Stála som bez slov pred ním. Vražedne sa na mňa pozeral a čakal na odpoveď. Svojimi temnými očami si ma premeriaval a vedela som, že nech poviem hocičo, neuverí mi.

„Nie, vaše veličenstvo."

„Klamárka," povedal a strelil mi facku. Hlavu mi odhodilo na bok a zacítila som v očiach slzy. Od šoku som takmer cúvla, no zostala som stáť.

„Nezabila som ho, vaše veličenstvo. Nikdy by som nedokázala zabiť človeka!" povedala som a pritom som sa držala za líce. Zlostne ku mne pristúpil, a preto som ustúpila.

„Heatley vedel zvládať alkohol. Bol opitý veľakrát a aj na hrade, no nikdy sa mu to nestalo osudným," zasyčal a dal mi druhú facku. „Dôkazy hovoria, že išlo o nehodu spôsobenú zapálenou cigarou. Áno, možno by tomu každý uveril. Nie však vstupnej rane od meča v jeho hrudi!"

„Prečo by som ho zabíjala? Nemala som dôvod ho zabíjať pred svadbou."

„Ako mi teda vysvetlíš jeho ranu od meča na hrudi? Obrovskej rane, ktorá bola viditeľná aj po veľkom požiari?"

„Neviem, o čom to hovoríte! O jeho smrti mi povedali až ráno u nás doma."

„Presne," zvolal. „Prečo si odišla z vlastnej oslavy bez toho, aby si to niekomu povedala?"

„Pretože mi bolo zle a chcela som odísť."

„Naozaj? A bolo to predtým alebo potom čo zomrel Heatley?" skričal a znova som nadskočila. „Zvláštne, že si odišla z oslavy práve vtedy, keď Heatley zomieral. Nie je to priveľká zhoda okolností?" spýtal sa a vtedy som naozaj začala hľadať únikovú cestu. Lenže tá nikde nebola. Iba okná, ktoré boli však príliš vysoko, aby som cez ne mohla vyskočiť.

„Vaše veličenstvo," oslovila som ho, no umlčal ma.

„Vrahyňa ako ty sa bude zodpovedať za svoje zločiny! Osobne sa o to postarám!" zvolal a načiahol ku mne dlaň. Bola som pripravená na ďalšiu ranu, no veľké dvere za mnou sa rozleteli.

„Je mi úplne jedno, že má iné rokovanie! Nebudem dlhšie čakať!" skríkol mocný hlas, ktorý sa objavil vo dverách.

Stál v nich starší muž so zlatou korunou na hlave. Mal na sebe prvotriedne kráľovské oblečenie a príjemnú tvár, ktorá sa však teraz mračila. Vošiel do miestnosti a prekvapene sa na nás pozrel. „Edward, je veľmi neslušné, aby si ma nechal čakať. Pripomínam ti, že si to bol ty, ktorý ma žiadal o príchod!" povedal, no zamračil sa na mňa.

Moja tvár bola plná sĺz a aj červená od kráľových rán. Ustúpila som od nich do miestnosti a nenápadne som otvorila okno. Nie len preto, aby som dala signál povstalcom, ale aj kvôli sebe, pretože som prestávala dýchať.

„Alexander. Riešim tu veľmi dôležitú záležitosť," povedal kráľ Edward nervózne.

„Som si toho vedomý, no čakajú nás dôležitejšie veci na vyriešenie. Som si istý, že toto dievča nebude namietať, ak na teba počká v inej miestnosti. Nemám toľko času ako si môžno myslíš," povedal kráľ prísne a chvíľu sa na seba pozerali.

„Stráže!" skríkol kráľ Edward a dvaja muži v uniformách sa hneď vystreli. „Odveďte ju do knižnice a nech sa odtiaľ nepohne!"

Až keď som bola ďaleko od miestnosti, vydýchla som si. Mala som veľký strach a objímala som si chladné ramená. Stále som sa však triasla. Vedela som, do čoho som išla, keď som na hrad vstúpila. Ocitla som sa v zlej situácii a nevedela som, ako sa z nej dostať.

Vojaci ma zatvorili do miestnosti na tej istej chodbe a zatvorili za mnou dvere. Bola to knižnica so stovkami kníh. Na moment som na všetko okolo seba zabudla a kochala sa neuveriteľným výhľadom.

Celá miestnosť bola plná kníh a políc s ďalšími knihami. Dovolila som si vojsť hlbšie a prechádzala sa pomedzi regály.

Nikdy predtým som nevidela také krásne knihy. V mestskej knižnici boli skôr staré a dotrhané, používané ľuďmi. Tieto vyzerali, že ich nikto ešte neotvoril. Boli v perfektnom stave a zatúžila som v nich čítať. Čítala som názvy kníh a nachádzala len históriu alebo všelijaké príbehy alebo legendy. Chcela som jednu z nich chytiť do ruky, no bála som sa, že by si to niekto všimol.

„Dnes mám naozaj dobrý deň!" zvolal zrazu niekto nadšene. Zhíkla som a prekvapene som sa obrátila. Ani som si nevšimla, že sa otvorili dvere. Viac ma prekvapilo, kto pred nimi stál. „Kde si sa tu vzala?" spýtal sa perfektne uhladený princ Thomas a pomaly ku mne pristupoval.

„Jeho veličenstvo povedalo, že tu mám zostať," povedala som. „Rieši neodkladnú záležitosť s kráľom Alexandrom." Začala som pred ním ustupovať k veľkému stolu v miestnosti.

„Áno. Prišiel nečakane dnes ráno. Nemôžem spať, lebo ma zobudili!" prevrátil očami. „Nevideli sme sa od plesu. Mala si sa dobre?"

„Vzhľadom na okolnosti nie."

„Áno, Heatley," zasmial sa. „Jeho smrť otca zarmútila. Boli to veľmi dobrí priatelia. Tvrdí, že si ho zabila."

„To je nie pravda!"

„Ja viem, ale otec verí tomu čomu chce. Vo všetkom vidí sprisahanie a intrigy," znova prevrátil očami a vzdychol si. „Už s tebou bol, však?" usmial sa a keď sa pri mňa postavil, pohladil ma po líci. Odtiahla som sa.

„Áno."

„Bojíš sa ma, Tatiana?" naklonil ku mne hlavu.

„Áno," zopakovala som a vtom ma schytil za pás a pritlačil k regálu. Zmeravela som.

„Mala by si sa," šepol mi do ucha a cítila som, ako ma pobozkal na krk. Chcela som sa odtiahnuť, no držal ma za pás príliš pevne. „Vieš, čo na ženách zbožňujem? Keď sa bránia," pošepkal mi na krku. „Vzrušuje ma to," povedal a oblizol mi krk po celej dĺžke. Zakvílila som a surovo ho od seba odstrčila. Rozbehla som sa od neho čo najďalej.

„Dajte mi pokoj!" skríkla som a počula jeho smiech.

„Si naozaj krásna," zavolal za mnou. „Chcel som ťa vtedy na plese. Bola si odvážna a tie šaty, doriti, bola si v nich perfektná. Chcel som ich z teba strhnúť. Mal by som nádherný výhľad," povedal a pohol sa pokojne ku mne. Postavila som sa k stolu, ktorý zostal medzi nami. „Vtedy mi to prekazili tí všivaví povstalci. Tentoraz však budeš moja," pozeral sa žiadostivo na mňa.

„Prosím. Nechcem žiadne problémy," žiadala som a keď sa pohol doprava, urobila som to isté, aby bol medzi nami stále odstup.

„Nie, to teda nie. Chcem vedieť, aká budeš v posteli. Taká nádherná panna. Milujem panny," zaškeril sa a oblizol si pery. Prebehol však rýchlejšie stôl a ja som nestihla utiecť. Schytil ma do náručia, no strelil mi facku, po ktorej som sa rozvalila na stole. Schytil ma za nohy a prisunul k sebe. Zacítila som ho medzi nohami a prišlo mi neskutočne zle.

„Si moja," šepol a nahol sa ku mne. Búchala som ho do hrude a snažila sa mu vymaniť. Celá situácia mi pripomenula tú s Heatleym a znova som bola bezmocná. Držal ma za pás a bozkával na krku a dokonca aj na hruď. Chcel mi odhrnúť ramienka, no tentoraz som sa chcela brániť.

Schytila som knihu zo stola a ovalila ho ňou. Zanadával a pustil ma. Okamžite som sa rozbehla preč.

„No počkaj," zasmial sa a rozrazila som dvere. Vonku boli stráže, no prebehla som popri nich, aby ma nestihli zastaviť. „Nie, stojte. Chytím si ju sám!" zvolal princ so smiechom.

Nevedela som kam utekať. Hrad a miestnosti som nepoznala, aj keď som sa predtým snažila zapamätať si cestu. Netušila som, či som bežala správnym smerom alebo hlbšie do hradu. Uličky boli rovnaké a nedokázala som normálne myslieť.

Čo bolo horšie, Thomas ma dohnal.

Schytil ma okolo pása a obrátil si ma k sebe. Uvidela som jeho šialený výraz a vzápätí ranu, ktorá ma zrazila na zem. V ústach som zacítila krv. „Prepáč za tú ranu. Prežiješ to," zasmial sa a znova ma chytil.

„Prosím," žiadala som, keď mi dlaňami odhŕňal šaty až po pás. Nedokázala som ho zastaviť. Kopla som ho však do nohy a povolil zovretie. Odsotila som ho a bežala.

Bežala som po chodbe a bola ohromená, že som nikoho nestretla. Na hrade museli byť stovky ľudí, služobníctvo. Tentoraz bola chodba prázdna. Skúšala som každé dvere, ku ktorým som dobehla, no žiadne sa nedali otvoriť.

Otrela som si z pery krv a nejakú prehltla. Nebola to silná rana, ktorá by ma mala omráčiť, inak by bol so mnou koniec.

„Stoj!" počula som princa kričať a došlo mi, že až príliš blízko. Vtom som zbadala neďaleko veľké dvojité dvere. Z celej sily som do nich vrazila a skúsila ich otvoriť. Povolili a vošla som dnu. Bola som zadýchaná, vystrašená, no keď som sa pozrela dnu, zostala som v nemom úžase stáť.

„Mám ťa!" skríkol za mnou Thomas a schytil ma zozadu okolo pása. Situácia, ktorá bola predo mnou ma natoľko šokovala, až som na neho zabudla.

V miestnosti totiž stáli obaja králi, ktorých bránili piati ozbrojení vojaci. Bránili ich pred siedmimi povstalcami v maskách, ktorí stáli pred otvorenými tajnými dverami v knižnici na konci miestnosti. Keď som znenazdajky otvorila dvere, všetci sa na mňa pozreli. Najmä Calem, ktorý stál vpredu a vyjavene sa na mňa pozeral.

„Nemôžem tomu uveriť!" zvolal Thomas a vopchal si hlavu k môjmu krku. „Vodca povstalcov osobne. Dnes mám naozaj dobrý deň." Preplietol si so mnou prsty a potiahol ma k svojmu otcovi, ktorý sa mračil.

„Čo si jej preboha urobil?" zavrčal a prezrel si ma. „Mala byť v knižnici."

„Áno, bola tam. No bránila sa," pomykal plecami a postavil sa za mňa, aby ma objal okolo pása. „Zbožňujem, keď sa bránia," šepol mi do ucha a vtedy som znechutene zatvorila oči.

Vošiel mi totiž do šiat holou dlaňou a zovrel mi prsník. Pocítila som nával znechutenia a chcela som sa vyvracať. No najmä som chcela plakať. Rukou mi ho stláčal a pritom sa mi smial do ucha. Bol to nechutný pocit a len silou vôle som sa držala na nohách a prehltla vzlyky.

Otvorila som slzavé oči a pozrela sa priamo na Calema, ktorý stál predo mnou. Ruky mal zovreté v päsť a nenávistne sa pozeral na Thomasa. Daren a Adler stáli hneď za ním a znepokojene sa na mňa pozerali.

Nemohla som sa odtrhnúť, keď boli v miestnosti toľkí vojaci a aj samotní králi. Lenže to, že ma v takejto situácii videl Calem bolo ešte horšie. Zničí ho to a nebude sa vedieť ovládať.

„Ako sa sem dostali?" spýtal sa Thomas otca.

„Zjavne poznajú vaše tajné chodby," odpovedal kráľ Alexander pokojne a mieril na knižnicu. On a ani kráľ Edward netasili zbrane. Aj napriek situácii sa správali pokojne.

„O svojom hrade toho veľa neviete. Vôbec ma to neprekvapuje," ozval sa Calem a prekvapivo zložil meč. „Môžeme sa sem dostať kedykoľvek."

„Si odvážny, to musím priznať. A sebavedomý, ako vidím," povedal kráľ Alexander. „Musíš však vedieť, že sa odtiaľto nikdy nedostane živí."

„Dostaneme," povedal a kývol hlavou ku kráľovi Edwardovi. „On nám to dovolí."

„Prečo by som to mal urobiť?"

„Pretože máme čo chceš," povedal prísne. Po tých slovách kráľ Edward zmĺkol. Určite hovorili o spisoch, ktoré mu povstalci ukradli. O tých, ktoré sa silou mocou snažil získať.

Využila som Thomasovu nesústredenosť a udrela ho lakťom do brucha. Pustil ma a s ukrývajúcou sa hruďou, som ustúpila k oknám. Zasyčal a vražedne sa na mňa pozrel.

„Poď sem!" prikázal, no pokrútila som hlavou. „Hneď!" zdôraznil, no nepohla som sa. Chcel sa ku mne vrhnúť, no zasiahol kráľ Edward.

„Buď ticho, Thomas," varoval ho a pozrel sa späť na Calema. „Áno, máš niečo čo je moje. Prišiel si sa mi vysmievať? Aká strata času. Prišiel si zbytočne."

„Myslíš?" zasmial sa. „Ja mám niečo, čo je tvoje a ty čo je moje," povedal a urobil k nemu krok, pričom sa letmo pozrel aj na mňa. „Pusti môjho človeka, ktorého si zajal. Ako odmenu ti jeden spis vrátim."

„Pustím tvojho človeka za všetky spisy," zavrčal, no Calem pokrútil hlavou.

„Nie. Vrátim ti jeden, podľa vlastného uváženia. Všetky, ktoré mám, sú dôležité a keď mi jeden bude chýbať, nebude mi to prekážať." Znova som sa pozrela na kráľa a videla, že váhal. Nevedela som, koľko spisov vlastne mali, no uvažoval o tom, že získa aspoň jeden späť.

„Priveďte špeha!" zavelil vojakom v miestnosti. Jeden z nich hneď odišiel.

„To bude trvať večnosť," zamrmlal Thomas unudene a priblížil sa ku mne. „Môžem si s ňou zatiaľ robiť čo sa mi zachce?"

„Tu? Zbláznil si sa?" skričal jeho otec. „Keď vyriešime túto záležitosť, potom si ju ber!" vyhlásil a zdesene som sa na neho pozrela.

„Ale ja ju chcem teraz," povedal a s obliznutím pier si ma premeral. „Doparoma, si taká sladká. A tvoje prsia sú hebučké a padli mi presne do dlane. Tak to milujem. Predstavujem si, že z teba strhnem tie chutné šaty," povedal a pristupoval ku mne. Ustupovala som. „Budem ťa preťahovať každý jeden deň a pripravovať ťa o panenstvo. Nemôžem sa dočkať tvojich výkrikov, keď budem v tebe. Och, akú mám teraz na teba chuť!"

„Sakra, Thomas. Nechaj si tie nechutné reči na neskôr," prevrátil jeho otec očami.

„Vidím, že sa k svojim poddaným naďalej správaš nechutne," ozval sa zrazu Calem, ku ktorému som sa roztrasene obrátila.

Prehovoril, aby odo mňa odpútal pozornosť.

„Jedno dievča, kto si to všimne." Mávol nado mnou rukou so smiechom na tvári, čo prekvapilo kráľa Alexandra. „Nikoho nezaujíma. Okrem toho, aj tak som ju mal v pláne ešte dnes zabiť. Nie je podstatná," povedal a zazrel na mňa. ani som sa nepohla.

To znamenalo, že som sa dnes z hradu nemala dostať. Nikdy som sa nemala vrátiť domov.

„Smiem sa spýtať prečo?" ozval sa zrazu kráľ Alexander a ukázal na mňa. „Čo urobila?!"

„Chladnokrvne zavraždila môjho dobrého priateľa," odpovedal vražedným hlasom.

„Heatleyho?" spýtal sa a pozrel sa na mňa. „Ona ho zabila?"

„Nie," šepla som nesmelo.

„Áno," skričal zarovno so mnou. Nahnevala ho moja odpoveď a rýchlo ku mne pristúpil a zdrapil ma za ruku. „Dokáž, že si to nebola. Dokáž mi to!" skričal a zvieral mi ruky.

Ako som to mala dokázať?

„Nezabila ho ona," ozval sa Calem a kráľ sa k nemu zúrivo obrátil. „Bol som to ja," povedal a zlostne sa na neho pozrel.

Kráľ na neho vytreštil oči a popadol ho amok. Pozrel sa na mňa a zvraštil tvár. Pustil ma, no vtom ku mne načiahol päsť a z celej sily mi vrazil do tváre. Zvalila som sa na zem, presne medzi nich a povstalcov.

Zalapala som po dychu a rozkašľala sa. Ucítila som v tvári neuveriteľnú bolesť. Zasiahol ma do lícnej kosti, ktorá mi horela a na okamih som nedokázala nič vidieť. Cítila som, ako sa mi celý svet točil a slzy mi zahmlievali výhľad.

Bezmocne sa mi podarilo posadiť a chytila som sa za líce. Bolesť neustávala, no napriek tomu som zdvihla pohľad. So slzami som sa pozrela na Calema, ktorého pohľad bol zničujúci a vražedný. Daren sa k nemu postavil, akoby bol pripravený ho zastaviť, ak by sa vrhol vpred.

„Zabil si mi priateľa," zvolal kráľ Edward.

„O jedného bastarda menej," odpovedal pokojne a odvrátil odo mňa pohľad. „Ty si na rade."

Dvere do miestnosti sa otvorili a zaplnili ho ďalší vojaci. Pozrela som sa na nich a dvaja z nich niesli za ramená väzňa. Sotili ho do miestnosti, len pár krokov odo mňa. Nikto sa k nemu neodvážil pohnúť.

Kráľ Edward sa zasmial. „Čo sa deje? Choďte si pre neho," zvolal, no zostali stáť.

Preto som sa pohla ja.

Nazbierala som posledné sily a po kolenách som sa k nemu plazila. Počula som, ako niekto zalapal po dychu. Urobila som to vediac, že ma pozoroval každý v miestnosti.

Kľakla som si k nemu a jeho hlavu som si položila do lona. Pohladila som ho po krvavej a zranenej tvári. Nahmatala som mu na krku pulz a cítila, že žil. Všetku tú bolesť prežil.

„Nolan," šepla som, aby ma nikto nepočul. On ma však počul a zamrvil sa. Nepoznala som ho. Donedávna som netušila, že vôbec existoval. Aj tak mi ležal v lone a pevne som ho držala.

Pohladila som ho po líci a nežne ku mne zdvihol pohľad. Jeho zelené oči sa stretli s mojimi. Usmiala som sa. „Prišli si pre teba," pošepkala som a videla, ako ma skúmal.

Vtom ma však niekto schytil zozadu okolo pása a nadvihol.

„Odteraz budem len ja, koho sa budeš dotýkať," zasmial sa Thomas a pobozkal ma na krk. „Ešte aj nádherne voniaš. Doriti, teba pretiahnuť bude hotový sen," povedal a rukou mi prešiel po stehne až k rozkroku, čím mi vyhrnul šaty.

Tentoraz som ho surovo odsotila a odbehla preč. Po jeho dotyku mi mysľou prebehli samovražedné sklony. „Nie, vďaka!" vyhlásila som a zostala stáť medzi ním a povstalcami.

„Naozaj? Užila by si si to. Ešte nikdy som ženu nenechal odísť neuspokojenú. Poď sem," povedal a ukázal pri svoje nohy. Pokrútila som hlavou. „Ako budúci kráľ ti prikazujem, aby si išla sem!" zavrčal nepriateľsky, no zostala som stáť. „Fajn," zvolal a vrhol sa ku mne. Cúvla som, že utečiem, no vrazila som do iného tela.

Calem sa pri mne zjavil a Thomasa prekvapil. Schytil ho za košeľu a vrazil mu päsťou, po ktorej sa zvalil na zem. Prekvapene som sa pozrela na Calema, ktorý sa ku mne nahnevane obrátil. Asi mu pretiekol pohár trpezlivosti. Naznačil mi, aby som cúvla, a to som s radosťou urobila.

„To si prehnal," zasyčal Thomas a utrel si krvavú peru, keď sa postavil. „Za toto ťa zabijem." Vytasil na neho svoj meč.

„Takého úbožiaka sa báť nebudem," prskol a pozeral sa zvrchu na neho. Thomasa to neskutočne vytočilo.

„To stačí, Thomas," predstúpil zrazu kráľ Alexander a položil Thomasovi ruku na plece, aby ho zastavil. Obrátil sa ku Calemovi. „Prečo si jej pomohol? Nepatrí predsa k vám."

„Na tom nezáleží. Nenávidím, ak sa k ženám správajú neúctivo," zasyčal a premeral si ho. Akoby sa tým snažil povedať, nenávidím, keď ubližujú žene, ktorú milujem.

Kráľ sa s povzdychom pozrel na mňa a prezrel si ma. Opatrne sa ku mne pohol, no odstúpila som. „Neboj sa," pošepkal a pozrela som mu do očí. Boli také láskavé a úprimné. Dovolila som mu, aby sa ma dotkol. „Dnes si všetci vybili zlosť na tomto krásnom dievčati," vzdychol si a palcom mi opatrne prechádzal po sánke. Obzeral si moje rany. „Čo vám urobila, že sa k nej takto správate?" Obzrel sa do miestnosti a kráľ Edward mávol rukou.

„Vlastne nič. Je úplne bezcenná."

„Pre mňa nie. Chcem ju," vyhlásil Thomas a pohol sa k nám, no kráľ Alexander k nemu vystrel dlaň a on sa zastavil.

„Už jej viac neublížiš, Thomas!"

„Vy mi nemáte čo rozkazovať! Môžem si s ňou robiť, čo sa mi zachce!" skríkol, no kráľ pokrútil hlavou.

„Už vám prisahala vernosť?" spýtal sa a ja som sa k nemu prekvapene obrátila.

„Či prisahala?" spýtal sa Thomas koktavo a pozrel sa na otca, ktorý od prekvapenia otvoril ústa.

„Usudzujem, že má nanajvýš sedemnásť rokov. To znamená, že ešte neprisahala," povedal kráľ a vystrel sa. „Podľa vašich vlastných zákonov nemáte právo na ňu siahnuť a ani jej čokoľvek urobiť, pokiaľ k tomu nie je oprávnený dôvod! Prisaháte, že až do dovŕšenia osemnástych rokov života, sa nesmiete daného človeka dotknúť. Ak neprisahala, nemáš právo si s ňou ty alebo hocikto iný čokoľvek robiť!" zdôraznil a nepatrne som si vydýchla.

Rodičia mi o prísahe povedali, keď som mala trinásť. Už v tom čase sa mi to nepáčilo. To, že to kráľ Alexander spomenul, mi dodalo nádej.

„Čo na tom záleží. Onedlho bude prisahať," zazrel na mňa. „Nie je to tak?" usmial sa a preglgla som. Vôbec som si neuvedomila, že mal pravdu. „Keď odprisaháš, budeš patriť mne," zaškeril sa a ako odpoveď som od neho odstúpila.

Pozrela som sa na Calema a ten sledoval mňa. O prísahe sme sa spolu nikdy nerozprávali. Boli sme pohltení inými problémami, že sme na to najdôležitejšie zabudli.

„Poznáte náš najväčší zákon, no poznáte aj iné?" ozval sa zrazu a pozrel sa na kráľa Alexandra. „Viete, čoho sa náš kráľ dopúšťa, aby si udržal moc?" Kráľ zdvihol pohľad. „Ak by ste to vedeli, nikdy by ste sa s ním nespojili."

„Nemyslím si, že ste teraz v pozícii osočovať," odpovedal pokojne. „V prvom rade ste to vy, kto napadol hrad ako prvý, nemám pravdu?"

„On nás napadol ako prvý. Zaútočil prvý," povedal a kývol k nemu hlavu. „Niekto ako on nesmie zotrvať na tróne. Vyhladzuje vlastných ľudí, len aby si zabezpečil moc. Ničí domovy nevinných, len aby ich mal pod kontrolou."

„Prečo bojujete?" spýtal sa zamračene.

„Pretože je to pravda," povedal a pozrel sa na kráľa Edwarda. „On je len smiešnou ukážkou kráľa, ktorého nezaujíma nič len moc a podmaňovanie si slabších. Veď ste videli, ako sa správa k vlastnej poddanej," ukázal na mňa. „Skoro ju obaja ubili. Robia toto spravodliví a správni králi svojim ľuďom?"

„Áno, uznávam, že to je prehnané," povedal a obviňujúco zazrel na kráľa Edwarda. „Lenže to vám nedáva právo prísť a vyhrážať sa mu vo vlastnom dome."

„On zničil môj domov," zavrčal. „Nedovolím, aby to urobil ďalším," vyhlásil a vytasil svoj meč. Preglgla som, pretože som vedela, čo sa chystalo. Boj. Všetci v miestnosti tasili zbrane a chýbal už len posledný krok, aby sa na seba vrhli.

Vtom na mňa z ničoho nič skočil Thomas, ktorý ma prekvapil. Cúvla som omylom k opačnej strane miestnosti, kde stál. Zhíkla som a cítila, ako ma schytil do náručia. Chcela som sa mu vytrhnúť, no vytiahol dýku a priložil mi ju o krk. Zmeravela som.

„Thomas!" skričal kráľ Alexander varovne. „Okamžite ju pusti!"

„Nezaujíma ma, že nezložila prísahu! Chcem ju!" skríkol a pozrel na povstalcov. Držal ma pevne a kvôli dýke som sa nevedela hnúť. Pozrela som sa na Calema a videla, ako zbledol. Ak okamžite neodídem, strhne sa peklo.

„Pusti ju, Thomas!" ozval sa zrazu mocný ženský hlas. Všetci sa obrátili ku dverám a vojaci uvoľnili cestu kráľovnej Angeline.

Pohla sa do miestnosti s neuveriteľnou eleganciou a pýchou. Mala na sebe nádherné ozdobné šaty, vlasy vypnuté na temene hlavy, so zlatou korunou. Premerala si všetkých v miestnosti a hodnotila situáciu. „Povedala som, aby si ju pustil," prikázala vražedne a Thomas to urobil. Hneď som od neho ustúpila. Mimovoľne som sa chytila za krk a našťastie som necítila žiadnu ranu a krv.

„Ak sa k nej ešte raz priblížiš, nikdy nedovolím, aby si sa stal kráľom!" zavrčala a Thomas preglgol. Pozrela sa na kráľa Alexandra. „Ako ste povedali, máme vlastné zákony, ktoré si ctíme a dodržiavame. Toto dievča nám ešte prísahu nezložilo, preto sme nemali žiadne právo na ňu siahnuť. To je chyba na našej strane, ktorú ľutujeme a už sa nebude opakovať," povedala a kývla ku mne ospravedlňujúco hlavou. Šokovalo ma to. Thomas chvíľu stál, no potom odo mňa odstúpil a postavil sa vedľa otca.

Kráľovná zdvihla prísny pohľad a pozrela na Calema.

„Čo sa týka vás, máte čo ste chceli," ukázala na Nolana, ktorý bol stále na zemi, no už ho jeden z nich zdvíhal. „Vrátili sme vám špeha, tak teraz vy dodržte svoju časť dohody," vyzvala ho a Calem na chvíľu zaváhal. Potom sa však usmial a siahol si do kabáta.

Vytiahol zvinutý papier a hodil ho kráľovi Edwardovi k nohám, ktorý ho hneď schytil a prezrel si jeho pravosť. „A teraz vypadnite!"

„Čože?" zjačal kráľ a predstúpil. „Veď je ich málo! Môžeme ich..."

„Ticho!" skríkla autoritatívne a v momente zmĺkol. „Stále majú niečo, čo je naše a nepredpokladám, že to majú pri sebe," pozrela sa na Calema. „Určite majú svoje opatrenia a príkazy čo majú ich ľudia urobiť v prípade, ak sa nevrátia. Nehodlám to riskovať," povedala a zdvihla bradu. „Gratulujem vám. Túto bitku ste vyhrali, no nemyslite si, že ste vyhrali vojnu. Keď sa stretneme znova, už nebudem dbať na to, že máte niečo, čo nám patrí," povedala a Calem sa usmial, no nepatrne prikývol.

Vtedy sa obrátila ku mne. Bola prísna. Nádherná a prísna. Bála som sa jej a aj jej pohľadu, ktorým si ma premerala. „Viktor!" zvolala za seba a cez dav vojakov sa začal niekto predierať dopredu. „Ber si ju odtiaľto!" prikázala a vedľa nej sa objavil Viktor. Uvidel ma a hneď sa ku mne pohol, no v polke cesty sa zastavil a zavadil pohľadom o Calema.

Pozoroval ho s rukou na rukoväti svojho meča.

Zostala som ako obarená. Vražedne sa pozeral na Calema a zvažoval, či sa na neho vrhne. Calem to videl a zdvihol s očakávaním bradu.

Nemohla som tomu uveriť.

Môj milovaný starší brat, stál priamo predo mnou, no viac ho zaujímal niekto iný. Viac ho zaujímal povstalec, ako jeho zranená mladšia sestra. Vôbec ho nezaujímalo, že som ledva stála na nohách. Vôbec ho nezaujímalo, že som bola dotrhaná, zranená a bezvládna.

Zaujímala ho jeho vlastná pomsta.

Pohla som sa zúrivo k nemu a vlepila mu facku. Prekvapene sa ku mne obrátil, akoby sa prebral z tranzu. Neprestávala som.

„Hajzel! Zbabelec! Úbožiak! Hlupák!" kričala som pritom, ako som ho udierala do hrude. Chytil ma za zápästia a snažil zastaviť, no nadávala som ďalej.

Kričala som a udierala ho, až kým sa mi znova zahmlilo pred očami a uprostred slov sa mi podlomili kolená. Ani som sa nenazdala a padla som mu v bezvedomí do náručia.