Znova pršalo. Posledné dni nie a nie prestať, až boli všetky polia zaplavené. Len sem-tam prestalo a aj to uprostred noci. Bolo to strašné. Stále ma bolela hlava, nevedela som spať a myslieť ani nehovoriac.

Od môjho odchodu z tábora a začiatku špehovania ubehli tri dni. Myslela som si, že sa v prvý deň Viktor hneď vráti a budem z neho môcť niečo dostať, no nevrátil sa. Preto som sa spojila s Arryn a išla s ňou do mesta. Najprv som si myslela, že pôjde do hostinca Antoniovho otca, no zatrhla to. Vraj sa tam ťažko zháňajú informácie.

Preto ma vzala do krčmy v strede mesta, do ktorého často chodili vojaci z mesta a po našom prekvapení, aj noví vojaci, ktorí na hrad prišli. Každú noc sme počúvali ich rozhovory, či už tajné alebo verejné. Najprv nehovorili nič užitočné, no zmenilo sa to po pár pohárikoch.

Dozvedeli sme sa, že zajali špeha povstalcov ešte v ten deň, kedy sa armáda pohla do krajiny. Hovorili o mučení a trýznení, ktorým si musel prejsť. Snažila som sa skrývať smútok, no nedarilo sa mi to.

Takisto špekulovali o tom, že mal prísť kráľ z Atmosu. S tou jedinou sme nemali naštrbené hlasy, no táto špekulácia nebola ničím potvrdená. Vzhľadom na to, že vojaci pochádzali práve od neho mi však napovedalo, že to bude pravda. Arryn neskrývala šok a zdesenie.

Boli to dôležité informácie a usúdila som, že bol čas ich zaniesť Calemovi. Ak zajali ich špeha, znamenalo to, že nemali žiadne informácie. Budú ich zaujímať.

Ešte pred večerou som bola väčšinu času doma a čítala knihy, aby som dala najavo, že som doma. Ak by som v rodičoch vzbudila podozrenie, aby mi išli do izby a boli by zamknuté, naozaj by som mohla mať problémy. Preto som sa usmievala, rozprávala sa s nimi a predstierala šťastie, len aby v noci nemali dôvod ísť za mnou.

Keď sa zotmelo, Viktor sa vrátil. Narazili sme na seba pred dverami a keď som videla jeho pohľad, takmer som ho nespoznávala. Jeho pohľad bol totiž prázdny. No o dôvod som sa nezaujímala, a preto som odišla do izby, no zostala pri nich stáť.

„Nechcem, aby ste jej to povedali. Mohla by sa vyplašiť," povedal rodičom.

„Čo sa deje?"

„Dostal som správu, že kráľ obviňuje Tatianu zo smrti Heatleyho. Chce si ju zajtra odviesť na hrad, aby ju vypočul. Neviem čo sa deje, no zdá sa, že je to dôležité."

„Našu Tatianu? Preboha, veď ona by nič také strašné neurobila. Chúďatko moje," zabedákala mama.

„Vieš s tým niečo urobiť?" spýtal sa otec.

„Bohužiaľ. Hovoril som s ním, no nepočúval ma. Chce s ňou prebrať niečo dôležité."

„Ach, bože."

„Niekto pre ňu príde zajtra poobede."

„Dobre, zariadime to. Počkaj, ty odchádzaš?"

„Áno, prišiel som vám povedať len toto. Od zajtra sa budú diať v meste zmeny, tak musím byť v pohotovosti. Prídem, keď budem môcť." Potichu som zatvorila dvere.

Zmenami mal určite na mysli kráľa, ktorý mal prísť.

Kráľ chcel so mnou hovoriť? Striaslo ma pri predstave, že by som s ním mala znova byť v jednej miestnosti.

Keď sa zotmelo, obliekla som si jednoduché šaty, obula členkové čižmy a vzala si aj kabát. Bola som pripravená lepšie ako naposledy. Okrem toho stále pršalo, tak som chcela ísť v čo najlepšom teple.

Vyšla som cez okno a utekala cez dážď ku Selionovi. Tentoraz som ho nenaplašila.

Celý deň som si predstavovala, akou cestou sa ku Dimbrockým horám dostanem. Od vojakov som vedela, že stále strážili starý tábor v prípade, že by sa chceli povstalci vrátiť. A aj, že naďalej prečesávali okolie. Musela som ísť okľukou, ale stálo mi to za to.

Po nejakom čase som sa konečne objavila pred horami. Kabát som mala celkom mokrý a aj tvár, do ktorej mi vrážal dážď. Našťastie som mala všetko ostatné suché. Okrem nôh.

Pomalším klusom som vstúpila do hôr a uvedomila si, že boli strašidelné. Všade bola tma a stále som mala pocit, že ma niekto sledoval. Cesta osvetlená nebola, čo bolo pochopiteľné, pretože by všetkých v tábore oheň prezradil. Všimla som si, že spravili aj zátarasy, ktoré tam predtým neboli.

Veľké kamene a aj kríky zatarasovali celý vchod. Chvíľu mi trvalo, kým som našla bezpečný priechod. Asi to urobili kvôli tomu, aby ostatných zmiatli. Ak by vyvolali dojem, že sa do hory vstúpiť nedá, všetkých by odradili. Aj mňa, keby som nevedela, že na druhom konci naozaj boli.

Konečne sa mi podarilo prejsť celú cestu a pomaly som v diaľke začínala vidieť strechy domov a aj rebríky a mosty nad táborom.

Išla som až na samý koniec tábora, kde bol Hlavný stan. Ten istý, ktorý bol aj v predošlom tábore. Kvôli dažďu nebol nikto vonku, len zopár ľudí, ktorí sa za mnou hneď obozretne pozerali, no nikto neurobil vôbec nič.

Medzi ľuďmi pod stanom som videla tých dôležitých. Skláňali sa nad mapou, ktorá bola položená na stole. Neprišlo mi, že by sa medzi sebou hádali, no mohla som sa mýliť. Keď začuli koňa, zdvihli pohľady a prestali sa medzi sebou rozprávať. Zastavila som sa a pozrela sa na Calema, ktorý sa ku mne rozbehol.

Žiarivo som sa usmiala, najmä keď som videla jeho úsmev. Pribehol ku mne a hneď ma chytil za pás, aby mi pomohol zosadnúť. Postavila som sa na nohy a chytila mu tvár do rúk.

Perami mi zúrivo otvoril ústa a jazykom pohltil môj. Pritiahol si ma pevne do náručia a neprekážalo mu, že bol od dažďa celý mokrý.

Bála som sa o neho. Keď som ho však videla medzi ostatnými z tábora, svoju pozíciu si zachoval.

„Si v poriadku?" šepol mi na perách, keď sa odtiahol. Prikývla som.

„Áno. Prišla by som skôr, no musela som ísť okľukou."

„Prečo?" spýtal sa, no obzrela som sa za ostatnými. Všetci na nás civeli. Predtým sme nedali jasne najavo, v akom sme boli vzťahu. Po tomto privítaní som verila, že im to došlo. Vzala som ho za ruku a viedla k ostatným.

„Vrátila sa," zamrmlal Daren pre seba. Zložila som si kapucňu z hlavy a aj mokré vlasy z tváre.

„Sľúbila som to," povedala som a usmial sa. Aspoň nejaký pokrok.

„To, že si tu znamená, že máš nejaké informácie?" spýtal sa starý muž oproti mne. Okrem neho boli v miestnosti aj ďalší starší muži. Neboli to však muži s paličkami alebo inou opierkou. Títo vyzerali byť pripravení ísť kedykoľvek bojovať. „Tak skoro?"

„Mala som šťastie," zaklamala som a Calem si ma k sebe pritiahol a pobozkal ma na čelo.

„Hlavne, že si v poriadku. Bál som sa, že bude v okolí veľa vojakov." S povzdychom som prikývla.

„To aj sú," potvrdila som. „Prečesávajú okolie a aj váš tábor. Hľadajú nejaké stopy, ktoré by ich k vám zaviedli. Odporúčam, aby ste sa odtiaľ držali čo najďalej."

„Sú úplne všade. To ma neprekvapuje," povedal Daren a dal ruky v bok. „Vedeli sme, že sa to stane. Nemali by však nič nájsť."

„Našli aj vášho špeha na hrade," povedala som a miestnosť stíchla.

„Nolan?" šepol niekto meno.

„Vraj ho mučili celú noc od toho útoku, no vzhľadom na to, že sa nič veľké nedeje, neprehovoril. Je možné, že ho zabili," povedala som a smutne sklonila hlavu. Nechcela som im nosiť zlé správy, no musela som im povedať všetko.

Niektorí si po tejto informácii sadli na stoličky a v tichosti ju spracovávali. Dokonca aj Calem smutne sklonil pohľad, a preto som mu stisla ruku. „Je mi to ľúto."

„Zistila si ešte niečo?" Pozrel sa na mňa a ja som s povzdychom prikývla.

„Hovorí sa, že má zajtra doraziť kráľ zo susednej krajiny Atmos," povedala som a vtom všetci zhíkli.

„Čo? Čo??" skríkol Adler a oprel sa o stôl. „Príde druhý kráľ? To celkom mení situáciu!"

Všetci sa zrazu začali prekrikovať, pýtať sa rôzne informácie o zásobách, zbraniach a stratégiách. Nerozumela som vôbec ničomu, čo hovorili. Najmä keď sa medzi sebou prekrikovali.

„Neal, koľko máme zbraní?" spýtal sa Calem pokojne a pohľad smeroval na ďalšieho staršieho muža v miestnosti. Ten sa vystrel a zatváril sa, že premýšľal.

„Malo by ich byť dosť. Pre každého aspoň jedna zbraň.

„Je nás málo, Calem," priblížil sa k nemu Daren. „Zoskupujeme sa veľmi pomaly. Možno už aj o tom vedia," povedal a pozrel sa na mňa. Prikývla som. „Vidíš? Musíme zmeniť celý plán."

„Všetko je dokonale premyslené. Nemôžeme to meniť. Druhý kráľ to úplne pokašľal. S tým sme nerátali," povedal a začal sa prechádzať po miestnosti. „Nemôžeme čakať. Musíme udrieť."

„Ako to myslíš?" spýtal sa Neal.

„Zaútočili ako prvý. Je načase, aby sme im to oplatili."

„To by nebol zlý nápad," pritakal Daren a oprel sa chrbtom o stôl. „Ak by sme ho napadli na hrade, nebudú to čakať. Prekvapíme ich a donútime toho druhého odísť. Odíde a my vyhráme."

„Nemusí to vyjsť. Druhý kráľ príde aj so svojimi mužmi. Hrad bude viac zabezpečený. Bude tam príliš veľa vojakov."

„Je to dobrá príležitosť," ozval sa ďalší muž. „Ak by nám dal zvnútra niekto signál, že je vzduch čistý, mohli by sme sa dnu dostať nepozorovane."

„Asi si zabudol na fakt, že s Nolanom nemôžeme viac rátať, Van," povedal muž stojaci pri ňom. „Možno je mŕtvy a aj keby žil, nemôže nám pomôcť. Nikoho iného na hrade nemáme."

„Ak tam nikoho nemáme, dnu sa nedostaneme," vzdychol si Neal. „Na chvíľu som si myslel, že máme nádej."

„Možno tu predsa je," ozvala som sa a všetci sa ku mne obrátili. „Nádej, myslím."

„O čom to hovoríš?" zamračil sa Daren, no ja som sa obrátila ku Calemovi. Preglgla som.

„Dozvedela som sa, že zajtra pre mňa príde kráľov posol. Zavolal si ma na hrad," povedala som a on párkrát zažmurkal.

„Čože?" Bol pokojný, no videla som, že jeho vnútro kričalo.

„Neviem čo chce, no obviňuje ma z Heatleyho smrti. A okrem toho som s ním mala ešte na hrade problémy počas maškarného plesu," previnilo som sa zaškerila a klepala pri hrudi o seba ukazovákmi. Odvrátil sa odo mňa a hrýzol si pery.

Lenže vtom znenazdajky vykríkol, schytil rukami stôl a z celej sily ho prevrhol. Od šoku som ustúpila, ako aj ostatní, ktorí okolo stola stáli.

„Dosť! Objavuješ sa všade až priveľmi často!"

„Ak tam pôjdem, môžem vám dať vedieť," povedala som a snažila som sa upokojiť silno bijúce srdce z jeho reakcie. Obrátil sa ku mne.

„Ak ťa uvidia, zabijú ťa. Naozaj si myslíš, že ťa za ním pustím?"

„Nejde ma mučiť, Calem," usmiala som sa, no nebola som si tým istá. „Idem sa s ním len porozprávať. Nič iné."

„A čo mu povieš?" spýtal sa nahnevane. „Viem čo ste v skutočnosti zač?"

„Nie! Poviem mu, čo viem. Čiže nič," pomykala som plecami, no on očervenel od zlosti. Zľahčovala som to, i keď som sa ledva držala na nohách.

„Možno od nej nič nechce, Calem," ozval sa Adler.

„Chce sa porozprávať," mykol plecom Daren. „Mal by si ju nechať ísť. Zjavne vie čo robí," usmial sa, lenže to nabudilo Calema ešte viac.

„Poslal by si ty ženu, ktorú miluješ do rúk muža, ktorý ju chce zabiť?" zreval na neho mocným hlasom, až som nadskočila. „Nikdy si to neurobil, tak mi nehovor čo mám robiť!"

S nikým nemá zľutovanie. Pochopila som, čo tým Adler a Viktor mysleli. Bolo hlúpe báť sa, že by ho niekto vyzval na súboj. Pozíciu vodcu mal z nejakého dôvodu. Videla som v očiach jeho ľudí rešpekt a aj strach, ktorý v nich vzbudzoval. Niektorí dokonca ustúpili.

Daren nie.

Jediný stál priamo pred ním a odhodlane, bez strachu, mu hľadel do očí.

„Len hovorím, že sa jej nemusí nič stať. Ak áno, hneď to budeš vedieť a pôjdeš po ňu," povedal a Calem sa odvrátil. „Je to naša jediná šanca, ako mu prekaziť plány."

„Nie," povedal a ja som sklonila pohľad. „Nikam nepôjde a už vôbec nie na hrad! Nedovolím, aby tam išla. Vyjadril som sa jasne?" povedal rázne a Daren sa na mňa pozrel. Márne hľadal podporu.

„Ide o náš tábor, Calem!" ozval sa zrazu ženský hlas, za ktorým som sa obrátila. „Mali by sme preň obetovať všetko!"

„Už len ty si tu chýbala," zamrmlal Daren, no Ruth aj tak vošla.

„Ak môže ísť na hrad, nech ide. Už kvôli nám riskovala, prečo by nemohla aj teraz?"

„Pretože už odtiaľ nemusí vyjsť!" zdôraznil Calem zúrivo. „A vôbec, ty si posledná, od ktorej by som chcel počúvať, čo mám robiť!"

„Nebudem kvôli tvojej babe riskovať celý tábor, Calem!" vyhlásila a vytiahla dýku. „Ak to bude potrebné, pre naše dobro ju zabijem!" dodala a namierila hrot dýky ku mne. Vystrašene som od nej odskočila.

„Čo si myslíš, že robíš?" Calem sa ku mne pohol a hneď si ma stiahol za seba. Roztriasla som sa.

„Ruth, prestaň!" zvolal Van. „Dokázala, že sa jej dá veriť!"

„Váš vodca je z nej úplne namäkko a namiesto toho, aby sa staral o nás, vidí len ju!"

„To nie je pravda a dobre to vieš," prskol Adler.

„Prečo jej veríte? Len za to, že pre nás riskuje? Prosím vás. Je to len namyslená suka, ktorá sa chopila príležitosti," zasyčala, až ma myklo. Calem sa k nej pohol. Namierila na neho dýku, no on ju schytil za čepeľ a začala mu po dlani tiecť krv.

„Otváraj si hubu na niekoho, kto o to má záujem," zavrčal a vytrhol jej dýku z ruku. „Uraz ju ešte raz a oľutuješ to," dodal a Ruth vystrašene ustúpila.

„Prečo ju tam nepustíš, keď sám vieš, že je to jediná šanca? Ak tam nepôjde, všetkých nás pozabíjajú," povedala so strachom. „Tento tábor je môj domov. Náš domov! Nedovolím, aby si ho zničil kvôli nezmyselnej láske k suke ako je ona!" povedal a Calem sa k nej pohol, no rýchlo som ho zastavila.

„Nie, to stačí," povedala som a potiahla ho od nej ďalej. „Má pravdu. Dobre to vieš," povedala som a pozrel sa na mňa.

„Počúvaj-."

„Nie, to ty počúvaj mňa," zvýšila som a hneď zmĺkol. „Chcem, aby kráľ zaplatil za to, čo urobil. Ak vám viem pomôcť, urobím to."

„Nie!"

„Zabudni na to, že sme spolu Calem!" skríkla som. „Muži toho chlapa napadli moju dedinu a zabili ľudí, ktorých som mala rada! A okrem toho, nepatrím k povstalcom a teda si môžem robiť čo sa mi zachce. Či sa ti to páči, alebo nie!" vyhlásila som a obrátila sa na odchod.

„Počkaj," povedal nežne a chytil ma za ruku, no vytrhla som si ju.

„To teda znamená, že tam pôjde?" počula som, ako sa Daren spýtal a aj jeho následný ston.

Vyšla som zo stanu von, no vtom si ma Calem obrátil a prehodil si ma cez rameno. Zapišťala som. Metala som nohami vo vzduchu, no nedokázala som ho zastaviť. Držal ma okolo pása a aj keď som ho udierala do chrbta, nereagoval. Vzdala som to.

Niesol ma niekam do tieňov až do domu. Vošli sme dnu a hneď nás pohltila tma. Hodil ma na posteľ, odkiaľ som na neho zavrčala. „Čo to robíš?" Pozrela som sa ako sa predo mnou začal prechádzať a pritom si okolo zranenej ruky uväzoval látku.

„Čo ty robíš?! Jedna vec je niečo tajiť a druhá osobne sa toho zúčastniť," povedal zlostne. Pritiahla som si kolená k hrudi a objala ich.

„Ja viem," osmutnela som a prestal sa prechádzať. „Nemám na výber, Calem. Nechcem tam ísť," dodala som a sadol si ku mne. „Je to kráľ a ak by som odmietla, potvrdila by som jeho domnienky. A ak vám pritom pomôžem, nič nestratím."

„Mám o teba strach, Tatiana," pošepkal. „Toto je omnoho vážnejšie než doteraz."

„Aj ja sa bojím," šepla som. „Mám dôvod sa báť, vzhľadom na to, čo som urobila jeho synovi," pomykala som plecami. Prisunul sa bližšie a pobozkal ma na čelo.

„Prídem tam a postarám sa, aby si odtiaľ odišla v poriadku, dobre?" šepol a prikývla som. „Poď ku mne."

Prisunula som sa k nemu bližšie a rozkročmo som si mu sadla na kolená. Neplakala som a už som sa netriasla. Vedela som, že ak ma bude držať, nemusím sa ničoho báť.

Mierne som sa od neho odtiahla a oprela som si čelo o jeho. Len sme sedeli. Vpíjali prítomnosť toho druhého. A nielen to. Pociťovala som náhle návaly túžby, ktoré som v sebe celé týždne ukrývala. Uvedomila som si, že sme boli konečne spolu. Po toľkých týždňoch a úplne sami. Nikto s nami nebol. Nikto sa s nami nechcel rozprávať. Boli sme to len my dvaja.

Zdvihla som ruku a prešla mu prstami po tvári. Pozoroval ma. Skúmala som jeho obočie, lícne kosti, líce, sánku a pery. Pootvoril ústa, keď som sa ich dotkla a vydýchol. Pocítila som, ako mi dlaňami prešiel po stehnách a odhŕňal šaty vyššie. Medzi stehnami ma pálila žiadostivosť. Naklonila som sa bližšie a pobozkala som ho na kútik pier. Jemne, provokačne. Odtiahla som sa a chcela urobiť to isté aj na druhej strane. To čakal a prudko ku mne obrátil hlavu.

Naše pery do seba narazili, až to zabolelo. No bola to príjemná bolesť.

Držala som ho rukami za tvár a cítila, ako mi dlaňami prechádzal po stehnách a vyhŕňal mi šaty vyššie. Jednou rukou sa dotkol môjho chrbta, čím mi úplne odhalil nohy. Vzdychla som, keď som pocítila príjemný vánok na nahom tele.

Zahryzla som mu jemne do pery a potiahla ho za vlasy. Odtiahol sa odo mňa a pobozkal ma na krk. Dráždivo mi sal pokožku a hrýzol, čím mi robil na tele zimomriavky. Nedokázala som mať ani otvorené oči. Vtom som pocítila jeho ruku medzi nohami.

Vzdychla som mu túžobne do ucha a cítila, ako sa zasmial. Prstami mi krúžil po citlivom mieste a užíval si moju vlhkosť. Rozkrok ma pálil a keď mi dnu vošiel prstami, zahryzla som si do pier, aby som nevzdychla nahlas.

„Nevieš si predstaviť, ako po tebe túžim," šepol mi do ucha a pridával rukou na tempe. Takmer som sa neovládala.

„Áno," šepla som a zaklonila hlavu. Pobozkal ma na hrdlo.

Ruku zrazu vytiahol a chytil ma za boky. Prekvapilo ma to, no uvedomila som si, že mi dával dole šaty. Čo najrýchlejšie a najopatrnejšie. Zdvihla som ruky nad hlavu a šaty mi prevliekol cez hlavu. Zostala som pred ním úplne nahá. Chytila som sa ho okolo krku, keď si ma vzal do náručia a chrbtom ma obrátil na posteľ.

Chcela som ho pobozkať, no on zišiel nižšie a objavil sa medzi mojimi nohami. Znova som si zahryzla do pery, keď mi jazykom prešiel po vlhkom mieste a začal ma lízať. Skrčené kolená som mala roztiahnuté a vlnila som bokmi, aby som sa mu ponúkala. Vášnivo ma lízal a pritom dráždil prstami. Ten pocit, aký som pri tom cítila, ma privádzal do šialenstva.

Pozrela som sa na neho, keď sa odo mňa odtiahol a zostal predo mnou kľačať. Pozeral mi do očí, keď si dal dole košeľu a odhalil svoje telo. Chytil si nohavice a s obliznutím pier si ich rozopol. Môj pohľad okamžite smeroval na jeho prirodzenie, ktoré mi odhalil v plnej veľkosti a tvrdosti. Tentoraz provokoval on mňa.

Užíval si môj túžobný pohľad, keď som sa na neho celá červená pozerala. Mal dokonalé vyrysované telo s jemným a príťažlivým ochlpením. Nohy sa mi triasli len pri pohľade na tú mužnosť a dokonalosť.

„Chceš ma?" spýtal sa.

Akoby to pri mojom pohľade nebolo jasné.

„Áno," povedala som a žiarivo sa usmial.

Takmer okamžite bol na mne a vášnivo ma bozkával. Poškriabala som ho po chrbte a pocítila, ako sa usmial. „Tak si ma zober," šepol a chytil ma za boky.

Vytreštila som na neho oči. Prevalil sa na chrbát a mňa vzal so sebou. Rozkročmo som na ňom sedela a netušila, čo mám robiť.

„Vezmi si ma," ponúkol sa mi a vrazil do mňa bokmi a prirodzením, na ktorom som sedela. Očervenela som.

„Ja... neviem ako," šepla som hanblivo, no on sa len nežne usmial.

„Pomôžem ti," šepol a nahol sa ku mne. „Nadvihni sa a chyť ho do ruky," vyzval ma, a tak som to urobila. Kúsok som sa nadvihla a chytila ho do ruky. „Prilož si ho k sebe." Jemne som to urobila a ucítila ho medzi nohami. Hľadala som správnu časť a našla ju. „A pomaly ho vsuň dnu," zahryzol mi do ucha.

Prvý dotyk bol bolestivý, nakoľko som to urobila zle. Skúsila som to však znova a otvorila ústa od prekvapenia, aký povzdych sa mi dral z pier.

„To je ono," šepol Calem a tiež vzdychol, keď som sa dávala stále nižšie. Ešte nebol celkom vo mne, lebo to išlo ťažko. Tak som sa jemne nadvihla a znova sa spustila nižšie. Urobila som to niekoľkokrát, až kým som ho v sebe neucítila celého. V plnej kráse a tvrdosti.

„Čo mám robiť teraz?" šepla som na jeho perách a pošteklil ma jeho úsmev. Zovrel mi boky a potlačil k sebe. Vzdychla som.

„Teraz sa môžeš hýbať ako sa ti zažiada," vyzval ma a jazykom otvoril ústa, do ktorých som ho vpustila.

Hýbala som bokmi, ako aj povedal. Nevedela som čo robím a ani či to robím správne. Spoliehala som sa na jeho dotyky, ktoré boli žiadanejšie, kedykoľvek som sa pohla. Dokonca som sa aj jemne nadvihovala, potom čo mi to ukázal.

Postupne som prišla na to kúzlo a oddala sa každému pohybu. Hýbala som sa rýchlejšie, silnejšie a vzdychala. Vôbec ma nezaujímalo, kto ma mohol počuť. Calem ma držal v zovretí ako vo zveráku a prirážal ku mne bokmi. Cítila som ho veľmi hlboko a nemohla sa ho nabažiť.

Chytila som ho za ramená a odsotila od seba na posteľ. Zvalil sa prekvapene na chrbát, no ja som na ňom zostala sedieť a oprela som sa rukami o jeho hruď. Žiarivo sa usmial, keď som sa pohybovala rýchlejšie.

„Chceš si robiť dobre sama?" šepol a chytil ma rukami za prsia, ktoré mi silno zovrel. „Pretože toto je úžasný pohľad."

„Páčim sa ti?" spýtala som sa lišiacky a ucítila, ako sa mimovoľne pohol. To bola moja odpoveď.

„Si neskutočná."

Sedela som na ňom a hýbala sa ako som najlepšie vedela. Nebola som príliš rýchla, pretože som bola rýchlejšie unavená. Nechcela som však prestať. Najmä ak sa so mnou hral a dráždil ma. Či už na prsiach, alebo prstom medzi mojimi nohami. Celým domom sa ozývali naše vášnivé vzdychy a ubúdajúca sebakontrola.

Každým pohybom som cítila, že som sa blížila k vrcholu, až kým som naozaj bola blízko. Zaryla som mu nechty do hrude a pritlačila sa k nemu bližšie. Tiež to pocítil, nakoľko ma chytil za boky a začal sa pohybovať rýchlejšie. Prirážal ku mne, nadvihoval sa z postele a vzdychal tak nahlas, až sa prehlušoval so mnou.

Vyvrcholila som a zaklonila s trasúcim sa hlasom hlavu dozadu. Len málo chýbalo k tomu, aby som vykríkla. Moje vnútro sa roztriaslo a nechala som v sebe odznievať úžasné pocity, až kým som sa mu lepkavá od potu nezvalila na hruď.

Aspoň na chvíľu zabudnúť na všetko, čo sa okolo nás dialo, nebolo zlé. Užívali sme si prítomnosť a náručie jeden druhého a bol to skvelý pocit.

Ráno som sa zobudila nahá v jeho náručí. Zobudila som sa prvá, zatiaľ čo on stále spal. Užívala som si chvíľkový pohľad na jeho spiacu tvár. Pochybovala som, že by sa mi ešte niekedy podarilo zobudiť sa ako prvej. No všetky tie záležitosti okolo tábora, jeho ľudí a aj mňa ho vyčerpali a keď na malý moment bolo všetko v ako takom poriadku, vydýchol si. Chcela som mu dopriať čo najväčší spánok.

Nežne som sa odtiahla a znova sa obliekla do svojich šiat. Potešilo ma, keď boli v celom stave a nie roztrhané. To by bol asi problém. Upravila som si vlasy, obliekla aj kabát a poslednýkrát som sa na neho pozrela. Až potom som vyšla von.

Vonku práve svitalo, no aj tak už boli všetci vonku. Pripravovali sa na blížiaci sa útok. Prechádzala som v tichosti okolo nich a všimla si, že sa na mňa pozerali. Nedôverovali mi a už vôbec nie, keď som vyšla zo stanu ich vodcu.

„Spala si dobre?" zastavil sa pri mne Adler a jemne ma štuchol do ramena. „Včera ste si to po dlhom čase poriadne užili, čo?" šepol mi pobavene a ja som očervenela.

Neuvedomila som si, že sme mali sex uprostred tábora a ani, že sme mohli byť naozaj hluční. Červeň som cítila až za ušami, keď som sa obzrela okolo seba a aj na Adlera. Jeho pohľad mi nasvedčoval, že počuli viac než bolo nutné.

„Trochu," odkašľala som si a odvrátila sa. „Čo robíte?"

„Pripravujeme sa. Na hrad nás pôjde len pár, pretože v menšom počte by sme mali väčšie šance."

Prikývla som a všimla si, že k nám niekto kráčal. Toho muža som si pamätala zo včerajšej noci, keď bol s ostatnými na porade v Hlavnom stane. „Adler, Tatiana," kývol ku mne hlavou. „Som Robin. Rád by som s tebou niečo prešiel."

„O čo ide?"

„Keďže ideš na hrad, mali by sme si určiť signál, ktorým nás privoláš."

„Mali ste nejaký zaužívaný?"

„Zvyčajne to boli písomné správy, no pri väčšom riziku zapálenie sviečky v okne. Avšak to bolo možné jedine cez noc."

„Tak otvorím okno," navrhla som. „Keď budem v miestnosti s kráľom, otvorím okno. Bolo to by to dobré?"

„Áno, to by bolo super."

„Dobre," usmiala som sa a obrátila sa na Adlera. „Už musím ísť, aby som prišla domov včas."

„Calem?" opýtal sa, keď som sa už pohla preč. Zastavila som sa a obzrela sa k nemu.

„Ešte spí," povedala som a vysadla na Seliona, ktorý ma trpezlivo čakal.

„Buď opatrná," povedal mi a potľapkal Seliona po krku. Prikývla som a vyrazila vpred.

Cestu naspäť som mala pokojnú a bezproblémovú. Nestretla som nikoho a bola som si istá, že za mnou nikto nebol. Moje srdce bilo príliš rýchlo, až som sa čudovala, že ho nikto nepočul. Bála som sa odísť na hrad a stretnúť sa s kráľom. Bol to tyran a nepríjemný človek.

Do svojej izby som vliezla cez okno čo najtichšie. Ubezpečila som sa, že u mňa nikto nebol a prezliekla som sa do nočnej košele. Odomkla som dvere, no ľahla som si do postele.

Keď som zatvorila oči, myslela som na noc strávenú s Calemom. Tie pocity, ktorými ma obdaroval, vo mne stále odznievali. Dala by som čokoľvek, aby som s ním mohla zostať a objímať ho v náručí.

„Tatiana, zlatko, si hore?" zaklopala mama na dvere a otvorila ich. Strapatá a nevyspatá som sa k nej prevalila a utrela si oči. Spala som veľmi krátko.

„Čo sa deje?" zafňukala som.

„Rýchlo sa umy a obleč si najkrajšie šaty čo máš. Tie biele čo máš v skrini," povedala a ukázala na skriňu. „Prišiel za tebou kráľov posol."

Umyla som sa a očesala ako mi aj prikázala. Potom som otvorila skriňu a vybrala z nej biele šaty, o ktorých hovorila. Boli jednoduché z hodvábneho materiálu. Obliekla som si ich. Ramienka mali hrubé a s výstrihom až po pás, kde bol hrubý pozlátený opasok. Vlasy som si rozpustila, aby som zakryla veľký výstrih, aj keď nebol až taký veľký, aby mi odhaľoval prsia. Siahal len po hruď.

„Trvalo ti to," vytkla mi mama, keď som sa objavila na prízemí. Prezrela si ma a uznanlivo prikývla. Bola so mnou spokojná.

„Nemal prísť tak skoro," zamrmlala som.

Viedla ma do haly, kde čakal dobre upravený muž v uniforme, ktorá sa líšila od vojenskej. Pozrel sa na mňa a premeral si ma.

„Prajem dobrý deň. Ospravedlňte moju nečakanú návštevu, ale poslalo ma jeho veličenstvo," povedal a mierne sa poklonil. „Ste pozvaná na audienciu u kráľa. Prosím, dovoľte, aby som vás k nemu odprevadil," dodal a odstúpil, aby som mohla prejsť. Vonku som videla krásny koč. Neochotne som prikývla. Ani som sa na mamu nepozrela, keď som do koča nastúpila.

Celú cestu mestom som bola nervózna. Netušila som ako sa v prítomnosti kráľa správať. Žiadne obyčajné dievča ešte nikdy pozvánku od kráľa nedostalo. Bolo to nemožné, pretože on obyčajných ľudí nemal rád a vyhýbal sa im ako aj každý iný šľachtic.

Počas cesty so mnou posol neprehovoril ani slovo. Pozrela som sa na neho, no on sledoval okno. Bol ticho a prišlo mi to veľmi trápne. Chcela som sa s kýmkoľvek rozprávať, aby som zahnala nervozitu.

Prechádzali sme vstupnou bránou hradu a uvidela som mnoho vojakov rozmiestnených na rôznych pozíciách. Nosili uniformy s erbom našej krajiny, no videla som aj iný erb, ktorý som nepoznala. To mi povedalo, že druhý kráľ bol už na hrade. Musel prísť tajne, pretože o ňom mama nehovorila.

Posol ma zaviedol do hradu a viedol uličkami a chodbami. Služobníctvo a aj ľudia sa nám uhýnali, no nikto sa pri nás nezastavil. Obzerala som sa okolo seba a inštinktívne som si chcela zapamätať cestu.

„Nech sa páči," povedal zrazu posol, keď sme prešli poschodiami a chodbami. Objavili sme sa pri určitých dverách, na ktoré zaklopal, no bola som tak mimo, že som to nepočula. Preglgla som žlč, pretože mi bolo na zvracanie. Zhlboka som sa nadýchla a vošla do miestnosti.

„Á, Tatiana Marissová. Konečne si prišla," zvolal kráľ Edward, ktorý sedel pri stole. Posol sa uklonil a odišiel. Zostala som s kráľom sama. Okamžite som sa hlboko poklonila a zostala stáť pred dverami.

Miestnosť bola dlhá a veľká, no pomerne prázdna. Pri stene boli nejaké sochy, na stenách obrazy. V zadnej časti bola veľká knižnica s knihami a stôl so stoličkami.

„Priali ste si ma vidieť, vaše veličenstvo?" spýtala som sa v úklone.

„Ach, áno. Nevideli sme sa od maškarného plesu. Ten čas letí," zasmial sa a počula som, ako sa postavil. Kráčal ku mne. Zdvihla som pohľad a pozerala sa na jeho úškrn. „Mrzí ma tvoja strata, Tatiana. Pán Heatley bol dobrý muž."

„Ďakujem. Jeho strata bola bolestivá a náhla," odpovedala som naučenú reč, ktorú som si v koči stále opakovala. Spojil ruky za chrbtom a začal sa predo mnou prechádzať.

„Vskutku. Bolo to náhle," povedal zamyslene. „Povedz mi, prepísal na teba niečo? Majetok, postavenie alebo peniaze?"

„Ako by mohol? K svadbe nedošlo a keďže som sa nestala jeho manželkou, po jeho smrti som nič nezdedila."

„To je pravda, ale niektorí ľudia zvyknú svoj majetok prepisovať ešte pred svadbou. Preto sa pýtam."

„Nie, vaše veličenstvo. Nebolo na mňa nič prepísané. Žiaden majetok, peniaze a ani postavenie." Zastavil sa pred oknom, cez ktoré sa pozrel.

„Zaujímavé," prehovoril po chvíli. „Z jeho pracovne zmizli veľmi dôležité dokumenty. Aj tie, ktoré boli dôležité pre mňa. Nehovoriac o pozemkoch, ktoré mi sľúbil. Mali patriť mne, no oznámil mi, že ich prepísal na ženu," vytreštila som na neho oči. „Si si istá, že na teba nič neprepísal?"

„Áno. Som si tým úplne istá," povedala som a zmeravela. Dokumenty. Aké dokumenty? Z jeho pracovne? Rosemary odtiaľ asi musela niečo vziať. Niečo, čo patrilo aj kráľovi.

„Tie pozemky ako aj dokumenty, sú pre mňa veľmi dôležité. Ich stratu nesiem veľmi ťažko, najmä ak tie pozemky mala získať žena. Myslel som si, že si to ty."

„Nie, vaše veličenstvo," povedala som hneď. „Ak by na mňa niečo prepísal, žila by som si inak."

„To je pravda. Stále žiješ s rodičmi," zasmial sa a ja som prikývla. „Rozprával som sa s Heatleym o tebe. Neskutočne ťa ospevoval a veľmi si ťa chcel vziať. Avšak ty jeho nie, mám pravdu?" spýtal sa a došlo mi, že by moje klamstvá okamžite odhalil.

„Bol odo mňa o dvadsať rokov starší. Nebolo pre mňa jednoduché so svadbou súhlasiť."

„Takže si si ho nechcela vziať?"

„Bola som k tomu viac menej donútená, vaše veličenstvo," vyhlásila som s povzdychom. „Rodičia a aj isté okolnosti mi nedali na výber. Odpustite, ale taká je pravda."

„Pravdu si cením," povedal a obrátil sa ku mne. „Si ochotná mi pravdu poskytnú aj keby bola krutá?"

„Samozrejme, vaše veličenstvo," odpovedala som a hlas sa mi zatriasol.

„Dobre, tak sa spýtam priamo," povedal a úsmev z tváre mu v okamihu zmizol. „Zabila si Heatleyho, aby si sa vyhla svadbe?"