Vstupovala som do hory a začala spomaľovať. Kvôli dažďu mi bola veľká zima a šaty som mala roztrhané. Bolo mi vidno rameno, brucho a na rukách som mala len kusy roztrhanej látky. Bolela ma pera od úderu, nehovoriac o boku, na ktorý som spadla.

Prechádzala som cestou a nikto ma nezastavil. Išla som pomaly ďalej, až kým som nevidela tábor. Ľudia dávno spali alebo sa skrývali pred dažďom. Iba tí, čo boli na stráži stáli vonku. A tí ma aj videli, ako som prichádzala do tábora. Najprv sa smiali, lenže keď ma uvideli, prestali.

Zastavila som sa a pozrela na Hlavný stan, v ktorom sa pohybovali ľudia. Asi sa už všetci povstalci vrátili k svojim povinnostiam. Videla som viac koní a aj viac zbraní. Určite trvalo dlho, kým všetkým určili ich miesta na spanie a aj aby sa aklimatizovali na nové prostredie.

Zoskočila som na zem a oprela som si hlavu o sedlo. Bolo mi veľmi zle a chcela som si ľahnúť. Ani som Seliona neuviazala o stĺp a išla smerom k Hlavnému stanu.

Aj cez dážď som počula, ako sa prekrikovali a na ničom sa nevedeli dohodnúť. Videla som Calemovho otca. Aj napriek všetkému stále ponúkal svoju pomoc, čo ma tešilo. Krívala som pomaly k nim a chcela to mať čo najskôr za sebou.

„Nepôjde to!" kričal starší muž v čiernom kabáte. „Všade budú mať stráže. Vieme, že zdvojnásobili hliadky."

„Chodby nás nikdy nesklamali," zapojil sa Adler. „Ak by sme ich použili, možno by sme..."

„Budú nás tam čakať," pokrútil Cyrus hlavou. „Po vašej poslednej návšteve chodbu zatarasili. Nebudeme ju môcť použiť."

„Rátali sme s tým," skričal Neal. „Vzdali sme sa jej, aby to šlo ľahko. Čo však ostatné?"

„Mali by sme ich znova preskúmať," skríkli všetci a prekrikovali sa. Vedela som, že dnešnú noc nikto nebude spať.

„Calem?" oslovil ho zrazu Daren, ktorý sa pozeral na mňa. Calem sa k nemu obrátil, no keď si všimol, kam hľadel, otvoril šokovane ústa. Celá miestnosť zrazu stíchla a všetci sa obrátili ku mne, keď som stála pri dverách a pozerala sa dnu.

„Doriti," zasyčal Calem a okamžite sa ku mne pohol. Vyčerpane som sa oprela ramenom o stĺp vedľa vchodu a vydýchla si. „Čo sa stalo?" spýtal sa vystrašene, keď sa pri mne objavil. Chcel sa ma dotknúť, no odtiahla som sa. Prekvapilo ho to. Bez slova som mu podala zvitok, ktorý si vzal. „Čo to je?"

„Myslím, že niečo, čo vám pomôže," povedala som zachrípnuto a on sa na mňa pozrel. Zvitok hneď odhodil za seba a sústredil sa len na mňa. Akoby ho vôbec nezaujímalo, čo sa v ňom písalo. „Som v pohode," zamrmlala som, aby som ho uistila, aj keď som si tým nebola celkom istá.

Nepozrela som sa na neho a otočila sa na odchod. „Tatiana," oslovil ma potichu a chytil za ruku. Strhlo ma, no aj tak ku mne pristúpil. „Láska, prosím. Čo sa stalo?" šepol a zúfalo sa na mňa pozrel. Striasla som sa.

„Myslel si, že ma dostane," zamrmlala som a videla, ako na mňa vytreštil oči. „Mýlil sa," doplnila som a odišla.

Vrátila som sa do Calemovho domu a roztrasene si vydýchla. Vo vnútri bola zima. Všetko bolo presne tak, ako keď som odišla. Krvavé utierky ležali na posteli, neporiadok z pohodených vecí a listy zo stromov, ktoré sa dostali dnu. Všetko som odhodila z postele a zúrivo vyprášila kožušinu.

Bolel ma bok a cítila som sa ešte horšie. Pozrela som sa na svoje oblečenie a videla krv. Bez váhania som sa vyzliekla celkom donaha a obliekla si Calemovu košeľu, ktorá mi padla až po kolená. Vliezla som do postele a ľahla si schúlená na vankúše, zakrytá kožušinou až k brade.

Až keď som bola pokojná a ako tak v bezpečí, roztriasla som sa a z očí mi stekali slzy. Trasúc som sa držala za bruško a mala strach. Ten muž sa ho dotkol a bolo mi až príliš zle, keď som si uvedomila, že bol už druhý, čo sa mu to podarilo. Stále som ho videla pred očami a nedokázala som ho vymazať z mysle.

Vtom niekto potichu vošiel do domu. Ani som sa nepohla a bezmocne som sa ďalej triasla na posteli. Vošiel do postele a nahol sa ku mne. Calem ma pohladil po tvári a prezeral si ma. Nepovedala som vôbec nič.

Smutne si vydýchol a ľahol si za mňa. Chytil ma do náručia a pevne ma svojimi rukami objal. Pobozkal ma na bok hlavy, no na nič z toho som nereagovala. Ani som sa ho nedotkla. Rozplakala som sa a hlavu si zaborila do vankúša.

Ráno som sa zobudila v rovnakej polohe, v ktorej som zaspala. Calem bol so mnou celú noc, no ráno ma už neobjímal. Sedel na stoličke pred posteľou a zronene sa na mňa pozeral. Oči ma od toľkých sĺz pálili.

„Ako sa má?" spýtala sa šeptom Rosemary, ktorá vošla. Nepozrela som sa na ňu.

„Neviem," povzdychol si Calem. „Nehovorí so mnou."

„Vieš čo sa stalo?" spýtala sa a cítila som, ako mi stisla nohu. Nepatrne ma striaslo.

„Nie," odpovedal. „Neviem vôbec nič. Neviem kde bola, neviem, kde vzala ten papier a ani prečo prišla celá od krvi. Mám o ňu strach," šepol, no stále som sa neotočila, aj keď ma pomyslenie na jeho utrpenie zraňovalo.

„Skúšal si s ňou hovoriť?"

„Áno, ale neúspešne. Neviem ani či je zranená. Bojím sa jej dotknúť," odmlčal sa. „Nemohla by si s ňou prehovoriť ty?"

„Ak neprehovorila s tebou, nebude s nikým," povedala hneď. „Poď. Necháme ju, aby bola sama. Pýtali sa na teba ostatní. Chcú vedieť, čo budeme robiť."

„Nenechám ju tu samú!"

„Chce byť sama," namietla. „Prehovorí, keď bude pripravená," povedala a po nejakej chvíli Calem súhlasil. Pred odchodom ma pohladil po čele a pobozkal. Nepozrela som sa na neho, keď odišiel.

Bolo to tak až do obeda. Nezjedla som nič, čo mi priniesli a celý čas som sa nepohla. Rosemary za mnou bola často a rozprávala sa so mnou. Nikdy som jej však neodpovedala. Vedela som, že za mnou boli aj Adler, Daren a Zane. Nikomu sa môj stav nepáčil a keď sa pri mne rozprávali, všetci z toho boli nervózni.

Nikto si nevedel vysvetliť, čo sa mi stalo. Nevedeli, kde som bola a ani prečo som sa vrátila od krvi. A už vôbec nevedeli, kde som vzala zvitok. Nechcela som ich nechať v nevedomí, lenže mala som priveľký strach, aby som sa pohla alebo niečo urobila. Bála som sa o svoje dieťa. Znova ho niekto ohrozil a nedokázala som si predstaviť, že by to urobil niekto ďalší.

Keď sa ho v noci Calem dotkol, od strachu som sa tak mykla, že ruku hneď odtiahol a odvtedy sa ma ani nedotkol. Nevedela som mu vysvetliť, že to nie je ním. Nedokázala som sa podeliť o svoje pocity. Bola som v šoku.

Odrazu do domu niekto vošiel. Vedela som, že to nebol Calem, pretože jeho som už poznala. Podľa tichej chôdze som v nej spoznala ženu. Stisla som kožušinu viac a cítila, ako si ku mne sadla na posteľ.

„Ach, Tatiana," šepla žena a cítila som, ako ma pohladila po vlasoch. Ruky mala teplé, čo som na chladnej tvári hneď pocítila. Podľa hlasu som v nej spoznala Calemovu matku. „Nemôžeš takto zostať večne, zlatko," pošepkala materinsky, čo ma veľmi rozbolelo. Zacnelo sa mi po vlastnej matke, ktorá by však nikdy pri mne takto nesedela. „Chápem, že byť po boku vodcu povstalcov nie je jednoduché. Od ostatných sa na teba kladie veľký tlak, možno väčší ako na neho. Očakávajú, že ich podporíš v ich podmienkach a vodca žiada, aby si podporovala jeho rozhodnutia. Byť takto v strede bolo niekedy veľmi ťažké. Najťažšie to bolo, keď som otehotnela s Calemom," Aj keď som nič nehovorila, pozorne som ju počúvala. „Viedli sme krutú vojnu s kráľom a Cyrus sa musel starať nielen o svojich ľudí, ale aj o mňa. Videla som, že to nezvládal, a preto som sa snažila syna ochrániť aj vlastnými silami. Neustále som sa mala na pozore, každého podozrievala a nikomu som neverila. Raz ma však jeden vojak ohrozil. V panike, v zúrivosti a v sebaobrane, som ho zabila. Odvtedy som nikomu nedovolila na mňa siahnuť a ani na syna, pretože som sa všetkých bála. Mala som strach, že mi ho zoberú, a preto som ho chránila všetkým, čo som mala."

„Ako ste to potom zvládli?" spýtala som sa zachrípnutým hlasom. Znova ma pohladila.

„Stál pri mne Cyrus," povedala a konečne som sa na ňu pozrela. „Chránil ma a nikdy sa odo mňa nepohol, aby sa mi nič nestalo," zahľadela sa na mňa. „Videla som Calema pri tebe sedieť celú noc. Celý čas sa od teba nepohol a aj keď odišiel, stále sa za tebou otáčal. Bojí sa o teba. Videli ťa prísť dobitú a krvavú. Nevie, čo sa s tebou deje."

Sykla som od bolesti, keď som sa pokúsila posadiť. Nakoniec som to dokázala a posadila sa, odkiaľ som sa na ňu so zaschnutými očami pozrela.

„Neviem, čo mu mám povedať," zamrmlala som úprimne. „S ľahkosťou berie iným život."

„Smrť nemá byť nikdy ľahká. On zabil človeka, aby zachránil teba. Ty si zabila človeka..." odmlčala sa a prikývla som.

„Aby som ochránila naše dieťa," šepla som a stisla mi ruku.

„A zachránila si ho," usmiala sa. „Ochránila si vás oboch a vrátila sa bezpečne sem. No nechrániš ho ak sa nenaješ a nehýbeš. Musíš ho chrániť aj tým, že sa budeš starať o seba. A prvý krok urobíš hneď teraz," povedala a strhla zo mňa kožušinu. Chytila ma za nohy a prevrátila cez posteľ.

„Počkať, toto tak rýchlo nezvládnem."

„Niečo ťa bolí, Tatiana. Si zranená, no ja neviem ako a ani kde," vytkla mi a chytila za obe ruky. „Musíš sa postaviť a prebrať k životu všetko svalstvo. Ak ťa niečo bude bolieť, pomôžem ti," povedala a potiahla ma. Zatvorila som od bolesti oči, no prehryzla som ju a postavila sa pred ňu. Bola odo mňa vyššia a mala pevný stisk.

„Vy ste lekárka?" spýtala som sa a pozrela jej do zelených očí.

„Áno, na všetky zranenia," povedala a pevne ma držala. Pomohla mi si obliecť nové nohavice, ktoré mi priniesla, no košeľu mi nechala. Asi si všimla, že som ju pevne zvierala.

Vonku svietilo žiarivé slnko a bolo teplo. Akoby minulú noc nebola žiadna búrka. Ľudia sa zabávali, pracovali, aby mali na blížiacu sa bitku všetko pripravené.

„Aj keď sa blíži vojna, ľudia sa smejú," povedala mi počas cesty. Začali si nás všímať a obzerať sa za nami. „Niektorí muži tu majú svoje rodiny a idú bojovať. Aby ich ochránili."

„Myslíte, že to dokážu?"

„Verím, že áno. Nikdy by nečinne nesedeli a nečakali, že smrť príde za nimi sama. Chcú bojovať za nich, ale aj za ich slobodu."

„Dokážu s tým žiť," šepla som. „S tým, že niekomu vzali život."

„Pre nikoho nie je ľahké vziať život. Každý trpí, ale svojím vlastným spôsobom. Idú však ďalej, pretože majú pre čo žiť," povedala a vtedy som pred nami uvidela stáť Calema. „Máš aj ty pre čo žiť?" spýtala sa a Daren upozornil Calema, aby sa obrátil. Urobil to a pozrel sa na mňa. Prekvapil sa a jeho matka sa usmiala. „Myslím, že teraz to už zvládneš sama," usmiala sa na mňa a pohladila ma po líci.

„Ďakujem vám, ehm," zašepkala som, pretože som nevedela, ako ju oslovovať.

„Lynette," žmurkla na mňa a odchádzala preč. Zostala som stáť, no otočila som sa na Calema, ktorý ku mne pomaly kráčal. Videla som, ako sa k Darenovi pripojila Rosemary a aj ostatní, ktorí sa na nás pozerali. Moje oči však patrili len Calemovi.

„Nevedel som, že za tebou pôjde," povedal, keď sa pri mne zastavil a hneď sa odmlčal. Chvíľu som mlčala, no usmiala som sa.

„Ja som zase nevedela, že to s ľuďmi tak vie," povedala som zachrípnuto. Stále som mala zlý hlas od plaču. Vydýchol si. To, že som s ním prehovorila bol dobrý začiatok a vedel to. Zdvihla som pohľad a pozrela sa na neho. „Mrzí ma to."

„A čo?"

„Moje mlčanie. Prepáč, len..." odmlčala som sa a pozrela sa na neho. Chcela som znova plakať. „Som strašne vystrašená," šepla som a vtedy sa ku mne pohol a chytil rukou za tvár. Mala som na tvári slzy.

„Nemusíš sa báť, zlatko," šepol a trasúc som sa nadýchla. „Len mi prosím povedz, čo sa stalo."

„Bola som za Arryn," odpovedala som. „Všetko na mňa doľahlo. Všetko čo sa stalo a potrebovala som odísť a nadýchnuť sa. Nevedela som tu dýchať," povedala som a zronene ma chytil obomi rukami za tvár. „Lenže potom v lese, keď som sa vracala," hovorila som cez plač, „ma niekto chytil a ja som..." s plačom som sa odvrátila. „Chcel ma znásilniť, dotkol sa nášho dieťaťa a spanikárila som a.." rozplakala som sa a zúfalo sa chytila za tvár.

Calem si ma hneď pritiahol na hruď a pevne zovrel. Držal ma pevne, zatiaľ čo som ho zvierala a plakala. Snažila som sa ovládať, no vždy keď som si na tú situáciu spomenula, znova sa mi tá hrôza vracala. Otvorila som oči a pozrela sa okolo seba. Niektorí ľudia sa na mňa súcitne pozerali.

Odtiahla som sa a utrela si slzy, zatiaľ čo ma zronene sledoval. „Ten zvitok mal v brnení. Nebol to však kráľov vojak. Nemal jeho uniformu. Pravdepodobne bol od druhého kráľa."

„Kráľa Alexandra?"

„Arryn mi povedala, že hrad opustil na druhý deň po vašom útoku. Odišiel aj s celou armádou. Teraz je na všetko sám," povedala som a už so suchou tvárou mu hľadela do očí. „Ak chcete zaútočiť, mali by ste to urobiť počas prísahy. Arryn mi povedala, že bude o pár dní."

„Áno, viem o tom."

„Ak by som tam išla, mohla by som odviezť pozornosť, aby ste sa ku kráľovi dostali nepozorovane," povedala som, lenže rázne pokrútil hlavou.

„Nie, Tatiana. Nedopustím, aby ťa znova ohrozili. Ani aby si bola v centre boja. Už nikdy viac," povedal a zatvorila som oči. Zacítila som, ako ma prstom hladil po pere, a preto som ich znova otvorila. „Kde si ešte zranená?" šepol nešťastne. Vzala som mu ruku a priložila si ju o bok.

„Spadla som," povedala som a prikývol. Bál sa ma svojvoľne dotknúť a bola to moja vina. Cez noc som mu nedovolila dotknúť sa dieťaťa. Preto som mu ruku chytila a pritisla si ju na bruško. Celé telo sa mu zrazu uvoľnilo a s trasúcim hlasom si vydýchol.

„Je v poriadku," pošepkala som a hneď sa na mňa pozrel. Usmiala som sa. „Obaja sme v poriadku," ubezpečila som ho a chytila ho obomi rukami za tvár. Úsmev mi opätoval a silno pobozkal.

Keď sa naše pery dotkli, cítila som teplo, ktoré mi prešlo celým telom. Omotala som si ruky okolo jeho krku a on ma objal okolo pása. Vášnivo som ho bozkávala, pripútavala sa k nemu a verila, že som bola naozaj v bezpečí. Objímal ma veľmi silno a bozkával intenzívne, akoby sa snažil vymazať všetko zlo, ktoré ma stretlo. Vedela som, že sa mu to podarí.

Lynette povedala, že to zvládla kvôli tomu, že s ňou bol Cyrus. Pomáhal jej a chránil pred všetkým a všetkými. Keď so mnou bol Calem, nebála som sa. Nebála som sa, že by sa mi niečo stalo alebo by mi niekto ublížil. Cítila som, že by urobil čokoľvek, aby mňa aj svoje dieťa ochránil. Verila som mu.

Chcela som na všetko zabudnúť. Na noc, ktorá ma bude určite dlho strašiť, no vedela som, že to dokážem. Ak bude pri mne milujúci muž, nebála som sa ničoho. Dokola som sa mu ospravedlňovala a vedela, že to už nikdy neurobím. Utiahla som sa do seba, čo bolo najhoršie riešenie. Chcela som s tým bojovať sama, no zistila som, že to nebude potrebné.

Bez neho nebude možné nič.

Sedela som na stoličke a rukami sa opierala o stôl. Mala som na sebe čisté oblečenie, teplý sveter a vlasy mi zaplietli do dlhého vrkoča. Calem stál hneď vedľa mňa a pozeral sa na ostatných. Boli sme v Hlavnom stane, kde boli všetci dôležití ľudia z tábora. Calem im povedal, odkiaľ je zvitok a informoval ich, že kráľ Alexander opustil krajinu.

„Nemáme sa ako dostať dnu," namietal Robin. „Je pravda, že kráľovská prísaha je skvelá príležitosť na útok, no bude tam omnoho viac ľudí a aj vojakov."

Papier, ktorý som im doniesla, zobrazoval hliadky a počet vojakov v ten deň. Boli to podrobné plány celého zabezpečenia. Nech sa k tomu ten muž dostal akokoľvek, muselo to byť pre niekoho veľmi dôležité.

„Nie je žiadna cesta dnu," poznamenal Zane, ktorý sedel pri stole s vyloženými nohami. „Staré chodby použiť nesmieme, nakoľko sú prezradené."

„Je tu cesta," povedal Calem. „Hlavným vchodom," odpovedal a na chvíľu všetci zmĺkli.

„Hlav-," odmlčal sa Van a zasmial sa. „Zbláznil si sa?"

„Vojaci sa nebudú zaujímať o obyčajných ľudí, ktorí do hradu prídu. Aj tak ich tam bude viac než dosť. Ak sa medzi nimi stratíme, dostaneme sa priamo ku kráľovi," začal vysvetľovať. „Nepoznajú naše tváre. Nevedia kto sme. Budú nás považovať za príbuzných alebo iných, ktorí pôjdu prisahať."

Ostatní si začali medzi sebou šepkať a rozprávať sa o tom. To, čo hovoril Calem totiž dávalo zmysel.

„Fajn, myslím, že to by sa dalo," ozval sa zrazu jeho otec a Calem sa na neho prísne pozrel. „Dostaneme sa na hrad, obsadíme východy a pripravíme sa. Lenže čo potom," spýtal sa a Calem sa nadýchol. „Ak chceme kráľa dostať, musíme ho rozptýliť. Docieliť, aby sa prestal chrániť."

Calem sa obrátil ku mne a mračil sa. Jeho pohľadu som však neuhla a prikývla. Zovrel pery.

„Kráľa niekto počas prísahy rozptýli a upriami na seba pozornosť. Túto chvíľu využijeme a obsadíme okolie. Zároveň kráľovi ukradneme omnoho cennejší dokument, aký máme teraz," povedal a všetkých zaujal.

„Čo môže byť cennejšie než to, čo už máme?" spýtal sa Daren.

„Usvedčenie," odpovedal a Cyrus sa zhlboka nadýchol. „Kráľ je perfekcionista. Svoje dokumenty si prísne stráži a nepustí k nim nikoho. Pretože si v nich všetko zaznačuje. Všetky obchody, transakcie a aj podpisy zmlúv. Všetko má napísané v papieroch. Ak sa k nim dostaneme, nič nezmôže."

„Myslíš, že to zaberie?" spýtal sa Robin.

„Nestačí, ak sme proti nemu len my. Ak ho chceme poraziť, musí byť proti nemu každý. Každý jeden občan krajiny. A ak do boja zapojíme aj iné krajiny, nebude mať šancu."

„Dobre," vyhlásil Cyrus a založil ruky na hrudi. „Kto bude ten, kto na seba strhne pozornosť?" spýtal sa a vtedy zavládlo ticho. Calem sa ani nehol a pozeral sa bez slova na otca a aj na ostatných v miestnosti.

„Ja," odpovedala som a Cyrus sa na mňa hneď pozrel, spolu s ostatnými.

„Tatiana je medzi tými, ktorí musia prisahať, a preto je na túto slávnosť právom pozvaná. Musí sa tam ukázať, pretože ak by nie, kráľovi vojaci sú schopní urobiť čokoľvek, aby našli tých, ktorí odmietnu prisahať," povedal a na chvíľu sa na mňa pozrel. „Bude prisahať a tým na seba upriami kráľovu pozornosť."

„Doteraz si ju chránil ako okolo v hlave a teraz ju chceš poslať priamo pred kráľa?" zasyčal neveriacky Daren. „Prepáč, ale to je úplné šialenstvo!"

„Je tehotná, Calem," pridal sa Zane. „Myslíš, si, že je dobrý nápad ju tam poslať?"

„Ak si myslíte, že sa mi to páči, mýlite sa," skríkol nepriateľsky. „V prvom rade to vôbec nebol môj nápad, ale jej. A verte mi, že som bojoval, aby k tomu nedošlo."

„Ak pomôže, že rozptýlim kráľa svojou prísahou, urobím to," povedala som nahlas. „Je to moje rozhodnutie, ktoré by ste mali rešpektovať, nemám pravdu?" zahľadela som sa na Cyrusa. Čakala som najmä jeho reakciu.

„Dobre, nech je po vašom."

„Čože?"

„Cyrus." Nechápali ostatní, no on sa pozrel na Calema.

„Je to najlepší plán, aký máme k dispozícii. Nikdy by sme neprišli na nič, čo by bolo menej nebezpečné. Treba doriešiť posledné detaily, no pôjde to," povedal a Calem spokojne prikývol.

Strhla sa silná vrava, kedy sa začali rozdeľovať úlohy, riešiť zásoby a všeličo možné. Pri tom som už nemusela byť, preto som sa postavila, že odídem. Vtom sa predo mňa postavil Cyrus a zvrchu sa na mňa pozeral. Preglgla som.

„Keď sa to všetko skončí, porozprávame sa," povedal a mimovoľne som prikývla. Prižmúril oči a potom odišiel preč. Pohľad sa mi stretol s Calemovým, ktorý sa mračil na otca, no nebol to vražedný pohľad. To, že jeho otec preukázal nejaký záujem, bola dobrá správa.

Všetci boli na boj pripravení. Čakali roky na túto chvíľu a konečne sa im naskytla. Vedela som, že niektorí boli v tábore už roky. Možno od čias, kedy ich Cyrus spojil. Boli unavení, vyšťavení či už fyzicky, alebo psychicky. Zaslúžili si pokoj a aj život, ktorý mali pred sebou. Nečudovala som sa, že chceli urobiť všetko pre to, aby táto bitka vyšla.

Celé dni sa pripravovali a domýšľali posledné detaily. Nemohlo ich nič prekvapiť. Museli byť na všetko pripravení, pretože bola možnosť, že sa už nikdy nevrátia. To si však nikto nepripúšťal. Museli sa vrátiť všetci.

Moje zranenia neboli také veľké, ako som si myslela. Lynette sa na mňa pozrela a zhodnotila, že som mala bok len nepríjemne narazený. Na druhý deň bolo všetko v poriadku. Aj Calem sa o to postaral.

Ležala som v posteli pod ním, zatiaľ čo ma hladil po celom tele. Nechcel sa odtrhnúť od môjho krku, ktorý mi bozkával a hrýzol. Šteklilo ma to, no vedela som, že to robil naschvál.

„Nemôžem sa dočkať, keď sa narodí. Kedy ho konečne budem mať v náručí," šepol, keď sa zosunul nižšie a hladil mi bruško. Zasmiala som sa,

„Ešte to potrvá," povedala som a pohladila ho po vlasoch.

„Nechcem čakať," šepol a s úsmevom na tvári sa ku mne znova vyšvihol. „Chcem ho teraz. Hneď!" prikázal a zahryzol mi do pery.

„Si blázon," povedala som a vtom ucítila jeho ruku medzi stehnami.

„Do teba," šepol a začal ma rukou dráždiť. Spokojne som sa usmiala a zaklonila hlavu.

Jazykom mi blúdil po rebrách, ktoré mi bozkával a sal pokožku. Zatiaľ čo ma hladil jednou rukou medzi stehnami a druhou držal za prsia, ktoré mi láskal a dráždivo hladil. Prehla som sa v chrbte a cítila mravčenie v podbrušku. Chcela som ho mať bližšie. Chcela som ho cítiť v sebe. Zohol sa ku mne, aby ma obšťastnil, no chytila som ho za ramená a zastavila.

Nedala som mu šancu protestovať a prevalila som ho na chrbát. Sadla som si mu do náručia s perami na tých jeho. Jazykom láskal môj, zatiaľ čo ma držal za boky a stehná, ktoré mi zovrel. Priložila som si ruku o jeho hruď a tou druhou ho chytila. Zastonal, keď som si sadla. Zahryzol si do pery, aby nevzdychol nahlas.

Ja som to však neurobila. Zaklonila som hlavu s hlasným výdychom a začala som sa pohybovať. Už mi bolo jedno, kto všetko ma začuje.

Ešte som v týchto pohyboch nebola taká dobrá, a preto mi to išlo pomalšie, no nesťažoval sa. Zhlboka dýchal a zvieral ma, akoby to bolo to najlepšie čo kedy mal.

Potom si so mnou sadol a rukou si ma pritisol bližšie. Oprela som sa dlaňami o jeho kolená a nadvihovala sa, zatiaľ čo mi láskal prsia a prechádzal jazykom po bradavkách. Naše telá boli poprepletané a mokré od potu. Pozrela som sa medzi nás, na miesto, kde sme boli spojení a celé moje vnútro sa stiahlo.

Calem ku mne zdvihol pohľad a zatiaľ čo som sa pohybovala, hrýzla som si do pery a s vášnivým pohľadom ho pozorovala. Jeho zovretie bolo silnejšie. Prirodzenie mu tvrdlo, aj keď bol vo mne. Dokonca pridal na tempe, až som spokojne zaklonila hlavu dozadu.

„Calem! Vylez. Potrebujeme ťa!" zvolal zrazu niekto a zabúchal na dvere. Od šoku som sa prestala pohybovať.

„Ak si vážiš svoj život, okamžite vypadneš!" zakričal naspäť a pritiahol si ma k sebe. Objala som ho okolo ramien a jazykmi sme sa do seba ponorili.

„Myslím to vážne, Calem," zavrčal Daren a Calem sa odo mňa znova odtiahol.

„Daren, došľaka, vypadni!" zakričal znova. Načiahla som sa k nemu bližšie a hýbala bokmi rýchlejšie a obratnejšie. Držala som ho okolo krku a pritom mu ho bozkávala.

Bola som taká vzrušená, že som mu natiahla zubami lalôčik a vášnivo mu vzdychala do ucha. Počula som tiché vzdychy a nadávky, pretože sa pomaly prestával ovládať. A ja som sa neprestávala pohybovať.

„Zajtra je prísaha, Calem. Musíme sa dohodnúť!" nedal sa odbiť.

Calem prevrátil očami a chytil ma za boky. Prekvapil ma a ešte viac, keď ma strhol pod seba, zatiaľ čo bol stále vo mne.

„Hneď tam budem!" povedal a počula som, ako Daren zanadával, no odišiel preč. „Mrzí ma to, srdiečko, ale budem si musieť pohnúť." Túžobne a zadychčane sa na mňa pozrel.

„Tak na čo čakáš," šepla som a prisala som sa mu na pery.

Pohol sa tak rýchlo, čo mi vyrazilo dych. Bol taký rýchly, taký mocný, až som ledva lapala po dychu. „Keď sa toto všetko skončí, prisahám, že sa ti budem naplno venovať," zavrčal a cítila som, že explodujem. Usmiala som sa.

„Po ničom inom netúžim!" povedala som a vtom to prišlo. Pery pritisol na moje, aby som nevykríkla a sám potlačil ten svoj.

Padol celý spotený na mňa a popadal dych. Boli sme celkom mokrí a zadýchaní, čo sa dalo čakať. Rozosmiala som sa. Nemohla som si pomôcť.

Brnkol mi po nose a pobavene sa postavil z postele. Aj keď sa usmieval, videla som mu v tvári nespokojnosť, pretože by určite zostal so mnou dlhšie, no povinnosti ho znova odohnali. No nehnevala som sa. Bol vodcom a musel sa podľa toho správať.

Obliekol si nohavice a aj košeľu, ktorú si však nezapol a s holou hruďou odišiel von. Prekvapilo ma to a chcela som ho zastaviť, no len na mňa žmurkol a zmizol von. Očervenela som a skryla si tvár do kožušiny. Nemohla som uveriť, že to urobil znova. Znova vyšiel von tesne po tom, čo sme sa milovali a dal to každému najavo svojou nahou a spotenou hruďou. Najradšej by som ho zabila.

O prísahe sme sa rozprávali len zriedka. Nechcel so mnou o tom hovoriť, pretože bol stále nahnevaný, že tam vôbec pôjdem. Nesúhlasil s tým, no presvedčila som ho. Chcela som im pomôcť a ak moja prítomnosť pomôže, riskla som to. Okrem toho som vedela, že pokiaľ mi bude na blízku, nič sa mi nestane. Verila som mu celým srdcom.

Ležala som na našej posteli na vankúšoch a oddychovala. Calem bol už dávno niekde vonku, a tak som sa nudila. Nevedela som čo robiť, preto som ležala a pokúsila sa spať. Niekedy som rátala latky na streche, aby som sa zabavila.

„Tatiana," zvolal zrazu niekto a bez klopania vošiel do stanu. Prekvapene som sa posadila s kožušinou okolo hrude a pozrela sa na Rosemary, ktorá sa usmievala. „Ty si ešte v posteli? To je neskutočné," prevrátila pobavene očami a podišla bližšie.

„Čo sa deje?" spýtala som sa a cítila sa neskutočne trápne. Už znova ma videla v takejto pozícii.

„Mala by si ísť tiež von. Aj teba potrebujeme pri plánoch," povedala a hodila mi modré šaty, ktoré priniesla. Chytila som ich a zamračila sa na ne. Boli krátke s dlhým rukávom. Vzdychla som si a obliekla sa.

„Čo odo mňa potrebujete?" spýtala som sa, keď ma s úsmevom vytiahla z domu. Stále svietilo žiarivé slnko a bolo pekne.

„Mala by si o všetkom vedieť, aby si vedela reagovať. Nemôžeme nič riskovať, najmä ak ide o teba," žmurkla na mňa a zovrela mi ruku. Usmiala som sa na ňu a nechala sa niekam viesť. Vtom do mňa zozadu niekto strčil a keď som sa obrátila, videla som ako ma objímala malá Emily.

„Ahoj, Emily," usmiala sa na ňu Rosemary a pohladila ju po tvári.

„Mamička hovorí, že si odvážna," usmiala sa na mňa a odtiahla sa.

„Naozaj?" prekvapila som sa.

„Vraj za nás bojuješ, čo je odvážne. Vážime si to," usmiala sa a rozbehla sa preč. Pozerala som sa za ňou a od dojatia som potláčala slzy. Nemohla som predsa znova plakať, preto som sa ovládla. Rosemary to videla a s úsmevom ma objala okolo krku.

Viedla ma k veľkej skupinke ľudí, ktorí sa rozprávali okolo zbrojnice. Okolo boli stoly a na všetkých boli rozložené rôzne typy zbraní. Rozdávali si ich, hovorili ako čo funguje a prekrikovali sa. Čudovala som sa, že sa vedeli dohodnúť, no boli to chlapi. Čítali aj medzi riadkami.

Pozrela som sa k jednému stolu a videla, ako sa Calem chrbtom opieral o stôl a s rukami prekríženými na hrudi na všetko dozeral. Keď ma však uvidel, žiarivo sa usmial, a preto som k nemu podišla.

„Prišla si skoro," povedal a naklonil sa ku mne. Pobozkal ma pod medzeru za uchom a aj na krk.

„Vytiahla ma nahú z postele," šepla som a zasmial sa, zatiaľ čo ma objal okolo pása. „To nie je vtipné. Stalo sa to znova," posťažovala som sa celá červená.

„Je možné, že sa to stane ešte raz, tak si na to radšej zvykni."

„Prečo by som si na to mala zvyknúť?"

„Pretože vždy keď budem s tebou, budeme to robiť, zlatko. Nie je šanca, aby si pri mne bola ticho a nevzdychala od vzrušenia," povedal, no zdalo sa mi, že príliš nahlas, a preto som mu s hrôzou zakryla ústa.

„Hovor tichšie," šepla som, no zasmial sa.

„Aj tak to vedia."

„Nemusíš to opakovať," zasmiala som sa a cítila, ako mi zovrel boky a znova ma začal bozkávať na krku.

„Budem sa tebou pýšiť, pretože je to tak," šepol mi do ucha. „Každý mi ťa bude závidieť a ja budem každému dávať najavo, že si len moja."

„Nemal by si sa skôr zaujímať, aby to nevedeli a naopak nemali čo závidieť?"

„Nebudem ťa skrývať," šepol a zahryzol mi do ramena. Zasyčala som, no usmiala som sa. „To neprichádza do úvahy."

„Tak dobre," povedala som a zubami mi natiahol lalôčik.

„Povedz, že ma miluješ," šepol a znova som očervenela. Stuhla som. „Hneď teraz."

„Nemôžem teraz. Je tu priveľa ľudí," povedala som a obzrela sa. Boli naozaj dobrí v predstieraní. Všetci sa správali ako doteraz a tvárili sa, že si nás nevšímali, no nemohli nevidieť, ako ma Calem bozkával na krku a určite im neunikol ani náš rozhovor. Cítila som sa neskutočne trápne a jeho dotyky mi to vôbec neuľahčovali.

„Bojíš sa, že ťa niekto začuje?" zasmial sa a štuchol mi nosom do sánky. „Si naozaj až taká hanblivá?"

„Dobre vieš, že áno."

„Škoda," povedal s úsmevom.

Prečo by som však mala byť hanblivá? Videli ho bez košele, ktorú ani teraz na sebe poriadne nemal. Videli ho niekoľkokrát vychádzať z domu zadýchaného a určite práve po našom milovaní. A ani ja som nevyzerala inak. Dokonca ma už niekoľkí videli odhalenú. Bolo nemysliteľné, aby videli menej.

Chytila som ho preto rukami za tvár a prezrela si ho. Jeho krásne modré oči, ktoré ma privádzali do šialenstva. Usmiala som sa.

„Milujem ťa," povedala som potichu, no aj tak som počula, ako hlasy okolo nás stíchli. No pri tomto slove, tomto vyznaní, som sa nehodlala hanbiť a ani červenať. Bola to pravda a chcela som, aby ju počul.

Na tvári sa mu zjavil žiarivý úsmev. Úplne sa rozžiaril a s úsmevom na tvári priložil pery o moje. Srdce mi bilo veľmi rýchlo, ale to som mu dovolila.

„Myslím, že doriešiť treba posledné. Tatiana," oslovil ma zrazu a keď som sa obzrela, Cyrus sa na mňa pozeral. Vlastne všetci. Nadýchla som sa a predsa len očervenela. Určite ma počuli, inak by sa na mňa nepozerali s takými vážnymi pohľadmi v tvárach. „Od teba závisí rozptýlenie kráľa. Si si istá, že vieš čo robíš?"

Cyrus ostatným pomáhal aj keď mu Calem dal jasne najavo, kde u neho stál. Neprekvapilo by ma, ak by nechcel spolupracovať, no to našťastie nebol ten prípad. Ľudí v tábore si vážil a určite by spravil všetko, aby ich ochránil.

„Nepočúva ma!" zasmial sa Calem a zovrel ma okolo pása. Zažmurkala som a prekvapene som sa k nemu obrátila. „Si v pohode?" spýtal sa a uvedomila som si, že sa ma Cyrus niečo pýtal. Pozrela som sa znova na neho a pokrútila hlavou.

„Nie, neviem čo robím," priznala som sa a prekvapila ho. Usmiala som sa. „No urobím, čo bude potrebné. Nemusíte sa báť. Nepokašlem to," ubezpečila som ho a on prikývol.

„O to sa nebojím," povedal a zahľadel sa na mňa. Ten pohľad ma prekvapil a nerozumela som mu. No už sa odo mňa odvrátil a zarozprával sa s inými. Nikto mi už nevenoval pohľad.

Oprela som sa o Calemove rameno a pozorne počúvala ich plány a následné zmiznutie z hradu. Calem ma držal pevne pri sebe a reagoval na každého, kto niečo povedal. Niekedy bol aj prísny a kričal, no len aby ich upozornil, keď robili niečo zle. Bol naozajstným vodcom a vždy to každému dokazoval.

Nikto by nevedel byť lepším, než bol on.