Padla som mu do náručia a cítila, ako ma chytil. I keď som bola v napoly vedomom stave, cítila som ako ma niesol chodbami. Za sebou som počula kráľovnine nahnevané rozkazy a aj Thomasa, ako sa rozkrikoval.

Po nejakej chvíli som počula Viktora rozprávať sa s nejakým vojakom, ktorý ma chytil do náručia. Prebral si ma ako vrece zemiakov a Viktor odchádzal preč. Hlavu som mala priloženú o hruď iného muža, ktorý ma niekam niesol. Nevedela som kde sme sa nachádzali a ani kam sme mali namierené. Cítila som, ako sme už boli vonku na vzduchu.

Odrazu muž, ktorý ma držal, zahrešil a povolil zovretie. Takmer som s ním padla na zem, no niekto iný ma stihol zachytiť a pritiahol si ma do náručia. Znova sme sa pohli von, no omnoho rýchlejšie.

Na tvári som pocítila jemné kvapky, ktoré padali z oblohy. Začínal sa postupne zdvíhať vietor a pocítila som chlad.

Muž ma opatrne vysadil do sedla. Nemotorne som otvorila oči, aby som sa pozrela okolo seba, no videla som zahmlene. Následne sa za mňa posadil a objal rukou okolo pása. Nevedela som kto to bol, no nebála som sa. Nechala som sa viesť po daždi a znova stratila vedomie.

Znova som sa prebrala až po nejakom čase. Držal ma za pás pevnejšie a bola som od dažďa celkom mokrá. Nemohla som však otvoriť oči. Bola som príliš unavená. Cítila som okolo nás vôňu listnatých a ihličnatých stromov. Nevedela som posúdiť ako ďaleko v lese sme boli.

Kôň a aj jazdec však začali spomaľovať. Chcela som vedieť prečo a zistila som to podľa prichádzajúcich jazdcov.

„Ako jej je?" spýtal sa známy hlas a v mysli som sa usmiala. Pocítila som na čele jeho ruku.

„Doteraz sa neprebrala," povedal mladý muž, ktorý ma držal v náručí.

„Musíme ísť, Calem," počula som z diaľky Darena. „Sú nám v pätách. Cossette sa na ňu v tábore pozrie."

Calem váhal s rukou na mojom líci. Držal ju tam pridlho, no potom sa odtiahol a zavelil k odchodu.

Myslela som si, že si ma bude chcieť vziať k sebe, no neurobil to. Asi bolo múdrejšie hneď odísť, aby sme sa nezdržiavali.

Dážď bol silný aj keď sme prechádzali lesom a koruny stromov by nás mali chrániť. Celú cestu sme sa nezastavovali a počula som tlmené príkazy Calema ostatným. Nevedela som ako sa tak rýchlo dostali z hradu, no ak sme sa ponáhľali, naozaj nás mohli prenasledovať. A v záujme nenájdenia tábora sme museli byť rýchlejší.

Pri vstupe do tábora sme prechádzali cez zatarasený vchod a ako aj mne, trvalo to dlhšie. A keď sme už boli v tábore, počula som detské, ženské a aj mužské hlasy, ktoré nás vítali. Môj jazdec konečne zastavil koňa.

Takmer okamžite som pocítila okolo pása mocné ruky, ktoré ma stiahli zo sedla do pevného náručia. Až keď som pocítila jeho vôňu a blízkosť, vedela som, že som v bezpečí. Hlava mi bezmocne padla dozadu, vrátane rúk, ktoré som neovládala.

„Zavolajte Cossette!" zreval Calem a niesol ma cez tábor. Čo sa dialo potom som nevedela, pretože som upadla do bezvedomia a poddala som sa únave a vyčerpaniu.

„Ako sa má?" Zobudil ma ženský hlas, ktorý ma prebral.

Ležala som na mäkkých kožušinách a cítila príjemné teplo. Už som viac nebola mokrá od dažďa. Zamrvila som tvárou a pocítila bolesť na tvári.

„Zvládne to," šepol Calem, ktorý bol blízko pri mne. V hlase mu bola cítiť vyčerpanosť.

„Mrzí ma to, Calem. Nerátali sme s tým," ospravedlnil sa Daren. „Malo to ísť hladko.

„Ja viem. Vymklo sa to spod kontroly."

„Čo sa tam, sakra, stalo?" spýtala sa Ruth prekvapivo starostlivo. „Myslela som si, že nebude súčasťou ničoho, čo ste tam išli robiť. Preto jej to ani nikto nepovedal."

„Otvorila okno a tým nám dala signál," povzdychol si Daren. „Keď sme dnu vošli, nebola tam. Začali sme vyjednávať, lenže potom..."

„Potom sa tam jednoducho objavila. Dotrhaná, vystrašená a zranená," zavrčal Calem a stisol mi ruku. „Netuším, čo sa stalo. No keď sa za ňou objavil Thomas, skočil po nej a dotýkal sa jej," nadýchol sa a ruku mi zovrel pevnejšie, až ma to zabolelo.

„Nikomu to nebolo jedno," povedal Adler. „Nie po tom, čo pre nás urobila."

„Prečo ju museli tak zbiť? Čo spravila?" spýtala sa vystrašene Rosemary, ktorá sedela pri mne z druhej strany a hladila ma po ruke. Otvorila som oči.

„Chceli si vybiť zlosť," zamrmlala som a pozrela sa do miestnosti. Videla som Adlera, Darena, Ruth, Rosemary a Calema, ktorý sa ku mne naklonil. Chcela som sa posadiť, no chytil ma.

„Nie, to nerob," žiadal, no odtisla som mu ruky.

„Som v poriadku," usmiala som sa na neho a posadila sa. Rukami som si pretrela tvár a sykla od bolesti. Cítila som, ako ma bolela pravá strana tváre. „Som rada, že ste to zvládli."

„Naozaj sa teraz nemusíš zaujímať o nás," zamračil sa Daren.

„Vy ste riskovali viac ako ja."

Calem sa ku mne posadil a chytil ma za boky. Posadila som sa mu na kolená a objala ho okolo pása. Hlavu som si priložila o jeho hruď.

„Dosiahli sme to, čo sme chceli," šepol a pobozkal ma na čelo.

„Aspoň to nebolo zbytočné."

„Čo sa stalo, Tatiana?" spýtala sa Rosemary a naklonila sa ku mne. „Hovoria, že si tam nebola, keď vošli."

„Nie. Rozprávala som sa s kráľom a potom tam vtrhol ten druhý," povedala som a odtiahla som sa od Calema. „Poslali ma do knižnice, kde ma objavil Thomas. Chcela som mu utiecť, no dohnal ma a vrazili sme do miestnosti, kde ste boli. Odtiaľ to už poznáte."

„Mrzí nás to," povedal Adler. „Nemala si sa do ničoho zapliesť."

„Nebola to vaša vina," usmiala som sa a pozrela sa na Calema, ktorý si ma prezeral so starosťami. „Nolan? Je v poriadku?"

„Áno," vydýchla si Rosemary. „Je dobitý a zranený, no zvládne to. Je to silný muž."

„Tak to rada počujem."

„Pýtal sa na teba," usmiala sa a zatvárila sa kyslo, keď sa pozrela na Calema. „Rád by ťa spoznal."

To, ako sa na mňa pozerala mi hovorilo jediné. Očervenela som.

„Keď sa nabudúce vrátim, môžem sa s ním stretnúť."

„Nabudúce?" spýtal sa Calem hneď. „Čo myslíš tým, nabudúce?!" Zahryzla som si do pery a nevedela ako pokračovať bez toho, aby som sa s ním nezačala hádať.

„Pôjdeme," oznámil Daren a hneď som sa na nich pozrela. Začali sa zdvíhať na odchod. Na každého som sa pozerala a žiadala ich pohľadom, aby zostali. Rosemary mi previnilo zamávala a všetci boli preč.

Vzdychla som si a pozrela sa na Calema, ktorý čakal na odpoveď. „Musím sa vrátiť domov, Calem."

„Žartuješ, však?" zasmial sa, no pokrútila som hlavou.

„Nie, Calem. Musím ísť domov." Odvrátil sa zlostne odo mňa. „Budú ma strážiť. Musím byť na očiach."

„Prečo mi to robíš, Tatiana?" Prekvapene som otvorila ústa. „Prečo tu so mnou nemôžeš zostať?"

„Nie je pre mňa jednoduché odísť od rodiny," zamračila som sa na neho. „Áno, máme medzi sebou problémy, no nie je jednoduché môj život jednoducho opustiť."

„Ja viem. Viem to, lenže..." vydýchol si. „Nezvládam to." Postavil sa z postele. Pozerala som sa na neho, ako sa prechádzal popred mňa a držal sa za vlasy. „Ešte nikdy predtým som sa necítil taký bezmocný, ako na hrade. Všetko malo ísť hladko. Rýchlo vojsť, rýchlo vyjsť. Žiadny problém. No keď si tam bola ty, nevidel som triezvo. Bili ťa priamo predo mnou. A keď sa ťa ten bastard dotkol a držal v náručí," zasyčal a od zlosti kopol do stoličky, ktorá sa rozletela o stenu. „Nechápem, ako som sa mohol ovládať a neurobiť vôbec nič. Všetci videli, že sa ledva ovládam. Inokedy by som na nich bez váhania skočil a pozabíjal ich, no teraz som stál."

„Ale..."

„Kvôli tebe," prerušil ma. „Nemohol som zasiahnuť, pretože by ti ublížili viac. Možno by som ťa prezradil, a to som nemohol dopustiť. Bol som v koncoch! Zabíjala ma každá rana, ktorú ti dali. Každý dotyk, ktorým ťa držal."

Padol na kolená pri posteľ a chytil ma za ruky. Po lícach mi tiekli slzy.

„Mrzí ma to," šepla som a preplietla si s ním prsty.

„Nemôžeš za to," pokrútil hlavou. „Nezvládam, keď nie si pri mne. Nezvládam, keď si tam vonku a ja o tebe nič neviem. Nezvládam, keď sa ťa nemôžem dotknúť. Potrebujem ťa mať pri sebe. Musím ťa mať pri sebe. Milujem ťa." Pri týchto slovách som viac nemohla nečinne sedieť. Odhrnula som kožušinu a skĺzla k nemu na zem

V očiach som mu videla bolesť. Kľačali sme v objatí na zemi a pozerali sa jeden na druhého. Vedela som, že ho takéhoto zraniteľného nikto z jeho ľudí nikdy nevidel. Nikdy im to neukázal a vedela som, že okrem mňa to nikomu neukáže.

Palcom mi utieral slzy na tvári a pevne zvieral. „Aj ja ťa milujem," šepla som. Pritiahol si ma okolo pása a objal.

Slzy mi stekali po lícach a mizli v jeho oblečení. Bála som sa o neho. Asi tak, ako sa on bál o mňa. Nevedela som si predstaviť, čo by som robila ja, ak by mu predo mnou ubližovali. Ten pocit bezmocnosti by som sotva zvládla.

Preto som ho nechala, aby ma silno objímal a drvil v náručí. Potreboval všetky myšlienky vypudiť z hlavy a vymazať.

Cossette povedala, že som len vyčerpaná a potrebujem nejaký čas oddychovať. Na tvári som mala modrinu od kráľovej rany a rozťatú peru. Našťastie som ju nemala napuchnutú. Za pár dní by som mala byť v poriadku. Sedela som v dome na druhej stoličke pri stole a jedla ovocie, zatiaľ čo Calem sedel na kraji postele.

Nehádali sme sa, len sme sa nevedeli dohodnúť.

„Čo čakáš, že sa stane, ak sa vrátiš domov?" spýtal sa.

„Neviem. Kráľ Alexander to však povedal jasne," spomenula som si na jeho úprimnú tvár. „Pokiaľ som neprisahala, kráľ a ani Thomas nemajú právo mi niečo urobiť."

„Lenže prísaha prebehne o pár dní!" zavrčal a pozrel sa na mňa. „Čo bude potom?"

„Ja neviem!"

„Ak odprisaháš vernosť, Thomas si ťa v okamihu zoberie. A ak nie..."

„Zabijú ma," vzdychla som si a pohladila si spánky prstami. „Vy ste prisahali?"

„Nie všetci." Vystrel sa. „Väčšina mladých nie. Niektorí sa narodili tu. Jediní, ktorí prisahali sú dospelí a starší. Prišli k nám neskôr, keď ich prepadli a vyvraždili."

„Nikdy sa mi tá prísaha nepáčila," zasmiala som sa. „Rodičia mi o nej povedali, keď som mala trinásť. Hovorili, aká je to česť a najväčšia chvíľa v mojom živote. No s Arryn sme si vždy mysleli, že je to len legálny spôsob, ako si všetkých privlastniť a ovládať. Vďaka tomu si s nami môže robiť čo sa mu zachce."

„Ak si potrebuje týmto spôsobom upevňovať moc, hovorí to o ňom ako o kráľovi. Preto ho musíme zastaviť," odvrátil pohľad. „Musím vymyslieť, ako ťa z toho dostať."

„Budem tam musieť ísť. Vedia, že som neprisahala. A s tými, ktorí odmietnu, sa nezachádza dobre."

„Nechcem ťa tam pustiť. Nie ak tam bude on."

„Máme ešte pár dní, aby sme to premysleli."

„Áno, ale uvítal by som viac času," usmial sa a vtedy som sa postavila. Vystrel sa a keď som ho chytila za ramená, rozkročmo som si mu sadla do lona. Objal ma okolo pása a usmial sa.

„Spolu to zvládneme. Sám si to povedal," usmiala som sa a pobozkala ho na nos.

Pohladil ma po chrbte a naklonil hlavu, aby ma pobozkal. Najprv len priložil pery, ochutnal ma. Potom sa však na mňa prilepil a vo vášnivom bozku mi otvoril jazykom pery. Jemne mi sal zranenú peru a prechádzal mi po nej jazykom, aby mi neublížil. Dlaňami mi prechádzal po stehne až k zadku, ktorý mi zovrel a druhou rukou mi stiahol ramienka šiat.

Vtom niekto vošiel.

„Ou, prepáčte," ozval sa prekvapene Miko a pozrel sa na mňa. Hneď som sa od Calema odtiahla, no pritiahol si ma späť.

„Čo je, Miko?" spýtal sa ho, zatiaľ čo som sa odvrátila. Uvedomila som si, že som mala šaty stiahnuté až k prsiam, ktoré som mala stále zahalené.

„Poslal ma Van. Potrebujú s tebou niečo prebrať," povedal a Calem prikývol.

„Hneď prídem," povedal a obrátil si ma k sebe, aby ma pobozkal. Miko ešte chvíľu v dome stál, no potom odišiel. Calem mi v momente strhol šaty z ramien a odhalil celý vrch. Zovrel ma v náručí a potlačila som ho na posteľ, kde som ho vášnivo bozkávala.

Keď odišiel, zostala som v dome sama. Pozerala som sa na drevený strop a rátala latky.

Bol len jediný spôsob ako sa prísahe vyhnúť, a to bolo jednoducho neprisahať. V tej chvíli by sa zo mňa stala zradkyňa a bola by som na tom rovnako ako povstalci. Opustila by som svoj doterajší život a stala by sa zo mňa vyhnankyňa, unikajúca pred spravodlivosťou.

Chcela som taký život? Dokázala by som sa k tomu odhodlať a naozaj to urobiť?

Postavila som sa a odišla von. Ešte stále svietilo slnko, no začínalo byť už neskoro. Pozorovala som ľudí a pripadali mi ako normálni ľudia. Nie vyhnanci. Ničím sa od obyvateľov dedín a miest nelíšili. Robili si svoju prácu ako aj všetci ostatní. Snažili sa žiť a mať šťastný život.

„Ahoj," ozval sa niekto za mnou. Obrátila som sa a uvidela predo mnou stáť Nolana. Bol od hlavy až po päty obviazaný a kríval. Dokázal však stáť na nohách, čo bola vynikajúca správa.

„Si v poriadku?" spýtala som sa a podišla k nemu bližšie, pretože sa zakolísal. Usmial sa a prikývol, aj keď to pre neho musela byť námaha.

„Prežijem to. Nie je to prvýkrát, čo som bol na podobnej akcii."

„Je mi ľúto, že to tentoraz nevyšlo tak ako malo."

„To nevadí. Vedel som, do čoho idem. V získavaní informácií som veľmi dobrý, preto ma vybrali."

„Stálo to za to?"

„Áno, stálo."

„Ako ťa potom odhalili?" zamračila som sa. „Ak je teda v poriadku, aby si o tom hovoril."

Usmial sa a prikývol.

„Nesústredil som sa tak ako som si myslel a doplatil som na to. Zastihli ma nepripraveného. Pýtali sa informácie a preriekol som sa."

„To ma veľmi mrzí," osmutnela som, no mykol plecom.

„Môžem si za to sám. Ak by som mu nepovedal nič, prešlo by mi to," dodal, no ja som sa zatvárila nechápavo. „Ten vojak, ktorý bol na hrade. Volá sa Viktor."

Ako náhle jeho meno vyslovil, vytreštila som na neho oči a zmeravela.

„Vi-Viktor? To on ťa odhalil?"

„Aj mučil," zasmial sa a odvrátil pohľad. „V posledných týždňoch sa so mnou spriatelil a keď som to najmenej čakal, udrel. Odhalil ma pri klamstve. Počul som o ňom, že je naozaj dobrý v získavaní informácií. Preto som sa s ním spriatelil. No nakoniec ma odhalil a jeho zručnosti som pocítil na vlastnej koži," vzdychol si a dotkol sa niektorých svojich zranení.

Moje srdce vypovedalo službu.

„To ma veľmi mrzí."

„To je v poriadku," zahľadel sa na mňa. „Kto si však ty? Nepamätám si, že by sme sa niekedy videli. Prišla si s nejakou skupinou?"

„No, myslím, že nie som tá pravá, ktorá by ti to mala povedať. Radšej sa spýtaj svojich ľudí." Postavila som sa a začala cúvať. „Musím odísť."

„Kam?" Zakričal za mnou a chcel ma zastaviť, no na rýchlu chôdzu bol príliš zranený.

Držala som sa za biele šaty, ktorých konce boli špinavé od zeme a blata. Nemala som nič iné na seba. Srdce mi bilo veľmi rýchlo, keď som kráčala k Hlavnému stanu a uvidela vo vnútri ostatných.

Triasla som sa od strachu, nervozity a od pravdy, ktorá mi bola odhalená.

Ľudí bolo pod strechou viac než naposledy. Všetci sa medzi sebou rozprávali, no skôr sa hádali. Calem im stál chrbtom opretý o stôl a o niečom rozmýšľal. S nikým sa nerozprával. Nenápadne som sa k nemu pohla a hneď ku mne zdvihol pohľad.

„Čo sa deje?" spýtal sa nežne a chytil ma za pás.

„Musím ísť domov niečo neodkladne vyriešiť." Myslela som najmä na brata, o ktorom som sa dozvedela strašné správy.

„Nie," povedal nahlas a odvrátil pohľad. Všetci v miestnosti stíchli a takmer bez dychu sa na nás pozerali. Oni sa ho možno báli. Ja nie.

„V poslednej dobe mi často hovoríš nie," zamračila som sa a znova sa na mňa pozrel. „Ja nie som tvoj človek, Calem. Mne nebudeš rozkazovať," vyhlásila som a niekto si nahlas odkašľal, aby potlačil smiech, alebo obdiv.

Calem sa mračil.

„Prečo chceš ísť domov?"

„Chcem niečo raz a navždy vyriešiť," povedala som a pomaly odchádzala preč.

„Kto je Viktor?" spýtal sa nahlas a vtedy som sa zastavila. Práve do stanu vošiel Nolan a pri vyslovení toho mena sa na mňa pozrel. Všetkým určite povedal, čo sa na hrade stalo a aj kto ho odhalil.

Obrátila som sa a pozrela sa Calemovi do očí. „Niekto, kto mi je blízky," vysvetlila som a videla, ako sa nadýchol. Bez ďalších slov som vyšla von a išla si pre Seliona.

Nevolal moje meno a ani sa ma nesnažil zastaviť. Vedela som však, že zúril. Pohľad, akým sa na mňa pozeral mi prezrádzal, že si myslel, že s ním niečo mám. Táto myšlienka ma bolela. Hovoril predsa o mojom bratovi! No uvedomila som si, že som mu o ňom nikdy nepovedala.

Ani som nevedela dôvod, pre ktorý som tento fakt zamlčala. Nenapadlo mi o tom hovoriť. Zvyčajne nebol ani doma, už som však vedela prečo. No najmä, hádali sme sa. Od tej facky som s ním nikdy neprehovorila ako s bratom. Najmä kvôli tomu, že bol za to, aby ma rodičia vydali za Heatleyho.

Vysadla som do sedla a obzrela sa k stanu. Pozerala som sa na Calema, ktorý ma so založenými rukami a opretý o stĺp pozoroval. Mračil sa priamo na mňa. Sykla som, no obrátila som sa a išla z tábora naspäť do mesta.

Moje konanie bolo spontánne a nezaložené na premyslenej stratégii. Konala som bezhlavo a neuvážene, no uvedomovala som si to. Vedela som, že ma doma čakalo peklo, no bola som odhodlaná sa mu postaviť.

Toto bola moja posledná šanca.

Cesta domov trvala okamih. Vôbec som nepremýšľala, keď som uvidela náš dom. Ako dlho som bola vlastne preč? Hľadali ma? Mala som sa vrátiť s vojakom, ktorého omráčili na hrade. Mysleli si, že ma uniesli, keď ho našli v bezvedomí a ja som zmizla?

Seliona som nechala pred vchodom do domu a vybehla som dnu. Ako náhle som otvorila dvere, počula som mamu kráčať z kuchyne.

„Tatiana!" oslovila ma s rukami v bok. „Kde si preboha doteraz bola?"

„Je doma Viktor?" spýtala som sa a nazrela cez ňu do kuchyne a potom do predsiene.

„Myslíš si, že s tebou bude hovoriť?" prskla, čo ma prekvapilo. „Strápnila si ho pred kráľom, Tatiana. Pred kráľom!" zdôraznila a skoro som sa rozosmiala. S pobavením som sa pohla do domu. „Prečo si to urobila? Vieš ako hrozne sa potom cítil?"

„A čo ja?" skríkla som a obrátila sa prudko k nej. Moja reakcia ju prekvapila. „Pozri sa na mňa. Vidíš ma?" ukázala som na tvár. „Toto mi urobil jeho kráľ. Ten, ktorého tak miluje a obdivuje. Neurobil vôbec nič, aby tomu zabránil. A ty mi teraz vytýkaš, že to ja som strápnila jeho?" kričala som a vtedy do izby vošiel otec.

„Čo sa deje? Kde si bola?" spýtal sa a na neho som sa tiež hnusne pozrela.

„Zaujíma vás to vôbec? Alebo aj ty chceš hovoriť o tom, ako som vášho milovaného synáčika strápnila pred kráľom!" spýtala som sa a otec mi vlepil facku. Hlava mi odletela, ale necítila som bolesť. Namiesto toho som sa usmiala. „To bola odpoveď," povedala som a pozrela sa na neho. Lenže potom zo schodov začal kráčať Viktor.

V očiach som mu uvidela pohŕdanie a hnev, mierený na mňa.

„Si spokojný?" skríkla som na neho. „Si teraz spokojný?"

„To ty si ma strápnila!" ohradil sa s krikom. „Nemôžem uveriť, že si mi to urobila!"

„Zbili ma, Viktor!" skričala som. „A ty si tam len tak stál a vybral si?"

„Vybral?"

„Vybral si si radšej nejakého povstalca, ako vlastnú sestru!"

„Je to nebezpečný muž a zabíja mojich priateľov!"

„Takže to, že bijú a ponižujú tvoju sestru, pre teba nie je podstatné?" spýtala som sa a on zmĺkol. Ten pohľad mi stačil. „Nemusíš odpovedať. My dvaja sme spolu skončili," povedala som a chcela vyjsť von.

„Počkaj!" schytil ma za ruku a potiahol naspäť.

„Pusti ma!" skríkla som a vytrhla sa. Všetci na mňa kričali, no nezastavila som sa. Pribehla som k Selionovi a rýchlo naňho vysadla. Pozrela som sa k domu a videla ku mne Viktora bežať, no nezáležalo mi na tom. Zvrtla som sa a popohnala nás naspäť do lesa.

Nevedela som kam ísť. Zúrila som a triasla sa od hnevu. Cítila som, ako mi celé telo horelo a nedokázala som to zastaviť. Potrebovala som vychladnúť. Byť niekde sama, bez všetkých. Úplne sama.

Lenže vtom sa pri mne zjavil Viktor na svojom koňovi. Prekvapil ma a chytil mi uzdu, aby zastavil Seliona. Ten bol nútený to urobiť.

„Zbláznila si sa?" skričal na mňa, no bránila som sa.

„Pusti ma, okamžite!" kričala som, no neurobil to. Zoskočil z koňa a potom ma schytil za pás a zhodil zo sedla. Zatackala som sa a oba naše kone odbehli preč.

„Čo to robíš?" strčila som ho do hrude, no schytil ma za ruky.

„Čo sa to s tebou v poslednej dobe deje?" spýtal sa zúrivo. „Správaš sa inak!"

„Ja? Ja som iná?" zasmiala som sa a chcela som sa od neho dostať. „To snáď žartuješ, že som ja tá, ktorá sa zmenila."

„Odkedy sme sem prišli, zmenila si sa! Už to nie si ty!" vysvetľoval a zovrel mi ruky. „Stále niekam mizneš, nikdy nie si doma a keď aj si, hádaš sa a kričíš. Čo sa to s tebou deje?"

„Teraz ťa to zaujíma? Je neskoro," vykríkla som a odsotila ho od seba. Kričali sme na seba a neprekážalo mi to. Chcela som, aby nás počul celý les. „Ani jedného vás nezaujíma, ako sa cítim. Nikdy ste sa o mňa nezaujímali!" Z očí mi vyšli slzy. „Rodičia ma chceli predať starému chlapovi a ty si neurobil vôbec nič, aby si im v tom zabránil. Neurobil si vôbec nič!"

„Bolo to pre tvoje dobro," rozhodil rukami. „Vždy som chcel pre teba len to najlepšie. Prečo to nevidíš?"

„Čo mám vidieť? Tvoj nezáujem? Tvoju voľbu?" prskla som. „Vieš čo vidím? To, že ma mlátia pred tvojimi očami a ty neurobíš nič, aby si mi pomohol. Namiesto toho si sa zaujímal o nejakého chlapa. Stál si tam a vybral si si jeho. Prečo sa teraz snažíš?"

„Pretože mi na tebe záleží," povedal a odkopol konár, ktorý mal pri nohách. „Mám ťa rád a pokiaľ viem, vždy som pre teba všetko urobil. Teraz mám prácu, v tom je problém?" spýtal sa a ja som prevrátila so smiechom očami. „Nevenujem sa ti tak ako predtým?"

„Nikdy si sa mi nevenoval. Vždy ťa zaujímalo len to, ako byť v službách kráľa a nezaujímalo ťa nič okolo seba," povedala som s odporom. „A keď si sa vrátil, len si ma poučoval o tom čo mám a nemám robiť."

„To nie je pravda!"

„A keď sme prišli sem, zaujímalo ťa len to, ako sa čo najskôr vrátiť ku kráľovi. A keď sa môj život zmenil a najviac som ťa potrebovala, otočil si sa mi chrbtom," povedala som a pristúpila som k nemu. Začala som ho päsťami udierať do hrude. „Myslíš, že ti to dovolím? Že sa ku mne budeš správať ako k handre, ktorá nemá pocity?"

„Nebuď ako decko!" vykríkol a vlepil mi facku, po ktorej som spadla na zem.

Rozosmiala som sa. „Presne o tomto hovorím," zdvihla som k nemu pohľad a pozrela mu do očí. „Ja nie som tá, ktorá sa zmenila. Keď sme boli doma, nikdy by si na mňa ruku nezdvihol!"

„Neurobil som to, pretože som chcel," zavrčal. „Ani nevieš, čo ma to stálo, ublížiť ti. Nevieš, čo pritom cítim!"

„Tak mi to ukáž!" vyzvala som ho so smiechom. „Ukáž mi tvoje mimoriadne pocity, ako veľmi ťa trápi moje mlátenie! Ukáž mi ich!"

„Tiež by som si to pozrel," ozval sa zrazu úplne iný hlas, za ktorým sme sa obaja obrátili. Vytreštila som oči na ôsmych povstalcov v maskách, ktorí sedeli na koňoch neďaleko od nás. Na ich čele sedel Calem a mračil sa na mňa.

„Pokračujte. Rád by som si to vypočul."