Všetci sa zabávali, okrem mňa. Pozerala som sa na ľudí, ktorí pili šampanské a aj tvrdší alkohol a tancovali. Gratuloval nám úplne každý a aj niekoľkokrát. Bola to uvoľnenejšia oslava, ako ples na hrade. Tu sa ľudia správali k sebe intímnejšie a dôvernejšie. Pred nejakým časom by som sa za nich cítila trápne, no tentoraz mi to bolo jedno.

Vždy keď sa pri mne niekto objavil, nasadila som krásny úsmev a keď odišiel, pohasol. Nevedela som, či to ostatní videli. Jediné, ktoré to naozaj videli, boli slúžky, ktoré sa na mňa súcitne pozerali.

Cossette a Rosemary som medzi nimi nevidela. Mohlo to znamenať, že odišli, pretože získali čo potrebovali. Alebo sa tiež zúčastnili na akcii, ktorú povstalci mali. Pozrela som sa na hrad a bála sa, pretože tam niekde bol Calem. Mali prepadnúť zbrojnicu a vedela som, že takéto prepady nikdy nekončili dobre.

Rýchlo som sa však odvrátila, aby som nemyslela na zlé veci.

Všímala som si rodičov, ktorí sa rozprávali s obchodníkmi, aj so šľachticmi a ich smiech som počula aj z takej diaľky. Určite im narozprávali všeličo, len nech sa im zapáčia. S niektorými si otec podal aj ruky, tak som predpokladala, že im to vychádzalo. To, čo som mu povedala pri lese platilo. Ak sa za Heatleyho vydám, nedovolím, aby z majetku čokoľvek videli. Ak sa chceli mať dobre a byť bohatí, musia pre to niečo spraviť sami. Ja som ich vstupenka nebola.

„Ach, tie podpätky ma raz zabijú," zafrflala Elizabeth, keď sa pri mne zastavila. Na oslave som ju videla už dávnejšie, no nikdy sa so mnou nerozprávala. Chodila od stola k stolu a popíjala všetko, čo jej prišlo do ruky. „Bola si už niekedy na takýchto oslavách?" spýtala sa a kývla hlavou k dvojici, ktorá sa pod altánkom oddávala až príliš odvážnym hrátkam. Očervenela som.

„Nie. Nemala som tú česť," povedala som a ona sa zaškerila.

„Je to nechutné," odfrkla. „Majú to robiť doma v súkromí a nie tu, kde ich všetci vidia. No takí sú boháči," pomykala plecami a znova sa napila. Bola už opitá. „Zajtra sa vydávaš. Príliš mladá, ak smiem podotknúť. Mrzí ma, že ťa to stretlo."

„V koľkých rokoch ste sa vydávali vy?"

„Mala som šestnásť. Môj muž mal vtedy sedemdesiat rokov," povedala a mne padla sánka. „Mal vysoké postavenie, ako aj Heatley. Myslela som si, že na mňa bude krutý a bude ma každú noc znásilňovať."

„A robil to?" dovolila som si spýtať sa. Usmiala sa.

„Nie. Nikdy sa ma nedotkol," povedala s povzdychom. „Vieš, mala som krutých rodičov a on ma od nich zachránil. Vzal si ma za ženu, pretože jedine tak som mohla byť slobodná. Potom sa ku mne nemohli priblížiť. Obetoval pre mňa veľmi veľa a po svojej smrti mi zanechal postavenie a majetok. Keď zomrel, zanechal vo mne veľkú prázdnotu."

„Mali ste ho rada?"

„Nie romantickým spôsobom, ale áno. Veľmi som ho milovala. Bol mi ako otec. Pravý otec, akého som nikdy nemala. Dala by som čokoľvek za to, aby tu so mnou ešte mohol byť," usmiala sa a znova sa napila. Vyzerala byť taká zraniteľná a smutná.

S prázdnym pohárom sa pobrala preč. Pozerala som sa na ľudí okolo mňa, no nikto už za mnou nešiel. Každý mal vlastné rozhovory, ktorým sa venovali.

Ubehli možno aj hodiny, kým sme boli na oslave, no mne to prišlo ako večnosť. V jeden moment mi mama povedala, že sa vracajú domov, ale bezo mňa. Evidentne dosiahli čo chceli, a preto sa nechceli zdržiavať. Mne však výrazne povedali, aby som sa skoro nevracala. Nakoľko nebola ani polnoc, oslava ešte stále prebiehala.

Stála som práve sama pri altánku, keď som sa pozrela na Heatleyho. Pozeral sa na mňa z druhej strany záhrady.

Nepozeral sa na mňa prívetivo a ani so samoľúbym výrazom v tvári. Tento pohľad bol iný.

Cítila som sa ako korisť, ktorú lovila divá zver. Vedela som, prečo som sa tak cítila a aj prečo tento pocit pochádzal od neho. Vedela som, čo ten pohľad znamenal a aj jeho pravdivý úškrn.

Chytila som si šaty a rozbehla som sa preč. Ak by sa ma dotkol pred toľkými ľuďmi, nikto by mi nepomohol. Určite by to brali ako hru, ktorej sa dopúšťali aj ostatní. Nenapadlo by ich, že ma napadol. A keby aj áno, neurobili by nič. Mojou šancou bol jedine útek.

Bežala som omylom zlou cestou. Chcela som ísť k hlavnej bráne, no namiesto toho som zle odbočila a išla zadnou cestou. Z prichádzajúceho strachu som vôbec nevedela čo robím. Potrebovala som sa čo najskôr dostať preč.

Vyšla som zo zadnej časti budovy a uvidela pred sebou veľkú stodolu. Bola obrovská, no rozhodne som nešla k nej. Bežala som k hlavnej bráne, pretože som ju v diaľke videla.

„Kam si sa vybrala?" skočil na mňa zozadu Heatley a schytil ma do náručia. Skríkla som. Surovo ma chytil za vlasy a zaklonil hlavu. Pobozkal ma na líce, no so slzami som sa odtiahla. „Myslela si si, že mi utečieš?"

Cítila som z neho alkohol a keď som sa mu pozrela do očí, krížili sa mu. Napriek tomu mal pevný stisk. „Poď so mnou. Je načase, aby si si splnila manželskú povinnosť!" zavrčal a ťahal ma za vlasy smerom do stodoly.

„Ešte nie som vaša žena!" vykríkla som a snažila som sa od neho dostať, no zovretie bolo pevné. Dovliekol ma do stodoly, do ktorej ma prakticky hodil a zatvoril za sebou veľké dvere. Obrátila som sa k nemu a niekoľko krokov cúvala.

„Nie si, ale zajtra budeš. Nikto nám už nestojí v ceste," povedal a vrhol sa na mňa.

Uhla som sa mu, no keď som sa rozbehla preč, dobehol ma a chytil do náručia. Schytil ma pevne a z celej sily mi roztrhol šaty, ktoré mi odhalili nohy. Mlátila som ho a kopala, až ma na moment pustil, tak som odskočila.

„Chceš to po zlom? Tak to mám najradšej," oblizol si peru a vyzliekol si kabát.

Keď ma znova chytil, kričala som. Dúfala som, že ma niekto bude počuť a pomôže mi, no kvôli hlasitej hudbe to bolo nemožné. Nikto mi nepríde na pomoc. Bránila som sa ako sa len dalo. Lenže za každý môj úder som dostala aj ja. Facky, ktoré neboli silné, no ani príjemné. Slzili mi oči a mala som strach.

Trhal ma a držal, akoby som bola len vrece. Nedokázala som sa od neho pohnúť. No nevzdávala som sa.

Vtom ma silno chytil do náručia a cúvol. Zhrozila som sa, keď ma sotil na kopy sena.

Zvalil sa celým telom na mňa a začal ma dráždivo bozkávať po krku a hrudi. Pritom, ako som s ním bojovala, mi trhal šaty a odhaľoval moje telo. Dotýkal sa ma úplne všade. Ruky som cítila na vlastnej koži. Na bokoch a aj prsiach, ktoré mi zvieral v pevnom a nechutnom zovretí. Každý jeho dotyk mi bol odporný.

„Ani si nevieš predstaviť, ako dlho som po tebe túžil," zašepkal mi zadychčane do ucha.

„Nerobte to. Prosím!" žiadala som, no vedela, že je to márne. Zo šiat som mala franforce a bola odhalená väčšina môjho tela.

Môj krik bol sprevádzaný zúfalstvom a plačom. Bolelo ma celé telo, tvár od jeho úderov a aj ruky, ktorými som ho škriabala a udierala. Postupne som prichádzala o silu. Vedela som, že ak sa prestanem brániť, vezme si ma.

Bola som pripútaná k senu a nemohla som sa pohnúť.

„Pustite ma!" skríkla som ešte raz.

„Tu ti už nikto nepomôže," zasyčal a znova mi strelil facku. Následne sa odo mňa trochu odtiahol a ja som sa zhrozila. Sedel mi na stehnách, tak som sa nedokázala postaviť. Siahol si na opasok a začínal si rozopínať nohavice. Zdesila som sa a pozerala sa na jeho nechutný pohľad v tvári.

Vtom som začula, ako sa dvere rozleteli a on znehybnel. Z ničoho nič prestal.

So slzami v očiach som sa roztriasla a prekvapene sa na jeho výraz pozerala. Vytreštil na mňa oči a z úst mu začala vytekať krv. Nemotorne sa zo mňa postavil a zatackal sa. Pomaly sa obracal ku dverám.

Šokovane mi padla sánka.

„Dotknúť sa jej bola chyba!" zavrčal Calem vražedne a vytasil meč. Pohol sa k Heatleymu, ktorý mal v chrbte zabodnutý nôž.

„Ty-!" skričal a urobil k nemu krok. Calem sa k nemu priblížil a bez váhania mu meč vrazil priamo do hrude, až mu hrot vyšiel z chrbta. Pozerala som sa, ako Heatleymu prísne hľadel do očí a v tesnej blízkosti mu meč v hrudi zatočil.

„Je moja!" Heatley zmeravel a zastonal. Keď Calem nemilosrdne vytiahol meč, padol na kolená a vzápätí na zem, odkiaľ sa už nepostavil.

Prerývane som dýchala a pozerala sa na kaluž krvi, ktorá sa hromadila pod jeho telom. Potom som sa pozrela na Calema a sledovala, ako si utrel krv z meča o jeho kabát. V tvári nemal žiadne emócie. Bol prázdny a nemilosrdný.

Až kým sa nám nestretli pohľady.

Meč pustil na zem a rozbehol sa ku mne. Postavila som sa na kolenách a hodila sa mu okolo krku. Rozplakala som sa, no nevedela som či od úľavy alebo zdesenia. Celá som sa triasla.

„Ty si tu," šepla som a odtiahla som sa od neho. Prezrel si ma a chytil pevne za tvár. „Čo tu robíš?"

„Rosemary mi povedala o svadbe," pošepkal. „Išiel som k tebe domov, no nebola si tam. Povedali mi, že si išla sem. Neváhal som."

„Preboha, Calem. Veď ste mali napadnúť zbrojnicu," zhrozila som sa. „Ty si to zrušil? Nechal si ich tam?"

Cez slzy som takmer nevidela, no usmial sa na mňa.

„Vybral som si," šepol. „Milujem ťa, Tatiana."

Prekvapene som na neho civela, no stále sa usmieval. Pritisol sa perami na moje a vášnivo ma bozkával. Zvieral ma v pevnom náručí a chránil.

Nemohli sme v stodole a ani na panstve zostať. Ak by nás niekto uvidel s mŕtvym človekom na zemi, bola by to katastrofa. Preto si dal dole kabát a prevesil mi ho cez ramená. Chytil ma za ruku a rozbehli sme sa von. Keď sme vyšli, zo záhrad som stále počula hudbu a smiech zabávajúcich sa ľudí. Nikto si nevšimol, že hlavní dvaja ľudia z večera zmizli.

Calem ma vysadil na svojho koňa pri stodole a pohol sa z panstva. Držala som sa ho pevne okolo pása, pretože išiel príliš rýchlo. Nemohli sme sa zdržiavať. Keď sme vyšli zo štvrti a blízko nás bol les, zmizli sme v jeho tieňoch.

Celú cestu ma pevne držal za ruku, ktorou som ho držala a ubezpečoval sa, že som s ním. Vďaka nemu som prežila. Len vďaka nemu sa mi nestalo nič vážne. Silný vietor rozmazával všetky nechutné dotyky Heatleyho z môjho tela. Napriek tomu som bola zmätená.

Obetoval všetko len kvôli mne.

Obetoval svoje postavenie, svojich ľudí, a to len kvôli mne.

Vybral som si, slová, ktoré sa mi objavovali v mysli. Milujem ťa, šepkal mi jeho hlas. Usmieval sa. Bol rozhodnutý a vedel, čo hovorí. Vyslovil nahlas pocity, ktoré vo mne driemali celé týždne. Povedal to, čo som ja nestihla.

Pozerala som sa na okolie a spoznávala som ho aj v tme. Blížili sme sa k domčeku, kde som sa cítila bezpečne. Nazrela som mu cez rameno, aby som si to overila. Lenže dom nebol to jediné, čo som videla. Bola tma, no rozoznala som štyri postavy.

Zastavil koňa v tieňoch a zoskočil. Chytil ma okolo pása a pomohol mi zosadnúť. Mračil sa, keď sa mi pozeral do doudieranej tváre. V ústach som cítila krv a tvár mi horela. Pozeral sa aj na moje telo, ktoré bolo odhalené a červené od dotykov. Mala som aj roztrhanú peru, pretože keď mi po nej prešiel palcom, bolelo to.

Na ruke mal Heatleyho krv. Pozrela som sa mu do očí a videla v nich prázdnotu. Nemilosrdne zabil Heatleyho a pozeral sa mu priamo do očí, z ktorých unikal život. Pozeral sa, ako zomieral. V tej chvíli som pochopila Adlerovým slovám, keď povedal, že s nikým nemá zľutovanie.

„Tatiana!" zvolal niekto nahlas a Calem sa odo mňa odtiahol. Pozrela som sa za neho a uvidela osobu, ktorá ku nám bežala. Bola to Rosemary. Vrhla sa mi okolo krku a silno objímala. „Doriti, bála som sa o teba."

„Povedala si mu o svadbe," zamrmlala som jej do vlasov. Odtiahla sa odo mňa.

„Niekto to musel urobiť, keď si ty mlčala," vytkla mi. Pozrela som sa na Calema, no ten sa oprel o strom blízko pri nás a pozeral sa do tieňov medzi stromami. Z tváre mu stále nezmizol nahnevaný výraz. Akoby čakal, že niekto sa pri nás objaví.

„Musela si mu to povedať práve vo chvíli, keď sme boli na hrade?" zavrčal otrávený hlas a keď som sa obzrela, bola to Ruth. Prevrátila očami. „Mohla si mu to povedať kedykoľvek, no ty si si ako naschvál vybrala tú najmenej vhodnú chvíľu!"

Pozerala som sa na ňu a spomenula si na náš rozhovor. V tom čase som o nej nič nevedela. Až neskôr sa mi potvrdilo to, čoho som sa bála. To, čo bolo medzi ňou a Calemom. On povedal, že to nič neznamenalo, no myslela si to isté aj ona?

„Sklapni! Ešteže som to urobila," povedala a obzrela si ma. Pritiahla som si kabát bližšie k telu. Nemusela som nič vysvetľovať. „Som naozaj rada, že si v poriadku."

Prikývla som, no zahľadela som sa na osobu, ktorá stála za ňou. Uvidela som človeka, ktorého by som nikdy nečakala.

Prekvapene som odstúpila od Rosemary a s otvorenými ústami na ňu hľadela. „Arryn?" oslovila som ju šokovane. Stála vedľa Adlera. „Čo tu robíš?"

„Snáď si si nemyslela, že ťa v tom nechám," povedala s rukami v bok.

„To ty si mu povedala, kde ma nájde?"

„Hej," povedala a zazrela na neho. „Takmer zo mňa vytriasol dušu, len tak mimochodom."

„Nerozumiem tomu," povedala som a myslela najmä na fakt, že bola v prítomnosti aj iných povstalcov a nie len Calema. Otvorila som ústa, aby som sa spýtala, no vtedy som si uvedomila vedľa koho stála. Objímala sa nervózne okolo ramien a všemožne sa snažila vyhnúť Adlerovi, ktorý robil to isté.

Poznala som ju dosť dobre na to, aby som tým pohľadom rozumela. Usmiala som sa na ňu. „Niet divu, že si to prijala tak dobre."

„Vtipné," očervenela a ukázala prstom na Calema. „Klamala si mi! Nepovedala si, že je to sakra vodca všetkých povstalcov!"

„Nebolo to dôležité."

„Že nie?" zasmiala sa. „Uvedomuješ si vôbec čo je zač?"

„Ty máš čo hovoriť!" zavrčala som na ňu. Vymenila si pohľady s Adlerom.

„To je iné," bránila sa. „On nie je taký nebezpečný."

Adler sa usmial, keď som sa zatvárila nechápavo.

„Keď sa to na hrade dozvedel, takmer zošalel. Prebil si cestu cez desiatky vojakov," vysvetlil mi a hneď som sa obrátila na Calema. Ten sa stále pozeral do lesa.

„Vidíš?" šepla Arryn. „Nechápem, ako je možné, že sa ho nebojíš."

Usmiala som sa.

„Nemám sa ho prečo báť," povedala som a Ruth sa zasmiala.

„Tak to ho zjavne nepoznáš. Pretože by si sa mala," povedala posmešne, až som sa zamračila. „Vybrala si si toho najnebezpečnejšieho spomedzi všetkých. Nič proti," kývla mu hlavou, no nereagoval. „Sám vieš, že je to pravda."

„Daj mu pokoj," zavrčala Rosemary. „Nehovor tak o ňom. Síce je to hlupák, no má srdce na správnom mieste!"

„Nemusíš ma brániť, Rose," odpovedal jej. „Viem sa o seba postarať."

„Viem, ale sľúbila som mame, že nenechám, aby si ťa doberali. Si niekedy príliš mäkký," žmurkla na neho, no mňa to prekvapilo.

„Mamu?" spýtala som sa a Rosemary ma objala okolo krku.

„Som jeho mladšia sestra. Nepovedal ti to?"

„Nie," vydýchla som prekvapene. „To som naozaj netušila."

Obrátila som sa znova na Calema a všimla si, že sa na mňa konečne pozrel.

„Čo bude teraz?" spýtala sa Arryn a oboch si nás prezrela. „Podľa krvi usudzujem, že je Heatley mŕtvy," povedala a môj pohľad jej to potvrdil. „Nebudú z toho viniť Tatianu?"

„Nemyslím," povzdychol si Adler. „Máme v meste veľa spojencov, ktorí sa o to môžu postarať. Ututlá sa to."

„A čo keď nie?" zavrčala. „Čo keď sa to ešte zhorší?"

Pri pomyslení, že by ma obvinili z vraždy, mi skrútilo žalúdok. Pocítila som však, že sa ku mne Calem pohol a priložil mi ruku na chrbát. Telom mi prešla okamžitá úľava.

„Nebude to problém," povedal ostatným. „Na oslave bol jeden náš človek. Prikázal som mu, aby stodolu podpálil. Väčšina ho videla opitého. Budú to považovať za nehodu."

„Dobre, tento problém by mohol byť vyriešený," povedala Ruth a dala ruky v bok, „no čo zbrojnica. Pokiaľ viem, uprostred veľmi dôležitej akcie si zmizol a nechal všetkých tam. Starší a aj ostatní z tábora budú chcieť odpovede. Čo im povieš? Išiel som zachrániť dievča, ktoré som predtým nezabil?" spýtala sa skepticky.

„Má pravdu," pridal sa k nej Adler. „Musíš vedieť, čo im povieš. Jednoduchá lož tentoraz nezaberie. Ak im povieš o nej," pozrel sa na mňa, „zabijú ju a teba tiež. Pri troche šťastia ťa iba zbavia vodcovstva a nasadia na tvoje miesto niekoho iného."

„Je pravda, že by o túto pozíciu malo záujem veľa ľudí," priznala Rosemary. „Celé týždne je to dusné. Môžu túto situáciu a aj tvoj útek použiť proti tebe. Mohli by ťa vyzvať a-."

„Ukáž mi jediného, kto by to skúsil," prerušil ju s úsmevom na tvári. „Ukáž mi toho, kto by sa mi postavil na život a smrť."

„Na smrť?" spýtala som sa prekvapene.

„O pozíciu vodcu sa bojuje. Vyzývateľ vyzve súčasného vodcu na život a na smrť. Vodcom sa stane ten, čo prežije," vysvetlil a pozrel sa na mňa. „Doteraz sa mi nikto nepostavil a nestane sa to ani v tomto prípade."

„To je fakt. Boja sa ťa," zasmial sa Adler. „Aj ja mám niekedy plné gate," zamrmlal, no Arryn ho súcitne potľapkala po ramene. Rosemary mu niečo začala hovoriť, do čoho sa pripojila aj Ruth. Ja som sa však obrátila ku Calemovi.

„Mám sa ťa báť?" spýtala som sa šeptom. Usmial sa. „Ak si teda najnebezpečnejší zo všetkých."

„Rozhodne." Chytil ma za tvár a vášnivo pobozkal. Pritisla som sa k nemu bližšie a jazykom sa dotýkala toho jeho. Vôbec ma nezaujímalo, že vedľa nás niekto bol.

„Mali by sme sa vrátiť, aby sme zistili, aká je situácia," ozvala sa Rosemary. Calem ma pustil a pritiahol si ma na hruď. Objala som ho. „Bude to tam hrozné. Doriti!"

„Viem," súhlasil, no nepustil ma. Pozrela som sa na Arryn, ktorú náš bozk prekvapil. Určite ju prekvapila najmä tá nežnosť, s akou sa na mňa pozeral. Najmä ak mal doteraz oči čierne a prázdne.

„Prečo, sakra, toľko riskuješ pre jedno dievča?" zasyčala nepriateľsky Ruth. „Môžeš mať ktorúkoľvek. Najmä takú, ktorá nepriťahuje problémy. Si si istý, že chceš práve pre ňu toľko obetovať?"

„Som si viac než istý, Ruth," povedal bez váhania a pohladil ma po tvári.

„Fajn," rozhodila rezignovane rukami. „Dúfam však, že to zostane len medzi nami."

„Nemám dôvod niečo prezradiť," povedala som a videla ako prižmúrila oči. Povedala som jej to aj predtým, preto som dúfala, že mi konečne uverí. Oni všetci.

„Beriem ťa za slovo. Vás obe," povedala a cúvla. „Teraz vážne, poďme. Všetci sa určite pýtajú, kde sme. Nesmieme sa zdržiavať."

„Máš pravdu," vzdychol si Calem a zohol sa ku mne. Prekvapene som zapišťala, keď ma chytil za boky a vysadil na koňa. „Uvidíme sa v tábore," vyhlásil, keď si sadol za mňa a popohnal nás vpred.

„Calem, doriti!" skríkla Ruth nahnevane, no on mal na tvári šibalský úsmev a nezastavoval sa.

Smiali sme sa celú cestu. Utiekli sme od nich. Myslela som si, že ma zavedie domov, no to ho ani nenapadlo. Prechádzali sme pomaly po lese a neriešili žiadne problémy, ktoré na nás číhali. Na chvíľu to bol úžasný pocit.

„Budeš mať z toho problémy," zasmiala som sa, keď kôň spomaľoval.

„Nezaujíma ma to. Chcem byť s tebou," pošepkal a pobozkal ma na krk.

V momente som mu odtiahla ruku, ktorou mi zvieral boky a odtiahla som sa. Prekvapilo ho to, no nechal ma. Chytila som ho za ramená, aby som nespadla a posadila som sa k nemu čelom. Okamžite pustil uzdu a obomi rukami mi zovrel boky.

Usmial sa, keď som si nohy omotala okolo jeho bokov. Túžobne sa na mňa pozrel, keď som sa pritisla bližšie a chytila ho okolo krku.

„Nechcem ťa presviedčať, ani nič podobné," začala som, no hneď pokrútil hlavou.

„Tak to nerob," požiadal ma. „Vybral som si."

„To sa nedá," rozhodila som rukami. „Nemôžeš len tak zahodiť svoj doterajší život."

„Žil som s nimi a pre nich celý život. Nikdy som nedúfal, že by som dokázal žiť aj pre niečo iné. Až kým som nespoznal teba," zovrel mi boky a pritiahol si ma bližšie. „Ukázala si mi nový život. Taký, po akom som vždy túžil. Aký som vždy chcel." Jemne sa perami obtrel o moje a cítila som, ako mi vyhrnul šaty a pohladil ma po bokoch. Preglgla som.

„Ale toto je..." šepla som, no prerušil ma.

„Nájdem spôsob, ako vás mať oboch," pošepkal mi na perách. „Nemôžem sa ťa vzdať. To neprichádza do úvahy. Budem za nás bojovať. Až do posledného dychu. Milujem ťa," šepol a usmieval sa.

Držala som ho za tvár a tiež som sa usmievala.

„Aj ja ťa milujem," povedala som a uvidela, ako sa mu rozžiarili oči.

Objala som ho silnejšie a vášnivo ho bozkávala. Rukou ma objal okolo bokov a druhou ma potiahol za vlasy. Držal ma pevne a vôbec sa nestaral, že nás kôň niesol naslepo. Dotýkal sa ma po nahom tele, obdarúval ma krásnymi a príjemnými pocitmi.

Určite by sa odhodlal aj na viac, keby sme neboli na pohybujúcom sa koňovi. Preto sa uspokojil iba s dotykmi a bozkami, ktorými ma pohlcoval.

„Čo sa stane, keď sa vrátiš do tábora?" spýtala som sa, keď sme znova pokračovali v ceste. Zostala som však na ňom sedieť, aj kvôli tomu, že ma nepustil.

„Väčšina sa zhodne, že som to zbabral. Budú ma chcieť zosadiť, takže pravdepodobne dôjde k boju," povedal a ja som sa striasla. „Neboj sa. Nikto ma neporazí."

„Čo keď je tam niekto, kto na túto chvíľu čakal?"

„To by som vedel. Ver mi, nikto tam taký nie je," ubezpečil ma a pohladil po tvári. „Ak by som nebol vodcom, už by som nemohol robiť to, čo chcem. Nemohol by som v noci svojvoľne odchádzať. Nemohol by som rozhodovať sám o sebe. Mám za čo bojovať. Tejto slobody a ani toho čo ponúka, sa nikdy nevzdám."

Prikývla som. „Sľúb mi, že budeš opatrný. A že sa zajtra v noci zase stretneme."

„Sľubujem," šepol a pobozkal ma.

Myslela som si, že konečne po toľkých týždňoch budem normálne spať. Moje sny však napádali nočné mory s Heatleym, ktorý sa v nich objavoval. Chcel ma získať, ublížiť mi, no potom som videla jeho mŕtve telo. A aj jeho vraha.

Možno som bola zvrátená a bolo to nevhodné, no páčil sa mi pohľad, akým sa pozeral na Heatleyho, keď mu zaryl meč do hrude. To, ako to urobil, bolo nemilosrdné a kruté. Urobil to kvôli mne. Kvôli mne vzal život.

Tá jeho ochranárska stránka ma neuveriteľne priťahovala.

Ráno ma zobudil mamin hlasný výkrik. V nočnej košeli a strapatá som sa posadila na posteli a pozrela sa ku dverám. „Preboha!"

Keď som sa v noci vrátila, išla som priamo do izby a prezliekla som sa. Dotrhané šaty som si ukryla pod posteľ a chcela som ich neskôr vyhodiť. Umyla som sa a skontrolovala doudieranú tvár v zrkadle. V ústach som stále cítila bolesť a aj na tvári, no boli to povrchné zranenia. Udieral ma najmä dlaňami a fackami, takže som žiadne modriny nemala.

Aj tak, keby ma niekto pozorne sledoval, uvidel by, že niečo nie je v poriadku.

Obliekla som si na šaty vlnený sveter a išla som sa pozrieť, čo sa stalo. Vedela som si to domyslieť, no chcela som si byť istá.

Z prízemia som počula viaceré hlasy, ale jeden som nepoznala.

„Ako je to možné?" kričala mama. „Ako sa to mohlo stať?"

Zišla som na prízemie a až vtedy si ma všimol Viktor, ktorý stál na chodbe pred dverami.

„Tatiana!" zvolal a všetci sa ku mne obrátili. Vrhol sa cez chodbu ku mne a stisol ma v pevnom náručí, no odtisla som sa od neho. „Čo sa stalo? Ako si sa dostala domov?" spýtal sa vystrašene a dotýkal sa ma, no odťahovala som sa.

V noci som si premyslela, čo im poviem, ak ma ráno nájdu doma. Rodičia odišli dlho predo mnou a keď som sa vrátila, ani sa nezaujímali, či som doma.

„Ukradla som koňa," vyletelo zo mňa, čo všetkých, vrátane neznámeho vojaka vo dverách, prekvapilo.

„Čo si urobila?" spýtal sa otec, no mňa zaujímal vojak. Viktor mal na sebe kráľovskú uniformu, lenže tá jeho bola iná. Taká... vznešenejšia. Došlo mi, že to bol niekto dôležitý.

„Chcela som odísť zo včerajšej oslavy skôr, no pánovi Heatleyho sa to nepáčilo. Nechcel ma pustiť. Preto som mu ukradla koňa a išla domov. Už ste spali, keď som prišla," pozrela som sa na rodičov s vystrašeným hlasom. „Je mi to ľúto, no nevedela som tam vydržať."

„Bolo ti tam zle?" spýtal sa vojak pokojne.

„Áno. Celý deň mi skúšali šaty a ani som poriadne nejedla. Som nervózna z dnešnej svadby. Viem, že som to nemala urobiť a ľutujem to. Koňa som pustila, no určite sa nájde. Ja osobne-," chcela som dopovedať, no zdvihol dlaň a umlčal ma.

„Kôň je to posledné, čo nás zaujíma. S poľutovaním vám musím oznámiť, že sa dnes žiadna svadba konať nebude," povedal a pozrel mi do očí. „Pán Heatley je mŕtvy. Našli ho dnes ráno."

„Preboha," šepla som a teatrálne som sa chytila za hruď a oprela som sa o stenu. „Čo sa stalo?"

„V noci vypukol požiar v jeho stodole," povzdychol si. „Svedok tvrdí, že ho videl dnu vchádzať celkom opitého. Domnievame sa, že si stodolu pomýlil so svojím domom a chcel si zapáliť cigaru. Vymklo sa to spod kontroly."

Calem povedal, že to zariadil. Napriek tomu som sa tvárila prekvapene.

„Chceli sme vám to oznámiť osobne, nakoľko si bola jeho snúbenica," oznámil mi Viktor. Všetci mlčali.

„Čo sa bude diať teraz?"

„Všetky dôkazy a aj tvrdenia viacerých svedkov dosvedčujú, že išlo o nehodu. Musím vám však oznámiť, že kráľ s týmto vysvetlením nie je spokojný. Poveril svojich vlastných ľudí, aby sa na to pozreli, tak je možné, že za vami niekto príde."

„Čo to však znamená pre mňa?" spýtala som sa a mama po mne šibla pohľadom. „Bola som jeho snúbenica. Čo mám teraz robiť?"

„K svadbe nedošlo a pán Heatley na vás neprepísal žiadny majetok. Nemusíte sa obávať, že by ste riešili nejaké súdne spory o pozemky alebo majetok." Prikývla som. Aj keby žil, nikdy by na mňa svoj majetok neprepísal.

„To je všetko, čo sme s vami dnes chceli prebrať," povedal vojak a pozrel sa na rodičov. „Prijmite moju úprimnú sústrasť. S dovolením," pozrel sa na Viktora a spolu s ním odchádzal preč.

Pred odchodom sa vo dverách zrazili s Arryn, ktorá k nám prišla. Vymenila si so mnou pohľady a vošla.

„Ako sa to mohlo stať?" zasyčala mama otcovi a rozhodila rukami. „Boli sme tak blízko!" zdôraznila a ja som sa začala smiať. Obaja sa na mňa pozreli, no ja na nich s výsmechom.

„Budete si musieť nájsť iný spôsob, ako sa k peniazom dostať. Nevyšlo vám to," žmurkla som na nich a skôr než stihli reagovať, pobrala som sa s uškŕňajúcou sa Arryn von.

Heatley bol mŕtvy. Ak by som na vlastné oči nevidela jeho telo, neuverila by som tomu. Bola to však pravda. Už ma nemal vo svojej moci a ja som sa za neho nemusela vydávať.

Bola som slobodná.

„Je zvláštne, keď o všetkom vieš," usmievala som sa na Arryn, keď sme spolu sedeli uprostred lúky vo vysokej tráve.

„Nemôžem uveriť, že si mi to celé týždne tajila. Mne! Myslela som si, že si hovoríme všetko!" vytkla mi, no usmievala sa.

„Mrzí ma to. Bála som sa, že by si ma odsudzovala. Najmä kvôli tomu, čo sa stalo v našej dedine."

„Možno by som to urobila," vzdychla si a oprela sa o trávu. „Lenže Adler mi povedal pravdu. Čo sa v tú noc v skutočnosti stalo. Nikdy som si nemyslela, že je kráľ a aj jeho vojaci taký krutý."

„Nevedeli sme pravdu," povzdychla som si a obrátila som sa k nej. „Ako si spoznala Adlera? O ničom som nevedela."

Usmiala sa. „Pomohol mi vtedy počas popravy ich človeka. Spadla som na zem a dav ľudí by ma udupal, keby mi nepomohol. Neskôr som ho spoznala v hostinci, v ktorom sme boli."

„Myslíš s Antoniom?"

„Áno," vystrela sa. „Aj bez masky som vedela, že je to on. Chcela som ho sledovať, no vyparil sa. Potom som sa každý deň potulovala v meste v nádeji, že ho znova stretnem. Stretla som a už nepustila," očervenela a zahanbene sa na mňa pozrela. Usmiala som sa.

„Calem mi to nepovedal."

„Pretože to nevedel. Tajili sme to ako aj vy," povedala a zrazu zvážnela. „Vieš, on Calema rešpektuje, no má z neho strach. Sú dobrými priateľmi, no rozprával mi o ňom hrozné veci. Nepočúvalo sa to ľahko. A keď som ho včera videla a aj ten prázdny pohľad v očiach, pochopila som, že je nebezpečný," striaslo ju a objala sa okolo ramien. „Nehovorím, že je to zlý muž. Iba chráni svojich ľudí pred nepriateľmi. Čo je obdivuhodné. Nehovoriac o tom, ako vyzerá," žmurkla na mňa. Tentoraz som očervenela ja. „Skrz naskrz dokonalý chlap."

„Áno, ja viem," šepla som zahanbene.

„Nečudujem sa, že ste si padli do oka. Dokonale k sebe zapadáte, najmä čo sa krásy týka," jemne do mňa postrčila. „Chcela by som však vedieť, prečo on? Mohla by si mať kohokoľvek. Možno aj nejakého šľachtica, ktorého by tvoja krása zaujala. No ty si si vybrala najhľadanejšieho zločinca v krajine."

Zamyslene som sa od nej odvrátila a pozrela sa na mesto.

„Celý život mi hovorili aká som krásna a že by som mohla mať koho chcem. Uvedomujem si to, no nie je to to čo chcem. V meste a aj v dedine som sa cítila ako v klietke, v ktorej ma uväznili. Nevedela som dýchať a ešte k tomu som mala všetko zakázané. Nemohla som žiť," usmiala som sa. „On ma z tejto klietky oslobodil. Dal mi dôvod na radosť a aj život. Preto som si ho vybrala."

„Krásne," šepla a usmiala sa na mňa. „Aký máte teraz plán? Stretnete sa v noci?"

Prikývla som.

„Chcem sa uistiť, že je v poriadku. Podľa toho čo Ruth hovorila, budú mať teraz problémy."

„Ani sa nečudujem. Počas bitky odišiel a nechal ich tam. Musia to rýchlo vyriešiť," povedala a odtiahla sa. „Vieš, nad niečím som premýšľala."

„Nad čím?"

„Nad ním. Povedala si mi, že ťa vtedy z ich tábora odviedol. Musíš uznať, že to bolo veľmi riskantné. Nemohol predsa vedieť, že budeš mlčať."

„Máš pravdu."

„Aj tak to však urobil. Je to naozaj záhada."

„Buďme radi, že to tak dopadlo. Inak by som odtiaľ nikdy nevyšla."

„Áno, no čo bude ďalej?"

„Ako to myslíš?"

„Heatley je mŕtvy, takže ti nehrozí žiadna svadba a ani nebezpečenstvo. Nemôžete sa predsa stretávať tajne donekonečna." Vzdychla som si.

„Ja viem."

„Pozri," naklonila sa ku mne. „Tvoji rodičia túžia po lepšom živote. Chcú majetky, postavenia a blahobyt, aký nemajú. Ak by ťa vydali za bohatého šľachtica, bolo by o nich postarané. Tentoraz im Heatley nevyšiel, no čo keď príde niekto iný a bude ešte horší?"

„Čo s tým mám robiť?"

„Neviem, no aj nad tým by si sa mala zamyslieť. Povstalci niečo kráľovi vzali. A on teraz prečesáva okolie, aby to získal. Čo keď ich nájdu."

„Nad tým som neuvažovala," zahryzla som si do pery a odvrátila som sa. „Vojak ráno spomínal, že si kráľ najal vlastných ľudí, aby Heatleyho smrť objasnili. Čo keď sa im to nebude zdať a obvinia z toho mňa?"

„Presne," tleskla rukami. „Calem musí vedieť, že je situácia vážna a bude to musieť riešiť. Vybral si teba a teraz sa bude snažiť zvládnuť oboje. No vzhľadom na okolnosti sa mi zdá, že to nebude mať ľahké."

„Ale ja som tu v bezpečí. O mňa sa báť nemusí a nikto nevie, že spolu sme."

„To je pravda, ale on od teba neodíde. Dokazuje to aj jeho konanie zo včera. Bude mať o teba strach, pretože sa môže objaviť ďalší Heatley."

„Ja viem," vzdychla som si. Moji rodičia to komplikovali, keď ma chceli tak rýchlo vydať. Ak by som verila, že sa o to už nebudú pokúšať, bolo by to lepšie.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?" ozvala sa zrazu a s vážnym pohľadom sa na mňa pozerala. „Rozmýšľala si nad tým, že si by išla s ním?"

„Čože?"

„To je jediná možnosť a aj riešenie vašej situácie. Bude mať oboje a na dosah ruky. Budeš stále pri ňom a popritom sa môže starať o tábor a jeho ľudí."

„Veď by ma zabili ak by som tam vkročila," namietala som a cítila, že ma jej otázka rozrušila.

„Calem je predsa ich vodca. Nemali by možnosť namietať. Čo by si urobila, ak by ti to navrhol?"