Pozerala som sa na nich a nevnímala kráľove rozkazy. Hovoril niečo aj mne, no bola som natoľko šokovaná, že som sa ani nehla. Nakoniec ma surovo schytil za ruku a postavil.

„Choď domov. A nezabudni o čom sme sa rozprávali, Tatiana. Našiel by som si ťa kdekoľvek."

„Áno, vaše veličenstvo," vydrankala som zo seba a rozbehla som sa z pracovne na chodbu. Našťastie som si pamätala cestu.

Ako mohli povstalci urobiť niečo také nerozvážne? Čo sa to vôbec deje?

Najprv som si myslela, že to Calem urobil kvôli mne, pretože som bola s kráľom. Potom som si však spomenula na to, čo povedal Adler. Prišli z nejakého dôvodu a ten nastal. Nečakala som však, že by prepadli hrad uprostred maškarného plesu.

Bežala som po chodbe a uhýnala sa bežiacemu služobníctvu. Kričali a chceli sa čo najskôr dostať do bezpečia. Ja som bežala ďalej, pretože môj východ bol opačným smerom.

Pribehla som do sály pri schodisko a zastavila som sa pri zábradlí. Na prízemí sa bojovalo a videla som už niekoľko mŕtvych vojakov ležať na zemi. S vojakmi však bojovali aj muži oblečení v oblekoch. Prišli na hrad v prestrojení. Pozerala som sa na ich boj a videla, že sa nesnažili dostať do hradu. Len bránili vojakom postup do záhrad.

Vtom som sa obzrela, pretože som za sebou začula krik a beh. Predo mnou sa objavili piati mladí povstalci v maskách na tvárach. Stála som im v ceste, a preto som si všimla, že každý držal v náručí nejaké zvitky a papiere. Pochopila som.

Neprišli zabíjať alebo obsadiť hrad. Prišli niečo ukradnúť.

Uvedomila som si, čo to znamenalo, a preto som sa uhla, aby som im uvoľnila cestu. Prekvapene sa na seba pozreli, akoby zvažovali svoje možnosti. Potom sa však popri mne rozbehli a bežali na prízemie.

Obzrela som sa okolo seba, aby som sa uistila, že ma nikto nevidel a tiež som sa rozbehla na prízemie.

Nemohla som na hrade zostať, najmä ak sa všade bojovalo. Mala som strach. Ak by si ma vojaci s povstalcami pomýlili, určite by ma na mieste zabili. Potrebovala som sa čo najskôr dostať von.

Na prízemí som sa držala najmä pri stene, aby som na seba nepútala pozornosť, no najmä, aby som nikomu nezavadzala. Nepohla som sa však ďalej, pretože boli boji sa rozrastali a bála som sa, že ak sa pohnem, stiahnu ma so sebou.

„Tatiana," oslovil ma niekto a keď som sa obzrela, videla som ku mne bežať Adlera v maske. Predo mnou zabil dvoch vojakov a obrátil sa ku mne chrbtom, aby ma bránil. „Musíš odísť. Okamžite!"

„Prečo? Čo sa deje?" spýtala som sa so strachom. Odmlčal sa, aby zabil ďalších vojakov, no nevzdialil sa odo mňa viac než bolo nutné.

„Ustupujeme. Ak nebudeš vonku, Calem nikdy neodíde. Preto choď, budem ťa brániť!"

Prikývla som, aj keď ma nevidel. Chytila som si šaty a rozbehla som sa k hlavnému východu.

Bol mi stále na blízku, ako aj sľúbil a s jeho pomocou som sa dostala von, kde som sa už neobzrela. Myslím, že som medzi bojujúcimi videla bojovať aj Heatleyho, no nezaujímalo ma, ako dopadol.

Vonku som sa zrážala s inými utekajúcimi ľuďmi. Šľachtici bežali z hradu s krikom a nastupovali do svojich kočov, ktoré ich rýchlo unášali preč. Panikárili, akoby prišla obrovská armáda nepriateľov, aj keď to boli len desiatky povstalcov. Podľa naliehavosti v Adlerovom hlase som si uvedomila, že asi prichádzali posily, keď sa rýchlo chceli dostať preč.

Bežala som čo najďalej od hradu a išla smerom k bráne, ktorá bola otvorená. Nemala som sa ako rýchlo stratiť, nakoľko som nemala koč a ani koňa. Vtom som začula hlasný dupot kopýt, za ktorým som sa obrátila.

Uvidela som ho, ako sa ku mne blížil a na tvári sa mi objavil úsmev. Trochu som odstúpila a keď bol pri mne, načiahol ku mne ruku, ktorej som sa chytila. Vyšvihol ma za seba do sedla, kde som ho hneď objala okolo pása a vyrazil.

Neobzrela som sa na hrad a nechala som sa unášať hlavnou bránou. Studený vietor mi šľahal do tváre a aj na odhalený chrbát, no bolesť mi neprekážala. Mala som len citlivý chrbát a nebolo to nič vážne. Presne ako povedal doktor.

Spomalili sme, až keď sme vstúpili do lesa a boli mimo dosah vojakov. Vydýchla som si a objala som ho okolo pása silnejšie. Cítila som sa konečne v bezpečí.

Po nejakom čase strávenom v tmavom lese, sme konečne spomaľovali, pretože sme boli v cieli. Na tvári som mala úsmev, keď som sa pozrela na skrytý domček medzi korunami stromu.

Calem mi pomohol zosadnúť a vzal ma na ruky. Usmievala som sa, najmä keď som videla jeho vážny pohľad. Mal o mňa strach, aj keď to nebolo potrebné.

Vošiel so mnou do domčeka a opatrne ma položil na posteľ a vankúše. Zapálil sviečku a obrátil si ma k sebe. Všimla som si, ako bolo na zemi popadané lístie a neporiadok. Dlho sme tu totiž neboli.

„Som v poriadku," ubezpečila som ho, keď mi odhrnul vlasy a prezrel mi chrbát.

„Doriti."

„Naozaj," zopakovala som a podávala mu mastičku, ktorý mi dal doktor. „Povedali mi, že je to len povrchné a budem v poriadku. Mám si to týmto natierať."

Na nič, čo som hovorila, nereagoval. Akoby ma vôbec nevnímal. Len mi natieral rany na chrbte.

„Zabijem ich. Všetkých ich zabijem," vyhrážal sa a vzdychla som si.

Nemohla som povedať vôbec nič.

„Bál som sa o teba. Čo ti to napadlo?" vytkol mi nahnevane. „Prečo si tam skočila?"

„Aj ty si to chcel urobiť," pripomenula som mu. „Rozdiel bol v tom, že mňa nikto nedržal," žmurkla som na neho a obrátila sa k nemu. Povzdychol si a pohladil ma po tvári. Po líci, na ktorom som mala určite červený fľak od Thomasovej rany.

„Už to nikdy nerob."

„Jednala som impulzívne."

„To je jedno. Už to nikdy nerob," povedal a zahľadel sa mi prísne do očí. Vydýchla som si a prikývla.

Priložil si čelo o moje a vzdychol si.

„Urobím s tým niečo, Tatiana. Prisahám, že mu ťa nenechám."

„Ako to chceš urobiť? Dostala som sa do tejto šlamastiky vlastnou vinou," povedala som smutne a sklonila pohľad. On mi však prstom zdvihol bradu a pozrel mi prísne do očí.

„Si moja. Nedovolím, aby ten bastard mal to, čo je moje!" Pozerala som sa mu do vážnych očí a očervenela. Srdce sa mi rozbúšilo a začalo mi byť veľmi horúco.

Toto bolo iné, ako keď mi to povedal Heatley. On sa mnou chcel pýšiť a ukazovať ostatným ako trofej. Ako peknú bábiku, ktorú by mu závideli.

Lenže Calem ma videl ako ženu, ktorá patrila jemu.

Roztriasla som sa a celé vnútro mi začalo vibrovať. Akoby všetok ten alkohol, ktorý som vypila, konečne zaúčinkoval. Dodávalo mi odvahu.

Priblížila som sa k nemu bližšie.

„Som tvoja?" šepla som a on mi hneď pozrel na pery.

„Si len a len moja," zavrčal a videla som, ako sa prestával ovládať.

Prikývla som.

„Som len a len tvoja."

Prvý dotyk jeho pier ma prekvapil. Narazil do mňa tak vrúcne a vášnivo, až som takmer spadla. No neodtiahla som sa, ale chytila ho za tvár a pritiahla si ho bližšie. Jazykom mi pootvoril pery a hral sa s mojím, ktorý pohlcoval. Chytil ma rukou za šiju a ochutnával ma pri každom pohybe pier.

Prostredie okolo nás začínalo byť viac horúcejšie. Vonku bolo chladno, keďže bolo uprostred noci, no v domčeku bolo teplejšie. Aj mne bolo horúco, no chcela som, aby mi bolo horúcejšie. A nielen ja.

Calem sa odtrhol od mojich pier a pobozkal ma na krk. Pri dotyku pier som zatvorila s povzdychom oči. Bozkával ma pomaly, no dráždivo. Ochutnával každý kúsok mojej kože a pritom mi zvieral boky. Cítila som ho cez tenkú látku, akoby sa dotýkal mojej kože. Túžila som po jeho dotykoch.

„Nádherne voniaš," šepol mi pri uchu a nadýchol sa zo mňa. „Tvoja vôňa ma prenasledovala celé dni."

„Myslel si na mňa, keď si bol preč?" zadychčala som a znova sa na mňa pozrel.

„Každú chvíľu," šepol a zahryzol mi do pery. „Nedokázal som myslieť na nič iné. Myslel som, že sa zbláznim."

Usmiala som sa. Tešilo ma, že to tak cítil. Cítila som sa rovnako.

„Teraz som tu," chytila som ho za tvár. „A nikam neodchádzam."

Znova ma pobozkal a pritom do mňa potlačil. Ľahla som si na posteľ a objala ho okolo krku. Bozkával ma a nepúšťal. Jeho dotyky a bozky vo mne vzbudzovali reakcie a odvahu, ktorá sa vo mne hromadila a ktorú mohol vyvolať jedine on. Zohla som nohu v kolene a objala ho ňou okolo pása. Bola to tá noha, na ktorej strane som mala stehno odhalené.

„Vyberala si si šaty ty alebo niekto iný?" šepol na mojich perách a cítila som, ako sa nohy dotkol. Hneď mi nadskočili zimomriavky.

„Ja," šepla som s povzdychom a pritom som sa mu pozerala do očí. Sledoval moje reakcie, keď mi dlaňou prechádzal z členka, cez lýtko až po stehno. Odhŕňal mi pritom šaty vyššie.

„Sú odvážne. Nebezpečné," zhodnotil a pobozkal ma na kľúčnu kosť. „Ktokoľvek by sa ťa chcel dotknúť."

„Nikomu by som to nedovolila," povedala som a znova sa na mňa pozrel. „Len tebe," šepla som a uvidela jeho samoľúby úsmev.

„To nehovor. Mohol by som sa ťa dotknúť kam si zmyslím," hovoril a pritom mi zovrel boky. Cítila som, ako sa mi rukou mierne obtrel o prsník, no pokračoval vyššie. Dotkol sa ramienka mojich šiat a mierne ho odtiahol. Na to miesto mi vtisol bozk.

„Chcem, aby si sa ma dotkol," šepla som a tŕpla, keď to neurobil. „Dotýkaj sa ma, Calem," vyzvala som ho a on sa usmial.

„Vďaka, doparoma," zasyčal a vášnivo ma pobozkal. Vtom som sa prehla, pretože mi celou dlaňou schytil prsník a zovrel mi ho. Vydala som povzdych, ktorý sa stratil medzi našimi bozkami. Zvieral ma nežne, láskal a skúmal ma. Aj cez látku to bol úžasný pocit.

Rukou som mu rozopínala košeľu, ktorú mal a pritom som mu dlaňou prešla po svalnatom chrbte. Cítila som zimomriavky na prstoch, kamkoľvek som sa ho dotkla. Neodtrhol sa odo mňa, no popohnalo ho to k odvážnejším krokom.

Chytil mi ramienko šiat a stiahol mi ho z ramien. Na polovici hrude som zacítila chlad, ktorý však okamžite nahradilo teplo. Spaľujúce teplo. Zaklonila som hlavu dozadu a zatvorila oči, keď mi jazykom prechádzal po bradavke. Hladil ma a pritom bozkával, až som sa celá roztriasla.

Cítila som, ako prestrčil ruku popod moje šaty a dotkol sa mojich bokov. Zmeravela som.

„Ak chceš, zastav ma. Okamžite prestanem," povedal zadychčane, keď mi rukou zvieral prsník a naklonil sa nado mňa. „Stačí jediné slovo."

„Nie," pošepkala som a usmiali sme sa na seba. Cítila som, ako sa ku mne prisunul aj s panvou. Pocítila som tvrdý tlak. Zaškeril sa a užíval si moje prekvapenie.

„Robíš so mnou neuveriteľné veci, drobček," pošepkal a odtiahol sa, aby mi odhrnul aj druhé ramienko. Do pása som bola úplne nahá a nadvihol sa, aby sa na mňa pozrel. Očervenela som a veľmi som sa hanbila. Rukami som sa snažila zakryť, no chytil ma a znova mi ich odsunul.

„Nepozeraj sa na mňa," šepla som zahanbene, no usmial sa.

„Prečo? Si prekrásna," znova sa ku mne sklonil a pobozkal ma. Rukou ma pohladil po boku, no zároveň ju začínal posúvať nižšie. „Si len moja," pošepkal a odhrnul mi šaty. Ucítila som jeho ruku niekde, kde som necítila nikdy nikoho.

Dotkol sa ma prstami na citlivom mieste. Očervenela som, keď po mne kĺzal prstom. Odkedy sme sa začali bozkávať, cítila som vibrácie z toho miesta a aj, že som bola vlhká. Teraz to pociťoval aj on.

„Povedz, že si moja," povedal, zatiaľ čo po mne prechádzal a pritom sa na mňa pozeral.

„Som tvoja," vydrankala som zo seba a zatvorila oči. Jeho prst skĺzol nižšie.

„Povedz, že nebude nikto iný."

„Nebude nikto iný."

Pomaly vsúval prst dovnútra.

„Povedz, že ma chceš."

„Chcem ťa, Calem," zopakovala som.

Rýchlo do mňa vsunul prst. Prehla som sa a od slasti potichu vykríkla. Cítila som, ako sa vo mne pohyboval a vsúval a vysúval prst. Cítila som vlhkosť a neskutočnú túžbu, ktorá mi prebehovala celým telom od končekov prstov, až do mozgu.

„Si úžasná," šepol a naklonil sa nado mňa. Pozrela som sa mu do očí a pobozkala ho. Nepatrne som mu roztrhla košeľu, ktorú som mu nestihla rozopnúť. Nebránil mi. Chytila som ho za hruď a pohladila ho. Snažila som sa ovládať, no jeho ruka a pohyby mi to neuľahčovali.

Po chvíľke pridal ďalší prst a pocit bol omnoho lepší. Intenzívnejší. Pridal na tempe a keby ma nebozkával, vzdychala by som. Nahlas a bez obmedzení.

Pomedzi naše vzdychy a dýchaním, som počúvala mokré zvuky, ktoré pochádzali spod jeho dlane. Cítila som sa trápne, no neodtiahla som sa.

Zrazu som zacítila, ako sa mi srdce rozbúšilo silnejšie a rýchlejšie. Roztriasla som sa a cítila výbuch slasti, ktorý prichádzal. Calem sa odo mňa odtiahol a pozeral sa na mňa, zatiaľ čo som vyvaľovala oči a zvíjala sa pod ním na prichádzajúce vyvrcholenie. Pridal na tempe. Rukou som mu zovrela košeľu a druhou deku, keď som to konečne pocítila.

Výbuch vášne, slasti a oddanosti. Nič podobné som ešte nepocítila. Vnútro sa mi triaslo a pulzovalo. Trvalo pár sekúnd, kým som sa prestala triasť a aj kým som prestala vzdychať do deky. Ochablo mi celé telo a v domčeku nastalo chvíľkové ticho.

Zdvihla som pohľad a usmial sa na mňa.

„Si moja," pošepkal a pobozkal ma. „Zapamätaj si to."

Nechcela som odpovedať slovami. Chytila som ho za tvár a znova som ho pobozkala. Rukami ma hladil po celom tele, jazykom ma ochutnával a prisúval sa ku mne čoraz bližšie. Nechcela som sa nikdy odtrhnúť.

„Calem!" Začuli sme zrazu krik, kvôli ktorému sa odo mňa odtiahol. „Si tam?" Hlas sa približoval a Calem ho hneď spoznal.

„Doriti," zasyčal a odtiahol sa odo mňa. Posadila som sa a rýchlo som si obliekla šaty, no z rozcuchanými vlasmi som nemohla urobiť vôbec nič.

Obrátila som sa ku dverám a vtedy sa v nich objavil Adler. Calem sa neobťažoval obliecť a upraviť si rozopnutú košeľu. Spustil nohy z postele a pozeral sa na neho.

Keď sa Adler na neho pozeral a aj na mňa, pochopil a preglgol. „Mrzí ma to, no je to dôležité."

„Je Heatley a ten bastard niekde pod zámkom, kde čakajú ako ich zabijem?" zasyčal nahnevane.

„Nie," odpovedal Adler, „ale máme menší problém."

„Našli našu polohu?" spýtal sa okamžite, no pokrútil hlavou.

„Ostatným sa nepáči, že si odišiel a zmizol," povedal a pozrel sa na mňa. „Čakali, že sa vrátime a prejdeme si našu situáciu. Takmer sme o niekoho prišli a obviňujú ťa, že sa priveľmi nestaráš."

„Čo prosím?"

„Mrzí ma to, Calem. V poslednej dobe sa správaš divne. Akoby si to nebol ty. Chápem, že sa nevieš sústrediť kvôli nej," kývol ku mne hlavou, „ale pamätaj, že si stále náš vodca. Ľudia v teba veria. Veria, že sa o nich postaráš," povedal a zrazu ustúpil, keď k nemu Calem zdvihol pohľad. „Nehovorím, že ťa chcú zosadiť. To by si nikto nedovolil. No po dnešnej akcii sa necítia v bezpečí!"

„Čo chcú, aby som ešte urobil, doriti!" skričal a zlostne sa postavil. „Bol som mesiac preč, aby som im zaobstaral život. Dal som im všetko, čo potrebovali!"

„Calem, dnes sme prvýkrát vyhrali nad kráľom. Namiesto toho, aby si bol s nami a vymýšľal čo ďalej, si tu a staráš sa o svoje dievča!" zavrčal a ukázal prstom na mňa. Calem sa na neho nepriateľsky zamračil. „Pozri. Chápem, že si tu. Ak by sa niektorému z našich dievčat stalo čo jej, tiež by som sa o ňu staral. Lenže ja nie som vodca. Ty si," povedal a cúvol ku dverám. „Nie som tu, aby som ťa poučoval. Zvyčajne si to ty, kto to robí. Aj tak ti však poviem. Maj oboje. Buď s ňou, no buď aj vodca. Viem, že ak to niekto zvládne, si to ty." Po týchto slovách sa odvrátil a odchádzal. Pozrela som sa na Calema a myslela si, že bude namietať, no mlčal. Vedela som prečo.

Bez slov sa pozeral na dvere a nereagoval. Vzdychla som si a postavila sa, až mi deka padla na zem. Bosá som sa k nemu pohla a keď som sa pri neho postavila, pozrel mi do očí.

„Obaja vieme, že má pravdu," usmiala som sa a znova sa odvrátil. „Ak sa to zhorší, môžeš sa ocitnúť v situácii, aby si si vybral. A to po tebe nemôžem chcieť. Nikto nemôže."

„Čo ak nechcem?" povedal a pozrel sa na mňa. „Nemôžem si vybrať. Obe sú môj život." Odvrátil odo mňa pohľad a išiel ku dverám, o ktoré sa oprel.

Prekvapená nad jeho nečakaným vyznaním, som bola ticho a nepovedala vôbec nič. Očervenela som a cítila, ako mi horelo celé telo. Nehovoriac o srdci, ktoré bilo veľmi rýchlo. Pre neho. Bilo len pre neho.

Objala som sa okolo ramien a pozorovala ho. „Čo by si urobila ty?" spýtal sa po chvíli. „Čo by si si vybrala?"

„Neviem," povedala som úprimne a pristúpila k nemu. „Snažila by som sa mať oboje."

„To som skúšal. Ale vždy keď som s nimi, myslím len na teba. Napriek tomu sa snažím im dať všetko, čo chcú." Vtom som nadskočila, pretože tresol päsťou do steny. „Doriti."

„Povedz im o mne," povedala som zrazu a pozrel sa na mňa. „Ak by si im o mne povedal, pochopili by to."

„To nemôžem urobiť."

„Prečo nie? Bolo by to jednoduchšie."

„Ak by som to urobil, zabili by ťa," povedal a opierajúc sa o dvere, sa na mňa pozrel. „Ja som zaviedol, že si muži nesmú nosiť do tábora ženy z miest alebo dedín. Ak by sa ukázalo, že som to porušil práve ja, urobili by aj horšie, ako ma vyhnali z tábora."

Prikývla som. Asi by to nebol najlepší nápad. Najmä kvôli tomu, že som už raz u nich v tábore bola a on ma odtiaľ dostal za klamstvo, že ma zabil. Prezradiť ma nebola možnosť. Obaja by sme boli v ohrození.

Podišla som k nemu bližšie a objala ho okolo pása. Najprv nijako nereagoval, no vzápätí sa odtiahol od dverí a zovrel ma v pevnom náručí.

Stáli sme pred ťažkým rozhodnutím. Čakala som, že to príde od chvíle, čo sme sa začali stretávať. Náš vzťah a všetko, čo sme mali, bolo zakázané. Nemohli sme byť spolu. Ak by sa to dozvedeli obe strany, bola by to pre nás katastrofa. Obaja sme porušili pravidlá, len aby sme mohli byť spolu.

Doteraz nás to nijako nezasahovalo, no to sa zmenilo.

Zvyšok noci som nedokázala zaspať. Myslela som na to, čo povedal Adler. Chcela som vymyslieť spôsob, ako by sme to mohli vyriešiť, no nedarilo sa mi. Stále ma napadali nebezpečné veci a nie tie rozumné.

V slabú chvíľku mi napadlo, že pošlem Calema preč. Ak by sme sa prestali stretávať, nemal by dôvod za mnou chodiť. No mohla som byť najväčší klamár na svete, nikdy by mi neuveril. Nikdy by ma nenechal odísť, ani keby to bolo pre jeho dobro.

Držal ma v posteli v objatí a nepustil celú noc. Len nedávno sme prekročili hranicu nášho vzťahu a prežívali krásne chvíle. Tak sme sa držali, objímali a nestarali sa o nič, čo bolo okolo nás. Chceli sme byť spolu.

Ráno prišlo príliš skoro. Calem ma v tichosti zobudil a bez slov ma viedol domov. Celý čas som sa opierala o jeho hruď a držala sa ho. Počúvala som tlkot jeho srdca, ktoré patrilo mne. Bála som sa, že to bude naše posledné stretnutie. Nevedela som čo čakať, keď sa vráti do tábora.

U nás doma ešte všetci spali, keď som vošla. Bez problémov som sa dostala do svojej izby, kde som sa prezliekla a vliezla naspäť do postele. Pomaly svitalo, no aj tak som si chcela ešte oddýchnuť. Nespala som celú noc, a to nie len kvôli plesu, na ktorom som bola.

No nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som ani zatvoriť oči. Preto som sa postavila a išla do kuchyne. Aj žalúdok mi potvrdil, že som sa potrebovala najesť. V noci som toho veľa nezjedla, len som pila alkohol, ktorý však pominul. Spravila som si preto obyčajný chlieb s džemom a zjedla ho. Žiadne vyčačkané koláče a jedlo nad naše limity. Obyčajný chlieb mi chutil rozhodne lepšie.

„Kde si bola celú noc?" Obrátila som sa s chlebom v ústach a pozrela sa na mamu, ktorá stála vo dverách. „Niečo som sa pýtala."

„Vonku," odpovedala som a odvrátila som sa.

„To je všetko? Viac mi k tomu nemáš čo povedať?"

„Čo chceš počuť?"

„Ako bolo na plese predsa," usmiala sa a posadila sa na stoličku. „Chcem počuť každý detail. Čo mali ženy oblečené, aké šperky nosili a účesy. Aby som vedela, čo sa teraz nosí. No tak, hovor," vypytovala sa presne to, o čom som nechcela hovoriť.

Sklamane som sa usmiala a hovorila. Nevedela som ani čo som od nej očakávala. Žeby starosť alebo lásku od matky. Stále som ju očakávala, akoby tam bola, ukrytá a čakala na moje odhalenie. No každým dňom sa mi zdalo viac a viac, že to bolo navždy stratené. Celý náš vzťah.

Nevedela som kam ráno ísť. Ku komu sa uchýliť. Nemohla som viac byť vo vlastnom dome, nakoľko ma tam láska nečakala. Preto som išla niekam, kde som ju nájsť mohla. Nešla som však dnu, ako som zamýšľala. Posadila som sa na schody pred vchodom a vzdychla si.

Čakala som pol hodinu, kým sa dvere konečne otvorili. Pozrela som sa nahor a uvidela Arryn, ako sa na mňa usmievala a prisadla si ku mne.

„Spala si?"

„Nie. Nezažmúrila som oči."

„Bolo to tam také zlé?" zaksichtila sa s povzdychom. Moje mlčanie bolo odpoveďou. „Nech sa stane čokoľvek, budem na tvojej strane.

Pevne ma objala okolo pása a vtedy som sa nadýchla.

Porozprávala som jej úplne všetko, čo sa za včerajšiu noc stalo. Vynechala som jedine Calema. Celý čas ma pozorne počúvala a keď som sa dostala k slúžke a princovi, zadržala dych a pevne mi chytila ruku.

„Nemôžem ťa z toho obviňovať, no poriadne si si zavarila," povedala mi s povzdychom. „Zastať sa slúžky a ešte uraziť korunného princa? To je šialené."

„Nevedela som kto to je!"

„Ja viem, ale vidíš čo sa stalo. Zbičoval ťa pred toľkými ľuďmi a ešte sa ti aj kráľ vyhrážal," šepla a obzrela sa okolo nás, aby ju nikto nepočul. „Aj keď ťa nechal ísť, bude si ťa navždy pamätať."

„Myslíš, že niečo urobí?"

„Dúfajme, že nie. Má na starosti iné kruté veci, ktoré môže robiť. Dúfajme, že na všetko zabudol. Ale teba prosím, aby si sa vyvarovala problémom. Nemôžeš viac riskovať," vytkla mi prísne a ja som prikývla. Mala pravdu. Teraz som najviac potrebovala byť v pokoji a neupriamovať na seba pozornosť.

„Je tu Heatley," povedala zrazu a obe sme sa pozreli k nášmu domu. Práve prichádzal jeho zvyčajný koč. „Pôjdeš za ním?"

„Najradšej by som bola, ak by včera na hrade zomrel."

Priala som si to celú noc. Nechcela som ho už nikdy vidieť a ani o ňom počuť. Moje prosby však neboli vypočuté.

„Chceš utiecť? Stačí povedať. V momente sme preč," vyhlásila Arryn a tiež sa na neho vražedne pozerala.

„Nie," odpovedala som a postavila sa. „Pôjdem čeliť následkom. Ak by sa schyľovalo k vražde, mala som ťa rada," žmurkla som na ňu a ona sa oprela o schody a pozrela sa na mňa.

„Ak ťa budem počuť kričať, dobehnem aj s vidlami. Na to sa spoľahni."

Prechádzala som po tráve smerom k domu a pritom som sa snažila ignorovať pohľady od ostatných. Pri pohľade na mňa si šepkali, a preto mi došlo, že o všetkom vedeli. Správy sa šírili ako požiar.

Prišla som domov a hneď vošla dnu. Nemusela som nikoho z nich hľadať. Z vnútra sa ozývali strašné zvuky. Všetci totiž kričali. Mama, otec a aj pán Heatley.

„Tatiana!" skríkla mama, keď ma uvidela vo dverách. Heatley sa ku mne vražedne obrátil, čo ma neprekvapilo. Ten istý pohľad som videla aj na tvárach rodičov, čo ma však zabolelo.

„Čo si to urobila?" skríkol otec a zahnal sa po mne, aby mi vlepil facku. Jeho sila ma odhodila na dvere, no z očí mi nevyšli žiadne slzy.

„Mali sme dohodu. Povedala som ti, aby si sa správala slušne. Aby si nás nezahanbila! Na čo si preboha myslela?" skríkla mama.

„Na to, čo je správne," odpovedala som a pozrela sa na nich. „Chránila som ju, pretože je jednou z nás!"

„Čo nás je po nejakej chudere?!"

„Bol to princ, preboha!" skríkol otec a buchol po stole.

„To som nevedela!" bránila som sa. „Nevedela som kto to je."

„Na tom teraz nezáleží," vyhlásil Heatley a pozrel sa na rodičov. „Mali by sme s tým však niečo urobiť. Situácia je veľmi vážna."

„Máte pravdu," povedal otec a zagánil na mňa.

„Čo chcete robiť?" spýtala som sa vystrašene.

„O dva dni bude svadba!" vyhlásila mama so zdvihnutou bradou a mne sa zastavil celý svet. Pozrela som sa na Heatleyho a aj keď boli rodičia zaslepení, videla som jeho samoľúby výraz v tvári.

„Čo? Prečo?"

„Musíme napraviť škody, aké si napáchala. Ak sa čo najskôr vydáš za pána Heatleyho, kráľ na tvoju opovážlivosť zabudne. Musíš sa vydať, aby si bola v bezpečí."

„Nie!" povedala som rázne a so strachom. Prekvapene sa na mňa pozreli.

„Nebudeme o tom diskutovať!" povedala mama a zovrela mi ruku. „O dva dni si oblečieš svadobné šaty a otec ťa odvedie k oltáru. Moje posledné slovo."

„Neprinútite ma! Nemôžete!"

„Ver tomu, že áno. Stále si pod našou ochranou a urobíš, čo ti prikážeme," vyhlásil otec nahnevane. „A už o tom nebudeme diskutovať!" Rozplakala som sa. Nebola možnosť, aby som ich presvedčila. Obrátila som sa, že utečiem, no vo dverách sa zrazu objavil Viktor.

„Viktor, zlatko, prišiel si včas," usmiala sa na neho mama. „Máme skvelú novinku. Tvoja sestra sa bude o dva dni vydávať," povedala natešene a on sa na mňa pozrel. Myslela som si, že slzy na mojej tvári prezradia všetko podstatné, mýlila som sa.

„Naozaj? To je skvelá správa." V okamihu som sa odvrátila. „Som veľmi rád, že sa to konečne niekam posunie. Kvôli tomu som však neprišiel," povedal a odmlčal sa. „Včera napadli povstalci hrad a okradli kráľa o veľmi dôležité spisy. Celý hrad je na nohách a kráľ zúri. Povolal niekoľko jednotiek a ideme ich do lesov hľadať."

„Oni si odvážili mu niečo ukradnúť?" zháčila sa mama. „Aká opovážlivosť."

„Tí ľudia si nezaslúžia žiť! Dúfam, že ich všetkých nájdete a pozabíjate," vyhlásil otec.

„Úplne s vami súhlasím," zavrčal Heatley. „Čo máte v pláne?"

„Jednotky sa zhromažďujú okolo lesa. Mali by sme čoskoro vyraziť. Máme podozrenie, že sa ukrývajú blízko. Som si istý, že ešte dnes sa nám podarí ich vypátrať."

Čím dlhšie som ich počúvala, tým väčší strach som pociťovala.

„Pôjdem s tebou. Rád by som o niečom s kráľom hovoril," vyhlásil Heatley a obrátil sa ku nám. „Ospravedlňte ma, no musím odísť. Som rád, že sme sa dohodli. Uvidíme sa neskôr, zatiaľ dovidenia," poklonil sa a obaja odchádzali preč.

Jednotky sa zhromažďovali pred lesom. Mali podozrenia, že boli blízko. Pôjdu do lesa a budú postupovať hlbšie a ak nič nenájdu, pôjdu ďalej. Bola možnosť, že by povstalcov našli. No určite mali nejaký plán, ako tomu predísť.

No čo keď nie?

Čo keď ich nebudú čakať a prekvapia ich?

Čo keď dôjde k boju a niekoľkí zomrú?

Čo keď zomrie Calem?

Vystrašene som sa pohla ku dverám a chcela odísť, no otec ma schytil za ruku a zastavil. „Kam si myslíš, že ide?" zavrčal na mňa a keď som sa snažila jeho ruku striasť, zovrel ma pevnejšie.

„K Arryn," zaklamala som.

„Nikam nepôjdeš. Z tohto domu nevyjdeš až do svadby. Tých tvojich vrtochov mám už plné zuby!" povedal prísne a potiahol ma smerom do kuchyne. Zľakla som sa a keď som ho uvidela otvárať dvere do špajze, zhrozila som sa.

Schytil ma za ruku a postrčil dovnútra. „Tu zostaneš, až do svadby. Máš tendenciu utekať, no to sa skončilo!" povedal a zabuchol za sebou dvere. Hneď som sa k nim vrhla a začala do nich dlaňami udierať.

„Otec! Nie! Prosím!" kričala som a udierala aj päsťami, no nepočula som žiadnu odozvu. Zamkol dvere a ja som znova osamela v chladnej a tmavej miestnosti. So slzami v očiach som sa zošuchla po dverách na zem a bezmocne som si sadla.

Nevedela som koľko času prešlo, odkedy ma zatvorili. Stále som sedela pri stene a nepohla sa. Bola mi zima a bála som sa.

Okolo mňa boli len police s jedlom a zeleninou, ktorú sme skladovali. Videla som aj sudy s alkoholom alebo iné pomôcky, ktoré otec používal. Bola to len malá miestnosť so skriňami, a to bolo všetko.

Stále som myslela len na povstalcov. Na ženy a deti, ktoré sa tam ukrývali a ktorí boli v ohrození. Pochybovala som, že by si vojaci počas boja dávali pozor na to, koho zabíjali. Ani v našej dedine im to nevadilo a ani vtedy na poprave. Zabili by všetkých a nikto by sa to nedozvedel.

Tá samota a bezmocnosť ma ubíjala. Nemohla som urobiť vôbec nič. Trápila som sa a mala strach, že prídem o Calema. Nezvládla by som, ak by sa to stalo.

Objímala som si kolená a pohľadom pátrala po miestnosti. Nemohla som sa len tak vzdávať. Prešlo toľko času, toľko sme toho prežili a ja som ho nehodlala stratiť. Nie, ak to bolo moje. Pozrela som sa do každého tieňa a kúta miestnosti a hľadala. Tieto domy predsa museli mať nejaké tajné východy v prípade núdze. Aj náš dom ho mal.

Postavila som sa a pátrala aj rukami. Dotýkala som sa stien, políc a skúšala ich labilnosť. Skúšala som všetko a pritom dúfala. Vtom som sa však dotkla skrine, ktorá bola labilná. Toto bola moja cesta von.

Zhodila som z police všetky veci na zem a potom som sa ju snažila odtlačiť. Na moju silu to však nestačilo, no napriek tomu som sa snažila. Nehodlala som sedieť v tmavej miestnosti a trpieť. Nehodlala som sa vzdať života, ktorý som našla.

Života s Calemom.

Ukázal mi, aké je to mať niekoho v srdci. Ukázal mi aký to bol pocit, keď na niekom záležalo. Všetko, čo som pri ňom prežívala, bolo pravé. Bez pretvárky a klamstiev. Bolo to skutočné. Každý bozk, búšenie srdca.

Vykašľala som sa na všetky zákony sveta. Na ničom mi nezáležalo, len aby som mohla byť s ním. Pri ňom som naozaj cítila, aké je to žiť. Oslobodil ma z klietky, v ktorej som bola uväznená. Cítila som sa slobodná. Celý život mi diktovali, čo mám robiť. Nemohla som robiť vôbec nič. Kvôli tomu ma v dedine považovali za namyslenú princeznú, ktorá sa štíti špiny a práce. Nevedeli, že som bojovala, aby som mohla pracovať. Ja som chcela niečo robiť. Nechcela som len čítať knihy a sedieť. Chcela som pracovať. Robiť niečo prospešné. Brániť sa.

Calem mi dal do ruky meč. Dal mi luk a šípy a učil ma z neho strieľať. Pri ňom som robila to, čo som chcela. Nezakazoval mi to. Nesprával sa ku mne ako k nežnej žene, ktorá sa nesmie zraniť. Správal sa tak, ako som chcela. Bola som sama sebou, a to len vďaka nemu.

Uvedomila som si to, keď sme boli od seba na mesiac odlúčení. Tie pocity samoty a túžby po ňom mi prezrádzali jediné.

Zamilovala som sa do neho.

Nebolo možné to skrývať a ani popierať.

Začalo sa to ešte v našej dedine, keď sme sa navzájom zachránili. Neprestala som na neho myslieť, aj keď som si nebola istá, či ho niekedy uvidím. No uvidela som. A potom som ho stretávala častejšie. Bol tam, vždy keď som chcela. Moja túžba vidieť ho, bola silnejšia než zdravý rozum.

Milovala som ho.

A preto som ho nemohla nechať umrieť.

Skriňa konečne povolila. Tlačila som do nej z celej sily a nevzdávala sa.

„No tak," šepla som a začal sa predo mnou vynárať tajný vchod. Usmiala som sa a pokračovala rýchlejšie. Až dokým som nemala dosť veľký otvor, cez ktorý by som sa pretlačila.

Vopchala som sa do tajnej chodby a išla v tme niekam naslepo. Srdce mi búšilo a cítila som sa pod zemou nepríjemne, no pokračovala som. Keď som uvidela východ, pocit pominul.

Objavila som sa pri stodole. Vonku bola dávno tma, no netušila som ako dlho. V žiadnom dome okolo nás sa nesvietilo. Na ten svoj som sa ani nepozrela. Rozbehla som sa do lesa skôr než ma niekto stihol zastaviť.

Netrápilo ma, že som mohla stretnúť vojakov. Ani, že ma mohla napadnúť divoká zver. Trápil ma jedine pocit, že sa Calemovi niečo stalo. To ma ťahalo dopredu. Chcela som si byť istá, že boli v poriadku. Na ničom inom mi nezáležalo.

A preto som bežala.

Najprv som si to namierila do domčeka na strome, pretože bol bližšie ako tábor. Ak by som ho tam nenašla, išla by som do tábora. Išla by som aj do samotných pekiel, len aby som ho našla.

Dostala som sa na naše miesto a zastavila sa v tieňoch stromov. A keď som sa pozrela nahor a uvidela v domčeku zasvietené, srdce mi od radosti takmer prestalo biť.