatku hustý, takmer som cez vysoké kríky nevidela dnu, no určite bol ďalej voľnejší.

Povzdychla som si a obrátila sa mu chrbtom, aby som sa zahľadela na mesto. Bolo krásne, to som nemohla poprieť, no nejasala som. Možno ma za to bude Arryn neznášať, no nemohla som si pomôcť. Neurobilo na mňa taký dojem, ako som si myslela.

Až na hrad, ktorý sa týčil na konci mesta.

Ozrutná a mohutná stavba s mnohými vežami a kamennými hradbami. Na každej veži visela vlajka krajiny s naším erbom. Z takej diaľky som nevidela počet vojakov, no verila som, že ich bolo viac než dosť. Nepredpokladala som, že by som sa na hrad niekedy dostala. Aj keď som o živote vo veľkých mestách nič nevedela, domyslela som si, že na hrad mali povolený vstup len vysoko postavení ľudia, šľachtici a tí s mocou a bohatstvom. Do ani jednej kategórie som nespadala.

„Ahoj," ozvalo sa zrazu za mnou a s pišťaním som naskočila. Z lesa vyšiel mladý muž s previnilým úsmevom na tvári a s veľkým košom v náručí. „Mrzí ma to, nechcel som ťa vydesiť."

„Na to je trochu neskoro, nie?" zavrčala som a chytila sa za hruď. „Nesmieš sa takto z ničoho nič zakrádať."

„Mrzí ma to," zopakoval a postavil sa pri mňa. Položil kôš na zem a uvidela som v ňom mnoho rýb. Na chrbte mal pripevnenú udicu. „Ešte som ťa tu nevidel. Si nová? Moje meno je Antonio Clark," usmial sa a podal mi ruku.

„Tatiana Marissová," potriasla som mu rukou a silno bijúce srdce sa upokojilo.

Vyzeral byť v rovnakom veku ako som bola ja. Bol odo mňa vyšší, no nie o veľa. Mal krátke blond vlasy, ktoré mu padali do tváre, dlhý nos a aj široké ústa.

„Prišli sme dnes," odpovedala som a pohli sme sa späť, ďalej od lesa. „Čakám na rodičov, pretože išli niečo vybaviť."

„Ubytovanie?" zaujímal sa a prikývla som. Pozrel sa pred seba a nadvihol obočie. „To sú vaši?" spýtal sa a pohľadom ukázal na štyroch ľudí, ako sa spolu rozprávali pri jednom dome.

„Áno."

„To je môj otec. A spoznávam Viktora, si jeho sestra?"

„Ešte si na neho pamätáš?" spýtala som sa prekvapene.

„Samozrejme, na neho sa nedá zabudnúť. Nehovoril, že má sestru," zadíval sa na mňa, no vtom sa zasmial. „Vlastne sa so mnou vôbec nerozprával, pretože sme sa často nevideli. Chodil do práce, takže nebol často doma. To teda znamená, že vám prenajmeme náš dom, ktorý mal on predtým. Máte šťastie, momentálne je voľný."

„Predtým ste v ňom prenajímali niekoho iného?" spýtala som sa a zastavili sme sa ďalej od nich, kde som sa na neho pozrela.

„Pred pol rokom tu bol jeden muž, no odišiel a odvtedy je prázdny."

Všimla som si však, že sa už rodičia pomaly prestali rozprávať, preto som odstúpila.

„Rada som ťa spoznala, ale už budem musieť ísť."

„Jasné, samozrejme," povedal a obrátila som sa na odchod. „Ak by si mala čas," povedal a znova som sa na neho pozrela. „Rád by som ti ukázal mesto. Je tu veľa čo obdivovať."

„Budem rada," usmiala som sa a odchádzala preč.

Vrátila som sa k rodičom, ktorí sa práve lúčili s majiteľom domu. Iba ma s úsmevom pozdravil, a potom sme odchádzali preč.

„Vybavili ste?" zaujímala som sa a viedli ma ďalej od mesta. Mama ma natešene chytili okolo ruky.

„Je to veľmi milý muž. Majú na kraji mesta malý hostinec a tento dom prenajímajú pre kohokoľvek, kto to potrebuje. Dal nám vynikajúcu sumu."

„Najmä kvôli Viktorovi, ktorý tu už býval," podotkol otec a potľapkal Viktora po ramene.

„Je to dobrý muž, inak by som vás sem nedoviedol," povedal a pozrel sa cez rameno na mňa. „Videl som, že si spoznala jeho syna Antonia."

„Áno, myslím, že bol na rybách. Mal ich v koši veľa."

„Zvyčajne pomáha v hostinci, no dávaj si na neho pozor," povedal a nadvihla som prekvapene obočie.

„A prečo?"

„Je to chlap. Mám mať snáď iný dôvod?" spýtal sa a s výdychom som prevrátila očami. Mama ma videla a zachichotala sa.

Zaviedli ma k zadnému domu, ktorý bol najvzdialenejší a mal aj malú stodolu. Bol blízko lesa, no stále ďaleko. Nebol taký veľký, aký sme mali doma, no rozhodne útulný. Mal dve poschodia a aj verandu. Vonku bol aj priestor pre záhradu a aj pre pestovanie zeleniny.

Vošla som dnu a porozhliadla sa. Naľavo viedli dvere do kuchynky, kde som videla drevený pult popri stene a okrúhly stôl v strede. Po okrajoch stien boli prázdne police. Po pravej strane bola veľká miestnosť s nábytkom a stavaným krbom. V zadnej časti boli schody, ktoré viedli nahor.

Mohla som si vybrať izbu, a tak som si vybrala tú, ktorá bola blízko pri schodoch. Vo vnútri som mala malú posteľ, ktorá bola pod oknom, skriňu pri stene a stolček, na ktorej bola lampa. V strede miestnosti bol aj veľký koberec. Útulná izba, ktorá sa mi hneď zapáčila. Sadla som si na posteľ a skúsila jej mäkkosť a milo ma prekvapilo, že nebola rozheganá ani príliš vyležaná. Tešila som sa, keď ju vyskúšam.

Pomohla som rodičom vybaliť naše veci a oblečenie, ktoré sme si so sebou priniesli. Nemohli sme si zobrať veľa, pretože by sme boli ešte stále na cestách, ak by sme to urobili. Zobrali sme si len to najpotrebnejšie a mama mi hovorila, že časom si nájdeme viac.

Po večeri som sa vrátila do svojej izby a prezliekla sa do nočnej košele, no nebola som unavená, aby som išla spať. Sadla som si na parapetu a pozrela sa z okna. Mala som perfektný výhľad aj na mesto, aj na les. Bol to jeden z dôvodov, pre ktorý som si túto izbu vybrala. Ostatné izby mali totiž výhľad len na mesto. A to som obdivovať nechcela.

Zrazu som začula, ako mi do skla buchol kamienok. Nadskočila som a prekvapene sa pozrela von. Uvidela som Arryn, ako sa pri strome na mňa uškŕňala. Otvorila som dvierka a vykukla von.

„Chceš mi rozbiť okno?" spýtala som sa pobavene.

„Ak som mala na teba zakričať, si šialená. Celé okolie by ma zabilo. Uhni, idem hore," zavelila a už sa začala štverať po strome nahor. Zasmiala som sa a nechala jej otvorené okno, až kým nevyliezla ku mne a hodila sa na parapetu.

„Ublížiš si," smiala som sa, keď som ju chytila za ruku a vtiahla na posteľ, na ktorú sa rozvalila. Vydýchla si.

„Prosím ťa. Mám skúsenosti," žmurkla na mňa a okno som znova zatvorila.

„Mama ťa bude hľadať," vytkla som jej, no sadla som si pri ňu a pritiahla si k hrudi kolená. Oprela sa o posteľ oproti mne a prevrátila očami.

„Je dávno mŕtva v posteli. Predstav si, že som musela všetko vybaľovať sama, veríš tomu?" zavrčala. „Chápem, že cesta bola dlhá, ale nemusela ma v tom nechať."

„Určite ti to neskôr vynahradí," usmiala som sa a na jej tvári sa zjavil šibalský úsmev.

„Ak uvidí kde som čo uložila, asi ma skôr vyhodí," povedala a začala sa neuveriteľne smiať.

„A kde vlastne bývate?"

„Vlastne neďaleko. Asi o dva domy hneď oproti," ukázala rukou smerom k vchodu nášho domu. „Náš je menší než váš. Predsa len sme len dve," pomykala plecami a prikývla som.

Arryn nemala žiadnych súrodencov a ani otca. Zomrel, keď bola ešte veľmi malá, na chorobu. Ani jedna sme si ho nepamätali. Jej mama ho ani nespomínala a raz povedala, že to nebolo práve šťastné manželstvo. Možno preto sa rýchlo pozviechala a bola šťastná len s Arryn. A tá sa veru nesťažovala.

„Premýšľala som na tým, čo budeme robiť zajtra," povedala zrazu a vystrela sa. „Mám v pláne hneď od rána vziať mesto útokom. Nesmie tu byť miesto, ktoré by som nepoznala."

„Máme času dosť, nemyslíš?" zaškerila som sa. „Nemusíme si ho prezrieť celé za jeden deň. A okrem toho," povedala som a obzrela sa cez okno, „nemyslím si, že by sme to stihli."

„Fajn, tak len kúsok," smiala sa.

„Hovorila si s mamou o práci?" náhla zmena témy jej nevadila, naopak ju zaujala. „Rozmýšľam, že by som to zajtra navrhla rodičom."

„Prosím ťa," prevrátila očami a vzdychla si. „Tvoji milujúci rodičia ti nedovolia chytiť do ruky ani varechu a chceš im hovoriť o práci? Bez šance."

„Nemôžem predsa sedieť celý čas doma a nič nerobiť."

„Čoby, budeš háčkovať, štrikovať a vzdelávať sa. Veď vieš o jeden jazyk viac než ja."

„V plnohodnotnom živote mi to nepomôže," povedala som a pozrela sa von oknom. „Ak by sa niečo stalo a bola by som odkázaná na seba, dlho by som nevydržala."

„Ale netrep," kopla do mňa nohou. „Aj keď ti zakázali niečo robiť, robila si to aj tak. S motykou a varechou v ruke toho vieš viac než ja." Popod nos som sa usmiala.

Keď práve rodičia neboli doma, upratovala som, opravovala rozbitý nábytok a dokonca som aj v stodole odhŕňala hnoj. Nikdy to nezistili a domnievali sa, že to bol Viktor. A ten zas, že to boli oni. Perfektné krytie a nikdy ma nechytili. „Teraz by som to však chcela skúsiť normálne a s ich vedomím. Nebaví ma to robiť tajne a aj to niekedy."

„Nemyslím si, že ti to vyjde," hovorila stále svoje. „Tvoja mamička nechce, aby si sa zranila. Predsa len, tvoje krehké ručičky, nemôžu byť zničené. Ako ani dlhé, hebké, vlnité, hnedé vlasy," vymenovala až som sa zasmiala. „Ale vážne. Ako môžeš mať také krásne vlasy."

„Aj ty ich máš krásne," povedala som a ukázala pohľadom na jej rovné blond vlasy. Hneď si do nich siahla prstami a prešla nimi po hlave. „Možno na to majú dôvod."

„Okrem toho, že sa k tebe správajú ako k princeznej, ktorá sa nesmie namáhať a ani zraniť? Nemyslím," prskla a odvrátila sa. „I keď to, že si krásna je pravda," žmurkla na mňa a hneď som do nej hodila vankúš.

„Nehovor mi to," zasmiala som sa. „Vieš, že to nemám rada."

„Je to pravda," bránila sa a hodila mi vankúš naspäť. „Každý to hovorí a sama to vieš."

„Ty si krajšia."

„Jasné, preto sa za mnou každý tulák a prechádzajúci obchodník otáča."

„A nie je to tak?" zahľadela som sa s úsmevom na ňu a ona sa s našpúlenými perami odvrátila.

„To je jedno," zatiahla hneď, čo ma rozosmialo. „Ak chceš, skús sa spýtať. Podľa odpovede sa zariaď, no ako ťa poznám, nebudeš nečinne sedieť."

„To nebudem," pritakala som. „Dnes som spoznala aj syna majiteľa nášho domu. Volá sa Antonio."

„Aký je?" spýtala sa hneď.

„Taký, bežný," pomykala som plecami. „Myslím, že je v rovnakom veku. Navrhol, že mi chce ukázať mesto."

„Dúfam, že si súhlasila."

„Neodmietla som."

„Typické. Si v meste len pár minút a už spoznáš chlapa," rozhodila rukami a oprela sa znova o posteľ. „Prečo sa to nestáva mne? Som zhovorčivejšia a odvážnejšia než si ty. Najmä ak ide o mužov."

V tom som sa s ňou hádať nehodlala a ani som sa neurazila. Bola to pravda. Vedela to s nimi lepšie než ja. Vždy keď sa pri nás nejaký muž zastavil, hovorila a flirtovala s ním ona. Ja som sa tvárila, že neexistujem. Hanbliví ľudia to robia.

„To mesto platí. Chcem si nájsť super miesta, kde budeme tráviť čas. Nemôžem sa dočkať."

Rozprávali sme sa dlho, až som stratila pojem o čase. Prvé minúty som sa snažila byť tichšie, aby nás rodičia nenašli, no potom mi to už bolo jedno. Smiali sme sa na celú izbu, zabávali a niekedy sa aj mlátili vankúšmi. Nebolo možné, aby nás nepočuli. No nikdy za nami neprišli.

Vedeli, že Arryn bola pre mňa dôležitá. Viktor bol starší o sedem rokov, a preto sa so mnou nehrával a ani ma nikam nebral. Bol samotársky a príliš ochranársky, aby sa zapodieval malým dievčatkom. Preto som mala Arryn. Najlepšia kamarátka, ktorá mi bola ako sestra. Nevymenila by som ju za nič na svete.

Ako malé sme robili veľa problémov a jeden starý pán z dediny nás dokonca naháňal s varechou, keď sme mu ukradli koláče. Alebo sme raz omylom vypustili sliepky na pole a potom sme ich museli chytať. Trvalo nám to hodiny, lebo sa rozutekali všetkými smermi.

Raz sme dokonca ukradli naše kone a išli sa previezť po okolí. Po ceste sme sa však stratili a keďže sme boli ešte malé, nevedeli sme nájsť cestu späť. Náš plač privolal Viktora a vtedy na mňa prvýkrát nakričal, aj keď ma zvieral v pevnom náručí.

Vyviedli sme toho veľa a vedela som, že ešte veľa na nás čaká. Najmä v takom nepreskúmanom meste, ako bol Kadath.