„Premýšľala si niekedy nad tým, že by sme odtiaľto zmizli?" spýtala sa Arryn pozorujúc dedinu pred nami. „Navždy odísť a nikdy sa neobzrieť?"

„Prečo? Je tu krásne," namietala som a objala si rukami kolená. Sedeli sme na lúke blízko dediny už aspoň dve hodiny.

„Už mi to tak nepríde."

Včerajšiu noc neprežilo dvadsaťtri ľudí. Boli to obyvatelia dediny, no aj vojaci, ktorí nám pomáhali. Z povstalcov nezomrel ani jeden.

„Nikdy sa na náš domov nebudem pozerať ako predtým," zhodnotila a odvrátila pohľad. Rozumela som jej. Aj mne robilo problém pozerať sa na miesta, kde sme sa spolu ako deti hrávali. Kde sme utekali, aby sme utiekli rozhnevaným obchodníkom. Všetky krásne myšlienky nahradili tie o boji.

„Ani ja nie."

„Odišli by sme niekam, kde nebudú nutní vojaci. Ani jeden z nich."

„Sú potrební, aby chránili obyvateľov krajiny, Arryn," pozrela som sa zamračene na ňu. „Keby tu včera neboli, mali by sme omnoho viac mŕtvych."

„Je to možné. Lenže ty si ich nevidela. Nevieš, čo robili," obrátila sa ku mne. „Skrývala som sa s mamou v stodole a videla jedného vojaka bojovať s povstalcom. Bolo to zvrátené."

Stisla som silno pery. Nemohla som jej povedať, že mojím zapríčinením zabili kapitána Voltraga. Ráno som počula niekoľkých vojakov kričať a nadávať. Neboli nadšení a boli odhodlaní vinníka dolapiť. „Plnili si svoju povinnosť," odpovedala som nesmelo, no zasmiala sa.

„Sú to chudáci a nič iné. Nezaujímajú sa koho zabijú, len nech prelejú krv. Typickí chladnokrvní vojaci," zlostne si odfrkla a odvrátila pohľad. Nereagovala som na ňu a čakala. „Keď sme už pritom," obrátila sa znova ku mne. „Ako si sa dostala na koniec dediny a až k lesu?"

„Čože?"

„Brat ťa predsa zatvoril do pivnice, no z nejakého záhadného dôvodu si prišla od lesa. Nechceš mi vysvetliť ako si sa tam dostala a prečo si tam vôbec bola?"

Vopred som mala uveriteľnú odpoveď. Dokonca nebudem ani klamať.

„Do nášho domu vtrhli nejakí chlapi," mykla som plecom. „Bála som sa, že ma nájdu, a preto som vyšla von a utekala k lesu."

„Hlavne, že ťa nenašli," stisla ma okolo pliec a do srdca ma bodla previnilá bolesť. Aj keď som jej vždy všetko povedala, toto zostane mojím tajomstvom. Navždy.

Obe sme sa v tichosti so všetkým zmierovali a volili ticho. Neboli nutné slová. Dotkla som sa tváre, aby som si odhrnula vlasy a prstami som sa mimovoľne dotkla pier. Zmeravela som a srdce mi začalo búšiť ako bláznivé. Dokonca som cítila neskutočnú horúčavu.

Ten muž, povstalec, si vzal môj prvý bozk. A hneď dvakrát!

Kedykoľvek som si na to spomenula, nemohla som dýchať. Spomínala som si na jeho mäkké pery, ktoré dravo a hltavo bozkávali moje. Ako sa ku mne dobíjal a chcel. Nedalo sa na to zabudnúť. No najmä na ten pohľad, ktorý potom mal.

Keď ma pobozkal, urobil to náhle. Akoby to chcel mať čím skôr za sebou. Lenže keď sa vzápätí odtiahol, videla som mu v tvári vlastné zmätenie. Premýšľala som, či mu búšilo srdce tak ako mne. Či ho to prekvapilo tak ako mňa.

„Niečo sa doma deje," ozvala sa zrazu Arryn a spolu sme sa pozreli do dediny. Naozaj. Ľudia vchádzali do domov a vychádzali s krabicami v rukách. Vymenila som si s Arryn pohľady a rozbehli sme sa domov.

Držala som si šaty a pritom som sa snažila nezabiť na lúke. Dobehli sme rýchlo a namierili sme si to k našim rodinám, ktoré boli našťastie pri sebe.

„Čo sa stalo?" spýtala sa Arryn svojej mamy, ktorá sa na ňu usmiala. „Čo tie veci?" pozerala sa na kufre a vaky pri jej nohách.

Pozrela som sa na svoju rodinu a videla rovnaké batožiny. „Niekam ideme?"

„Nemôžeme tu zostať, zlatko," povedal mi otec a keď som sa obzrela, väčšina ľudí bola tiež zbalená. Akoby sa chystali na cestu.

„Prečo nie?"

„Povstalci a boje všetko zničili. Trvalo by celé roky, kým by sme všetko opravili, ak vôbec," vzdychla si Olivia, mama Arryn. „Niektorí už nemajú silu začínať odznova."

„A kam pôjdeme?" spýtala sa Arryn.

„Do Kadathu," ozval sa hlas spoza nás a keď sme sa obzreli, videli sme Viktora sedieť na svojom hnedom žrebcovi Lovesovi.

„Ideme to hlavného mesta?" spýtala som sa prekvapene.

„Áno," pritakal a vtedy som sa pozrela na Arryn. Na tvári sa jej zračil hotový úžas. Ešte pred rokmi sa mi priznala, že by dala čokoľvek za to, aby mesto videla. Od potulných obchodníkov a cestovateľov sme vedeli, že to bolo prekrásne a majestátne mesto, v ktorom sídlil samotný kráľ. Kadath ponúkal mnohé príležitosti pre ľudí, ktorí chceli začať odznova. Taktiež som vedela, že prežiť v takom veľkom meste, bolo veľmi ťažké.

„Byť vami neteším sa z toho," šepol nám Viktor. „Títo ľudia stratili svoje domovy. Nepotrebujú sa pozerať na vaše nadšené tváre," povedal prísne a popohnal koňa ďalej. Zazrela som na neho, pretože som sa rozhodne neradovala ako si myslel.

Pomohli sme sa zbaliť a potom bol čas na odchod. Odchádzali sme krátko po obede a všetci boli pripravení na cestu.

Stála som na príjazdovej ceste s Arryn po boku a pozerali sme sa na náš domov. Na miesto, kde sme strávili krásnych sedemnásť rokov a kde sme si mysleli, že zostaneme. Jedna noc však všetko zmenila a teraz bola pred nami nová budúcnosť.

Arryn ma chytila za ruku a preplietla si so mnou prsty. Vďačne som sa na ňu pozrela a spoločne sme sa pridali k ostatným.

Kadath sa nachádzal niekoľko dní od nás. Vedela som, že to bude namáhavá cesta, no nemali sme na výber. Nikto z nás. Nešli s nami úplne všetci z dediny. Niektorí zostali, aby zachránili čo sa dalo, no Arryn mi povedala, že nevydržia dlho. Bolo ich primálo, aby sa o seba dokázali postarať. Skôr či neskôr odídu tiež.

Potom boli takí, ktorí síce odchádzali, ale nie do hlavného mesta. Hovorili, že nechceli začínať v takom náročnom meste. Rozumela som im, a preto sme sa počas cesty rozdelili. Nie každý chcel žiť v hlavnom meste.

„Budeš si v meste hľadať nejakú prácu v armáde kráľa?" spýtala som sa Viktora počas cesty. Išla som vedľa neho na svojom koňovi Selionovi. Pri mojej otázke sa zamračil a vzdychol si.

Viktor už v hlavnom meste bol. Keď dovŕšil osemnásť, odišiel, aby sa pridal do kráľovskej armády. V tom čase som mala len jedenásť, a preto som si pamätala len to, že sa vracal domov po niekoľkých mesiacoch a znova odchádzal. Až kým raz nezostal a už nikam neodchádzal. Nikdy sme sa nedozvedeli dôvody, pretože nám ich nechcel povedať. Tak sme jeho rozhodnutie rešpektovali.

„Možno," odpovedal a ani sa na mňa nepozrel. Jeho odmeranosť ma prekvapovala. Obrátila som sa späť na cestu a usmiala sa.

„Rada by som si našla nejakú prácu. Premýšľala som nad hostincom alebo prácou v knižnici."

„V žiadnom prípade!" zasiahol zrazu až príliš nahlas. Prekvapene som sa k nemu obrátila.

„Prosím?"

„Nebudeš pracovať. Si na to ešte príliš mladá."

„Čože? Mám sedemnásť," naježila som sa. „Dúfam, že neočakávaš, že budem sedieť doma a nič nerobiť ako aj doteraz!"

„Áno, presne to očakávam," zavrčal. „Nech ťa to ani nenapadne. Práca nie je pre teba!"

Zlostne som zoskočila zo sedla a vracala sa kus cesty až k Arryn, ku ktorej som sa postavila. Usmiala sa na mňa, no mračila sa na Viktora.

Už keď som mala pätnásť, prejavila som záujem o prácu. Akúkoľvek. Či pomáhať v miestnom hostinci, kydať hnoj zvierat, starať sa o záhradu. Hocičo! No nebolo mi to dopriate. Kedykoľvek som chytila do ruky vidly, otec išiel vyskočiť z kože. Mama to isté. Z nejakého dôvodu mi nechceli dovoliť robiť hocičo. Ruky som mala hladké ako bábätko a vôbec nie vlastnou vinou.

Teta Olivia mi však u nich doma dovolila pracovať. To tešilo najmä Arryn, pretože to nemusela robiť ona. Lenže ja som niečo robiť musela. Nemohla som sa hrať na namyslenú fiflenu, ktorá sa bojí špiny, upratovania alebo robenia hocičoho prospešného. Taký život ma nebavil a nevedela som, prečo to odo mňa rodičia požadovali.

„Je to také neprirodzené byť mimo dedinu," zamrmlala Arryn a obzrela sa. „Okolo nás je krásna krajina, svet, ktorý sme neobjavili. Nikdy sme nevystrčili päty z domu a teraz mi príde, akoby bolo všetko až príliš vzdialené."

„Chodili sme do lesa pri dedine," usmiala som sa a spomenula si na časy, keď sme objavovali krásy lesa. Pozorovali stopy zvierat a hľadali ich nory. Vytratili sme sa z dediny, len aby sme zažili niečo dobrodružné. Aj keď sme boli stále blízko domova. „Ale viem, čo myslíš. Naša krajina je rozsiahla."

„Počula som, že je Kadath obrovské mesto," povedala s povzdychom. „Je možné, že by si toho istého človeka nevidela aj dni!"

„To naozaj?"

Prikývla.

„Presne tak. Niektorých by to fascinovalo, no mňa desí," zamračila sa a objala okolo ramien. „Len si to predstav. Stretla by si na trhu nejakého fešáka a pritom by bola pravdepodobnosť, že by si ho už nikdy nestretla," prevrátila som očami.

„Aha, jasné. Ty sa tešíš len na mužov, však?"

„A ty nie?" zazrela na mňa. „Povedzme si pravdu," šepla a nahla sa ku mne. „U nás nemáme veľmi z čoho vyberať. John by stál za to, ale je príliš bacuľatý. Franklin je zase príliš škaredý a Sam je zase kockáč, ktorý sa zaujíma len o knihy. A jediný, ktorý by stál naozaj za to, je tvoj brat. Ktorý je mimochodom tvoj brat! Čiže v žiadnom prípade," povedala a znechutene sa striasla. Zasmiala som sa.

Mala pravdu. Nemali sme veľa susedov, ktorí by boli v našom veku a s ktorými by sme sa mohli dať dohromady. Tiež som o tom začínala nedávno premýšľať.

„V Kadathe bude viac príležitostí," povedala som a očervenela.

„Presne!" zavelila a zdvihla do vzduchu päsť. „Nemôžem sa dočkať na neprebádané územia. I keď som ich objavila už dávno," žmurkla na mňa, čím ma rozosmiala.

Zastavovali sme sa vždy keď sa zotmelo a spravili sme si malý táborák, aby sme sa zohriali. Počas cesty sme stretávali aj rôznych potulných obchodníkov, ktorí nám ukazovali cestu a sem tam aj niečo predali zo svojich tovarov. Zastavovali sme sa aj v malých dedinkách, aby sme splašili nejaké jedlo. Niektorí ľudia v týchto dedinách aj zostávali. Čo ma však prekvapovalo, tak stav dedín.

Ulice boli prevažne špinavé, niekde aj zničené. V uličkách medzi domami som videla padnutých ľudí a pri nich mnoho prázdnych fliaš alkoholu. Lenže pri ceste som videla aj mužov, či ženy, dokonca deti, ktoré boli špinavé, dotrhané a žobrali o peniaze či jedlo. Bolo mi ich ľúto a chcela som im niečo dať, no Viktor mi to rázne zakázal. Nemohli sme vraj plytvať tým málom, čo sme sami mali. So smutným srdcom som sa preto odvrátila a pokračovala v ceste.

Nepáčilo sa mi, že sme cez takéto smutné dediny prechádzali. V niektorých nám nemohli dať ubytovanie, nakoľko nemali dobré podmienky, a preto sme pokračovali v ceste. Bol to strašný pohľad a zaujímalo by ma, čo sa im stalo.

Mysľou mi prebehlo, že ich tiež napadli povstalci a ukradli im úplne všetko, čo mali. To by zodpovedalo, pretože aj nám niečo zobrali, čo nám nebolo navrátené.

Od môjho prvého pokusu o rozhovor s Viktorom, som s ním už neprehovorila. Trávila som čas s Arryn, ktorá bola rozhodne lepšia spoločníčka ako on. Stále by ma iba poučoval a rodičia súhlasne prikyvovali. Nedalo sa to počúvať ani sa na to pozerať.

S Arryn sme preberali rôzne zážitky a problémy, ktoré sme spolu prežili. Keď sme boli mladšie, robili sme problémy, len aby sme všetkých nahnevali a spríjemňovali si nudné dni. Nemohli predsa čakať, že také živé deti ako my, budú sedieť iba doma a čítať knihy. Nikdy som nebola taká a vedela, že aj napriek snaženiu rodičov, ani nebudem.

Premýšľala som nad naším novým životom v Kadathe a nemohla sa rozhodnúť, či sa mi tam bude páčiť. Viktor nám o ňom hovoril a vždy som sa pri jeho rozprávaní mračila. Mesto bolo totiž ohraničené vysokým múrom, ktorý chránil obyvateľov vnútri v prípade útoku nepriateľov. Tomu by som ešte rozumela, no aby som zakaždým, keby som chcela odísť, musela strážam hovoriť kam idem a prečo, a kedy sa vrátim, to sa mi zdalo až príliš. Nevidela som v tom slobodu.

U nás v dedine neboli žiadne múre. Žiadne hradby, ktoré by nás udržovali od vonkajšieho sveta. Mohli sme ísť kam sa nám zachcelo a vrátili sme sa kedy sme chceli. To bol život. Nie život v klietke za hradbami. Chcela som žiť voľnejšie.

Aj keď boli dni krásne a pozerala som sa na svet okolo seba, noci sa mi páčili viac. Vedela som, že by som nemala, no zakaždým, keď som zatvorila oči, videla som povstalca, ktorému som zachránila život.

Jeho modré oči.

Plné pery.

Vysokú a pevnú postavu.

Celého.

Nemohla som na neho prestať myslieť a neznášala som sa za to. Patril k povstalcom a tí napadli našu dedinu. Zabili ľudí, ktorých som mala rada. Nezaslúžil si moje sny, ktoré mi kradol. Nezaslúžil si vôbec nič, ale aj tak tam bol a nenechal ma spať.

Nejaká časť zo mňa už nikdy nechcela vidieť povstalcov, no tá druhá, naivnejšia, by chcela vidieť práve jeho. Ešte raz. Znova sa mu pozrieť do očí, no najmä pobozkať ho.

Ešte aj po niekoľkých dňoch som stále cítila jeho pery na mojich. Cítila som dotyky a pichľavý pocit, ktorý mi prebiehal telom. Určite to nebolo normálne. Nemala som s mužmi absolútne žiadne skúsenosti, a preto som tieto pocity nevedela s ničím porovnať. A práve preto som to brala ako dočasné. Zažila som niečo, čo sa mi páčilo. Práve preto som na to myslela. Verila som, že to prejde.

Muselo to prejsť.