Netušila som ako dlho sme boli na ceste, no prišlo mi, že hodiny. Istá som si bola dvomi vecami. Prvou, úspešne som ich odlákala od povstalcov. Druhá, bola som neskutočne unavená.

Posledné dni som nespala dobre, budila som sa uprostred noci a ani som nemala takú chuť do jedla. Dialo sa toho tak veľa, bola som nervózna a bála som sa. Nemala som čas na seba, keď boli ostatní, najmä Calem, v ohrození. Bola som vyčerpaná, čo sa odzrkadlilo aj na riadení Seliona.

Spomaľovala som a odbáčala z cesty, pretože som začínala vidieť rozmazane.

„Hej, čo sa deje?" skríkol na mňa vojak a spomalil. Obrátil sa ku mne, no vtom mu do hrude vrazil šíp. Kone sa z ničoho nič splašili a vojaci sa otáčali a boli pripravení na boj.

Ten prišiel.

Objavili sa z ničoho nič. Nemali na sebe masky, pretože ich nepotrebovali. Neočakávali, že by niekoho nechali žiť. Vojakov zrážali zo sediel, kone erdžali a všade striekala krv. So Selionom sa mi podarilo skryť mimo boj a výkriky, aby som sa nikomu neplietla pod nohy. Zdesene som sa na nich pozerala a odbáčala pohľadom.

Až keď padol posledný posmrtný výkrik, vydýchla som si.

„Nedôverovali mi?" spýtala som sa s povzdychom Adlera, ktorý sa ku mne s úsmevom na tvári priblížil.

„Mal o teba strach a aj ja," odpovedal, no tiež som sa usmiala. „Zaviedla si ich pekne ďaleko."

„Takže som splnila misiu."

„Splnila," povedala som a vtedy ma zachytil. Z ničoho nič sa mi zahmlilo pred očami a zvalila som sa k nemu. Držal ma za rameno a niečo mi hovoril, no nerozumela som vôbec nič.

Naozaj som sa mohla viac najesť. Aspoň večer, keď som prišla domov. Škvŕkalo mi v brucho a cítila som hlad. Niet divu, že som bola dehydrovaná. Kedy som naposledy pila vodu? Bolo to tak dávno, až som si nespomínala.

Po nejakom čase som sa zamrvila a cítila, že ma niekto držal okolo pása. Otvorila som oči a uvedomila si, že sme už neboli v lese, ale v horách. Zaklonila som hlavu a pozerala sa na vysoké kamenné steny. Dimbrocké hory.

„Sme v horách?" spýtala som sa a obrátila sa. Adler si vzdychol a prikývol.

„Áno, sme. Preboha, si v pohode?" spýtal sa vystrašene. „Čo sa ti stalo? Úplne si sa zložila. Zľakol som sa, že ťa niekto zasiahol, no nevidel som žiadne rany."

„Nie, som v poriadku," ubezpečila som ho. „Som len veľmi unavená. Stihli ste sa presunúť?"

„Ako to tak vyzerá, áno. Hneď po tvojom odchode sme dostali príkaz ísť za tebou. Išla si však tak rýchlo, že sme ťa takmer nedohnali. Mala by si byť opatrnejšia. Máš všade škrabance," povedal a chytil ma za ruku, ktorú mi ukázal. Až po ramená som mala krvavé škrabance.

Vzdychla som si a prikývla. Nerozmýšľala som nad tým, čo by sa mohlo stať mne.

Pozrela som sa okolo seba a uvedomila si, že s nami bolo ďalších sedem mužov a zároveň osem koní bez majiteľov. Ktovie čo spravili s telami vojakov. Tvárili sa vážne a neprístupne. Ani jeden sa na mňa nepozrel, čo ma trochu zamrzelo. Avšak, čakala som to.

Cesta horou bola nekonečná. Na šírku mala taký priestor, že by sa vedľa seba zmestili aj tri koče. Žiadne postranné uličky som nevidela, len jednu jedinú cestu hlbšie do hôr. A keď som sa pozrela vpred, otvorila som ústa.

Hlboko v hore sa nachádzal priestor veľký ako námestie. Priestor bol kruhovitého tvaru a nebolo jediné miesto voľné. Popri kamenných stenách boli postavené drevené domy, niekde aj stany. Pozrela som sa nahor a všimla si, že aj v skalách boli vytvorené vchody do kameňa. Malé jaskynky. Dalo sa k nim dostať po rebríkoch a aj po drevených mostoch, ktoré sa spájali s protiľahlou stenou. Bolo ich niekoľko, poprepletané medzi sebou, no žiadne sa neprekrývali.

S otvorenými ústami som hľadela na úžasný domov, ktorý si vytvorili.

„Dobré čo?" zasmial sa Adler, keď si všimol môj šok.

„To teda áno."

Prechádzali sme cez nový tábor a ľudia sa za nami otáčali. Už som videla omnoho viac žien, detí a aj starších ľudí. Boli ich desiatky, stovky. A všetci sa zmestili na tento veľký priestor. Mohol byť ešte väčší, no ďalej som nevidela.

Ozbrojení muži sa na mňa pozerali, tak som sklonila pohľad. Môj príchod musel každého vydesiť. Určite nemali potuchy kto som a ani odkiaľ som sa vzala. Len pár ľudí vedelo, že som raz v tábore bola. A podľa niektorých pohľadov vedeli aj dôvod. Aj keď nebol pravdivý.

Prišli sme do časti, kde bolo voľné priestranstvo. Akoby to bolo miesto pre prichádzajúcich jazdcov na koňoch. Adler mi pomohol zosadnúť a chcel niečo povedať, no vtedy niekto vykríkol.

„Kde je?" skríkol nahnevaný hlas. Prichádzal pomedzi domy až k nám a s vytaseným mečom. Adler ma okamžite stiahol za seba a chránil vlastným telom. „Odlákala ich? Skvelé. Teraz sa o ňu môžem postarať!"

„To neurobíš! Zbláznil si sa?" skríkol Adler. „Zachránila nám život. Aj napriek tomu jej neveríš?"

„Nie! Nedovolím, aby prezradila aj tento úkryt. Je to špeh!"

„Tak a už naozaj naposledy!" zavrčala som a odstúpila od Adlera. Zanadával, no schytil ma za ruku, aby ma zastavil. „Nebola som špehom vtedy a ani teraz! Čo mám urobiť, aby si to konečne pochopil?" skríkla som na neho, no on sa zasmial.

Už ma unavovalo počúvať, že som špeh. Vedeli vôbec čo tá úloha obnáša? Bola by som v nej príšerná.

„Nemusíš robiť vôbec nič," krivo sa usmial a zúrivo ku mne pristúpil. „Nikdy sa odtiaľto živá nedostaneš. Ak ťa nedokázal zabiť Calem, urobím to ja," povedal a pritom mi chrbtom ruky vrazil. Od tlaku a sily rany som spadla na zem.

„Daren!" zavrčal Adler a vrhol sa na neho. Odstrčil ho odo mňa, aby som sa pozviechala. Od rany sa mi však zahmlilo pred očami a nedokázala som sa pohnúť.

Adler zrazu spadol na zem a Daren sa ku mne pohol, no zastavil sa. „Aj ty?"

„Nedotýkaj sa jej!" skríkol Miko, ktorý zdvihol padnutý Adlerov meč a postavil sa predo mňa ako štít. „Zachránila mi život. Nedovolím, aby si jej ublížil!"

„Vie, kde je náš tábor, Miko!" skríkol Daren zúrivo. Ľudia sa okolo nás začali zhromažďovať, no nikto sa nepriblížil. „Nemôžeme dovoliť, aby odtiaľto odišla!"

„Nikomu o nás nepovie!" povedal Miko. „Ani predtým to neurobila, prečo by to spravila teraz?"

„Ľudia dokážu za peniaze urobiť veľa vecí. Najmä ženy," prskol a znechutene sa na mňa pozrel. „Uhni! Nenúť ma, aby som ti ublížil." Miko sa nepohol.

Daren sa vrhol vpred a Miko s krikom zaútočil. No s mečom to vôbec nevedel, a preto ho Daren surovo odsotil na zem. Preglgla som, keď sa ku mne pohol.

Z ničoho nič sa však pri ňom objavil Calem a schytil ho pod krkom. Prekvapene sa k nemu obrátil a pozrel sa do jeho zúrivých očí. Rukou mu stisol hrdlo a tou druhou mu vrazil päsťou, až odletel ďalej od nás a rozkašľal sa.

„Povedal som ti, že ak sa jej dotkneš, zabijem ťa," zasyčal Calem a vytasil svoj meč. Postavil sa predo mňa ako štít a pozeral sa na Darena, ktorý vypľul na zem krv a v tvári mal hnev.

Pozrel sa na svojho vodcu a zasmial sa, keď sa postavil.

„Nemáš právo mi rozkazovať, Calem. Všetkých si zradil a ohrozil. Nie si viac hodný byť naším vodcom!" zvolal so zdvihnutou bradou.

Calem na to nereagoval, ale vrhol sa rovno vpred.

Zdesene som sa na oboch pozerala a nebola som jediná. Všetci mali na tvárach strach a najmä ničomu nerozumeli. Netušila som aké mal Daren v tábore postavenie, no podľa ich pohľadov to bol niekto dôležitý. A ak si dvaja dôležití ľudia z tábora išli po krku, neveštilo to nič dobré.

Prepletali sa v súboji úplne všade, po celom priestore a dokonca aj mimo neho. Rozbíjali všetko, do čoho vrazili a chceli jeden druhého zraniť.

Calema som už bojovať videla. Prvýkrát ešte v našej dedine, keď bojoval s kapitánom, ktorý nás s vojakmi napadli. A ešte niekoľkokrát potom, keď mi ukazoval nejaké chvaty. Lenže tieto súboje boli nič oproti tomu, na čo som sa pozerala tentoraz. Nedokázala som odtrhnúť pohľad. Jeho pohyby boli bezchybné, nemilosrdné a plné sily. Daren mal čo robiť, aby udržal meč. Videla som to.

Nemal proti Calemovi žiadnu šancu.

„Skončil si," zavrčal, keď od seba Darena surovo odsotil.

„Čo urobila, že ju chrániš? Zvyčajne si to ty, kto špehov zabíja!"

„Ona nie je špeh!" zvrieskol a urobil také rýchle pohyby, až som ich nevidela. Daren sa zrazu ocitol na chrbte a meč mal ďaleko od seba. Postavila som sa. „Urobil si chybu, keď si sa jej dotkol!" zasyčal a chcel mu meč vraziť do hrude.

Všetci začali kričať a dokonca sa niektorí muži pohli ich smerom. Postavila som sa.

„Nie, prestaň!" skríkla som a zavesila som sa mu na ruku, ktorou držal meč. Hneď sa ku mne obrátil a ľudia zalapali po dychu. Ja som sa však pozerala do Calemových očí. „Nemôžeš ho viniť za to, že mi neverí," povedala som pokojne. Ruku nezložil a pozeral sa na mňa. „Nikoho nemôžeš. Je logické, že majú strach o svoju bezpečnosť."

„Dokázala si, že sa ti dá veriť. Niekoľkokrát si ich zachránila."

„Oni to však nevedia," povedala som a až vtedy zložil meč a nadýchol sa. „Nikto to nevie, spomínaš?"

Až keď som si bola istá, že nebude bojovať, pustila som ho. Okolo nás nastalo hrobové ticho a nikto sa neodvážil povedať ani slovo. Videla som však ich pohľady. Plné nedôvery nielen voči mne, ale aj ich vodcovi. Zradil ich dôveru tým, že ma nechal žiť. Bola som riskom, ktorý podstúpil. Bez zaváhania.

Zdvihol ku mne ruku a jemne ma chytil za bradu. Palcom mi prešiel po pere a po jeho dotyku ma hneď zabolela. Rana od Darena ma stále bolela.

„Tatiana!" zvolal zrazu hlas a keď som sa obrátila, cez dav ľudí sa predierala Rosemary. Uvidela ma a zjačala ako pojašené dievča. Odignorovala všetkých okolo seba a rozbehla sa mi do náručia. Prekvapila ma. Od Heatleyho smrti sa ku mne správala až priveľmi priateľsky. „Panebože, som rada, že žiješ," povedala a odtiahla sa odo mňa, no stále ma držala. „Zas si riskovala. Doriti, raz za to určite zaplatíš!"

„To nevadí," povedala som a obzrela sa na Calema. Nespustil zo mňa pohľad.

„Rosemary, čo to doparoma robíš?" skričal Daren a znova stál na nohách. „Choď od nej preč!"

„Prečo?"

„Je to špeh!"

„Zradila nás kráľovi!"

„Nedá sa jej veriť!"

„Čo vám už z toho dažďa načisto preskočilo?" skríkla a rozzúrene sa obrátila. „Práve vám zachránila život, keď vás varovala. Robil by to špeh, ktorý vás chce zradiť?" zasmiala sa. „Viete, že zachránila vášmu vodcovi život?" Spýtala sa a s rukami v bok sa začala obracať. „Viete, že to bola ona, ktorá zachránila Mika spred šibenice? Že pre nás špehovala u Heatleyho?"

Daren sa na mňa pozrel a ustúpil. „Čože?"

„Súhlasila so svadbou, aby sa k nemu dostala bližšie a získala informácie. Špehovala pre nás," zvolala a obzrela sa. Ja som sa však chytila okolo ramien a cítila, ako sa mi zahmlievalo pred očami. Calem sa ku mne prisunul a chytil ma.

„Prečo?" zvolal niekto z davu a Rosemary sa na mňa pozrela. Usmievala sa.

„Prečo myslíte," spýtala sa potichu, no určite ju počuli.

„Calem," šepla som a chytila ho za košeľu. To sa ku mne už sklonil a zobral na ruky do náručia.

„Čo sa stalo?" počula som Rosemarin vystrašený hlas.

„Neviem," povedal a pohli sme sa preč.

Cestou som nikoho a nič nevnímala. Iba Calemovu náruč, ktorý ma držal ako pierko. Cítila som jeho blízkosť, teplo a aj lásku. Tú lásku, ktorá mi tak veľmi chýbala.

Prešli sme niekoľko krokov a vošli do nejakého domu. Pohltila ma tma, no vnútri bolo teplo a príjemne. Urobil pár krokov do miestnosti a položil ma nežne na posteľ. Zakryl ma kožušinami, ktoré ma pošteklili po nose. Cítila som, ako si ku mne sadol a pohladil ma po vlasoch.

„Čo budeš teraz robiť?" spýtala sa Rosemary, ktorá prišla s nami.

„Ešte neviem. Niečo vymyslím, no Daren tomu nepomáha," počula som v jeho hlase výčitku.

„Áno, ja viem. Mrzí ma to. Porozprávam sa s ním," povedala a následne som ju počula odchádzať. Keď odišla, zostali sme spolu sami. Preto som sa načiahla a stisla mu ruku.

„Ako sa cítiš?" spýtal sa nežne a pobozkal ma na čelo.

„Iba unavene," povedala som a zdvihla k nemu pohľad. „Posledné dni som poriadne nejedla a ani nespala."

Vzdychol si a zranene sa na mňa pozeral.

„Bála som sa o teba. Nedokázala som na nič myslieť, len na teba," šepla som zahanbene, no on sa usmial.

„Aj ja som sa o teba bál. Nemať o tebe žiadne správy ma zabíjalo," povedal a znova ma pobozkal na čelo. Osmutnela som.

„Prepáč, že som prišla. Nechcela som ti spôsobiť problémy. Myslela som iba na to, že vás musím čo najskôr varovať."

„Nemusíš sa ospravedlňovať, chápem to. Neboj sa. Všetko zvládnem," povedal, no vedela som, že klamal.

„Ľudia ti neveria, Calem," povedala som. „Myslia si, že si ich zradil. Naozaj môžeš prísť o vodcovstvo."

„Na tom mi nezáleží. Ty si to jediné, čo ma práve zaujíma."

„Sú to tvoji ľudia," vytkla som mu. „Nedovolím, aby si ich zatratil."

„Oni to robia sami," povedal nahnevane. „Vždy som sa o nich postaral a dal im všetko, čo chceli. Nemôžem za to, že tento krok vnímajú zle."

„A ja za to môžem?"

„Nie, ani moje city za to nemôžu," povedal a pohladil ma po líci. „Ani moje srdce, ktoré ťa bezhlavo miluje. Veríš mi?"

„Celým srdcom," pošepkala som a načiahla sa k nemu. Pritiahol si ma na hruď a pevne zvieral vo svojom náručí.

Začula som v miestnosti pohyb, a preto som otvorila oči. Myslela som si, že to bude Calem, no on so mnou v miestnosti nebol. Odišiel na moment preč. Posadila som sa a pozrela sa na Darena. Stál pred posteľou, so založenými rukami a hľadel na mňa. Stisla som pery.

„Vie Calem, že si tu?" spýtala som sa a on pokrútil hlavou. Usmiala som sa. „Tak to nemáme veľa času."

„Nie."

„Čo chceš?"

„Rosemary ma sem poslala."

„Aby som ti povedala čo?" spýtala som sa a zahľadela sa na neho. „Vy dvaja ste no... vo vzťahu?"

„Áno a jedine preto jej vyhoviem," povedal. „Povedala mi, že si sa zasnúbila s Heatley, pretože si od neho chcela dostať informácie. Je to pravda?"

Prikývla som.

„Počula som ako sa rozprávala s Cossette o tom, že sa chcú dostať do jeho pracovne. Myslela som si, že by som to urobila za vás."

„Len tak si chcela špehovať pre povstalcov, aj keď si o ničom nevedela?"

„Hlúpe? Asi áno," nesmelo som sa usmiala a postavila sa z postele. Stále som mala na sebe dotrhané šaty, no nezaujímalo ma to. „Neľutujem to," dodala som a pozrela sa na neho.

„Miko a Calem. Aj ich si zachránila."

„Áno. Mika spred šibenice, keď sa snažil utiecť od vojakov," povedala som, no stále sa mračil. „A Calemovi som pomohla, keď vojaci napadli moju dedinu a vy ste sa tam tiež ocitli. Bolo to už dávno."

Vtedy na mňa vytreštil oči.

„Ty si ho zachránila, aj keď si vedela kto to je? Prečo si to urobila?"

„Pretože vojak, s ktorým bojoval, bol krutý a zahrával sa s ním," pozrela som mu do očí. „Odkedy ma dostal preč z tábora, nikomu som o vás nepovedala. Cestu som si pamätala. Mlčala som. Aj v prítomnosti kráľa som o vás nepovedala vôbec nič."

„V tú noc, keď bol maškarný ples," začal hovoriť, „sa jedno dievča zastalo slúžky, ktorú bičoval princ. Bola si to ty?"

„Áno."

„Zastala si sa nás už niekoľkokrát. Prečo?" spýtal sa a vtom do domu vošiel Calem. Keď uvidel Darena, nadýchol sa a zúrivo mu hľadel do očí. Nič nepovedal.

„Kvôli nemu," usmiala som sa a Daren sa na mňa pozrel. „Dostatočný dôvod, nemyslíš?"

„Možno," povedal a znova sa pozrel na Calema. Obozretne. Akoby sa ho bál, čomu som vzhľadom na ich nedávny súboj rozumela.

„Zistil si všetko, čo si chcel?" spýtal sa Calem nahnevane. „Vypadni!"

„Nie, pôjdem ja," povedala som a hneď sa na mňa pozrel. „Zdržala som sa pridlho a ak nebudem doma, môžu ma ísť hľadať," prevrátila som očami a chcela odísť, no pohol sa ku mne a chytil ma za boky.

„Povedal som ti, že keď sa to skončí, prídem si pre teba," povedal a vôbec mu neprekážalo, že stál vedľa nás Daren. „Myslíš, že ti dovolím odísť, keď si konečne tu?"

„Nemôžem tu zostať," trvala som na svojom. „Viac vám bude užitočná vonku, než tu."

„Ako?" spýtal sa Daren.

„Kráľ vie, že máte na hrade špeha," vysvetlila som. „Aj teraz ste unikli len o vlások. Nebudete mať pravdivé informácie."

„A ty ich pre nás získaš?" pozrela som sa na Darena. „Budeš špehom povstalcov?"

„Nerobí mi to problém," povedala som a obišla Calema, aby som išla von. Slnko stále hrialo, takže som nebola preč tak dlho, ako som si myslela. Mala som dostatok času, aby som sa vrátila domov a pritom nevzbudila podozrenie. Keď ma ostatní uvideli, neusmievali sa na mňa. Podozrievavo si ma prezerali.

Pohla som sa ďalej, no ucítila som nežný dotyk na ruke. „Ak ťa odhalia, zabijú ťa," povedal smutne Calem, no usmiala som sa.

„Budem len dobre počúvať. Nebudem sa nikoho nič pýtať," povedala som, lenže on ku mne pristúpil a chytil ma obomi rukami za tvár.

„Nechcem, aby sa ti niečo stalo, Tatiana," šepol a Daren vyšiel zo stanu tiež. Pozrel sa na nás.

Pohladila som Calema po líci a usmievala sa.

„Nič sa mi nestane. Budem opatrná. Sľubujem," povedala som, no stále váhal. „Ako náhle sa niečo dozviem, vrátim sa. K tebe."

„A inokedy?"

„Teraz bude nebezpečné, aby si za mnou chodil takú diaľku. Aj domček môže byť ohrozený. Mohli by ťa vidieť."

„Preto by si tu mala zostať," povedal, no pustila som ho a odstúpila. „Prosím."

„Nie, Calem. Je to moje rozhodnutie," povedala som a išla k Selionovi, ktorý na mňa čakal. Vzala som mu uzdu a vysadla do sedla. Calem sa pri mne zjavil a uzdu chytil.

Všetci sa na nás pozerali a boli zvedaví. Mne na tom však nezáležalo.

Sklonila som sa k nemu a nežne ho pobozkala.

Chytil ma za tvár a chcel bozk prehĺbiť, no odtiahla som sa. „Zistím čo sa dá a vrátim sa. Dúfam, že tu na mňa budeš stále čakať ako vodca povstalcov," žmurkla som na neho a keď som videla jeho úsmev, vyrazila som.

Potreboval čas, aby sa so svojimi ľuďmi usadil a najmä, aby ich upokojil. Ak by som s ním zostala, mal by to ťažké a nesústredil by sa. Odísť bola správna voľba.

Vrátila som sa opatrne domov a Seliona zaviedla do stodoly. Potom som išla do zadnej časti domu a rýchlo liezla po kmeni stromu až k oknu.

Trvalo mi to dlhšie než som si myslela, pretože aj cesta z lesa bola príliš dlhá. Musela som ísť veľkou okľukou, pretože som sa bála stretu vojakov. Bola možnosť, že už dávno boli mimo mesto a aj les, no nemohla som riskovať.

Dopadla som nohami na podlahu tvrdšie než som si myslela a hneď som sa zahľadela na dvere. Boli zatvorené, presne ako som ich aj nechala. Nikto vnútri nebol. Uvidela som však svoj výzor v zrkadle a zhrozila sa.

Biela nočná košeľa bola roztrhaná a špinavá. Ruky som mala až po ramená doškriabané a z vlasov som mala hniezdo. Nemohla som uveriť, že som takto nakráčala medzi ľudí. Že ma v takomto stave videl Calem!

Od hanby by som sa najradšej prepadla pod zem.

Vliezla som do kúpeľne a túto katastrofu rýchlo napravila. Musela som zo seba zmyť všetku špinu, učesať si vlasy a byť aspoň trochu k svetu. Až po umytí mi rany na rukách a ani na tvári neboli vidno, takže som sa nemusela báť vysvetľovania, kde som ich vzala.

Až keď som bola hotová a čisto prezlečená, vyšla som z izby. Z prízemia som počula hlasy.

„Skvelé, že sa ti uráčilo poctiť nás svojou prítomnosťou," nahnevala sa mama, hneď ako ma uvidela.

„Bola som unavená," odpovedala som stroho.

„Jasné," zavrčala a pozrela mi do očí. „V tomto dome sa dvere zamykať nebudú."

„Bola si u mňa?"

„Rada by som, keby si nemala zamknuté dvere," zvýšila hlas. „Ak ich ešte raz zamkneš, dáme ti ich dole. Vyjadrila som sa jasne?"

Zvyčajne na mňa nebývala nahnevaná. Aspoň nie takto priamo a nepríjemne.

„Stalo sa niečo, keď si na mne vybíjaš zlosť?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím a hneď prevrátila očami.

„Našli tábor povstalcov," povedal otec, na ktorého som sa pozrela. „No nikto v ňom nebol."

„Ako je to možné?"

„Vyzerá to tak, že ich niekto varoval," vydýchla si mama a hodila na stôl knihu, ktorú čítala. „Tábor bol vraj čerstvo opustený, keď ho vojaci našli. Chápeš to? Takmer ich mali!"

„Vráti sa Viktor domov? Alebo čo sa bude teraz diať."

„Príde večer," odvrkla a postavila sa, aby išla do kuchyne. Pozrela som sa na otca, no aj ten odvrátil pohľad a videla som mu na tvári podráždenie. Asi sa tešili na dobré správy a neskoršie popravy. Nevyšlo im to.

Bez slova som vyšla z domu a išla k Arryn. Bola v tomto meste jediná, ku ktorej by som išla a s ktorou by som sa chcela rozprávať.

„Čo si urobila?" skríkla na mňa, až ma myklo. Čakala som krik, no nie taký intenzívny. „Zbláznila si sa?"

„Musela som ich predsa varovať," šepla som. „Čo som podľa teba mala robiť?"

„Veď ťa mohli vidieť. Ktokoľvek ťa mohol vidieť!"

„No nevideli. Zvládla som to."

„Skvelé a teraz chceš pre nich špehovať?" spýtala sa s rukami v bok. „Nedomyslela si to."

„Možno mi budú dôverovať viac, ak im dám potrebné informácie," pomykala som plecami, no ona sa rozosmiala.

„O nich nejde. Jasné, že ti budú dôverovať. Je tam Calem, Adler a aj Rosemary. Presvedčia ich, no mne ide o kráľa."

„Čo je s ním?"

„Už sa ti predsa raz vyhrážal. V jeho vlastnom dome! Dokonca ťa obviňuje z vraždy Heatleyho! Ak zistí, že pre nich špehuješ," rozhodila so smiechom ruky, „zabije ťa. V okamihu je po tebe!"

„Dobre, máš pravdu. Riskujem veľa," povedala som a pretrela si tvár rukami.

„Čo ti na to povedal Calem? Pochybujem, že ho tešilo, že budeš takto riskovať. Toto je už priveľa!"

„Prečo? Veď do ničoho nejdem zasahovať," povedala som a ona začala ukazovať na prstoch.

„Každú noc sa stretávaš s vodcom povstalcov. Vieš, kde je ich súčasný tábor a vedela si aj o tom predošlom. Varovala si ich pred útokom vojakov, jedného si zachránila počas popravy a teraz chceš robiť špeha," vymenovala a pozrela sa na mňa. „Spočítala som to na jednej ruke, no ako ťa poznám, bude to čoskoro sto rúk!"

„Nie som samovrah!"

„Ale áno, si," nadvihla obočie. „To ho tak miluješ, že chceš kvôli nemu obetovať život?"

„Nie je to len kvôli nemu!" zvolala som nahlas.

„Tomu nerozumiem."

„Je to kvôli kráľovi," povedala som. „Nedôverujem mu, a preto ho zrádzam," odvrátila som sa od jej chápavého pohľadu a zahľadela sa cez okno. „Zradili ho pretože na to mali dôvod. Calem mi povedal pravdu, no na vlastné oči som videla čo on a aj jeho vojaci dokážu. Popravujú nevinných ľudí. Zvalia na nich vinu, len aby niekoho potrestali. Plienia malé dediny, aby si udržiavali moc. A ktovie čo všetko ešte v pozadí robí, aby si udržal vládu. Chcem zistiť, čo skrýva."

„Prečo si myslíš, že niečo skrýva?" spýtala sa a postavila sa vedľa mňa.

„Ty by si kvôli hlúpym papierom povolala armádu?"

„Myslíš tie, ktoré mu ukradli?"

„Veď sa pozri čo kvôli nim robí," zahľadela som sa na ňu. „Čo v nich je, keď ho zaujímajú viac ako jeho vlastná krajina?"

„Nad tým som nepremýšľala."

„Chcem to zistiť a ak tým, že budem riskovať, nevadí. V stávke sú aj iné životy, než ten môj."

„Takže ide o všetkých ľudí, nie len o povstalcov."

Usmiala som sa. „Mám prístup k informáciám, čo sa na hrade deje. Bez nich by som nemala nič."

„Myslíš Viktora?"

„Ak by som ho ráno nepočula," striaslo ma, „neviem si ani predstaviť, čo by sa stalo. Bola náhoda, že som sa zobudila skôr a všetko počula."

„Ak na to budeme dve, dozvieme sa viac," povedala a hneď som sa na ňu pozrela. „Síce nemám brata, ktorého by som mohla špehovať, poznám hostince a krčmy. A aj výrečných mužov. Niečo sa dozviem."

„Bude to nebezpečné."

„Ty si sa rozhodla sama. Bez ohľadu na ostatných si si vybrala, čo budeš robiť. Nechaj to isté aj na mňa. A okrem toho," súcitne sa na mňa usmiala, „nevieš byť veľmi nenápadná."

„Čože?" zapišťala som a ona sa rozosmiala.

Nikdy predtým som nikoho nešpehovala, tak možno mala pravdu. A ak na to budeme dve, dozvieme sa viac.

Kráľ niečo skrýval. Niečo vážne, keď kvôli tomu robí to, čo robí. Chcela som zistiť čo.