Celú noc som nespala, ale malo to rozdielne dôvody. Myslela som na prísahu, ktorá sa blížila a všetko, čo okolo toho bolo spojené. Cyrus spolu s Calemom vymysleli dokonalý plán, bez akýchkoľvek prešľapov. Lenže aj tie najdokonalejšie plány mali svoje muchy.

Spomenula som si na dni, keď sme sa ešte s Calemom stretávali tajne. Učil ma sebaobrane, ako bojovať s mečom či nožom, alebo ma učil strieľať z luku. Dokonca ma učil brániť sa aj vlastnými rukami. Jeho dlane sme používali ako terč, do ktorých som udierala. Boli to však iba základy a proti skutočnému nepriateľovi by to bolo omnoho ťažšie. Dokonca sa potvrdilo pri nedávnej situácii, že som potrebovala ešte veľa trénovať.

Zavčasu ráno, keď ešte len svitalo, sa Calem obliekal do bojového oblečenia a za opasok si dával všelijaké zbrane. Dokonca si niektoré skrýval do praciek pod kabát alebo do čižiem, kde by k nim mal prístup. On aj s ostatnými pôjde do mesta omnoho skôr, aby sa rozmiestnili na rôzne pozície. Mojou úlohou bolo prísť neskôr spolu s obyvateľmi. Mala som ísť sama, nakoľko som ušla z domu a nemohla ísť spolu s rodinou.

Keď si upravil posledné detaily, do košele si vložil masku. Potom sa ku mne obrátil a naše pohľady sa stretli.

V noci sme ani jeden nespali. Keď sa večer vrátil od ostatných a všetci mali prikázaný oddych, on to neurobil. Schytil ma do náručia a vyzliekol ešte skôr než som sa dostala do postele. Zdrapy môjho oblečenia ešte stále ležali pri posteli na zemi.

Bozkával mi každú časť tela, no nie tak dráždivo ako som si predstavovala. Jemne ma držal, bozkával a hladil, len aby mi nijako neublížil. No najmä, aby sme sa ani jeden neunavili. Vedeli sme, čo bolo v stávke a aj keď sme spolu veľmi chceli byť, nenáhlili sme sa.

Uspokojoval ma pomaly. Pohyboval sa vo mne ako keby to bolo naše prvýkrát. Za celý čas ani raz neodtiahol pery od mojich. Ani keď sme vyvrchoľovali. Držali sme sa v náručí a v tom aj zaspali.

Pozeral sa mi do očí, akoby bol tiež niekde uprostred noci, no zrazu ho niekto zvonka zavolal a pozrel sa na dvere. Smutne som sklonila hlavu a počula, ako odchádzal. Chytila som sa za tvár a z očí mi vyšlo pár sĺz. Celá som sa roztriasla a dostala strach. Emóciu, ktorú som doteraz nepocítila, pretože bol pri mne. Lenže odišiel a ja som vedela, že dnes bude na chvíľu príliš ďaleko.

Nevydržala som sedieť. Odhrnula som deku a len v šatách sa rozbehla ku dverám. Nezaujímalo ma, že som bola nevhodne oblečená a ani že ma všetci uvidia. Bolo mi to jedno.

Celý tábor bol na nohách, no najmä muži a niektoré ženy, ktoré sa pripravovali na odchod. Už vysadali na kone, ozbrojení až po krk. Vládla medzi nimi napätá atmosféra, no niektorí sa aj tak smiali a pokúšali sa atmosféru zľahčiť.

Uvidela som Calema pri svojom koňovi, a preto som sa k nemu rozbehla. Nikto si ma nevšimol, až kým som sa pri nich neobjavila a nebežala pomedzi nich. Otáčali sa za mnou, no ja som vnímala len vodcu povstalcov.

„Calem," oslovila som ho, keď som bola blízko a obrátil sa. Načiahla som sa k nemu a hodila sa mu do náručia, bozkávajúc ho na pery. Zovrel ma okolo pása a ruku si zaboril do mojich vlasov.

„Nech sa stane čokoľvek, vráť sa ku mne," pošepkala som, keď som ho pustila a pozrela mu smutne do očí. „Vráť sa k nám," žiadala som. Možno som mu tým spôsobila ťažkosti, no nezaujímalo ma to. Potrebovala som vedieť, že sa bude snažiť urobiť čokoľvek, aby sa vrátil.

Ako odpoveď sa usmial a zohol sa. Chytil ma rukami pod zadkom a nadvihol tak vysoko do vzduchu, až som bola hruďou nad jeho hlavou. Pevne som ho chytila za ramená a sledovala, ako mi pobozkal bruško. Do jeho vlasov mi padla slza.

Potom ku mne zdvihol pohľad a usmial sa. „Vrátim sa."

„Musíme ísť, Calem," oslovil ho otec a Calem ma pustil na zem a ešte raz pobozkal. Potom ma pohladil po líci a odtiahol sa. Pozerala som sa ako nasadol na svojho koňa a bez toho, aby sa obrátil, aby sa na mňa pozrel, vyrazil vpred.

Obrátila som sa na Darena, Adlera a ostatných, ktorí pri nás stáli a obdarila som ich rovnakými vážnymi pohľadmi. Chcela som, aby sa všetci bezpečne vrátili späť domov. Preto sa usmiali a hnali sa aj s ostatnými za svojím vodcom z tábora.

„Neboj sa, ani my ženy sa nenecháme zahanbiť," objavila sa pri mne Ruth s Rosemary, ktorá sa na mňa usmiala.

„Vrátime sa odtiaľ všetci. Hovorila som ti, že my dve pôjdeme s tebou?" povedala mi, čo ma prekvapilo.

„Ale Calem povedal, že mám ísť sama."

„Nikdy by nedovolil, aby si išla úplne sama," usmiala sa na mňa Ruth. „Pôjdeme cez les s tebou a keď pôjdeš na hrad, budeme na teba dozerať z diaľky." Obrátila som sa k nej.

„Nenecháš ma zabiť pre dobro tábora?"

„Pre dobro tábora urobím všetko, aby si žila," povedala vážne a Rosemary sa žiarivo usmiala.

„Je čas. Poď, musíme ťa pekne obliecť," povedala a ťahala ma späť do domu.

Cítila som nádej, že všetko dopadne dobre. Povstalci boli skúsení v boji a najmä vedeli, čo musia urobiť. Všetci bojovali za svoju slobodu a pre tých, ktorých milovali, by urobili čokoľvek. Presne to som mala v pláne aj ja.

Chcela som ochrániť rodinu, ktorá ma s Calemom čakala.

Keď bol už čas odísť, stála som pri Selionovi a strach sa vo mne hromadil. Rosemary mi obliekla pekné šaty s čipkami, výstrihom a jemným opaskom okolo pása. Nemala som žiadne zbrane, no Ruth mi predsa len dala nôž, ktorý som si pripevnila o stehno. Pre každý prípad.

„Nezabúdaj, že nesmieš na seba strhovať pozornosť pridlho," povedala mi Lynette pri odchode. „Urob čo musíš a keď sa strhne boj, okamžite odtiaľ odíď."

„Chápem."

„Nesmieš myslieť na to, čo sa bude okolo teba diať. Ty musíš odísť, rozumieš?" zopakovala prísne a prikývla som.

„Rozumiem," potvrdila som a vtedy ma objala. Prekvapilo ma to a ešte viac, keď ma chytila za tvár a pobozkala na čelo. Rosemary ma tiež pevne stisla a podala mi dlhý plášť, ktorý som si prevesila cez ramená. S výdychom som sa obzrela na tábor a všimla si pohľady žien, ktoré v tábore zostali. Už neboli ustráchané a ani obviňujúce. Naopak. Pozerali sa na mňa s úctou.

„Tatiana, počkaj," zavolal na mňa Nolan, ktorý ku mne pribehol. Ako jediný musel v tábore zostať, napriek tomu, že chcel ísť. Vojaci ho poznali a ak by sa tam objavil, všetky plány by zlyhali. Nahol sa ku mne a podával mi meč. Prekvapene som ho chytila a zamračila sa naň. „Myslím, že by si ho mala mať. Pre každý prípad."

Chytila som rukoväť a pozerala naň. Najprv som váhala, no potom som si ho upevnila pod plášť o opasok a usmiala sa na Nolana. „Ďakujem."

Rosemary a Ruth mi robili spoločnosť celú cestu lesom. Smiali sme sa a rozprávali o všelijakých dievčenských témach a o hrade a prísahe nepadlo ani slovo. Každá sme sa snažili rozptýliť, aby sme sa zbytočne nestresovali pred bojom, ktorý nás čakal. Pomohlo nám to.

Keď sme sa blížili k mestu, odpojili sa odo mňa. Zaželali mi veľa šťastia a ubezpečili ma, že na hrade nebudem sama. Budú tam pre mňa a so mnou a keď to budem potrebovať, pomôžu mi.

Prechádzala som po ceste smerom k mestu a vietor mi rozvieval vlasy na chrbát. Mala som ich rozpustené, čo som okamžite oľutovala. Zastavila som sa na hlavnej ceste. Pozerala som sa na dve cesty, ktoré boli predo mnou a mohla som si vybrať, ktorou pôjdem.

Mohla som ísť cestou, ktorá viedla smerom do mesta a do hradu, kde ma čakala prísaha kráľovi. Videla som plné ulice ľudí, ktorých deň bol rovnaký ako ktorýkoľvek iný, no nie pre všetkých.

Druhá cesta viedla z mesta, ďaleko do krajiny. Mohla som sa na všetko vykašľať a odísť aj z celej krajiny. Začala by som žiť bezpečný život niekde, kde ma nikto nepoznal a nevedel by o mne. Žila by som si šťastne a nemusela by som sa báť o život.

Napriek tomu som sa pohla cestou do hradu.

V žiadnom prípade som nechcela odísť a opustiť Calema. Nikdy by som neodišla a vzala mu jeho dieťa. Chcela by som ho vidieť s ním. Ako ho bude držať v náručí a tešiť sa z neho. No najviac som ho chcela vidieť, pretože som vedela, že bude po ňom. Vedela som to s istotou.

Prechádzala som po ulici a pridala sa k ľuďom, ktorí tiež kráčali na hrad. Mali na tvárach úsmevy, tešili sa z nadchádzajúcej udalosti. Všimla som si, že ich bolo viac než po minulé roky. Vždy po prísahe k nám prichádzali správy a noviny, kde boli vypísané mená tých, ktorí prisahali. Tentoraz ich bolo viac. Na papieri boli napísané aj mená tých, ktorí odmietli prisahať. Nikdy ich nebolo veľa, no aj jedno meno bolo viac než dosť.

V centre mesta ľudia vykrikovali. Všetci sa zabávali a radovali. Akoby sa vôbec nič nezmenilo, ich životy pokračovali ďalej a z týchto dní urobili veľké oslavy. Keby som nebola kde som bola, aj ja by som sa tešila z prísahy a oslavovala ju?

Nie.

Nemohla som sa na tú slávnosť a oslavy pozerať ako oni. Akoby si neuvedomovali, že prísahou sa stanú majetkom kráľa a kráľovskej koruny. Akoby nevedeli, že si s nimi potom budú môcť robiť, čo sa im zachce. Nebudeme mať slobodu. Videla som sa ako väzeň vo vlastnom dome, vo vlastnom živote.

Pripojila som sa ku skupinke ľudí. Rozprávali sa medzi sebou a medzi tvárami som spoznala tie, ktoré som vídala každý deň. Ak ma spoznali, neprekážalo mi to. Nebola som utečenec. Nie voči kráľovi.

Z diaľky som pozorovala vojakov na hradbách a všimla si ich počet. Bolo ich omnoho viac než zvyčajne. Prísahu bral kráľ veľmi vážne a nechcel, aby na nej boli akékoľvek problémy. Najmä ak som si spomenula, čo sa stalo naposledy v deň maškarného plesu.

Seliona som uviazala medzi ostatné kone na nádvorí a pohladila ho po krku. Pevne som dúfala, že keď budem odchádzať, nájdem ho na rovnakom mieste. Sprievod mnohých ľudí ma viedol do hradu a trónnej sály, kde sa mala prísaha konať. Pozerala som sa okolo seba, no veľa som nezazrela, pretože ma dav ľudí tlačil dopredu.

Vo vnútri som sa obzerala okolo seba a hľadala niekoho známeho, až som ich našla. Pohybovali sa bez masiek a s vážnymi výrazmi v tvárach. Zakrádali sa spolu s ostatnými do sály a tvárili sa nezúčastnene. Keď sme vošli dnu, sála bola plná ľudí. Vrava bola úplne všade a ľudia sa chceli dostať čo najbližšie k zadnej časti. Vysoké okná, ktoré boli pri krajoch boli otvorené a pri nich stáli vojaci na stráži. Všimla som si, že niektorí ľudia stáli v ich blízkosti. Pri každom jednom východe z miestnosti.

Cyrus a Calem to vymysleli naozaj dobre. Nikto ich nebude podozrievať, pretože sa tvárili, akoby boli súčasťou davu. Nepoznala som všetkých, no vedela som, že boli blízko. Všetci boli veľmi blízko.

„Tatiana?" oslovil ma známy hlas, za ktorým som sa obrátila.

Stála som zoči voči rodičom. Prekvapene sa na mňa pozerali a ja som netušila ako sa tváriť. Mama sa ku mne vrhla a objala ma okolo pása. „Kde si bola, preboha? Báli sme sa o teba," stískala ma pevne a podišiel k nám aj otec.

Počas celých dní prípravy a vlastne odkedy som od nich odišla, som si na nich nespomenula. Nie z toho hľadiska, že by som ich zradila, alebo by mi chýbali. Zradili mňa a aj moju lásku k nim, keď sa ma snažili vydať za mužov, ktorých som nepoznala a najmä ich nechcela. Vedela som, že ako dcéra by som sa k rodičom tak nemala správať, ale nemohla som si pomôcť.

„Prečo vás to zaujíma?" spýtala som sa a odtrhla sa od mamy. Prekvapilo ju to.

„Čože? Si naša dcéra. Samozrejme, že sa o teba bojíme," povedala a pohladila ma po ramenách.

„Keby ste to mysleli vážne, nechceli by ste ma vydať za ďalšieho muža," zasyčala som a oni si vymenili pohľady.

„Je to pre tvoje dobro, zlatko," povedal otec. „Stále na teba čaká. Dokonca ťa aj s ostatnými hľadal v lesoch. Keď sa dnes s nami vrátiš domov, predstavíme ťa. Urobíme veľkú oslavu, môžeme to spojiť aj s vašimi zásnubami a..."

„Počúvaš sa vôbec?" prerušila som ho zúrivo a odstúpila od nich. „Ja sa domov nevrátim. Nevydám sa za toho muža, nech už je to ktokoľvek."

„Ale Tatiana, prečo to hovoríš?" povedala mama nervózne. „Samozrejme, že sa za neho vydáš. Je to milý muž. Má dobré postavenie, je ohľaduplný, srdečný, je..."

„Bohatý, však?" dokončila som za ňu a zasmiala sa. „Je mi jedno, kto to je. Nikdy sa za neho nevydám!"

„Počúvaj ma!" zasyčala a schmatla ma za ruku. Prekvapilo ma to, lenže vtom sme začuli bubny. Celou sálou sa ozývali spevy, trúbenie na rohy a muž v galantnom oblečení začal jemne búchať paličkou po zemi. Upútal pozornosť všetkých v sále, ktorá sa začala utešovať.

„Jeho veličenstvo kráľ Edward a kráľovná Angeline! Jeho výsosť princ Thomas!"

Po chodbe prichádzali všetci traja s tými krásnymi úsmevmi na tvárach. Všetci sa im hlboko ukláňali a so spokojným výrazom v tvári ich sledovali. Začali jasať, tlieskať im, čo mi prišlo veľmi zvláštne. Akoby si nikto skutočne neuvedomoval, čo sa snažili urobiť.

Prevrátila som znechutene očami, čo vykúzlilo úsmev na tvári jednému povstalcovi blízko pri mne.

„Som nadšený, že sme tu všetci spoločne," zvolal kráľ nahlas a utíšil skandujúcich ľudí, ktorí sa usmievali. „Som si istý, že od dnešného dňa budete tí najšťastnejší pod slnkom. Sám sa o to postarám!" usmial sa. „Touto prísahou sa sľubujete tomuto kráľovstvu, ktorému budete slúžiť a verne ho brániť! Naša krajina je najdôležitejšia a je naším domovom. Je našou povinnosťou ju chrániť. Za vašu obetu a prísľubu kráľovstvu, sa vám odmeníme. Prosím, tí, ktorí sú pozvaní, predstúpte," zvolal a ľudia znovu začali výskať.

Mladí muži a ženy sa začali predierať pomedzi dav smerom ku kráľovi a kráľovnej, ktorí stáli na vyvýšenom mieste v zadnej časti sály. Prechádzali postupne a po ôsmych sa postavili na stupienok, kde odrecitovali nahlas prísahu kráľovstvu.

Každý sme ju poznali naspamäť, pretože nás ju rodičia učili takmer odkedy som dokázala hovoriť. Vtedy som ešte nevedela, načo ju budem potrebovať. Povedali mi to až neskôr.

Po každej prísahe ľudia tlieskali, radovali sa so svojimi deťmi a na stupienok pokračovali ďalší. Niektorí boli nervózni. Za nimi totiž stál veľký muž oblečený v čiernom a mal na hlave čiernu kuklu. Držal v ruke obrovskú sekeru, pre každý prípad. Tušila som, že ak by niekto odmietol prisahať, prišiel by o hlavu.

Obzerala som sa nervózne okolo seba, pretože som nikde nevidela Arryn a ani jej mamu. Chcela som ju nájsť, no dav ma posúval stále dopredu. Mohla byť kdekoľvek.

„Neurob nám hanbu, Tatiana. Som si istá, že aj tvoj budúci manžel je niekde blízko," šepla mi mama za chrbtom.

„Ako ti to mám ešte povedať? Nevydám sa za neho!"

„Budeš robiť, čo ti poviem, ty nevďačnica. Aj keby som ťa mala k oltáru priniesť násilím, urobíš to. Nebudem už dlhšie pracovať a váľať sa v obyčajných podmienkach, keď sa môžem mať lepšie!"

Prvýkrát to naozaj povedala. Pravdu o všetkom, čo sa snažili urobiť. Myslela som si, že ma to nejako zraní, no necítila som vôbec nič. Prestali byť mojimi rodičmi dávno pred vyslovením tých slov.

Bez slov som sa pozerala na rad, ktorý sa predo mnou zmenšoval. Mladí ľudia stále prisahali, nasledoval potlesk a tak stále dokola. Rodičia ma rozptýlili, no vedela som, že som prišla z nejakého dôvodu. Niečo som mala urobiť, niečo som musela urobiť.

Pozerala som sa na približujúcich sa vládcov krajiny a lapala po dychu.

Netušila som, čo mám robiť.

Čo by som mala robiť.

Povedala som, že strhnem na seba pozornosť, no nikdy som nepremýšľala nad tým, ako to vôbec urobiť. Chcela som im pomôcť, aby sa zmocnili hradu alebo aspoň kráľa. Teraz sme boli pri kráľovi, mohli urobiť čo chceli, no potrebovali signál. Ten, ktorý som im mala poskytnúť.

Bola som konečne na rade.

So siedmymi ďalšími mladými ľuďmi, som sa postavila na stupienok a všetci sme sa vedľa seba pozreli na sálu. Ako som tam tak stála, pozorovala som toľkých ľudí. Pripomenulo mi to popravu Mika, keď aj vtedy bolo na námestí veľa ľudí. Všetci sa pozerali na nás v očakávaní vyslovenia prísahy.

Srdce mi bilo veľmi rýchlo a pozerala som sa pred seba. Hlasy okolo mňa som nevnímala a ani nikoho okolo mňa. Pozorovala som len jednu osobu, ktorá stála priamo predo mnou v zadnej časti miestnosti, ďaleko odo mňa.

Nejaký hlas nás vyzval, aby sme prisahali. Aby sme pred celým davom ľudí odprisahali, že budeme pykať dobrotu a nikdy sa nevzbúrime. Sedem ľudí začalo hovoriť. Otvárali ústa a odrecitovali báseň, ktorá ich životy zotročí až do ich smrti.

Lenže ja som mlčala.

Zatiaľ čo sa sedem hlasov ozývalo po miestnosti, ja jediná som stála a neotvorila ústa. Tí, čo stáli najbližšie si to okamžite všimli. Zhrozene sa na mňa pozerali, šepkali si a držali sa za ústa, zatiaľ čo sa na mňa so strachom pozerali.

Napriek tomu som mlčala.

Keď prestali hovoriť, už netlieskali s takým nadšením ako doteraz. Už nejasali, pretože sa im naskytol pohľad, aký sa nevídal často.

Ostatní siedmi odchádzali preč, len ja som zostala stáť v strede stupienka. So zdvihnutou bradou som sa pozerala priamo pred seba na svoj cieľ a neodtrhla pohľad.

„Tatiana," oslovil ma kráľ, no mlčala som. Ani som sa na neho nepozrela. Nevenovala som mu pozornosť. Ignorovala som ho. To, že som neprisahala bolo viac ako dosť.

Ale ignorancia? Tá bola omnoho horšia.

„Nebudeš prisahať?" spýtal sa a na mojej tvári sa objavil úsmev.

„Nie."

Jednoduchá odpoveď so strašným následkami. Ľudia sa na mňa pohoršene pozerali a videla som, ako sa k nám pohýnali vojaci.

„Tatiana!" skríkol Thomas vedľa mňa. Stále som sa na nich nepozrela. „Nemysli si, že tvoje konanie zmení, čo s tebou urobím."

Usmiala som sa.

„Nebudem prisahať," zopakovala som a periférne uvidela kráľov hnev. Lenže aj pokynutie katovi, ktorý sa za mnou blížil.

Prichádzal čas. Zdvihla som bradu a pod plášťom som uchopila rukoväť meča. Pozrela som sa pred seba a na tvári sa mi objavil úsmev.

„Už dávno som prisahala niekomu inému!" vyhlásila som nahlas a obrátila sa.

S vytaseným mečom som zablokovala útok kata, ktorý sa na mňa vrhol so svojou sekerou. Rozhodne bol odo mňa silnejší a aj ťažší. Preto som využila jeho váhu a stiahla ho k sebe. Následne som sa mu uhla a kopla ho do chrbta, až padol zo stupienka do davu.

Dala som si dole plášť a vytasený meč namierila na kráľovskú rodinu. V tvári mali obrovský šok.

„Čo to robíš?" zasyčal nepriateľsky kráľ.

„Čo si myslíte?!"

V sále sa strhlo peklo. Počula som začínajúce boje, cvengot ocele o inú a aj posmrtné výkriky. Tie sa pretekali s ľuďmi, ktorí začali jačať a vybehovať zo sály. Vládol chaos, no nesústreďovala som sa naň. Pozorovala som kráľovskú rodinu.

„Za toto ťa osobne zabijem," zavrčal na mňa kráľ.

„Tomu úplne rozumiem," usmiala som sa a vtedy som sa pozrela vedľa seba.

Vyskočil jediným skokom až priamo ku mne a v maske sa na mňa pozrel. Úsmev mal od ucha k uchu a žiaril. Vedel, že moje slová patrili jemu.

„Čo to-," skríkol kráľ a obaja sme sa k nemu obrátil. „Vodca povstalcov?" skričal a neskrýval prekvapenie, ako ani kráľovná a princ.

Calem vytiahol meč, no nenamieril ho na nich. „Hádam ste si nemysleli, že sem prišla sama," zasmial sa a ja som sa tiež pousmiala. Kráľov pohľad smeroval znova ku mne.

„Ty patríš k povstalcom?"

„Ako som povedala," usmiala som sa. „Prisahala som niekomu inému," povedala som a Calem sa mohol pretrhnúť od úsmevu. Počúvalo sa mu to naozaj dobre.

„Osobne sa postarám, aby si trpela," zasyčal Thomas a vytasil meč, ktorý však namieril na Calema. „V mojej posteli!"

„Preboha Thomas!" skríkla jeho matka, ktorá stála bezpečne za nimi. „Ako ju stále môžeš chcieť? Zradila nás!"

„Je mi to jedno. Je nádherná," povedal a pozrel sa na Calema. „A urobím všetko, aby som ju získal."

„Už máš inú!"

„Nezaujíma ma to!" skríkol a zaškeril sa. „Za takú ženu ako je ona, sa oplatí preliať krv. Nemám pravdu?" spýtal sa a Calem sa usmial.

„Áno," povedal a postavil sa trochu predo mňa. „Počul som, že si dobrý v šerme. Snáď ma nesklameš."

„A ja som počul, že si najlepší z povstalcov. Stavím sa, že reči boli prehnané," tiež sa postavil do bojovej pozície a každý z nich bol pripravený na útok.

„Dosť, Thomas. Teraz na to nie je..." ozval sa kráľ, lenže vtom som uvidela na ňom a aj na kráľovnej prekvapenie. Nerozumela som, kam sa pozerali, no zrazu sa vedľa mňa objavil Cyrus. A nemal na tvári masku.

„Zdravím, Edward," oslovil ho a ja som neskrývala prekvapenie. Calem sa ani nepohol, keď sa Cyrus postavil vedľa neho a tiež predo mňa.

„Cyrus?" oslovila ho kráľovná a Thomas sa k nej prekvapene obrátil. Zjavne sme boli jediní, ktorých táto situácia prekvapila.

„Kto to je?" spýtal sa, no nikto mu neodpovedal.

„Je to už dlhá doba," povedal Cyrus a usmial sa. „Tuším už dvadsaťpäť rokov." Kráľ pomaly prikývol.

„Áno. Dvadsaťpäť rokov. Vyzerá to tak, že si svojho syna dobre vytrénoval," povedal a kývol k nemu hlavou. Neprekvapilo ma, že si ich spojil dohromady.

„Naučil som ho všetko, čo viem. Vrátane nenávisti k tebe," povedal a namieril na neho meč. „Stalo sa to presne takto, však? Uprostred boja, kedy som pochopil, aký vládca naozaj si."

„Presne tak," povedal kráľ a tiež vytasil meč. „Už si sa nikdy nevrátil. Čo sa zmenilo?"

„Všetko," zasyčal a cítila som, že sa schyľovalo k boju. „Tatiana," oslovil ma potichu. „Musíš sa odtiaľto dostať. Využi tento chaos a okamžite sa vráť do tábora."

„Čože? Nemala by som..."

„Poslúchni," ozval sa Calem, no neobrátil sa ku mne. „Nesmieš tu zostať. Preto choď," povedal a v jeho hlase som počula väčšiu naliehavosť. Preto som meč zložila a vrátila späť na bok.

„Nechoď ďaleko, Tatiana," zasmial sa Thomas a oblizol si pery. „Nájdem si ťa kdekoľvek. Na to nezabudni."

Neváhala som a rozbehla som sa preč. Zoskočila som zo schodov a namierila si to cez pobehujúcich ľudí čo najďalej zo sály, v ktorej sa už aj vodca povstalcov a kráľ zapojili do boja. Bežala som pomedzi vojakov, ľudí a niektorí povstalci mi uvoľňovali cestu. Dokonca so mnou nejaký čas prešli, aby ma bezpečne odviedli až ku dverám. Vďačne som sa na všetkých pozerala a bežala.

Bežala som po chodbe so silno bijúcim srdcom. Vedela som, že z toho všetkého vypukne chaos, no netušila som, že taký veľký. Keď som bežala, uhýbala som sa prichádzajúcim vojakom, ktorí okolo mňa bežali do sály. Vôbec si ma nevšímali, pretože ma mali za obyčajné dievča.

Dostala som sa do hlavnej chodby a pozrela sa smerom na schody, vedúce na poschodie a zastavila sa. Všetci mi dali jasný príkaz, aby som čo najskôr odišla z hradu do tábora. Ak by sa Calem dozvedel, že som neposlúchla, asi by ma prerazil. No musela som pomôcť. Chcela som pomôcť. Preto som sa rozbehla po schodoch a bežala nahor.

Calem povedal, že chce získať od kráľa usvedčenie. Tie mal určite v jeho pracovni a ku podivu, v tej pracovni som bola. Vedela som kde hľadať, a preto som chcela získať to, po čom všetci túžili.

Bežala som po chodbách, ktoré som si pamätala a chcela som sa čo najskôr dostať do cieľa. V diaľke som počula bojujúce výkriky a uvedomila som si, že sa bojovalo úplne všade.

Vtom som prudko zahla do dverí čo boli pri mne a zatvorila. Predo mnou prechádzali vojaci a keby si ma všimli, nevysvetlila by som im, že som tam bola čírou náhodou. Počkala som za dverami až kým neodišli. Obzrela som sa za seba, aby som zistila, kde som bola a objavila som sa v knižnici. V tej, do ktorej ma kráľ predtým dal zatvoriť. Spomínala som si na hrôzu, ktorú som v tejto miestnosti zažila a rýchlo odvrátila pohľad.

Pootvorila som nežne dvere a bežala na vyššie poschodie, keď bol vzduch čistý. Niekedy som sa uhýbala služobníctvu, ktoré som stretla na chodbách. Ani jedna slúžka ma však nevnímala, keď sa so strachom poberali preč. Svoj život si vážili viac než mňa, čo mi vyhovovalo.

Zastavila som sa pri jednej chodbe a skrčila sa za roh. Mala som konečne pred sebou kráľovu pracovňu, no strážili ju vojaci. Túto situáciu som neodhadla, i keď som mohla. Cez nich by som sa nikdy nedostala. Nie sama.

„Čau," ozvalo sa pri mne a takmer som zvýskla. Obzrela som sa za seba a uvidela vysmiatu Rosemary. V ruke držala zakrvavený meč a aj sama bola zranená na ruke a tvári. „Strašne rýchlo bežíš. Myslíš, že to tvojmu dieťaťu prospeje?"

„Čo tu sakra robíš?" zavrčala som a ona zlostne kývla k pracovni.

„To by som sa mala pýtať ja. Zbláznila si sa? Mala si odísť a nie ísť do hradu a ešte k tomu k jeho pracovni."

„Chcela som pomôcť."

„Tým, že sa necháš zabiť? To by nepomohlo a Calem by zbesnel. Nevieš si ani predstaviť, aký je desivý, keď je naštvaný," vzdychla si a ja som zovrela pery. „Ale mám pocit, že to bol nakoniec dobrý nápad. Ich počet nás prekvapil a zdržuje. Dostala by som sa sem skôr, no mala som prácu."

„Si v poriadku?"

„Jasné, nič to nie je," povedala a obzrela sa okolo nás. „Dobre, nič nenarobíme, keď už si tu. Odlákam ich a ty dostaneš tie papiere. Pozeraj sa po zvitkoch s kráľovskou pečaťou. Je to taká červená. Bude ich mať uložené tam, kde ich nikto neuvidí. Všetko rýchlo prehľadaj."

„Áno, rozumiem." Prikývla a usmiala sa na mňa.

„Vyčistím ti cestu a ty potom rýchlo odídeš. Odíď, Tatiana. Nechceš vedieť, čo sa stane, ak ťa dostanú," žmurkla na mňa a následne sa postavila. „Tak chlapci. Poďme sa zabaviť," zavolala na vojakov a rozbehla sa k nim.

Sledovala som jej boj a otvárala ústa. Ešte som ju nevidela bojovať. Na obdiv som však nemala čas. Využila som, že na seba strhla pozornosť a zakrádala sa poza ňu až ku dverám. Otvorila som ich a rýchlo vošla dnu.

Miestnosť bola chladná a uprataná, ako aj naposledy. Na stole mal veľa papierov a aj zvitkov, no tie pre mňa neboli zaujímavé, keď boli všetkým na očiach.

Podišla som k stolu a začala sa v ňom prehrabovať. Snažila som sa nerobiť neporiadok, aby som si nesťažila prácu. Čítala som všelijaké papiere, od obchodných zmlúv, transakcií až po popravy alebo pozemky.

Prezerala som tajné zásuvky, tajné miesta a všetko skúmala. Popod stôl, popod koberec. Úplne všetko. Pod štósom papierov a kníh na úplnom spodku jednej zásuvky, som zrazu vytiahla papier. Vzala som papier a skryla si ho bez prečítania do šiat. Potrebovala som niečo lepšie, no nič okolo som nenachádzala. Začalo mi dochádzať, že tie najdôležitejšie papiere asi nebude mať v tejto miestnosti.

„Hľadáš toto?" ozval sa hlas, za ktorým som sa prudko obzrela.

Stála vo vedľajších dverách a mala na sebe krásne biele šaty, s mnohými čipkami a ornamentmi. Vlasy mala vypnuté do zložitého účesu, v ktorej mala malinkú striebornú korunku. V ušiach sa jej ligotali diamantové náušnice a na krku mala diamantový náhrdelník. V ruke držala papier a pritom ma sledovala svojimi úprimnými očami, aké som poznala celý život.

„Arryn?"