Ležala som na posteli s mokrými vlasmi od dažďa. Hladila som Calema po chrbte, zatiaľ čo ležal na mojej hrudi a hladil ma po brušku.

Hneď ako ma vonku pustil, zaviedol ma do svojho domu, kde zo mňa všetko zhodil. Vyzliekol mi sveter, košeľu a nohavice. Nechal mi len nohavičky a zakryl kožušinou. Ľahli sme si na posteľ a nepohli sa.

„Čo by si chcel, aby sa nám narodilo?" spýtala som sa nežne a poťahala ho za končeky vlasov.

„Chlapec. Rozhodne chlapec," odpovedal bez váhania. „V žiadnom prípade to nemôže byť dievča."

„Prečo nie?" zasmiala som sa.

„Pretože keby to bolo dievča, v živote by neopustila túto miestnosť," povedal prísne a vážne. Verila som, že by to naozaj urobil. Usmiala som sa.

„Ja by som chcela dievčatko." Rázne začal krútiť hlavou.

„Neprichádza do úvahy," povedal a pobozkal ma na bruško. Odtiahol sa odo mňa a oprel sa o lakte, no naďalej ma hladil. „Čo povedala Cossette? Ako dlho si už...?"

„Myslím, že už niekoľko týždňov," priznala som a nemusela som sa to Cossette pýtať. Očervenela som, pretože som vedela prečo.

„Niekoľko týždňov?"

„Asi sa to stalo ešte pred, no, prvýkrát," zamrmlala som a pri spomienke na našu prvú noc som očervenela. Na noc, kedy som sa vzoprela všetkým zákonom krajiny a bola s človekom, ktorého som nadovšetko milovala.

Calem sa usmial a chytil ma okolo pása. Potiahol ma a objavila som sa pod ním. Náruživo pritlačil pery na moje a bozkával, zatiaľ čo ma hladil po celom tele. Boli to bláznivé bozky.

Bozkával mi pery, kútiky, sánku, líca, oči. Všetko. Smiala som sa, pretože ma to šteklilo. Usmieval sa, kedykoľvek sa na mňa pozrel.

„Milujem ťa, láska moja," šepol a bozkával mi krk. „Milujem ťa. Som najšťastnejší muž," hovoril a potom sa na mňa pozrel. „Neľutuješ to, však nie. Povedz, že nie."

Žiarivo som sa usmiala a chytila ho za tvár.

„Nikdy to nebudem ľutovať," šepla som a pobozkala ho.

Zaspala som v jeho pevnom náručí. Držal ma tak silno, aby sa mi nič nestalo. Dlaň mal položenú na mojom brušku a hladil ho. Bola to úplne iná situácia, v akej sme boli doteraz. Toto bolo naše. Spoločné.

V noci ma párkrát zobudil dážď a hromy. Zakaždým som však mala vedľa seba Calema, ktorý ma nežne pobozkal na čelo a znova uspal.

Ráno sa o mojom tehotenstve dozvedeli všetci. Nevedeli sme, kto im to prezradil, no neprekážalo nám to. Stále sme sa usmievali, objímali a držali v náručí. Akoby sme tomu stále nemohli uveriť.

„Dieťa," usmial sa Owen, keď sme spoločne sedeli pri stoloch. „Pomysleli by ste si, že sa stane niečo také? Páni. Nikdy by som to nečakal."

„To nikto," povedal prichádzajúci Daren a naklonil sa ku Calemovi. „Hovoril som s pár ľuďmi. Prajú vám to."

Nevedela som prečo, no Calem sa neusmial.

„Naozaj?" spýtala som sa namiesto neho.

„Dieťa sa nedá nenávidieť. Nech už sa narodí komukoľvek," povedal mi Calem a pobozkal ma na odhalené rameno.

„Súhlasím," povedal Zane a napil sa z pohára. „Čo by ste chceli, aby sa narodilo?"

„Chlapec!" vyhlásil Calem jednoznačne. Zazrela som na neho, no iba mykol plecom a usmial sa.

„Sme chlapi, Tatiana. Samozrejme, že chceme parťáka," usmial sa Zane.

„Dievčatá sa ťažko trénujú," doplnil Owen.

„Naozaj? Pripomeň mi, koľkokrát som ťa porazila," naježila sa Rosemary. Hneď zdvihol ruky na obranu.

„Ty si výnimka." Spokojne prikývla.

„Bude mať najlepšieho otca," ozval sa Adler a kývol ku Calemovi. „Naučíš ho bojovať, brániť sa. Nepochybujem, že bude lepší než my všetci."

„Samozrejme, keďže ho učil najlepší šermiar," dodal Pete.

„To aj mňa a nie som zďaleka taká dobrá," zahundrala Rosemary. Nemusela som premýšľať o kom hovorili.

„Bol na teba zlý?" spýtala som sa.

„Nie," mávla rukou. „Učil nás rovnako, avšak Calem zvládol viac. Bol dávno predo mnou a nikdy sa nezastavil. Splnil akúkoľvek úlohu a urobil ešte viac. Sám bol prekvapený nad jeho výkonmi," povedala a ja som zrazu pocítila, ako Calemov stisk zosilnel.

Pozrela som sa na neho a videla, že sa pozeral na tábor a nie na nás. Bál sa o mňa? Teraz už o oboch?

„Keď príde otec, všetko sa zmení," povedal nahlas a všetci sa prestali rozprávať. „Bol dlho preč a je načase, aby sme sa vrátili k pôvodným plánom. Je to výborný stratég, takže predpokladám, že príde s plánmi ako zaútočiť na hrad."

Ako náhle prehovoril, atmosféra sa zo zábavnej zmenila na vážnu.

„Bude to tak," súhlasil Daren. „No kedy sa to stane? Je urážka, že ten bastard stále dýcha rovnaký vzduch ako my."

„Leží v žalúdku nám všetkým," zavrčal Zane.

„Naozaj chcete napadnúť hrad?" spýtala som sa a pozrela sa na Calema.

„To je náš plán od začiatku. Keď sme tam boli naposledy, naším cieľom nebolo len priviesť Nolana. Išli sme zistiť, či je tajná cesta dnu rovnaká. Nezmenila sa."

„Ako to chcete urobiť?"

Vzdychol si. „Na to potrebujem otca," priznal. „Niečo dokážem vymyslieť aj ja, avšak nie je to dokonalé. Jeho pomoc by sa zišla."

„Vždy sa dokonale zladia. Ich spoločné plány sú perfektné," prikývol Daren.

„Ak bude chcieť. Ak odmietne, budeme mať problém," povedal a zahľadel sa na mňa. Cítila som, ako mi zvieral bok a hľadel mi priamo do očí. Mal o mňa strach.

„Myslíš si, že kvôli nej odmietne?" dovolil si spýtať sa Owen.

Calem prikývol.

„Tábor a všetci v ňom sú pre neho všetkým. Ak by niečo stálo v ceste v jeho rozkvitaní a silnení, zbaví sa toho," povedala Rosemary. „Keď ju uvidí, bude ju brať ako prekážku. Kvôli Calemovi, sa ťa bude chcieť zbaviť."

„Nedovolím mu to!" povedal nahlas a buchol päsťou po stole. Naplašila som sa a všimla som si ako Owen a Zane stiahli ruky zo stola. „A dôrazne vám radím, aby ste tieto sračky neroznášali ďalej," zavrčal a na každého sa obrátil, zatiaľ čo si ma pritiahol na hruď a krk si priložil o mňa. Preglgla som, keď som videla, ako sa na svojich priateľov pozeral.

Všimla som si, ako mu jeho vážny pohľad opätovali ešte vážnejšie.

Zostala som sedieť pri stole, keď museli odísť. Mali svoje povinnosti, ktoré museli vyriešiť.

Držala som v ruke lem košele a žmolila ho, až sa mi zdalo, že ho roztrhám. Ľudia okolo mňa pracovali, zveľaďovali domy a dokončovali prípravy ďalších domov, aby bolo všetko pri návrate Calemovho otca perfektné. Chcela som s niečím pomôcť, no bolo mi prikázané sedieť a nič nerobiť.

Cítila som sa však hrozne, pretože som znova nemohla nič robiť. Nelíšilo sa to od toho, keď som bola doma. Bolo to však kvôli dieťaťu, a preto som nepovedala vôbec nič.

„Ahoj," pozdravil sa mi niekto a keď som sa obzrela, usmieval sa na mňa Miko. Úsmev som mu opätovala a dovolila, nech si ku mne prisadne. Jeho pohľad hneď smeroval na moje bruško. „Gratulujem."

„Ďakujem. Zdá sa, že to vie už úplne každý. Kto to rozšíril?" spýtala som sa pobavene.

„Čakáš dieťa vodcu povstalcov. Je jasné, že sa to neutají," povedal zrazu. „A okrem toho sa od teba ani na okamih nepohne. I keď sa to moc nelíši od toho, čo robil doteraz," pomykal plecami a z nejakého dôvodu som preglgla.

„Áno, rozumiem."

„Nikdy by som si nepomyslel, že to budeš práve ty, ktorá sa s ním dá dokopy," povedal. „Chcem tým povedať, je to krutý človek, ešte k tomu povstalec, po ktorom ide celá krajina. No čakáš s ním dieťa. Ty. Nevinné mestské dievča, ktoré sa dostalo do tábora úplnou náhodou."

„Už je to tak," moje napätie stúpalo a už som sa neusmievala. „Avšak, zmeniť sa to nedá. A ani by som nechcela."

„To ti verím. Avšak netrápi ťa to?" spýtal sa. „Spravil ťa poškodenou. Zariadil, aby si sa už nikdy nemohla vydať, založiť si rodinu. Tvoja vlastná rodina bude žiť v hanbe. Vôbec ťa to netrápi?"

„O čo ide, Miko?" spýtala som sa a pozrela mu do očí. „Ak chceš niečo povedať, hovor."

„Iba tomu nerozumiem," vystrel sa. „Mohla si mať kohokoľvek. Niekoho bohatého, s postavením a peniazmi. Mala by si sa dobre. Lenže ty si si vybrala práve jeho. Prečo?" Okamžite som sa postavila.

„Ty nie si ten, komu by som na to odpovedala," povedala som a odchádzala preč. Ten rozhovor bol zvláštny a naozaj som chcela odísť. Lenže on ma dobehol a chytil za ruku.

„Vieš, ľudia sa pýtajú, prečo si s ním," povedal a ruku som si vytrhla. „Prečo si vôbec s povstalcom, i keď si mohla mať iného. Kto by nebol vodcom povstalcov."

„Myslíš, že som to vedela, keď som ho spoznala?" spýtala som sa zlostne. „Nevedela som, kto to je."

„Ale keď si to zistila, zostala si," podpichol ma. „Práve s najmocnejším mužom. Poznala si zákony kráľa. Určite ti o nás a aj o ňom narozprávali všelijaké somariny, ktorým si verila. Dám krk za to, že si verila aj v tú noc v tvojej dedine, že to my sme ju napadli." Nasucho som preglgla. Nemýlil sa. „Zostala si s ním, pretože si sa chcela cítiť bezpečne? Aby ťa tu nikto nezabil? Ľudia premýšľajú, no príliš sa ho boja, aby niečo povedali. Myslíš, že by im dovolil na teba siahnuť?" zasmial sa a cúvla som.

„Prečo to hovoríš?" roztriasla som sa. „Zostala som s ním, pretože ho milujem. Je mi ukradnuté, že je to vodca povstalcov!"

„Ako ti to môže byť ukradnuté?! Vieš ty vôbec, kto to je?" zasmial sa a chytil ma za ruku. „Celé tie roky, čo si o nás počúvala klamstvá, sa nemohli zo dňa na deň stratiť. Nemohla si im len tak prestať veriť. Niečo v tebe muselo zostať. Povedz mi, je toto tvoj plán, ako nás zlikvidovať?"

„Čože?" šepla som neveriacky. Obzrela som sa okolo nás a videla to. Pohľady všetkých okolo nás, ako sa pozerali, no ani jeden nezasiahol.

„Si v blízkosti nášho vodcu a držíš ho na uzde. Čo sa stalo v tú noc na maškarnom plese, keď si bola s kráľom zatvorená v jeho pracovni?" spýtal sa a vytreštila som na neho oči. „Ponúkla si mu dohodu, že nás zradíš? Získaš si Calema, a potom ho nemilosrdne udáš?"

„Nikdy by som nič také neurobila," povedala som a cítila, ako ma jeho zovretie bolelo. Lenže on sa škaredo usmial a pristúpil ku mne bližšie.

„Calem sa kvôli tebe nesústreďuje. Všade vidí iba teba. Robí rozhodnutia, ktoré predtým ani nezvažoval. Hovorí nám to, čo predtým nikdy nevyslovil! Všetko kvôli tebe. Už si si ho omotala okolo prstu? Zariadila si si svoje postavenie aj vďaka dieťaťu?" zdôraznil hrubo a surovo ma chytil za bruško.

Vytreštila som na neho oči a chcela sa okamžite odtrhnúť, no niekto ma predbehol.

Objavil sa Calem a schytil ho pod krkom. Miko na neho vytreštil oči a zalapal po dychu, keď ma pustil a odtiahol sa. Videla som na Calemovej tvári vražedný výraz a znova tie čierne prázdne oči. Nadvihol ho a udrel päsťou, po ktorej sa Miko zvalil na zem. Počula som, že mu v sánke niečo zapraskalo a s lapaním dychu sa plazil preč.

Triasla som sa.

Chytil ma za bruško tak zúrivo, s takou nenávisťou, až som si na okamih myslela, že mi ho chce vytrhnúť zvnútra.

„Ešte raz sa jej dotkni a prisahám, že ťa zabijem!" zreval mocným hlasom nad Mikom, ktorý sa od neho plazil.

„Čo to nevidíš? Si kvôli nej úplne iný!" skríkol Miko a rozhodil rukou. Ľudia sa v tichosti prizerali na túto drámu a mali v tvárach strach. „Nevidíš, že tebou manipuluje? Robíš len to, čo chce ona. Kvôli nej kašleš na tábor a na všetkých v ňom!"

„Je to moje dieťa!" zreval znova a vedela som, že ho počul celý tábor. „Dotkni sa jej ešte raz a prisahám, že uvidíš aký vodca som!" zasyčal a vtedy sa obzrel. Na každého jedného človeka, na ktorého dovidel. „Ak sa jej ktokoľvek dotkne, priblíži sa k nej, zabijem ho!" zvolal a s hrdou tvárou stál nad Mikom, ktorý sa triasol od strachu.

„Poď, zlatko," zjavila sa pri mne Rosemary a chytila moje trasúce telo. Držala ma za ruky, ktoré sa na pohľad triasli a so zasyčaním ma viedla cez tábor späť do nášho domu. Vošli sme dnu, kde som ju pustila a išla na posteľ. Cez ramená som si prehodila deku a pritiahla som si aj kolená k hrudi.

„Mrzí ma to," povedala a stískala ma v náručí. „Počuli sme, čo sa deje. Calem ťa išiel hneď hľadať. Veľmi ma to mrzí."

Dotkol sa ma nahnevane. S nenávisťou v očiach. Mala som veľký strach. Chytila som sa za tvár a plakala. Nedokázala som prestať. Ešte nikdy som sa tak necítila. Nikdy som necítila taký pocit bezmocnosti.

„Uhni mi z cesty!" zvolal zvonku niekto a ja som sa strhla. Rosemary bola okamžite na nohách a vytasila meč, aby ma chránila. Vtom cez dvere vletel Calem a zúrivo sa na nás pozrel. Rosemary meč sklonila a Calem ho odstrčil, aby sa pohol ku mne. Za ním pribehli aj Daren a Zane.

„Načo ti je ten meč?" spýtal sa Zane.

„Myslela som si, že je to Miko," odpovedala a znova ho vrátila späť do pošvy.

Calem ma držal v náručí, v ktorom som ho silno objímala. Stisol ma ešte pevnejšie.

„Už nebude robiť problémy," povedal jej Daren a cez slzy som otvorila oči.

„Čo sa stalo?"

„Vymlátil z neho dušu," povedal Zane a Calem sa sklonil a dotkol sa ma na brušku. Na hánkach som mu videla krv. „Museli sme ho od neho strhávať traja. Takmer ho zabil."

„Čuduješ sa mu?" šepla naštvane. „Miko ohrozil jeho vlastné dieťa," zdôraznila a Calem si ma znova pritiahol k sebe.

„Rozumiem, len nechápem, čo to všetkých napadlo. Aj jeho, aj keď ju predtým bránil. Veľakrát sa prejavila, že nám chce pomôcť."

„Asi sa roznieslo, že je Viktor jej brat," vzdychol si Daren. „Od Nolana vieme, že je posadnutý kráľom a urobí pre neho všetko. Určite jej preto nedôverujú."

„Čo budeme robiť? Nie je tu v bezpečí, najmä ak sa Miko dostal tak blízko," zasyčala a obrátila sa k nám. Všetci sa obrátili. No videli len ich vodcu, ako s pevným a vražedným pohľadom na tvári držal ženu a svoje nenarodené dieťa.

„Držte ho odo mňa ďalej," zasyčal nenávistne a cítila som, ako sa celý roztriasol. „Zatvorte ho niekam do cely, odveďte ho z tábora. Pre mňa za mňa ho niekde vyhoďte, je mi to fuk!" skríkol a pozrel sa zúrivo na nich. „Ak ho ešte dnes uvidím pobehovať po tábore, neručím za seba!" zasyčal a Zane sa prekvapene pozrel na Darena, ktorý ako jediný pevne stál a hľadel mu do blčiacich očí.

„Zariadim to," povedal a ako prvý vyrazil z dverí. Potom ho nasledovala aj zdesená Rosemary a Zane.

Keď sme osameli, na chvíľu som odstrčila Calema, aby som si mu rozkročmo sadla do lona. Pevne ma zovrel v náručí a vtedy som sa rozplakala poriadne.

Nedokázala som dostať z hlavy Mikov zúrivý pohľad. Nedokázala som myslieť na iné, len ako ma s ním chytil za bruško. Bála som sa. Triasla som sa, aj keď ma Calem pevne zvieral.

Nemohla som prestať.

Nešlo to.

Plač ma vyčerpal, až som bola natoľko unavená, že som zaspala. Calem ma celú noc držal v náručí a vedela som, že nespal. Mal otvorené oči a pohľadom pozoroval dvere do domu. Chcel dávať na všetko pozor, no aj tak som mala strach.

Celý čas mal dlaň priloženú o moje bruško a nepustil ani vtedy, keď som sa mierne pohla. Strážil nás oboch. Pretože ako Rosemary povedala, Miko sa dostal príliš blízko.

Zrazu som sa prebudila a od strachu čo sa deje, som sa posadila. Calem nebol so mnou v posteli, pretože stál pri dverách a pozeral sa von. Keď ma uvidel, znova dvere zatvoril a podišiel ku mne. Vzala som kožušinu a pritiahla si ju až k ústam.

„V poriadku," pošepkal a keď si ku mne sadol, pobozkal ma na čelo. „Vonku len prebiehajú prípravy. Všetko je v poriadku," povedal a jemne som prikývla.

„Koľko je hodín?" hlas som mala zachrípnutý a bolelo ma hrdlo.

„Je poobede. Pokojne lež, budem s tebou." Pozrela som mu do očí.

„Čo ostatní, Calem? Za chvíľu ti príde otec, nemal by si byť s nimi?"

Rázne pokrútil hlavou.

„Ani nápad," šepol a pohladil ma. „Ty si pre mňa dôležitejšia," znova sa mi nahrnuli do očí slzy a vzlykla som.

„Mám veľký strach, Calem," priznala som sa a všimla som si, ako zvraštil nahnevane obočie. „Bojím sa o naše dieťa," šepla som a položila som si so slzami čelo na zohnuté kolená.

„Pokiaľ žijem, nič sa vám nestane. To ti prisahám!" zavrčal a pritiahol si ma k sebe. Mala som strach, pretože sa Mikovi ku mne podarilo dostať blízko len kvôli tomu, že som mu verila. Naozaj som verila, že sa mi nič nestane, pretože bol pri mne Calem. No on sa zbavil strachu a zaútočil. Nechcela som ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, ak by nás Calem nevyhľadal.

Ako povedal, celý deň nevyšiel z domu a nikomu nedovolil ani vojsť. Ľudia ho skúšali volať, aby vyšiel a niečo im poradil alebo aby sa stretli na porade. Všetkých poslal zúrivo preč a zaprisahával, že ak vojdú, urobia najväčšiu chybu v živote.

Podvečer začalo pršať. Vietor bol veľmi silný a vrážal do stien, až vŕzgalo drevo. Počula som zvonku krik ľudí a aj padajúce lavice, či trhajúce sa strechy. Dvere sa od tlaku mimovoľne otvárali, tak som vedela, že vonku bola spúšť. Muži sa prekrikovali, zmätene rozkazovali, až v tom bol chaos. Nevedeli sa zorganizovať.

Pozrela som sa na Calema, no nevyzeral, že by chcel odísť a pomôcť im. Tváril sa, že je mu to jedno a zaujímala som ho jedine ja. Hlboko ma to rozcítilo a bola som mu mimoriadne vďačná, že aj napriek všetkému čo s nimi prežil, vybral si nás.

Nebolo to však správne. Bola som niekto nový a nečakaný. Zamilovali sme sa do seba, to som nemohla poprieť, no nemohla som prijať fakt, že si ma vybral a na nich zabudol. Boli to jeho ľudia, niekto za koho bol zodpovedný. Nech už som bola u neho na prvom mieste, nemohol sa správať, že tábor a ani to, že je ich vodcom, neexistovalo. Pripadalo mi to tak, že sa potvrdili Mikove slová o tom, že kašľal na všetkých okrem mňa.

„Mal by si im pomôcť," ozvala som sa a hneď sa na mňa pozrel. „Bez teba sú stratení a ty to vieš. Aj keď hovoríš, že ti na nich nezáleží, nie je to pravda. Si ich vodcom a si za nich zodpovedný," povedala som a stisol pery, no stále na mňa hľadel. Chytila som ho za ruku a usmiala som sa. „Zostanem tu a nič sa mi nestane. Aj tak majú väčšie problémy, ako som ja. Budem v poriadku," prikývla som a aj keď som sa triasla, posielala som ho preč.

Videla som mu na očiach, že váhal a nepáčilo sa mu to, no nakoniec ma pobozkal a odišiel.

Keď odišiel, cítila som sa sama. Zvonku som počula jeho prísne príkazy a nárek žien a detí. Ich strach o bezpečnosť som pociťovala s nimi.

Búrka sa dostala až k nám do domu. Na zemi som videla tvoriacu sa mláku a dvere sa stále otvárali a mokré boli aj steny. Videla som blesky a počula veľké hromy. Dokonca sa mi zdalo, že som videla aj oheň.

Objala som sa okolo ramien a pocítila chlad. Už som nedokázala rozoznať či kvôli strachu, alebo od zimy. Pohladila som si bruško a vzdychla si.

Neviem, čo mi to napadlo, no vstala som z postele. Podišla som ku dverám a s nádychom ich otvorila. Silný vietor mi vyrazil dvere z ruky a vlasy odhodil na chrbát. Striaslo ma a na vlastné oči som videla, že bol tábor v katastrofálnom stave.

Niektoré domy boli poškodené, lavice a stoličky boli všade porozhadzované. Videla som oblečenie, sudy, zbrane a kusy dreva. Na zemi sa tvorili veľké mláky vody. Pobehujúci ľudia sa snažili čo najviac zachrániť.

Obzrela som sa na kamenné steny a všimla si, že sa všetky mosty nekontrolovateľne hýbali a niektoré boli poškodené. V jaskyniach sa svietilo a vedela som, že tam boli ľudia v bezpečí. Ešte som tam nebola, no hovorili, že sú veľké a priestranné.

Chcela som sa vrátiť späť do domu, no začula som detský plač. Moja myseľ bola hneď vyprázdnená a hľadala som pôvod plaču. Našla som ho a bez váhania som sa rozbehla do dažďa.

V momente som bola mokrá a nohy sa mi zabárali do blatovej zeme. Nikto ma nevidel, pretože všetci boli skrytí v bezpečí. Sem tam som do niečoho vrazila, čo bolo pohodené na zemi.

Počula som plač z domu neďaleko Hlavného stanu. Bol v katastrofálnom stave a videla som, ako sa strecha lámala a vietor ju chcel odviať. Steny sa hýbali a vyzerala, že sa čochvíľa rozpadne. Zvnútra prichádzal plač. Preglgla som a skôr než som si to stihla rozmyslieť, vbehla som dnu.

Nepozerala som sa na nič okolo mňa, len na malé dievčatko, ktoré sedelo na zemi s plačom a držalo si kolená pri hrudi. Rozbehla som sa k nej a čupla si pred ňu.

„Čo tu robíš, zlatko? Kde máš mamičku?" spýtala som sa jej a ona sa na mňa so slzami pozrela.

„Stratila som sa," povedala a smrkla. „Veľmi sa bojím," plakala a skríkla, keď sa jedna časť domu prevalila. Pozrela som sa jej do očí.

„Dostanem ťa odtiaľto," povedala som a načiahla k nej ruku. Chcela som, aby mi verila a išla so mnou. Pozrela sa mi do očí a bez váhania mi ruku chytila práve v momente, ako sa prevalila celá zadná časť a aj jedna predná. Skríkla, no skryla som si ju do náručia a zakryla jej hlavu, aby nič nevidela.

Schytila som ju a bežala. Počula som, ako sa dom prepadal a chcela som sa čím skôr dostať von. Už sme boli pri východe, práve keď sa dom začal rozpadať. Zdvihla som ju do náručia. Dom sa mi prepadol nad hlavou, no podarilo sa mi nás dostať von. Avšak príliš neskoro a kus dreva mi padlo na rameno a padli sme na zem.

Stále som držala dievčatko a nepustila ju. Pozrela som sa na ruku a videla krv a zacítila bolesť. Prehltla som ju a bežala cez dážď čo najďalej od domu.

Nevedela som kam ísť. Napadlo mi vrátiť sa do nášho domu, keď som začula nárek ženy kričiace nejaké meno. Dievčatko sa mi v náručí myklo, akoby na jej krik reagovalo. Preto som išla za krikom.

Našla som ho rýchlo. Prichádzal z veľkého domu, kde boli otvorené dvere. Na prahu som videla plačúcu ženu, ktorá sa so slzami chcela dostať von, no dvaja muži ju držali. Najprv ma nevidela, keď som k nim kráčala, no potom ma zbadala a prestala sa vzpierať.

„Emily!" skríkla a doslova sa vytrhla z náručia mužov. Vybehla do dažďa a vrhla sa na mňa. Nechala som ju, nech si zoberie svoje dieťa a silno ju stískala v náručí. S vytreštenými očami sa na mňa pozrela a premerala si ma, najmä moje zranené rameno.

„Rýchlo dnu!" vykríkol muž a obe sme sa pohli späť do domu.

Miestnosť bola obrovská. V strede bol zapálený oheň a okolo neho sedeli ženy aj deti. Ostatní stáli alebo sedeli obďaleč a prečkávali dážď. Zostala som stáť vo dverách a objímala si chladné ruky.

„Tatiana," zvolal zrazu niekto moje meno a keď som sa obrátila, zjavil sa pri mne Calem. Keď uvidel ranu na ramene, zhrozil sa a vyzliekol si kabát, ktorý mi hneď prevesil cez ramená. Následne ma chytil a pevne objal.

„Som v poriadku," zamrmlala som mu do hrude a takmer stratila dych, pretože ma objímal príliš pevne.

„Čo to robíš? Zbláznila si sa?" zavrčal a počula som mu v hlase strach. Obrátil si ma k sebe a chytil za tvár. „Ako ťa mám chrániť, keď sa sama vrháš do nebezpečenstva?"

„Hej," zamračila som sa. „Tu išlo o malé dieťa. Niečo sa jej mohlo stať."

„Viem, no bolo ohrozené aj moje," šepol a dlaň mi priložil na bruško. Preglgla som, keď som videla jeho zranený pohľad na tvári. Zdvihla som ruku a pohladila som ho po mokrom líci.

„Sme v poriadku," šepla som a on si priložil s výdychom čelo o moje.

Obrátil hlavu a pobozkal ma. Vášnivo a pritom ma objal okolo pása, aby sa uistil, že som naozaj v poriadku. Tentoraz som sa necítila zahanbene, že nás všetci videli. Bolo mi to jedno.

Pršalo po zvyšok noci. Muži už boli bezbranní a prestali sa snažiť niečo zachrániť. Bolo im prikázané skryť sa a najmä nevyliezať. Calem musel zostať vonku, aby sa o všetko postaral a mňa poslal do nášho domu aj s Rosemary. Ošetrila mi ranu na ramene, ktorá nebola vážna, len škrabnutá a spoločne sme ležali zakryté v posteli a zaspali.

Hneval sa na mňa za ranu na ramene a nečudovala som sa mu. No zabúdal na to, pretože som predsa len zachránila malé dievčatko.

Počas noci som cítila, ako bol niekedy pri mne a hladil ma po tvári. Stále sa o mňa bál a aj o naše dieťa, ktoré hladil. Vedela som, že je to on, a preto som mu to dovolila. Jemu by som dovolila všetko.

Keď som sa ráno zobudila, Rosemary práve vstávala a obúvala si čižmy. Zívla som si, čím som na seba upozornila. Obrátila sa s úsmevom ku mne a hneď mi skontrolovala ranu na ramene.

„Idem sa pozrieť von, ako to všetko dopadlo. Ideš so mnou?" spýtala sa a prikývla som. Obliekla som si sveter, pretože mi bolo chladno.

Vonku to bola naozaj katastrofa. Všade bol neporiadok, polámané lavice a aj kusy dreva. Niektoré domy boli zničené úplne, iné len prepadnuté, na ktorých ľudia pracovali a opravovali ich. Už svietilo slnko, tak sa pustili do práce.

Bolo mi smutno, keď som sa na tábor pozerala, pretože jediná búrka takmer zničila to, na čom pracovali. Čo budovali. Dúfala som, že ich to nezlomí a postavia sa znova na nohy a pokúsia sa všetko zachrániť.

Zjavil sa pri mne Calem a pevne ma objal okolo ramien a pobozkal ma na čelo. Na tvári mal smútok, no aj hnev. Hneval sa skôr na počasie, ako na ľudí.

„Bude tu ešte veľa práce, no prospelo nám to."

„Naozaj?"

„Domy boli postavené provizórne. Niektoré narýchlo a práve tie sú zničené. Teraz vieme ako na tom popracovať a bude to lepšie než predtým." Usmiala som sa a bola rada, že v tom videl aj príležitosť. Nič iné som od vodcu nečakala.

Obrátila som pohľad a uvidela, ako k nám išiel Daren s rukami v nohaviciach.

„Ako sú na tom zvieratá?" spýtal sa ho Calem.

„Prišli sme o jednu sliepku," povedal smutne. „Kone, ovce a všetky ostatné to zvládli, no túto sliepočku sme nedokázali zachrániť."

„Fajn, vystrojíme jej pohreb," prevrátil Calem očami a pokrútil hlavou.

„Máme straty, no nie je to také hrozné, ako to vyzerá. Vďaka, že si prišiel na pomoc," povedal mu a Calem sa pozrel na mňa. Usmiala som sa a prikývla.

„Som vodcom, a to sa nikdy nezmení," odpovedal a Daren prikývol.

„Počul som však, že sa tvoja milovaná vystavila nebezpečenstvu," vytkol mi, a tak som stisla pery.

„Nemusel si to povedať práve takto!"

„Prepáč, no bolo mi to tak povedané," pomykal plecami a pozrel sa na mňa. „Som rád, že sa Emily nič nestalo, no čo ťa to doparoma napadlo? Si tehotná!"

Obaja sa ku mne obrátili a očakávali odpoveď.

Pozerala som sa na nich, no potom som si siahla na bruško a s úsmevom som si ho pohladila.

„Aj ja budem matkou," povedala som a vyčarila krásny úsmev. To im ako odpoveď stačilo.

„Už teraz vieme, že ho ochrániš všetkým čo máš," žmurkol na mňa Daren. „Zmenili na teba názor, Tatiana. Hlavne matka Emily."

„Čo hovorili?" spýtal sa ho Calem.

„Sú zmätení z jej reakcie. Mali ju za špeha, alebo prinajhoršom len za vypočítanú ženu, ktorá chce len postavenie a moc vodcu. Nečakali, že by si dobrovoľne niečo urobila a určite, že by si niekoho z nich zachránila," povedal a vtom sa usmial. „Som si istý, že keď ťa spoznajú a pustia k sebe pochopia, aká úžasná si. Budú ti veriť, presne ako ja," žmurkol na mňa a z toho vyhlásenia sa mi tisli do očí slzy, no namiesto toho som sa zasmiala a zahnala ich.

Vedela som, že vernosť a dôvera sa nezískavajú zo dňa na deň. Ľudia niekedy potrebujú aj roky, aby sa niekomu novému zverili a dôverovali im. Ich dôveru som si najprv musel zaslúžiť.

„Calem!" začuli sme krik a hneď sme sa obrátili. Neďaleko som videla k nám bežať Rosemary a mala na tvári vystrašený výraz. Keď k nám dobehla, prudko dýchala.

„Čo sa deje?" spýtal sa jej Daren a pristúpil k nej. Odstrčila jeho ruku a pozrela sa na Calema.

„Otec," povedala a Calem sa zamračil. „Je tu."