„Mal prísť až o niekoľko dní," zvolal nahnevane Daren a Rosemary prikývla.

„Asi sa ponáhľali, aby tu boli čo najskôr. Už vchádzajú do hôr," povedala a pozrela sa na mňa. No ja som sledovala Calema, ktorý sa pozeral na cestu z tábora a zlostne si hrýzol do pery.

„Čo budeme robiť?" spýtal sa ho Daren. Chytila som sa jemne za bruško a snažila sa zachovať pokoj.

Ešte som toho muža nevidela a už som z neho mala strach. Všetci o ňom hovorili strašné a nepríjemné veci. Nemohla som si ho predstaviť inak ako tyrana a zloducha.

„Nemala by zmiznúť?" navrhla Rosemary a Calem sa na ňu pozrel. „Aby tu nebola."

„V žiadnom prípade ju nebudem skrývať, Rose," povedal prísne a ona preglgla. „Nikdy som to nemal v pláne a okrem toho o nej vie. Bolo by to zbytočné."

„Bolo by lepšie, aby nebola hneď na rane," povedal Daren, no Calem nereagoval.

Obrátila som sa na tábor a všimla si, že sa všetci začali pripravovať na príchod nových povstalcov. Netušila som koľko ich malo prísť, no nečakala som malú skupinu. Pozrela som sa k východu a z diaľky počula rýchly dupot mnohých kopýt.

„Prichádzajú," skríkol niekto a zhlboka som sa nadýchla.

Na Calemovej tvári som nedokázala prečítať vôbec nič. Ani strach, nadšenie či nervozitu. Bol úplne prázdny, ako vždy keď sa hneval. Alebo sa na niečo pripravoval.

Oči mal čierne presne ako vtedy, keď zabil Heatleyho. Keď ma ohrozoval. Vedela som, prečo sa tak tváril. Tváril sa ako medvedica, ktorá bola pripravená brániť svoje mláďa aj za cenu vlastného života.

Preglgla som a podišla k nemu. Nechcela som, aby v tom bol sám. Chcela som mu pomôcť a stáť pri ňom. Možno to znamenalo, že všetko skomplikujem, nezáležalo na tom. Boli sme v tom spolu, a preto bolo správne, aby sme aj spoločne čelili následkom.

Bolo ich vyše sto, ak nie viac. Celkom zaplnili hlavnú cestu do tábora a priviedli so sebou veľa vecí, ako napríklad vozov a zvierat. Hneď sa začali so všetkými zvítavať. Niektorí mali na tvárach smútok a strach, tak mi netrvalo dlho, aby som pochopila, odkiaľ boli. Určite boli ako ostatní. Prišli o svoje domovy kvôli kráľovi.

Vtedy som ho uvidela. Nebolo ťažké určiť, ktorý spomedzi toľkých mužov, bol on. Na tvári mal prísny výraz a kývol hlavou niekoľkým mužom na pozdrav. Bola to čistá autorita, ktorá z neho sršala aj na diaľku. Nikdy by som si ho nepomýlila s nikým iným. Takýto muž nemal hrdosť a pýchu len tak pre nič za nič.

Pohľadom sledoval tábor, akoby si premeriaval napáchané škody. Neuniklo mu vôbec nič a jeho mračenie potvrdzovalo, že nebol spokojný. Potom sa pozrel smerom k nám a koňa zastavil. Stáli sme v Hlavnom stane, mimo ostatných, aby sme neprekážali. Calem stál pri vchode a na všetkých pozeral, zatiaľ čo ja som bola za ním. Nechcel, aby ma videl, no napriek tomu som mu vykúkala spoza ramena.

Jeho otec bol pomerne mladý. Vo vlasoch a na brade mal len zopár šedivých prameňov, ktoré neboli takmer vidieť. Vyzeral na muža, ktorého by armáda nezastavila ľahko. Galantne zoskočil z koňa a obzrel sa.

„Počkaj tu s Darenom," povedal mi Calem a kývol hlavou k Darenovi, ktorý sa hneď postavil predo mňa. Calem vystúpil vpred, no len o pár krokov a nevzďaľoval sa. Rosemary sa však k otcovi rozbehla s úsmevom na tvári. Nech o ňom hovorili hocičo, stále to bol ich otec.

„Moje deti," usmial sa a roztvoril náruč, do ktorej mu Rosemary hneď vbehla. Bol rovnako vysoký ako Calem a stískal ju v pevnom náručí. Keď ju pustil, chytil ju oboma rukami za tvár a potom za ramená, aby si ju premeral. „Žiadne modriny, ani škrabance. Rozumiem tomu správne, že ťa tvoj brat šetril a neposielal na žiadne akcie?"

„To nie. Som len príliš dobrá na to, aby ma niečo zranilo," odpovedala pyšne, čo vyčarilo na jeho tvári úsmev.

„Neboj sa. Určite si nájdem na teba čas, aby som to otestoval," žmurkol na ňu a Rosemary hneď prikývla. Potom sa pozrel na Calema, ktorý pred ním stál. „Ako okolo vidím, tvoj plán vyšiel, no stroskotal za jednu jedinú noc. Mal si to dosť ťažké v poslednej dobe, nemám pravdu?"

„Zvládol som to," odpovedal pevným hlasom.

„Som si však istý, že by si to dokázal lepšie." Calem zdvihol bradu.

„Cyrus, prestaň," ohriakla ho nejaká žena, ktorá sa mu objavila po boku a dokonca ho plesla po ramene. „Ten tón si si mohol odpustiť," zamračila sa, no potom podišla ku Calemovi a s úsmevom mu chytila tvár do dlaní. „Som rada, že si to všetko zvládol, zlatko."

„Vďaka," odpovedal a jemne ju stisol v náručí.

To bola určite jeho matka. Predtým ju nespomínali. Stále hovorili o krutom a nemilosrdnom otcovi, no nie o prekvapivo milujúcej a krásnej matke. Krásu zdedil rozhodne po nej. Ako aj Rosemary.

„Áno, zvládol. Od začiatku som to vedel," povedal Cyrus a jeho matka sa stále usmievala. „Napriek tomu sa ku mne dostali znepokojivé správy," povedal a zhlboka som sa nadýchla. Prichádzala tá najhoršia časť.

„Aké správy?" spýtala sa Rosemary. Calem sa pozeral pred seba.

„Správy," povedal a pozrel sa vážne na Calema, „o dievčati, ktoré si zachránil pred smrťou," ukázal na neho prstom. „Vlastným zavinením," dodal a Calem sa vystrel. „Preto mi láskavo povedz, že je to všetko len omyl a ja som sa len zbytočne stresoval."

„Obávam sa, že to nebude možné," odpovedal mu. Cyrus prižmúril oči, lenže potom sa pozrel poza jeho chrbát a stretli sa nám pohľady. Preglgla som a netrvalo dlho, kým pochopil. Najmä ak som o nepatrný krok ustúpila, čím som sa prezradila.

Okamžite odsunul Calema a urobil krok ku mne.

„Ty si ju sem priviedol?" zreval a znova sa k nemu obrátil. „Do nášho tábora?" Pristúpil do stanu a ukázal na mňa prstom. Držala som sa Darena ako kliešť.

„Mám pre to vysvetlenie," povedal Calem a pristúpil k nemu, no bol stále pokojný. Čudovala som sa, kde sa v ňom brala toľká odvaha, najmä ak sa všetci jeho otca báli. On stál pevne na nohách a čelil mu.

„Vysvetlenie? Aké vysvetlenie?!" skričal Cyrus. „To, že si to nezvládol? Že si úplne všetko posral?"

„Neplánoval som to," povedal Calem nahlas. Prvýkrát zvýšil hlas, no všimla som si, že už nestál len vzpriamene, ale pripravený na čokoľvek.

Cyrus sa na mňa pozrel.

„Dievča," povedal pohŕdavo a prezrel si ma. „Takých ako je ona je v tomto tábore mnoho," povedal a každé slovo mi ranilo srdce. „Máš ich tu veľa a ty si vyberieš práve takú, ktorú mať nesmieš? Si naozaj taký hlupák?" skríkol a Calem sa k nemu pohol.

„Ona nie je ako iné. Keď ju spoznáš, pochopíš to," povedal, lenže vtom Cyrus vytasil meč.

„Ja ju nechcem spoznať!" skríkol nahlas. „Raz a navždy skoncujem túto hlúposť, ktorej si sa dopustil!" povedal a namieril na mňa meč. Preglgla som, no vtom sa pred nás Calem postavil a zabránil mu sa ku mne priblížiť.

„To ti nedovolím," povedal a Cyrus sa zastavil.

„Calem, čo to robíš?" skríkla aj jeho matka, ktorá s Rosemary vbehla do stanu, no zostali stáť pri vchode. Calem sledoval svojho otca.

„Čo ťa na nej tak zaujalo, že kvôli nej obetuješ vlastných ľudí?! Čím ťa obalamutila, že si sa nechal zviesť? Jej krásou? Milými slovami? Alebo telom a sexom?"

„Neurobila vôbec nič. Ja som si ju vybral!"

„Vybral si si," zasmial sa. „Taká hlúposť! Čo urobíš, ak prezradí tváre tvojich ľudí nepriateľom? Čo urobíš, ak prezradí polohu tohto tábora a napadnú nás vojaci? Čo urobíš, keď sa to stane?"

„To sa nestane!" bránil ma nahlas. „Nikdy by to neurobila!"

„Poznáš ju tak dobre, aby si to vedel? Vedel si to aj vtedy, keď si ju z tábora dostal?" skríkol a Calem zmĺkol. „Vedel si, že nič neprezradí, a preto si ju pustil. Vedel si to?" zvýšil hlas a Calem stále mlčal.

Nemohol povedať vôbec nič, pretože to naozaj nevedel. V tú noc, keď ma odviedol v bezpečí z tábora, nevedel poriadne kto som a ani čo urobím. Nemohol vedieť, že budem naozaj mlčať. Nemohol vedieť, že o nich nikomu nepoviem. Napriek tomu ma pustil a riskoval úplne všetko. Jeho otec to vedel, a práve preto sa na to spýtal.

„Nevedel. Nevedel si to a vedome obetoval vlastných ľudí! Pre ňu!" skríkol a ukázal na mňa.

„Máš pravdu, nevedel som to. Nevedel!" zreval Calem a jeho otec zdvihol bradu. „Nevedel som, že nič nepovie. Nevedel som, či nás na druhý deň nenájdu. Nevedel som, či jej môžem veriť!" kričal. Pozrela som sa na Darena a videla, ako s otvorenými ústami sledoval Calema.

Prvýkrát povedal nahlas to, čo sme obaja vedeli. Prvýkrát to naozaj povedal. Do očí sa mi tlačili slzy.

„Napriek tomu som to urobil," pokračoval, no už nekričal. „Pozrel som jej do očí a vedel som, že ju nemôžem zabiť. Nedokázal som to urobiť. Musel som ju dostať preč," povedal a hruď sa mu nadvihla. „Neľutujem, že som to urobil. Nikdy nebudem. Nikto to neschvaľuje a rozumiem tomu. Avšak je to len obyčajné dievča."

„Je mi úplne jedno kto je!" skríkol a pohol sa ku mne. „Nedovolím, aby v tomto tábore žila ani o minútu dlhšie!" povedal a Calem ku mne cúvol.

„To ti nedovolím!"

„Uhni mi z cesty, Calem!" zavrčal výhražne a keď som sa pozrela na Rosemary, celkom zbledla.

„Nie," povedal Calem a vytasil meč. Cyrus okamžite zastal a prekvapene sa na neho pozeral.

„Ou," šepol Daren a zavládlo hrobové ticho. Pozerali sme sa na Calema, ktorý držal meč namierený na vlastného otca. Na bývalého vodcu povstalcov. Na krutého a nemilosrdného bojovníka, ktorý Calema všetko naučil.

Stál pred ním a ani sa nehol od strachu, či pochybností.

„Čo si myslíš, že robíš?" zavrčal Cyrus, no Calem neodpovedal. Pohla som sa od Darena a urobila k nemu krok. Nepozeral sa však na mňa, ale pred seba.

„Daren," oslovil ho prísne a Daren sa okamžite objavil za mnou. „Drž ju čo najďalej," prikázal a on niečo na súhlas zamrmlal. Chytil ma nežne okolo bokov, no nepohla som sa. So slzami v očiach som hľadela na Calema.

„Calem," šepla som a až vtedy sa na mňa pozrel. Zdvihol ku mne ruku a končekmi prstov sa dotkol môjho líca. Potom ma Daren schytil a Calem sa vrhol vpred.

Keď sa ich čepele dotkli, vydali strašný zvuk. Cítila som a aj na vlastné oči videla tú silu. Všetci v stane sme lapali po dychu a pozerali sa na dvoch vodcov. Predtým, keď Daren napadol Calema, nebol to súboj. Oproti tomuto súboju, to bola šarvátka. Ak by s Calemom bojoval na tejto úrovni, nemal by šancu.

Ich súboj bol neskutočný a ak by nebol taký nebezpečný, obdivovala by som ho. Obaja útočili na toho druhého a takou silou, až ma z toho boleli ruky aj za nich. Boli rovnocenní a aj keď spolu bojovali pomerne dlho, ani jeden nebol zadýchaní. Calem sa nevzdával a bojoval.

Bojoval za nás.

„Daren, prosím, rob niečo!" pošepkala som potichu, no jeho zovretie zosilnelo.

„A čo mám podľa teba robiť?" spýtal sa nervózne. „Oni sú z nás najlepší. Nikto by ich nezastavil."

„Veď ho zabije!"

„Calem by to nedovolil. Vie, čo je v stávke!"

Vrážali do všetkého, čo im prišlo pod ranu. Do stolov, stoličiek a rozbité drevo sa im plietlo do cesty.

Vtom som videla, ako Cyrus trafil Calema do tváre a ten sa zvalil na zem. Meč mu odkopol z dosahu ruky a vražedne sa na neho pozeral.

„Bola chyba, keď som ťa vymenoval za vodcu," zasyčal na neho a dokonca ho z celej sily kopol do rebier, až sa prevalil. Schytila som si ústa, aby som nevykríkla. Potom sa obrátil k nám a s vražedným výrazom v tvári sa k nám pohol. Daren úplne zmeravel.

„Otec, nie!" skríkla Rosemary a videla som, že sa k nám chcela rozbehnúť, no jej matka ju zadržala. Dostala som strach.

Bol od nás na pár krokov, keď vtom na neho zozadu skočil Calem a priložil mu dýku o krk.

„A ty si urobil chybu, keď si ohrozil matku môjho dieťaťa," zasyčal a obrátil si ho k sebe. Meč mu vyrazil z ruky a odhodil. Potom sa k nemu zahnal päsťou a zasiahol ho do tváre. Udrel znova druhou päsťou, ktorou ho zasiahol do brucha a na záver ho od seba surovo odkopol. Spadol na zem, no to sa už nachádzal mimo Hlavný stan. Padol pred neho a Calem už nezaútočil.

„Dieťa?" zalapal po dychu a vypľul na zem krv. Pomaly sa postavil a s krvavou tvárou sa pozrel na mňa. Matka Rosemary hneď pustila a zahľadela sa na mňa, ako som si držala bruško. „Takže takto je to. Výborné. Priam geniálne. Upevnila si si svoje postavenie naozaj dobre."

„Cyrus," oslovila ho jeho žena, no on zdvihol ruku a umlčal ju.

To, že vyšiel takýmto spôsobom zo stanu, pritiahlo pozornosť ostatných ľudí z tábora, ktorí si nás až doteraz nevšimli. Lenže už áno a zvedavo, ak nie prekvapene, sa na nás pozerali.

„Čo teraz čakáš, Calem?" spýtal sa ho. „Myslíš, že to niečo mení? Že sa niečo zmenilo?" zasmial sa. „Nič to pre mňa neznamená!"

„Ak sa jej dotkneš, zabijem ťa!" zavrčal Calem pritom ako k nemu o pár krokov pristúpil. Jeho otec sa zamračil.

„Calem, preboha, to nehovor," povedala jeho matka smutne.

„Je pre mňa všetkým. Budú obaja!" zreval Calem a pozeral sa priamo na otca. „Ak sa k nim priblížiš, oľutuješ to!"

„Kvôli nej?" zasmial sa Cyrus. „Doparoma, Calem. Mohol si mať ktorúkoľvek inú!"

„Milujem ju," skríkol a pomaly sa pohol vpred. „Nedovolím nikomu, aby jej ublížil!"

Nemohla som sa na to pozerať. Na tú krvilačnosť v očiach obidvoch. Pozerali sa na seba, akoby boli najväčšími nepriateľmi, aj keď boli otec a syn. Bojovali medzi sebou, zraňovali sa, akoby chceli toho druhého zabiť. Akoby sa snažili všetko a všetkých zničiť.

Poznala som príbehy ľudí, keď si mladý syn chcel za ženu zobrať dievča, no rodičia mu ju neschválili. Vedela som si predstaviť tú zlobu a nenávisť, ktorá sa medzi nimi vytvorila, najmä ak syn nechcel povoliť. Lenže láska bola silnejšia než čokoľvek iné.

V tomto prípade som stála v ceste ja. Obyčajné dievča, zachránené pred smrťou mužom, ktorý sa do nej zamiloval. Z tejto veľkej lásky vzniklo dieťa. Milované dieťa, ktoré bolo dôkazom, že je láska skutočná. To sa nedalo neprijať. To sa nedalo spochybniť.

Preto som sa pohla vpred.

Kopla som do Darena do nohy a odstrčila ho, aby mi nebránil. Nikto mi nemohol brániť.

Nemohla som dopustiť, aby bol Calem jediný, kto bránil našu lásku. Naše dieťa. Obaja sme sa do toho dostali spoločne. Chcela som bojovať s ním. Po jeho boku.

Zastala som pred Calemom, ktorý po údere spadol na zem a Cyrus na neho namieril svoj meč. Hrot meča mi zastavil tesne pri krku a odhodlane, s trochou strachu, som mu hľadela do krutých očí. Prekvapil sa.

„Tatiana," šepol za mnou Calem, no neobrátila som sa. Čelila som nebezpečenstvu priamo predo mnou.

Mal oči po svojom otcovi. Vlastne mu ako z oka vypadol.

„Aby bolo jasné, od začiatku to bola v prvom rade vaša chyba a nie moja!" povedala som obviňujúco a obzrela sa okolo seba. „To vy ste ma do tábora v tú noc zaviedli. Opakovala som vám, že som sa stratila, no vy ste ma nepočúvali a ešte k tomu ste ma k sebe priviedli. Tak čo ste čakali? Že budem nadšene jasať? To ani omylom. Ak by ma vaši muži vtedy nechytili a nevzali, nikdy by som o tábore nevedela. Takže je to všetko vaša vina a nie moja," vyhlásila som a bola sama prekvapená tým, že som na nich zvaľovala vinu. No keď som sa nad tým zamyslela, bola to pravda.

V tú noc som do tábora neprišla. Potulovala som sa na okolí a hľadala cestu späť domov. Oni ma chytili a krivo obvinili. A potom ma odviedli so sebou. Ak by ma len sledovali a možno nepriamo naviedli preč alebo urobili hocičo iné, tak by sme sa tomu vyhli.

„Myslíš, že je správne zvaľovať na nás vinu?" zavrčal Cyrus. „Je jedno, ako si sa do tábora dostala. Bola si v ňom a-."

„A Calem ma dostal von," dokončila som a prikývla. „Áno. Porušil vlastné zákony a dostal ma odtiaľ. Nebolo potrebné to potvrdzovať. Všetci to vedia. Zachránil život dievčaťu, ktoré chceli zabiť. Nespravodlivo. To by ste mali poznať, či nie?"

„Na mňa tvoja odvaha nezaberie."

„Nemusí a je mi to jedno. Ste príšerný a naozaj vás nemám rada. Ublížili ste Calemovi, a to neznesiem," povedala som a trochu sa prikrčila. „Nedovolím nikomu, aby mu ublížil. On ochráni mňa, no ochránim aj ja jeho."

„Mladé obyčajné dievča, bude brániť život povstalca vlastným životom a aj životom nenarodeného dieťaťa. To je taká hlúposť, akú som ešte v živote nevidel. Na čo sa tu predo mnou teraz hráš?"

„Na nič sa nehrám. Už som mu raz zachránila život. Nebude mi robiť problém ochrániť ho aj pred vami," povedala som a vtedy sa naozaj prekvapene zamračil.

„Ty si mu zachránila život?" spýtala sa jeho matka a urobila k nám krok. „Kedy? A pred kým?"

„Pred mesiacmi sme natrafili na dedinu, ktorú napadli vojaci. Jej dedinu," povedala Rosemary a matka sa na mňa hneď pozrela. „Zachránila mu život, keď sa ho snažil vojak zabiť."

„O bože," šepla a osmutnela. „Ty si dala prednosť povstalcovi pred vojakom? Kráľovým vojakom?"

„Stavím sa, že si si myslela, že to oni vás napadli. Ako aj každý iný," zasyčal a hneď som prikývla.

„Áno, myslela," povedala som a jeho matka na mňa vytreštila oči.

„Aj keď si si to myslela, aj tak si mu zachránila život?"

„Nemusíte mi veriť ak nechcete," pozrela som sa na Cyrusa. „Neverte mi, je mi to fuk. No toto je miesto, kde ma uvidíte!"

„Čo urobíš, keď ťa zabijem?" spýtal sa posmešne. „Zomrieš ty a aj tvoje dieťa."

„Nie je to len moje dieťa," povedala som. „Je aj Calemove."

Zostala som stáť, keď stiahol meč a znova ho ku mne načiahol. Zostala som stáť, aj keď som mu v očiach videla zúrivosť a aj útok.

Calem ma stiahol za seba, aby mu vyrazil prvý výpad z ruky. Všetko sa udialo tak rýchlo, no zároveň tak pomaly. Útočili na seba, strhali, bili sa. Nevedela som čo robiť.

A práve, keď sa Cyrusovi ku mne uvoľnila cesta a hrot meča sa ku mne blížil, Calem sa postavil oproti mne a meč sa zabodol do jeho tela.

„Calem!" vykríkla jeho matka a počula som aj iné zdesené výkriky. Zostala som v šoku a pozorovala, ako schytil meč priamo za čepeľ a vytiahol si ho z ramena.

„Mohol som ťa zabiť, ty blázon!" skríkol Cyrus. Postavila som sa so slzami vedľa Calema a tlačila mu na krvácajúcu ranu. Vôbec nič som cez slzy nevidela.

„Stojí mi za to," zasyčal. „Budú obaja!" hľadel mu do očí a na moje šokujúce prekvapenie, sa vystrel. „Nebudem sa ti zodpovedať za moje rozhodnutia alebo chyby. Vybral som si ju!" skríkol a pevne zdvihol bradu. „Už viac nie si vodcom povstalcov. Ja som vodca!" zreval a predstúpil o krok. Košeľa mu červenela od krvi, no nezaujímalo ho to. Sledoval svojho otca, ktorý na neho civel.

„Čo si to povedal?" zavrčal, no Calem sa nestiahol.

„Nezaujíma ma, že ju neschvaľuješ. Nezaujíma ma ani, že neprijímaš moje dieťa! Je mi to jedno! Už viac v mojom živote a ani v tomto tábore dôležité slovo nemáš. Si len obyčajný vojak, pešiak, ktorý urobí čo mu poviem! Skončil si," zasyčal a obrátil sa ku mne. Zažmurkala som.

„To nesmieš," šepla som, no on ma chytil svojou krvavou rukou a preplietol si so mnou prsty.

„Ja môžem všetko." Šepol a náruživo ma pobozkal. Ani sa na otca nepozrel, keď ma viedol preč.

Prekvapene som sa za seba obzrela a uvidela jeho otca stáť tam kde predtým. Ani sa nepohol a pozeral sa na chrbát svojho syna. Jeho matka sa na nás s otvorenými ústami pozerala a behala pohľadom zo Cyrusa na Calema. Neschopná povedať ani slovo.

Jedine Rosemary sa usmievala. Akoby sa jej páčilo, čo sa práve stalo. Nerozumela som, čo na tom bolo úžasné.

Išli sme do Calemovho domu, kde som ho hneď posadila na posteľ a vyzliekla mu krvavú košeľu. Mal zranené ruky a aj červené rebrá od otcových úderov. No keď sa hýbal, nič ho nebolelo. Určite to bolo pre neho iba škrabnutie.

Rana na ramene nebola hlboká, no krvácala. Snažila som sa ju mokrou utierkou vyčistiť a pritom som neustále žmurkala, pretože som mala na tvári stále nové slzy. Nedokázala som ich zastaviť. Keď som sa pozrela do jeho očí, boli vážne. Neusmieval sa a ani to neľutoval. Vytáčalo ma to.

„Nemal si to urobiť," povedala som potichu a ani sa na mňa nepozrel. „Nemal si mu to povedať!"

„Urobil som, čo som musel."

Do domu vošla Rosemary a pohľadom sa uistila, že jej brat žil.

„Nechaj to tak, Tatiana," povedala Rosemary a zvalila sa za neho na posteľ. „Toto bolo prvýkrát, kedy sa mu postavil. Kedy sa mu naozaj postavil a poslal dočerta."

„Prečo to beriete, akoby sa nič nestalo?" nechápala som ich. „Čo sa bude teraz diať? Už ti nepomôže viesť tábor."

„Nečakám to od neho. Urobil som to, aj keď som vedel, čo sa stane. Nepotrebujem ho," povedal a Rosemary prskla.

„Snáď nie. Len dúfam, že za ním potom nebudeš doliezať."

„To nikdy neurobím," povedal jej a ona s výdychom odišla znova preč. Potom sa prvýkrát pozrel na mňa. „A ty sa už nikdy nepostavíš do rany," zavrčal.

Okolo zraneného ramena som mu dala obväz a pevne utiahla. Nepovedal vôbec nič, keď sa postavil a vyšiel zlostne von.

Hneval sa na mňa. Veľmi.

Zostala som sedieť na posteli a roztriasla sa. Pozerala som sa na krv, ktorú som mala na rukách a ktorá bola aj na posteli. Krv, ktorú musel za mňa zaplatiť.

Nedokázala som dýchať.

Chytila som sa zadychčane za tvár a plakala. Plakala som ako malé dieťa. Nešlo to zastaviť.

Nič nešlo tak, ako som si predstavovala. Vlastne som si to ani nepredstavovala. Stalo sa to náhle, bez toho, aby som sa nad tým zamyslela alebo si to premyslela.

Všetko to na mňa doľahlo. Všetko, čo som posledné dni zažila.

Vyhla som sa svadbe s Heatleym, ktorého kvôli mne Calem zabil. Varovala som tábor, pred vpádom od vojakov, aby som ich zachránila. Bola som aj u kráľa, ktorý ma chcel zabiť kvôli Heatleymu a ktorý ma aj s jeho synom bili, akoby som bola len vrece zemiakov. Odišla som od rodiny, ktorá ma chcela vydať za nového chlapa a môj vlastný brat ma nebránil. Calem ma vzal so sebou do tábora, kde ma všetci nenávideli, pretože som proste existovala. A nakoniec som otehotnela, čo sa tiež nikomu nepáčilo.

Všetko, čo som od nášho príchodu do Kadathu urobila, som urobila z lásky ku Calemovi. Pretože som ho nechcela vidieť mŕtveho. Jeho a ani jeho ľudí. Nemohla som sa pozerať, ako trpia kvôli vojakom a kráľovi. Nemohla som sa pozerať, ako sú nespravodlivo obviňovaní. Urobila som všetko, čo som považovala za správne. Všetko!

Napriek tomu som nebola nikde vítaná.

Nemohla som sa vrátiť domov, pretože to bolo skôr väzenie.

Nemohla som zostať ani v tábore, pretože ma všetci nenávideli a najradšej by ma chceli zabiť, pretože som existovala a zamilovala sa do ich vodcu.

Nemohla som ani odísť, pretože by som sama nikde neprežila. Nemohla som urobiť nič. Nebola som slobodná.

Takmer bez dychu som sa postavila a roztriasla sa. Nemohla som dýchať, no ani sedieť. Tackavo, pridržiavajú sa steny a stoličky, som vyšla z dverí von, o ktoré som sa oprela. Prerývane som dýchala, triasli sa mi kolená, no napriek tomu som sa pohla vpred.

Ľudia si ma nevšímali, keď som kráčala cez tábor. Bola som pre nich neviditeľná a nepodstatná. Ak by sa mi niečo stalo, určite by nič neurobili a nechali by ma napospas osudu. Prečo by som s takými ľuďmi mala zostávať?

Uvidela som Seliona, ku ktorému som rýchlo podišla. Držala som sa za hruď, v ktorej mi srdce bilo ako šialené a bolo mi neuveriteľne zle. Už som to nezvládala.

„Tatiana? Ideš niekam?" ozval sa pri mne hlas, ku ktorému som sa obrátila. Stál pri mne Nolan a keď sa na mňa pozrel, zdesil sa a pristúpil, no odstúpila som a vyskočila do sedla.

„Povedz mu, že sa vrátim," požiadala som a videla ako zaváhal, no jemne prikývol. Popohnala som koňa a vyrazila. Ľudia sa mi po ceste uhýbali, prekvapene sa za mnou obzerali, no nikto na mňa nekričal. Nikto sa ma nesnažil zastaviť.

Netušila som kam ma situácia zavedie. Vedela som, že som spravila hlúposť, no nedokázala som v tábore dýchať. Cítila som sa utláčaná, v klietke, z ktorej nebolo úniku. No ako náhle som vyšla do lesa, zhlboka som sa nadýchla.

Pľúca sa mi vyčistili a čerstvý vzduch ma pohladil po celom tele. Bola to zmena, ktorú som s otvorenou náručou nasledovala. Potrebovala som dýchať a vedela som, že sa mi to podarí.

Preháňala som sa po lese hodiny. Dlhé hodiny bezcieľneho potulovania, kedy som mohla natrafiť na čokoľvek. Cesta však bola pokojná a bezpečná.

Bola som voľná.

Mala som cieľ, za ktorým som si išla. Konečne som niečo chcela urobiť pre seba a nie pre niekoho iného.

Koňa som zastavila na okraji lesa. Vonku sa už zotmelo a bola tma. Naozaj som strávila celý deň v lese a úplne sama.

Zoskočila som a pozrela sa pred seba.

Videla som domy a záhrady, ktoré som z okna pozorovala každý deň. Nič sa nezmenilo. Rovnaký kľud a možno nuda, ako aj predtým. Pozrela som sa k jej domu a uvidela ju.

Práve vyhadzovala niečo do hnoja a zlostne hodila o zem prázdne vedro. Vyzerala byť nahnevaná, akoby chcela kričať. Nepáčilo sa mi, že sa cítila podobne ako ja. Chcela som jej toľko povedať. Porozprávať všetko, čo som mala na mysli. Úplne všetko. Preto som sa k nej pohla, aj keď som riskovala, že ma uvidí aj niekto iný.

Všimla si ma pár metrov od domu. Chvíľu sa na mňa pozerala, akoby ma nevedela rozoznať v tme, no keď ma spoznala, rozbehla sa ku mne. Stisla som ju v pevnom, naozaj pevnom náručí a rozplakala som sa jej na ramene. Nepovedala vôbec nič. Stískala ma a keď sa mi podlamovali kolená, pevne ma zdržala, aby som nespadla.

Nikdy mi nedovolila padnúť.

„Keď sa v tú noc Viktor vrátil z lesa bez teba, bol celý bez seba. Stále kričal, že vás napadol vodca povstalcov a zahnali ťa do lesa. Vzal si zbrane a znova ťa išiel hľadať. Báli sa o teba, no vedela som, že to nie je ten prípad," povedala mi Arryn, keď sme si sadli na kraj lesa. „Vedela som, že by si sa nepohádala s ním a ani s Calemom bezdôvodne. Preto som od mamy zistila, že ti rodičia našli nového nápadníka. Nemusela povedať viac," chápavo ma chytila za ruku. „Pochopila som, že si musela odísť. Vedela som, že ti Calem pomôže."

„Mrzí ma to, Arryn," šepla som a smrkla. „Nechcela som odísť len tak. Bez rozlúčky. Viktor a všetko čo sa dialo. Nedokázala som sa vrátiť späť."

„Ja tomu rozumiem. Na tvojom mieste by som urobila to isté," vzdychla si a odvrátila sa. „Nikto by nemal dievča nútiť k sobášu za peniaze a postavenie. Nikto. Neschvaľujem to a tvojim rodičom som to povedala. Odvtedy sa so mnou nerozprávajú." Zasmiala sa a vedela som, že ju to vôbec nezaujímalo.

„Áno, nemalo by sa to robiť svojim dcéram."

„Dúfala som, že sa budeš mať v tábore lepšie ako tu. Budeš s mužom, ktorého miluješ a všetko bude v poriadku. Veľmi ma mrzí, že to tak nie je."

„Nečakala som, že ma privítajú s otvorenou náručou. No nemyslela som si, že ma budú až tak nenávidieť."

„Ohrozila si ich domov," pomykala plecami. „Aj keď si možno nepripúšťajú, že to tak byť nemusí, majú strach. Doteraz verili len svojim, pretože boli na rovnakej lodi. Ty si nová. Niekto, kto ich nepozná a nemá dôvod im pomáhať. Je jasné, že sa im to nebude páčiť."

„Keby si videla jeho otca," vzdychla som si a sklonila pohľad. „Ten obviňujúci pohľad ma bude mátať ešte dlho. Nepohlo ním vôbec nič. Ak by so mnou nebol Calem, zabil by ma."

„Aj tak si nemyslím, že by zabil tehotnú ženu," šepla s úsmevom a pohladila ma po líci. „Len nedávno si bola obyčajné dievča z dediny a teraz čakáš dieťa s vodcom povstalcov. To je také skvelé, až to neviem vysvetliť."

„Som rada, že sa tešíš so mnou," povedala som a usmiala sa na ňu. „Okrem pár ľudí tým nie je takmer nikto nadšený."

„Kašli na nich. Je to tvoje a Calemove dieťa. Bude to nejaký čas trvať, no určite sa ich správanie zmení. Iba ťa musia spoznať. A keď sme už pritom, naozaj sa čudujem, že s tebou neprišiel Calem. Je niekde blízko?" spýtala sa a obzrela sa do lesa. Zovrela som pery a neodpovedala. Všimla si môj pohľad a pohoršene otvorila ústa. „To nemyslíš vážne!"

„Ja som musela odísť. Nevedela som tam dýchať," povedala som smutne. „Všetko na mňa doľahlo, nemohla som tam zostať."

„Ty si sa hádam zbláznila. Potulovala si sa po lese úplne sama? Čo nevieš, že je tam plno vojakov?" povedala prísne a odvrátila sa. „Si hlúpa. Ani nevieš, ako sa to tu všetko po tvojom odchode zmenilo."

„O čom to hovoríš?"

„Ľudia sa dozvedeli, čo sa stalo na hrade. Ako ho povstalci napadli, aby si prišli pre svojho človeka. Bola to naozaj veľká spúšť a každý o tom hovoril. Rozkríklo sa to úplne všade. A čo je najdôležitejšie, kráľ Alexander opustil hrad."

„Čože?"

„Odišiel na druhý deň po útoku. Vzal so sebou všetkých svojich ľudí a zmizol. Kráľ Edward sa ho vraj snažil zastaviť, no márne. Je tu na všetko sám."

„To je naozaj skvelá správa. To znamená, že mu teraz nepomôže," konečne správa, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári.

„Chcú na nich zaútočiť? Na kráľa a hrad?"

„Áno. Preto Calem potreboval otca, aby mu pomohol vymyslieť nejaké stratégie ako sa dostať do hradu a zosadiť ho. Nič bližšie neviem, no hádam, že to bude veľmi ťažké. Dostať sa do hradu a tak," pomykala som plecami a vzdychla si. O ich plánoch som nevedela vôbec nič. S Calemom sme sa o nich nikdy nerozprávali.

„Myslím, že by som mala nápad," povedala Arryn. „Spôsob, ako to všetko urobiť."

„Čo myslíš?"

„Vyhlásili dátum uskutočnenia prísahy." Otvorila som prekvapene ústa. „Prísahy voči kráľovi, ktorú musia podstúpiť všetci, kto dovŕšia osemnásť rokov. Teda aj ty a ja."

Aj to bol dôvod, pre ktorý sme si rozumeli. Narodili sme sa totiž v rovnaký deň.

„Myslíš, že je to dobrý nápad zaútočiť vtedy?"

„A kedy inokedy? Bude sa to tam hemžiť ľuďmi. Ak tam vojdú ako bežní občania, nikto ich nebude z ničoho podozrievať. Dobre vieš, aká je to dôležitá udalosť. Kráľ si ju nenechá nikým prerušiť."

„Tá hlúpa prísaha ma štve. Všetci musia prisahať a sľúbiť vernosť kráľovi. A ten kto neprisahá alebo sa nedostaví, je odsúdený na smrť. Povedz mi, robí toto dobrý kráľ?"

„Nie, zlatko. Nerobí," stisla mi ruku a usmiala sa. „Povedz to Calemovi. Ak ich taká možnosť nenapadla, môže sa to zmeniť. Toto bude jediná šanca, ako sa dostať na hrad a dokončiť to."

„Poviem mu to. Ďakujem Arryn," šepla som a objala ju.

„Dávaj si na seba veľký pozor, Tatiana. A pamätaj," povedala a málo sa odtiahla, aby mi videla do očí. „Vždy budem na tvojej strane. Vždy." Usmiala som sa na ňu a znova ju pevne objala. Takú dobrú kamarátku som si ani nezaslúžila.

Ťažko sa mi od nej odchádzalo, no musela som sa vrátiť. Do klietky, ktorú tábor predstavoval. Pri rozhovore s Arryn som si však uvedomila, ako mi Calem chýbal. Ktovie, možno zburcoval celý tábor aby ma našli. Určite sa o mňa strachoval, keď som odišla bez jediného slova. Nemohla som mu to urobiť a navždy odísť.

Bol mojím životom, mojím všetkým. Vzdala som sa všetkého, len aby som mohla byť s ním. Nemohla som a ani som nechcela byť, žiť bez neho.

Počas mojej cesty späť začalo pršať. Hustý dážď mi zatieňoval výhľad na cestu, no snažila som utierať si tvár, aby som videla. Bolo to však náročné, nakoľko som mala tvár stále mokrú. Hrozilo, že sa úplne stratím, a preto som sa po dvoch hodinách blúdenia radšej zastavila pod vysokým stromom, aby som sa porozhliadla.

Cez koruny stromov som videla vzdialené hory, takže som už bola blízko. To bola dobrá správa, tak som chcela pokračovať v ceste, no vtedy som počula, ako za mnou popraskali konáre. Prudko som sa obrátila, no nevidela som vôbec nič. Dostala som strach, a preto som zoskočila zo sedla a išla niekam do hustých kríkov, kde som sa skryla.

Začula som, ako sa kroky približovali, no dážď mi zabraňoval v zistení smeru. Netušila som odkiaľ pochádzali a ani ktorým smerom. Srdce mi búšilo veľmi rýchlo a triasla som sa od strachu.

Práve keď som prerývane dýchala, niekto ma zozadu schytil za ústa a v jeho dlani sa mi stratil výkrik. Schytil ma okolo pása a vytiahol zo skrýše. Snažila som sa ho striasť, udierala som ho do tela a škriabala ruky, ktorými ma držal za tvár.

„Dnes mám veľké šťastie. Našiel som si krásnu korisť," šepol mužský hlas a obrátil si ma k sebe. Mal na hlave kapucňu, no videla som mu zjazvenú tvár, špinavé zuby a krivý úsmev. Bol to starší muž a na sebe mal vojenskú uniformu. Lenže na hrudi nemal náš kráľovský erb, aký mal Viktor. Nepatril k našej krajine. „Nemyslel som si, že sa mi ešte takto neskoro pošťastí."

„Pusti ma!" skríkla som a kopla do neho, no pritlačil ma chrbtom k stromu a zacmukal.

„No tak zlatko," povedal a chytil ma za ruky. „Nemala by si vzdorovať. Vtedy to bude bolieť viac," zaškeril sa a ja som sa zdesila. Vedela som, čo mal na mysli.

Rukou ma držal, zatiaľ čo som sa chcela vymaniť a druhou si dával dole opasok a všetky jeho zbrane padli na zem.

Kopla som ho do nohy, do brucha, aby ma pustil. Lenže on zdvihol päsť a vrazil mi do tváre. Zalapala som po dychu a cítila veľkú bolesť. Zacítila som krv a na malý moment zmeravela. To využil a z celej sily sa mi vrhol na krk.

Kričala som, keď mi ho bozkával a dokonca hrýzol. Začal mi strhávať oblečenie. Prvý padol na zem kabát, ktorý som mala, a potom pokračoval ďalej. Trhal mi ramienka košele, aby sa ku mne dostal bližšie. Dotkol sa mojich bokov a trhol nohavicami, až ich roztrhol. Lenže potom ma chytil za holé boky a jeho ruka sa dotkla môjho bruška.

Popadol ma amok a z celej sily som ho buchla lakťom do tváre. Zaklonil tvár dozadu a zahrešil, pričom ma pustil zo zovretia. Rozbehla som sa k Selionovi, no dohnal ma. Kopol ma do chrbta a zvalila som sa na bok. Zabolel ma a so slzavými očami som sa prevalila a pozrela okolo seba. Blízko pri mne som videla jeho opasok, ktorý si predtým odhodil.

„Za to mi zaplatíš," skríkol muž a vrhol sa na mňa. Hneď som schytila do ruky nôž, ktorý bol pri opasku a vystrela ho pred seba. Nepamätala som si, čo s ním mám vôbec robiť, no určite som ho chcela použiť na obranu. Preto som ho mierila pred seba, aby som sa bránila.

Vtom na mňa muž padal a skríkla som, keď ku mne aj dopadol. Jeho pevné a veľké telo ma pritlačilo k zemi a bála som sa najhoršieho, no neurobil vôbec nič. Zostal na mne nehybne ležať. Celá som sa roztriasla, no nabrala som odvahu a dotkla sa jeho ramien. Sykla som, no odtisla som ho od seba. Odvalil sa odo mňa na bok a keď som sa na neho pozrela, zdesila som sa.

Mal otvorené oči, no už v nich nebol život. Pozeral sa do prázdna a v hrudi mal zabodnutý nôž, ktorý som predtým držala. Nabodol sa priamo naň. Jeho krv mi zafarbila dotrhané oblečenie a aj ruku, v ktorej som ho držala. Odplazila som sa od neho a sťažka dýchala.

Prišlo mi neuveriteľne zle a zdvíhal sa mi žalúdok. Obrátila som sa vedľa seba a vracala. Vyprázdnila som úplne všetko a rozkašľala sa.

Postavila som sa, že rýchlo zmiznem, no zahľadela som sa mu na hruď a všimla si zvitok, ktorý mu vytŕčal spod uniformy. S roztrasenými rukami som sa k nemu načiahla a vzala ho do ruky. Otvorila som ho a nazrela dnu. Prečítala som si slová a nestíhala sa čudovať.

Ako sa k nemu dostal?

Pozrela som sa na mŕtveho muža a ničomu nerozumela. Nemala som však čas to riešiť uprostred lesa, kde ma mohol ktokoľvek nájsť. Rýchlo som zvitok skryla a podišla k Selionovi, na ktorého som vyskočila.

Musela som sa čo najskôr vrátiť späť do tábora.