Usmiala sa na mňa a prikývla. Cez toľké šperky a nádherné oblečenie, som ju takmer nespoznávala. Stále to však bola ona. Na tvári mala krásne farby, no jej oči sa nezmenili. Poznala by som ich kdekoľvek.

„Čo tu robíš?" spýtala som sa šokovane a ničomu nerozumela. „Ako si sa sem dostala?"

„Som tu dlho," povzdychla si a podišla bližšie. Obišla som pracovný stôl a išla k nej. Zblízka bola ešte krajšia.

„Arryn, čo sa stalo?" spýtala som sa smutne. „Ako si sa sem dostala? Hľadala som ťa. Tam dole, na prísahe. Všade som ťa hľadala."

„Prisahala som už dávno," priznala sa, čo ma prekvapilo. „Ja tu žijem, Tatiana."

„Čože?" zvýšila som prekvapene hlas. „Ako je to možné?!"

„Veľa sa toho zmenilo, keď si odišla, vieš? Zmenilo sa príliš veľa," vzdychla si a pozrela mi do očí. „V ten deň, keď si ťa kráľ povolal na hrad, neskôr sa vrátil Thomas a hľadal ťa. Chcel ťa vziať k sebe na hrad aj napriek tomu, že si ešte neprisahala. Nenašiel ťa, čo ho rozzúrilo, no našiel mňa," trochu sa zasmiala. „Pravdu povediac, nanútila som sa mu. Nenápadne, samozrejme. Aby si nemyslel, že je to naschvál. Oklamala som ho a vrátil sa na druhý deň aj so žiadosťou o ruku."

„Čo?" zapišťala som.

„Čo dodať," pomykala plecami. „Viem byť veľmi presvedčivá," žmurkla na mňa, no nestíhala som sa čudovať.

„Prečo by si to robila preboha?" spýtala som sa krútiac hlavou. „Prečo si s niečím takým súhlasila?"

„Naozaj sa pýtaš?"

„Nemiluješ ho," pokrútila som hlavou a odvrátila sa. „Máš Adlera. Veď Adler je s tebou, nie?"

„Ešte o tom nevie, ale dozvie sa to," povedala smutne. „Pozri. Nechcem, aby si si myslela, že to robím pre postavenie alebo nebodaj..."

„Staneš sa kráľovnou," prerušila som ju a odstúpila. „Čo teraz odo mňa čakáš?"

„Len tak som ťa mohla ochrániť."

„Prosím?"

„V ten deň bol Thomas veľmi nahnevaný. Tak veľmi, že chcel poslať armádu znova do lesa. Vedel, že tam niekde budú povstalci, pretože len nedávno z hradu odišli. Ak by to urobil, našli by vás. Som si tým istá. Zastavila som ho tým, že som na seba upriamila pozornosť. To bolo to jediné, čo som vedela, že naozaj zaberie."

„Arryn, preboha. Na čo si myslela? Toto ti nemôžem dovoliť," chytila som ju so strachom za ruky. „Toto nesmieš."

„Ty si si tiež vybrala, čo budeš robiť. Prečo je to problém u mňa?" zamračila sa na mňa. „Ak budem tu, pomôžem vám. Dám vám dôležité informácie, ktoré sa dozviem. Budem vám všetko hlásiť. Budete mať špeha priamo pod nosom kráľa!"

„Nie, Arryn. Nemôžeš sa takto obetovať. Takto nie!"

„A ty si sa snáď neobetovala kvôli povstalcom a nešla si ich uprostred noci varovať?" povedala prísne. „Zachránila si život Calemovi a aj tomu chlapcovi počas šibenice. Dokonca si sa chcela vydať za Heatleyho, len aby si ho špehovala."

„Toto je niečo iné," povedala som zúfalo. „Toto bude na celý život. Nemôžeš ho takto zahodiť!"

„U teba by to bola svadba, v čom je to u mňa iné?" povedala a odtiahla sa. „Pamätáš sa čo sa stalo pred štyrmi rokmi? Ešte u nás doma?" Zažmurkala som. „Prišli potulní muzikanti a zabávali sa v hostinci. Jeden z nich so mnou flirtoval a opil sa. Chcel odo mňa viac a keď som odmietla, chcel ma k tomu prinútiť. Vtedy si zasiahla," povedala a prehltla vzlyk. „Zachránila si ma pred ním a dobila ho tou smiešnou metlou. Nikdy som ťa nevidela takú nahnevanú," zasmiala sa.

„Ale to bolo...."

„Ty si sa chcela obetovať pre ľudí, ktorí pre teba nič neznamenali. Lenže ty pre mňa znamenáš priveľa!" chytila ma za ruky a zovrela mi ich. „Si mi ako sestra a nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Nikdy. Si pre mňa príliš dôležitá, preto mi nebráň a nechaj ma, nech si urobím po svojom. Je to moje rozhodnutie a neľutujem ho," usmiala sa na mňa.

Nemohla som jej na to povedať vôbec nič. Urobila svoje rozhodnutie a keďže som urobila to isté, nemohla som ju odhovárať. Nemohla som povedať nič.

„Aj ty si pre mňa veľmi dôležitá," šepla som so slzami a videla som, že tiež plakala. Silno som ju objala. Spomínala som si na všetky dobrodružstvá, ktoré sme spolu zažili a dúfala, že na ne ešte niekedy budeme spomínať spolu.

„Počúvaj ma," odtrhla sa odo mňa a podala mi do ruky niekoľko papierov.

„Čo to je?"

„Toto je list, ktorý som našla u teba doma skrytý pod posteľou. Prepáč, ale prehľadala som tvoju izbu, keď vaši neboli doma," previnilo sa usmiala a podala mi list. Spomenula som si, že to bol ten, ktorý som vzala z Heatleyho pracovne. „A toto sú tajné dokumenty, ktoré mal kráľ uložené vo svojom tajnom trezore. Vypátrala som jeho kód, nepýtaj sa ako," zahriakla ma hneď, keď som otvorila ústa. „Nechceš to vedieť, no určite ma nevidel," usmiala sa a zovrela mi ruky. „Daj všetko Calemovi. On bude vedieť, čo s nimi urobiť. Sú veľmi dôležité a ak by sa ich obsah dostal do zlých rúk, mohlo by to spôsobiť veľké problémy. Majú priveľkú hodnotu."

„O čom to hovoríš?"

„Sú veľmi dôležité a to, čo je v nich, by mohlo pochovať nielen kráľa, ale celú krajinu. Preto musíte zvážiť, čo s týmito informáciami urobíte. Závisí od toho veľa životov."

Zahľadela som sa na ňu a prikývla.

„Zostaneš tu?" spýtala som sa nešťastne.

„Zostanem, no som na vašej strane, Tatiana. Ešte sa uvidíme. Hlavne na to nezabúdaj."

„Nezabudnem," šepla som a už ma tlačila ku dverám.

„Bež, aby si mala šancu zmiznúť. Čoskoro príde väčšia armáda a proti nej nebudete mať šancu ubrániť sa. Povedz Adlerovi," odmlčala sa a preglgla. „Povedz mu, že ma to mrzí. Povedz, že mu to vysvetlím."

Prikývla som a hľadela na ňu. Nechcela som ju nechávať na hrade po boku nepriateľa. Nechcela som ju opustiť, no zvolila si sama. A proti jej rozhodnutiu som nemohla bojovať.

Bežala som po chodbe čo najďalej od pracovne a od najlepšej kamarátky. Trhalo mi srdce ju tam nechať, no nemala som na výber. Musela som jej veriť.

Dúfala som, že nenarazím na žiadnych vojakov. Chodby boli vyprázdnené, a preto som sa žiadnemu služobníctvu nemusela vyhýbať. Lenže vojaci boli iný prípad. Ak by som sa s nimi stretla v boji alebo by nebodaj zistili, aké dokumenty som mala v držaní, ohrozila by som nielen seba, ale aj Arryn. A to som nemohla dopustiť.

Práve som zahla za roh a bežala ďalej, keď som za sebou začula kroky. Prudko som sa zastavila a vytiahla meč, ktorý som za seba hneď namierila. Objavil sa niekoľko krokov za mnou a keď ma uvidel, nezmohol sa na slovo.

„Doriti," šepla som a preglgla.

„Tatiana?" zamračil sa Viktor a nechápavo sa na mňa pozrel. Urobil ku mne s úsmevom krok, no keď si ma prezrel a uvidel meč, zastavil sa a pochopil. „To si robíš srandu," zamrmlal a vytiahol meč, ktorý na mňa namieril.

„Ahoj, Viktor."

„Čo tu doriti robíš? Hľadal som ťa v lese," povedal a prskol. „No vyzerá to tak, že ťa našiel niekto iný."

„Možno."

„Pripojila si sa k nim? Stala si sa jednou z nich?" spýtal sa zúrivo a ruka, v ktorej zvieral meč, sa mu roztriasla.

„Vybrala som si, Viktor."

„Prečo, preboha? Veď kráľ..."

„Je hajzel!" skríkla som nahlas, až sa naježil. „Čo nevidíš, aký je to hlupák? Preboha Viktor. On si našu prísahu nezaslúži. Od nikoho! Je to len jeho uistenie, že si s nami môže robiť čo sa mu zachce!"

„To nerobí!" namietal. „Je to najlepší kráľ, ktorého zaujíma náš blahobyt! Chce nás zachrániť. Dal mi zmysel života a ty? Ty si sa spriahla s nepriateľom. S tými, ktorých nenávidím!" skríkol a vrhol sa na mňa. Naše meče sa stretli, no silou rozhodne presahoval tú moju.

„Nemôžeš predsa zabiť vlastnú sestru!" skríkla som so strachom. Bol dobrý v boji, a preto som proti nemu nemala šancu.

„Zabijem každého, kto pôjde proti môjmu kráľovi," vyhlásil a odstrčil ma od seba. Mala som čo robiť, aby som sa jeho ďalším ranám vyhla. Bol príliš rýchly.

„Sme súrodenci. Pomáhame si v dobrom i v zlom!"

„Nie si pre mňa nič! Si hanbou rodiny!" zavrčal a odrazil mi meč z ruky. Dopadol ďaleko odo mňa, a preto som bola v koncoch. Pozrela som sa znovu do jeho očí. „Skončila si!" vyhlásil a zahnal sa po mne.

„Čakám dieťa!" vyhlásila som a jeho čepeľ zastavila blízko pri mojom krku. Ak by som neskríkla, odťal by mi hlavu. Uvedomovala som si to. Pozrel sa mi na bruško a vzápätí späť do očí.

Začal sa smiať a mne z očí vyšli slzy.

„Nechutné. Vyzerá to tak, že sa z teba stala štetka," smial sa a meč nestiahol. „Tvoje dieťa je poškodené, rovnako ako ty!" zavrčal a znova vrhol rukou. Vtom som schytila vázu, ktorá bola pri mne na stolčeku a hodila mu ju do hlavy.

Od šoku spadol na zem a váza sa rozbila. Jeho prekvapenie som využila a rozbehla sa po chodbe preč.

Za behu som si utierala slzy z tváre. Čo som čakala, keď som mu to prezradila? Gratulácie? Pochvaly alebo požehnanie? Urobila som chybu.

V hĺbke srdca som predsa len čakala, že sa ku mne bude správať ako brat.

Zmýlila som sa.

Počula som za sebou beh a vedela, že išiel za mnou. Nemohla som s ním bojovať, pretože by som prehrala. Preto som sa musela dostať čo najďalej, aby nemal príležitosť zabiť ma. Potrebovala som sa dostať k povstalcom, pretože ak mala Arryn pravdu, blížila sa armáda. A proti nej sme v malom počte nemali šancu.

Dobehla som do hlavnej sály a brala schody po troch, aby som sa dostala čo najďalej od Viktora. Mala by som ísť von, no bežala som späť do trónnej sály, odkiaľ sa stále ozývali bojové výkriky. Bežala som po chodbe a cestou míňala plno mŕtvych tiel, či vojakov alebo povstalcov. Všade bola krv a pohodené zbrane. Bol to strašný pohľad.

V trónnej sále to však bolo horšie. Pohybujúce sa telá stále bojovali a netušila som, ktorá strana vyhrávala. Nevedela som nič. Pohla som sa vpred, že nájdem Calema alebo Cyrusa, no zrazu ma schytili zozadu za vlasy a hneď som sa stiahla.

„Snáď si si nemyslela, že mi ujdeš," zavrčal mi Viktor pri uchu a zovrel vlasy. Vystrašene som sa na neho pozrela a ešte viac, keď mi pridržal meč pri krku. „Ak sa pohneš, si mŕtva!" povedal s takou nenávisťou, až som ho nespoznávala. Neodvážila som sa pohnúť a nechala som sa vláčiť do sály ako zajatec.

Stále ma držal za vlasy a meč pridržiaval pri krku, keď sme išli ďalej do sály. Vojaci a aj povstalci si nás začínali všímať a ich boj pomaly ustával. Teda najmä ten blízky, keďže vzadu nás nemohli vidieť. Viktor so mnou zastavil v zadnej časti sály a s úškrnom na tvári sa pozeral na kráľa, ktorý k nám pristupoval.

„Čo to tu máme!" zasmial sa a veľa bojov prestalo. Všetci sa začali obzerať okolo seba a zmeraveli. Netušili čo robiť a ani ja nie. „Kde si ju našiel, Viktor?" spýtal sa kráľ pobavene a pristúpil k nám. Jeho krásne oblečenie bolo špinavé a na tvári mal krv.

„Našiel som ju potulovať sa po chodbách," povedal a zovrel mi vlasy ešte pevnejšie. Niektorých povstalcov to prekvapilo, no nedali viac najavo. Vedeli, prečo sme sem dnes prišli. Čo bolo dôležité na preniknutie do hradu. Ak Viktor povedal kde som bola, došlo im, čo som hľadala. A ak ma videli v sále, určite im došlo aj to, že som získala čo sme potrebovali.

Viktor ma schytil a z celej sily ma hodil na zem, k nohám kráľa, ktorý sa zasmial. Zdvihla som k nemu vražedný pohľad, pred ktorým zacmukal.

„Čo ten pohľad, zlatko?" spýtal sa a čupol si ku mne.

„Dúfam, že zhnijete v pekle."

„Je to možné," povedal a pohladil ma po tvári. „Naozaj škoda, Tatiana. Mohla si sa nám hodiť," povedal a postavil sa, aby sa posmešne pozrel na povstalcov. „Nič vás doteraz nezastavilo, až ona. Je pre vás toto dievča také dôležité, že ste pre ňu prestali bojovať?" skríkol a povstalci mlčali. Vedela som, kvôli komu nebojovali.

„Čo s ňou, pane?" spýtal sa Viktor a kráľ sa obzrel.

„Komu patrí táto nádhera?" zvolal do miestnosti a obzeral sa okolo seba. Tentoraz tam už nebol Heatley, aby prehlásil, že mu patrím. Už tam nebol, aby klamal.

Pozrela som sa pred seba a videla, ako sa povstalci uhýbali človeku, jedinému, ktorý mal právo vystúpiť. Keď som ho uvidela, zhrozila som sa.

Jeho prázdne oči boli černejšie než kedykoľvek predtým. Jeho vlastní ľudia pred jeho vražedným pohľadom ustupovali. Vražedne sa pozrel na kráľa, no potom aj na mňa. Zahryzla som si do pery.

„Ty?" zvolal pohoršene Viktor a pozrel sa na mňa. „Ty si sa spolčila s ním?"

Usmiala som sa.

„Čo si čakal? Som predsa hanbou rodiny!" zasyčala som a on sa okamžite pohol ku Calemovi. Hneď som sa postavila a podlomila mu zozadu kolená, a preto sa zvalil na zem. Schytila som však jeho meč a namierila ho na neho. „Už druhýkrát si dal prednosť jemu, predo mnou! Je mi z teba zle!"

„Naozaj? Zjavne to máme v rodine," zavrčal a pozrel sa na mňa. Vtom sa pri mne objavil kráľ a usmial sa na mňa. Nenapadol ma, len ma chytil za pás a načiahol sa za rukou, ktorou som zvierala meč.

„No tak, drahá. Kráskam ako ty meče do rúk nepatria," povedal a pobozkal ma na líce. Hneď som sa odtiahla. Vzal mi meč a pozrel sa s úsmevom na ostatných. „Nemám rád boje. Unavujú ma. Zato mám rád dohody," povedal a namieril na mňa meč. „Dohodneme sa. Dajte mi čo mi patrí a pustím ju."

„To má byť azda vtip," zasmial sa Calem. „Tvojim slovám nikdy neuveríme!"

„Musíš to risknúť, vodca," pomykal plecami. „Stále si ju môžem nechať a vás zabiť. Má pre mňa veľkú cenu. Mohla by byť kráľovná!"

„Už ti nepatrí," zasyčal nenávistne.

„Pretože patrí tebe? Prosím ťa. Môže sa od teba odpútať!" zasmial sa.

„Je tehotná," ozval sa zrazu Viktor a kráľ po mne šibol pohľadom. Zahľadel sa mi na bruško a následne do mojej tváre.

„Tehotná?" zopakoval a nahnevane ku mne pristúpil. „Ty suka, ty si nás zradila dávno!"

„A veľmi rada," opľula som ho do tváre za čo som si vyslúžila facku, po ktorej som spadla na zem.

„To oľutuješ!" zasyčal Calem a s vytaseným mečom sa vrhol vpred. Kráľ urobil to isté a namieril na neho svoj.

„Ujasnime si to, vodca!" skričal prísne. „Mám niečo, na čom ti očividne záleží a ty máš niečo, čo patrí mne. Myslím, že sa môžeme dohodnúť!" povedal a Calem sa pozrel na mňa. No ja som sledovala Viktora, ktorý sa postavil nado mňa a odpásal si opasok. „Čo povieš?"

Viktor sa rukou zahnal a opaskom po mne šľahol. Neskríkla som, no stiahla som sa bližšie k zemi. Ranu som pocítila horšie ako tú, ktorú mi na maškarnom plese uštedril Thomas.

„Tak čo! Stále sa nedohodneme?" skríkol kráľ a Viktor šľahol znova, no tentoraz som vykríkla.

Až teraz, až v tomto momente sa Calem ocitol v nemožnej voľbe.

Ak by sa vzdal, zabil by tým svojich ľudí, ktorí ho nasledovali a ktorých mal v prvom rade chrániť. Lenže ak sa nevzdá, obetuje mňa a aj naše dieťa, ktoré som čakala. Z takejto situácie nebolo úniku, a preto som sa snažila vymyslieť niečo sama. Nemohla som ho v tom nechať, keď som sa nechala chytiť vlastnou vinou. Musela som s tým niečo urobiť.

Viktor šľahol tretíkrát a znova som vykríkla. Zdvihla som pohľad a uvidela, ako sa vedľa Calema objavil Cyrus. „Dosť, Edward. To dievča za nič nemôže!"

„Nie, ale baví ma pohľad na tvojho syna," zasmial sa. „Zvažuje totiž porážku," povedal a Viktor šľahol štvrtýkrát.

„Nevieš si ani predstaviť, čo si práve spôsobil, keď si na ňu siahol," zavrčal Cyrus nepriateľsky, no kráľ sa usmial.

„Naozaj? Čo mi urobí? Nezmôže sa na nič, pokiaľ mám ju. Prehrali ste," zasmial sa a Viktor znova šľahol.

Lenže tentoraz som neskríkla a ani ma nezasiahol.

Zdvihla som pomaly pohľad s natiahnutou rukou a pozrela sa vedľa seba. Kráľ na mňa vytreštil oči, ako aj všetci ostatní, keď som zostala kľačať na kolenách. Zovrela som opasok v ruke, do ktorej ma Viktor udrel a vražedne mu pozrela do očí.

„Nie som viac tvoja sestra, ktorú si vychovával, Viktor," precedila som pomedzi zuby a pomaly vstávala. „A toto bolo naposledy, čo si sa ma dotkol!" prudko som schytila opasok a potiahla k sebe, čo ho prekvapilo. Kopla som ho do hrude a opasok pustil, zatiaľ čo spadol na zem.

Calem mi hodil svoj meč, ktorý som zdvihla pred seba a uhla sa pred kráľovým útokom.

Znova sa strhlo peklo, no omnoho intenzívnejšie ako predtým. Stála som pred kráľom s veľkými bolesťami, no aj tak som stála.

„Kedy sa to stalo, Tatiana? Kedy si sa stala jednou z nich?" spýtal sa ma.

„Ešte pred príchodom do Kadathu," odpovedala som a Viktor na mňa vytreštil oči. Vtedy ku mne pribehol Calem a chytil ma rukou okolo pása. Takmer som sa mu v náručí roztopila, no ovládla som túto pohnútku. Celú si ma prezeral a určite cítil, že som ledva stála.

„Bola si od začiatku jednou z nich?"

„Keby sa to mohlo vrátiť, urobila by som všetko rovnako," vyhlásila som a chytila sa za rameno, ktoré som mala od krvi. Chrbát som mala od krvi a Calem vrčal pri každom mojom bolestivom pohybe.

„Naša matka, náš otec," povedal Viktor a postavil sa vedľa kráľa. „Oboch si zradila a opustila kvôli nemu? Kvôli vodcovi povstalcov?" skríkol a ja som hrdo zdvihla bradu.

„Áno. K vám do rodiny nepatrím," dodala som a vedľa mňa sa zjavil Cyrus. „Už mám novú rodinu," vtedy sa obaja vrhli na kráľa a Viktora. Snažili sa ich odo mňa dostať čo najďalej, zatiaľ čo sa spoza mňa ku mne hrnul Daren, ktorý ma chytil do náručia.

„Daren, musíme sa stiahnuť. Hneď!"

„Prečo? Čo sa deje?"

„Čochvíľa je tu armáda! Ak nás tu uzavrú, nikdy sa nedostaneme von," povedala som a pozrela sa na neho. „Mám čo ste chceli. Je čas odísť. Prosím," žiadala som a prikývol. Odtiahol sa odo mňa, aby ostatných zmobilizoval a pohla som sa tiež, no kvôli bolestiam som sa zvalila na kolená a lapala po dychu.

„Tak tu si!" skríkol kráľ a schytil ma zozadu za vlasy. Zasyčala som a nechala nech ma postaví, pričom mi meč priložil ku krku. Okolo nás sa stále bojovalo, no pribehol pred neho Calem a zostal stáť. „Tak čo, vodca? Čo teraz urobíš?"

„Zabijem ťa," zavrčal nepriateľsky a kráľ sa zasmial. Lenže vtom zložil meč. Vytreštila som na Calema oči a on sa pozrel na miesto, kde mi meč priložil.

„Vráť, čo si mi ukradol, pretože inak tvoje dievča aj dieťa zomrú!" vykríkol a zacítila som na brušku hrot meča. „Tak ako to bude? Zabijem ich oboch. Vráť mi čo je moje! Inak ju zabijem!" skríkol a tentoraz som sa už naozaj nahnevala.

Moje dieťa nie!

Zohla som sa pri stehno a vytiahla spod šiat malý nôž. Kráľ nestihol zareagovať a nôž som mu surovo zabodla do krku. Obrátil sa s vytreštenými očami ku mne a meč mu okamžite padol z rúk na zem. „Moje dieťa ohrozovať nebudeš!" zasyčala som a sledovala, ako lapal po dychu. Odsotila som ho od seba a vtedy som začula, ako niekto zúfalo skríkol jeho meno.

Vojaci sa k nám hrnuli, no to ma už Calem schytil okolo pása a spolu sme sa rozbehli cez dvere zo sály. Všetci povstalci nás nasledovali a rýchlo sme bežali von. Počula som za sebou Thomasove zúfalé výkriky, no neobrátila som sa.

Všetci sme vybehli z hradu von a bežali ďalej. Rozbehla som sa k Selionovi, ktorý bol našťastie tam, kde som ho nechala a hneď som na neho vysadla. Calem bol pri mne a načahoval sa za mnou, ak by som náhodou potrebovala pomoc. Pohľadom som ho uistila, že to zvládnem a pohli sme sa vpred. Po pár metroch som sa však zastavila a obrátila sa späť k hradu.

Vo dverách som uvidela stáť s mečom v ruke Viktora, ako sa na mňa s prekvapeným výrazom v tvári pozeral. Pri záhradách som videla aj rodičov, ako sa na mňa so slzami v očiach pozerali a akoby všetci čakali, čo naozaj urobím. Čo si vyberiem.

Zdvihla som pohľad k oknám nad nimi a uvidela za nimi Arryn. Usmievala sa na mňa. Odvážna a odhodlaná najlepšia kamarátka. Prikývla, akoby ma uisťovala, že všetko dopadne dobre.

Verila som jej.

Poslednýkrát som venovala pohľad svojej rodine a následne som sa obrátila na odchod, aby som išla za novou rodinou.

Uháňala som po ceste preč z mesta a navždy za sebou zanechávala život, ktorý som doteraz žila. Navždy som opúšťala tých, ktorí ma vychovávali s vedomím, že ich už nikdy neuvidím.

Od tohto dňa som sa stala ich nepriateľom.