Hudbu som počula už z diaľky, keď sme do sály prichádzali. Na každom kroku stáli vojaci a služobníctvo, ktoré nás s úsmevom na tvárach viedlo a uvádzalo.

Pred vstupom na hrad som si dala na tvár masku, aby ma nikto nepoznal. Lady Elizabeth sa dokonca od nás oddelila a vstúpila do sály sama.

Stála som v obrovskej miestnosti, osvetlenej nádhernými farbami a dekoráciou. Dali si záležať, aby to bolo prepychové a drahé.

Keď sme prišli, Heatley ma okamžite zaviedol na parket a pritiahol si ma k sebe. Tancovať som vedela, pretože som sa ako malá hrala s Arryn na tanečníčky. Kroky zložitých a synchronizovaných tancov som poznala takmer naspamäť.

„Ide ti to veľmi dobre. Pokračuj takto ďalej a všetci mi ťa budú závidieť," šepol mi do ucha počas tanca. Keď sa ma dotkol na páse a ruke, prišlo mi zle, no ovládla som sa.

Obzrela som sa okolo nás a všimla som si, ako sa na nás ostatní pozerali. Najmä muži, ktorí ma pozorovali a premeriavali si ma. Aj keď tancovali so svojimi krásnymi ženami. Preto som sa odvrátila a pozerala sa radšej na Heatleyho krk.

„Robíte to preto, aby vám závideli?"

„A kvôli čomu inému?" zasmial sa. „Si najkrajšia žena v sále. Dovolím si tvrdiť, že krajšia aj spomedzi šľachticov. Každý ťa bude chcieť spoznať a budú sa na teba pýtať. A ja budem ten, ktorý vyhlási, že si len moja." Tentoraz som sa zasmiala ja.

„Čo keď si so mnou bude chcieť niekto niečo začať? Čo mám robiť?"

„Keď budú vedieť komu patríš, neskúsia to. Nedovolia si na teba siahnuť. Nech sa pozerajú, ale to je všetko," povedal a obzrel sa. Niekomu sa pozdravil a vzápätí prestal tancovať. „Ako som ti povedal, nebudem sa ti venovať. Prechádzaj sa tu, tancuj a každému ukáž, že patríš len mne," pošepkal a odchádzal preč.

Nechal ma úplne samú v miestnosti plnej predátorov. Obzrela som sa okolo seba a všimla som si, že sa ku mne nejakí muži tlačili. Hneď som si chytila šaty a zmizla z parketu. V žiadnom prípade som nechcela stráviť celú noc tancovaním s cudzími ľuďmi. Radšej som si sadla na mäkké pohovky pri stene a cestou som si od sluhu vzala pohár so šampanským. Stále okolo chodili a rozdávali aj jedlo na táckach. Vyzeralo výborne.

„Smiem si prisadnúť?" spýtal sa ma niekto. Zdvihla som pohľad a pozrela sa na usmievavú lady Elizabeth. Nemala na tvári zelenú masku, ktorú predtým držala. Usmievala sa na mňa, a preto som prikývla. Keď si ku mne sadla, vytiahla spod rukáva vejár a začala sa s ním ovievať. „Ach, je tu neskutočné teplo. Mali by pootvárať všetky okná a aj dvere."

„Možno nechcú rušiť ostatných na hrade."

„Možno. Som si však istá, že dnes v noci sa aj tak nikto nevyspí. Vďaka tebe," povedala a žmurkla na mňa. Odvrátila som sa. „Páči sa ti tu?"

„Samozrejme, je to tu krásne," odvetila som a pozrela sa na ňu. „Nie som však na podobné udalosti zvyknutá."

„To chápem, drahá. Nie každému dievčaťu sa podarí sem dostať. Povedz mi, ako si spoznala Heatleyho?"

„Dozvedela som sa to náhodou," priznala som sa. „Spoznal mojich rodičov a vypýtal si ma od nich. Pri spoznávaní som ho sprevádzala na obchodných stretnutiach a akciách. Spoznali sme sa," klamala som, až mi horelo za ušami. Nezáležalo by mi, ak by úplne zhoreli.

„Máš ho rada, však? Je to sympatický muž," lišiacky sa na mňa usmiala.

„Samozrejme. Preto som so svadbou súhlasila," po týchto slovách som sa hneď odvrátila, aby nevidela môj odpor. Zrazu som však začula ako sa rozosmiala a prekvapene som sa za ňou znova obrátila. „Stalo sa niečo?"

„Ach, Tatiana. Myslíš, že ti verím?" povedala pomedzi smiech. „Koľko máš rokov?"

„Sedemnásť," zamrmlala som a ona zložila vejár.

„Heatley je od teba o dvadsať rokov starší. Naozaj si myslíš, že ti uverím, že ho máš rada? Prosím ťa. Nie som hlúpa, ako možno ostatní," mávla rukou na sálu a skepticky sa na mňa zahľadela. Otvorila som ústa, aby som protestovala, no nepovedala som vôbec nič. Premerala si ma a vzdychla si. „Rozumiem. Povedal ti, aby si sa správala slušne. Hlúpe, žiadať to od dievčaťa, ktoré sa za neho nechce vydať," zhodnotila a ja som sa na ňu pozrela a zovrela pery.

„Je to zložité, viete?" Prikývla a naklonila sa ku mne, aby mi stisla ruku.

„Heatley je komplikovaný muž. Ako spoločníka ho mám veľmi rada. Ak môžeš, svadbu rýchlo zruš."

„Prečo to hovoríte?"

„Pretože vidím pohľady mužov v tejto sále," povedala a obe sme sa pozreli do miestnosti. „Ani jeden z teba nespustil oči, odkedy si vošla. Muži sú zlí. Drž sa od nich čo najďalej, aby sa ti nič nestalo. Heatley ťa chce len ako trofej. Aby ťa ukázal svetu. Ak mu to dovolíš, budeš len majetok a nie človek so srdcom. Pamätaj si to," žmurkla na mňa a s nasadenou maskou na tvári sa pobrala preč.

Zo skúseností za posledné týždne som vedela, že boli všetci šľachtici rovnakí. Nevážili si svojich sluhov a ani ľudí s nižším postavením. Myslela som si, že lady Elizabeth bude rovnaká, no mýlila som sa.

„Smiem prosiť?" Zrazu mi pohľad zatienil starší muž, ktorý sa na mňa usmieval. Vôbec som si nevšimla, že ku mne prichádzal. Ak by som ho uvidela, rozhodne by som utekala.

Neochotne som ho chytila za ruku a s prikývnutím s ním vyšla na parket.

Tým sa začalo moje utrpenie.

Snažila som sa tancovať podľa predpisov každého tanca a nechcela som urobiť žiadnu chybu. Každý tanec mal totiž svoje pravidlá, svoje kroky, ktorými sme sa museli riadiť. Keby hocikto spravil chybu, zmiatol by tým ostatných.

Môj starší partner ma otáčal, vykrúcal a zvieral tak pevne, až mi to bolo nepríjemné. Stúpal mi na nohy, tlačil sa na mňa, až som nevedela dýchať. Bolo to strašné. Po niekoľkých minútach som si priala smrť. Chcela som sa mu vyšmyknúť a zmiznúť z parketu, schytil ma však iný muž a tancovala som ďalej s ním.

Takto to pokračovalo niekoľko tancov. Vždy keď sa jeden tanec skončil, chytil ma za ruku iný muž a pokračovali sme. Nemala som čas si vydýchnuť alebo sa zastaviť. Kvôli maskám som nikoho nepoznala. Nikto nepoznal ani mňa. Zároveň však všetci vedeli kto som.

Práve začala hrať tichá a pomalá pesnička, tak som si chcela ísť naozaj sadnúť. Tancovala som bez oddychu takmer dve hodiny a všetko ma bolelo. Necítila som si nohy, ruky a aj krk, ktorý som stále otáčala. Neustále mi šliapali na nohy a pripadala som si ako bábka. Niektoré ženy sa za mnou už so súcitom v očiach obzerali.

Práve ma môj partner točil ako blázon, až som sa mu mimovoľne vytrhla, no točila som sa ďalej. Videla som, že ma chcel znova zachytiť, no keď som sa obrátila, vrazila som do niekoho iného.

Zostala som zadychčane stáť a zatvorila som oči, aby som popadla dych. Točil sa mi celý svet a bolo mi na odpadnutie. Zľakla som sa, že ma môj nový partner tiež začne vytáčať, no na moje prekvapenie zostal stáť. Držal ma za boky a nikam sa neponáhľal.

„Ach, ďakujem," zamrmlala som, keď som sa nadýchla vzduchu. Zdvihla som pohľad, aby som sa na muža usmiala, no vtom som sa zahľadela do nádherných modrých očí. „Calem?"

Zdvihol prst a priložil si ho o pery. Do očí sa mi hrnuli slzy, no prijala som jeho ruku a chytila ho za rameno. Pevne ma zovrel a pohol sa.

Pohyboval sa ladne, bezchybne a presne podľa hudby. Nepozeral sa na nohy a ani okolo seba, aby sa uistil, že tancuje správne. Pozeral sa mi priamo do očí. Neodtrhol sa odo mňa a držal ma v náručí. Oči sme mali jeden pre druhého, akoby okolo nás nikto iný nebol. Len hudba a my dvaja.

Prvýkrát som túžila, aby tanec nikdy neskončil. Aby sme spolu stále tancovali a boli si blízky. Preto, keď hudba prestala a on si so mnou preplietol prsty, na tvári sa mi objavil úsmev.

Viedol ma nenápadne z parketu. Všetci ostatní tancovali alebo sa zabávali a nás si vôbec nevšimli. Celý čas som držala Calema za ruku a nepustila. Už som ho nikdy nechcela pustiť.

Zaviedol ma do prázdnej miestnosti, ktorá bola na chodbe. Vošla som dnu a podišla bližšie, aby som sa uistila, že tam nikto nebol. Dala som si masku z tváre a obrátila som sa.

Stál tam. Vodca povstalcov a muž, na ktorého som tak dlho čakala. Stál mi chrbtom, aj keď boli dvere dávno zatvorené. Až potom sa obrátil, bez masky na tvári a naše pohľady sa stretli.

Túto chvíľu som si predstavovala každý jeden deň. Predstavovala som si, ako to bude prebiehať. Či sa zmenil. Či bude rovnaký ako keď som ho videla naposledy. Myslela som si, že ma už nič neprekvapí, no mýlila som sa.

Nemohla som od neho odtrhnúť pohľad. Bol ešte príťažlivejší ako naposledy. Jeho čierne vlasy, nádherné modré oči a pery. Všetko bolo dokonalé, ak nie perfektné. Preglgla som a zatúžila po ňom. Po jeho náručí. Po jeho bozkoch. Po ňom. Chcela som ho.

Nevedela som, kto z nás sa pohol ako prvý. Asi sme sa pohli naraz, pretože som k nemu urobila krok práve vo chvíli, ako ho urobil on. Vrhol sa na mňa a schytil ma do svojho náručia. A keď ma pobozkal, cítila som sa neuveriteľne.

Žiadne nežné bozky. Žiadne spoznávanie.

Priamy a vášnivý bozk. Jazykom dobíjal môj a ja som mu to dovolila. Omotala som si ruky okolo jeho krku, prsty som si zaborila do jeho vlasov a pripútala sa k nemu. Chytil ma celú do náručia a cúvol so mnou do miestnosti. Držala som sa ho až kým ma jemne, no zároveň drsne, nepritlačil o stenu. Nadvihol ma mierne do vzduchu a pritlačil sa ku mne ešte bližšie.

„Tatiana," šepol mi na perách, keď sa odtrhol. „Chýbala si mi." Znova sa na mňa natlačil a ja som sa usmiala. Rukami mi zvieral boky a pritom sa ku mne tlačil panvou. Tie pocity, aké som cítila, som vôbec nepoznala. No nebála som sa. Prijímala som ich.

„Aj ty mne," šepla som a cítila, ako mi zahryzol do pery. Mimovoľne som vzdychla. Potom sa však odo mňa odtiahol a položil ma na zem, pričom si čelo oprel o moje. Pohladil ma po tvári a pritiahol si ma na hruď.

Objala som ho okolo pása tak pevne, ako ma zvieral on. Cítila som, ako mu srdce rýchlo bilo a on taktiež musel cítiť moje.

„Kde si bol, Calem? Kde si bol tak dlho?" šepla som potichu a cítila v očiach slzy. Slzy strachu, že ho už nikdy neuvidím. Chytil ma za tvár a znova sa na mňa pozrel.

„Mrzí ma to. Prišla nečakaná záležitosť, ktorú som musel vyriešiť. Nemal som možnosť, dať ti vedieť."

„Poslal si za mnou Ruth," povedala som so zatvorenými očami a on zmĺkol.

„Viem," pošepkal a zdvihol mi bradu, aby som sa na neho pozrela. Naše pohľady sa stretli. Musel v mojich vidieť bolesť a aj poznanie, ktoré mi Rosemary potvrdila. „Ruth sa o nás dozvedela náhodou. Sledovala ma a už som to tajiť nedokázal. Dal som jej však jasne najavo, aby mlčala."

„Ty a ona ste..." začala som a po odmlke prikývol. Trasúco som preglgla.

„Hej," šepol a chytil ma pevne obomi rukami za tvár. „Je to minulosť. Nič pre mňa neznamenala. Ani vtedy nie. Skončilo sa to tak rýchlo, ako sa aj začalo."

„Si si istý?" spýtala som sa a chytila mu ruky. Prikývol.

„Ty si jediná, na ktorú myslím, drobček. Iná u mňa nemá šancu," šepol a perami sa jemne obtrel o moje. Takmer som vynechala dýchanie od toho, ako sa mi rozbúchalo srdce. „Mrzí ma však, že je to len môj pocit," povedal zrazu a odtiahol sa odo mňa. Prekvapil ma.

„Čo tým myslíš?"

„Je pravda, že si zasnúbená s Heatleym?" spýtal sa a ja som od neho okamžite odstúpila. Zavládlo medzi nami ticho. Civela som s otvorenými ústami na neho, zatiaľ čo on sa na mňa mračil. Alebo aký pohľad to vôbec na tvári mal. Nemal v nej totiž žiadne emócie.

„Ja ti to..." začala som a preglgla.

„Je to pravda?" zopakoval a čakal na odpoveď. Nesmelo som prikývla.

Potichu zahrešil a odstúpil odo mňa. Chcela som sa ho dotknúť, no odtiahol sa. Nechcel sa na mňa pozerať, čo mi lámalo srdce. Držala som sa silou vôle, aby som sa nezložila. „Prečo?"

Spýtal sa a pritom sa ku mne obrátil. Aj tento rozhovor som si predstavovala, no nikdy nešiel podľa mojich predstáv.

„Pretože som vám chcela pomôcť."

„Čože? Tomu nerozumiem," povedal a ja som sa nadýchla a hovorila.

Povedala som mu o mojom stretnutí s Ruth. Jej obviňovanie a strach, ktorý cítila. Ako to mnou zamávalo a čo som cítila. Porozprávala som mu aj o stretnutí s Heatleym a aj o tajnom rozhovore, ktorý som si medzi Rosemary a Cossette vypočula. Celý čas nehovoril vôbec nič, len sa na mňa šokovane pozeral. Na tvári som mala strach, smútok a aj znechutenie zo samej seba.

„Súhlasila si preto, aby si od neho získala informácie?" spýtal sa, keď som prestala rozprávať. Prikývla som. „Aké informácie?"

Rozprávala som mu o Heatleyho stretnutiach a obchodných zástupcoch, s ktorými sa stretol. O obchodných záležitostiach a aj majetku. Všetko, čo som sa od jeho schôdzok dozvedela a aj tie, ktoré som si prečítala v jeho pracovni. Povedala som mu všetko, až kým sa neodvrátil a ani sa na mňa nepozrel.

„Ako si sa to dozvedel?" spýtala som sa, keď som prestala hovoriť. „Adler mi sľúbil, že ti nič nepovie."

„Dozvedel som sa to o ostatných. Nikto z našich ťa však nevidel a keď som si všimol, ako sa Adler správa, vytiahol som to z neho."

Slzy, ktoré mi tiekli z tváre som nezastavila. „Mrzí ma to, Calem. Veľmi ma to mrzí."

„Nemôžem uveriť, že si riskovala kvôli nám. Kvôli mne," povedal a pozrel sa na mňa. Vzlykla som. „Je to hajzel, Tatiana!"

„Áno, ja viem. Zistila som to. Chcela som to zastaviť, prisahám. No vyhrážal sa mojej rodine, že im niečo urobí. Nemohla som sa brániť. Patrím mu a musím urobiť, čo mi povie. Dnes som prišla s ním, no mám nariadené správať sa slušne. Nemôžem urobiť vôbec nič," sklonila som smutne pohľad.

„Ako to, že mu patríš?" spýtal sa zrazu. Otvorila som ústa a pozrela sa na neho. „Čo ti urobil?" zavrčal nepriateľsky a pristúpil ku mne. „Čo ti urobil, Tatiana?" zopakoval naliehavo, no mlčala som.

„Nič, ja som len..." povedala som, no chytil ma pevne za tvár a priblížil sa ku mne. V očiach mal zlosť.

„Odpovedz mi!" zopakoval zúrivejšie, no naďalej som mlčala. Nechcela som si ani len predstaviť, čo by urobil, ak by som mu to povedala.

„Udrel ju," ozval sa hlas od dverí. Obaja sme sa hneď odvrátili a uvideli pri dverách stáť Adlera. Odľahlo mi, že to nebol niekto cudzí, no počula som čo povedal. S hrôzou som sa pozrela na Calema.

„Ublížil ti?" spýtal sa s pokojným hlasom, no rozhodne sa tak netváril. Prikývla som.

Okamžite ma pustil a zlostne hodil masku na zem. Zhíkla som a rozbehla som sa za ním, skôr než stihol urobiť hlúposť. Adler mu zatarasil cestu a schytil ho za ramená, aby ho zastavil.

„Uhni mi z cesty!" skríkol na neho a zahnal sa päsťou, pred ktorou sa Adler sotva uhol.

„Zastav a upokoj sa!"

Útočil na neho a udieral ho zakaždým, keď ho tlačil odo dverí. Adler sa mu nie vždy stihol uhnúť, no darilo sa mu ho držať na uzde. Odsúval ho od dverí, aj kvôli tomu, aby ho nikto nepočul. Dobíjal si cestu von a sila, ktorou to chcel dosiahnuť, bola nadľudská.

Práve keď ho od seba Adler surovo odsotil, rozbehla som sa k nemu a zozadu som ho objala okolo pása. Až keď som mu zakvačila prsty spredu do hrude, prestal sa vzpierať a zastavil sa.

„Konečne," vydýchol si Adler a utrel si krvavú peru. „Vedel som, že si blázon, ale toto je extrém," zhodnotil, no Calem ho ignoroval. Obrátil sa ku mne a pritiahol si ma do náručia.

„Vedel si čo urobím, a preto si mi to nepovedal v tábore," povedal a zdvihol mi bradu, aby si ma prezrel. Modrina bola dávno preč, no pozeral sa mi na tvár, akoby ju stále videl. V očiach mal zlosť, no aj bolesť.

„Áno," odpovedal Adler a vzdychol si. „Preto som však neprišiel. Musíme ísť. Je čas," povedal a ja som sa odtiahla od Calema.

„Viem," povedal, no nerozumela som.

„Kam?" spýtala som sa a všimla si, že Adler odišiel. Čakala som na odpoveď, no tá neprichádzala. „Calem, čo sa stalo?"

„Sme tu z nejakého dôvodu. Musím niečo vybaviť."

„Čo?" naliehala som, no pokrútil hlavou a ako odpoveď ma vášnivo pobozkal. Keď sa naše pery dotkli, ani mi nenapadlo odtiahnuť sa.

Zrazu som však začula, ako niekto stisol kľučku. Vystrašene som sa obrátila a dvere sa otvorili.

„Čo tu robíš?" zavrčal na mňa pán Heatley. Obrátila som sa späť do miestnosti, no Calem bol dávno preč.

„Nič. Už idem," povedala som a znova som si dala na tvár masku. Prešla som popri ňom a všimla som si, že sa ma chcel dotknúť. Vyhla som sa mu. Už sa ma nikto dotýkať nebude. Iba Calem.

Vrátili sme sa späť do sály a znova som tancovala. Buď s Heatleym, alebo s inými mužmi. Neustále pri mne niekto bol, tak som znova nemala čas na oddych. No nie len kvôli tancu, ale aj kvôli tomu, čo sa okolo mňa dialo.

Odkedy som Calema a Adlera videla naposledy, prešla asi hodina. Stále som ho medzi ostatnými hľadala, no nevidela som ho. Netušila som, čo prišli na hrad robiť, no nebolo to nič dobré. Bolo to taktiež veľmi nebezpečné.

„Ako to, že so mnou tancujete? Myslela som si, že nebudete mať čas," spýtala som sa Heatleyho, ktorý ma práve vykrúcal.

„Ak by som sa ti nevenoval pridlho, ostatní by to mohli využiť. Musím im pripomenúť, že patríš mne."

„Kedy o mne prestanete hovoriť ako o majetku? Ešte nie som vaša," zavrčala som a cítila, ako mi zovrel pás a aj ruku.

„Ale áno, Tatiana. Už si moja."

Tancovali sme spolu ešte zopár tancov, no po nich znova odišiel a ja som osamela. Nechcela som však tancovať, a preto som sa rýchlo pratala z parketu preč. Chcela som ísť domov, no vedela som, že to mi Heatley nikdy nedovolí. Bola by som veľmi odvážna, ak by som aj napriek tomu odišla, no pomyslela som na Calema. On bol na hrade, a to bol dôvod, pre ktorý som zostala.

Už som vypila aspoň desiaty pohár šampanského a cítila som sa zvláštne. Nemyslela som si, že som bola opitá, len v lepšej nálade. Začula som však ženský krik, ktorý prehlušoval aj nahlas hrajúcu hudbu. Pozrela som sa do miestnosti a všimla som si, ako ľudia niekam odchádzali. Nebolo ešte tak neskoro, aby odchádzali domov. Šepkali si medzi sebou a boli zvedaví. Preto som sa tiež postavila a išla ich smerom.

Predierala som sa davom a išla smerom, akým prichádzal ženský výkrik.

„Znova to už neurobíš! Nikdy!" skríkol mužský hlas. Okamžite sa mi pred očami objavili spomienky na pána Heatleyho a jeho predstavenie v pivniciach. Doteraz som sa toho obrazu nedokázala zbaviť. Začínala som mať strach, no kričiaca žena ho mala väčší. Pretlačila som sa cez dav až úplne dopredu a uvidela ju.

Mladý muž stál v strede chodby s bičom v ruke a pod ním na zemi ležala slúžka. Neďaleko nej bola padnutá tácka s pohármi, ktoré boli porozbíjané. Pochopila som, že tácka spadla a rozbila sa. Premýšľala som však nad tým, či sa rozbila predtým alebo potom, ako ju muž začal mlátiť.

Mal na tvári masku, no aj tak všetci v tichosti stáli a nič nepovedali. Asi to bol niekto dôležitý, keď sa ho nikto nesnažil zastaviť.

Pozrela som sa na druhú stranu veľkej chodby a všimla si, že aj pri protiľahlých dverách stáli ľudia. A medzi prvými v zástupe som okamžite spoznala Adlera. Držal za rameno Calema, ktorý sa s vražedným pohľadom pozeral na muža s bičom. Pár mužov, čo stáli za nimi, k nim asi tiež patrili. Ich pohľady boli totiž rovnaké.

Žena vykríkla. Muž znova šľahol bičom. „Už sa nikdy neopovážiš!" kričal a švihal bičom ako šialenec. Nadskočilo mi srdce nad tým plesknutím a ešte viac, keď som počula jej výkrik. Mala strach a bolesti. Nikto sa ženy nezastal a ani toho muža nezastavil. Všetci sa prizerali na jej bolesť a krv.

„Prosím o odpustenie, pane," plakala žena a snažila sa skryť pred ďalším úderom. Takmer som tiež plakala a nemohla som sa na to pozerať. Najmä ak muž neprestával a na tvári mal úsmev.

Pozrela som sa znova na Calema a všimla som si, že sa chcel vrhnúť vpred. Ak by ho nedržal Adler, urobil by to. Naozaj by zasiahol a pomohol tej úbohej žene.

Mňa však nikto nedržal.

Práve keď zdvíhal znova bič do vzduchu, pohla som sa vpred. Možno ma ani nikto nevidel, také bolo všade ticho. Nepremýšľala som nad dôsledkami, pretože som sa na to už nedokázala pozerať. Objavila som sa pri ňom, keď chcel šľahnúť bičom a schytila som ho za ruku. Prekvapene sa ku mne obrátil a bič som mu vytrhla z ruky. Odhodila som ho, ako aj jeho som postrčila od seba preč. Šokovane na mňa hľadel a postavila som sa pred ženu.

V miestnosti zavládlo ešte väčšie ticho ticho. Odvážila som sa pozrieť na ženu a videla jej šok. „Choď," šepla som, no ona sa ani nehla. „Tak choď," šepla som naliehavejšie a vtedy sa postavila a rozutekala sa preč. Znova som sa pozrela na muža, ktorý sa usmial a prehrabol si vlasy rukou.

„Vieš, čo si práve urobila?" spýtal sa pobavene.

„Viem."

„Máš vôbec potuchy kto som?" spýtal sa nahlas a rozpäl ruky. Preglgla som a pokrútila hlavou.

„Predpokladám, že hajzel. Pretože jedine ten by bil bezbrannú ženu," odpovedala som a za mnou a vlastne všade okolo mňa, ľudia zadržali dych. Počula som ich pohoršené hlasy, šepot a vyčítavé pohľady. Možno som to prehnala, no bola som nahnevaná.

Pozrela som sa znova na muža a videla mu v tvári pobavenie. Zrazu si stiahol masku a odhalil mi tvár.

„Moje meno je Thomas Waskill a som následníkom trónu," vyslovil nahlas a môj set sa úplne zastavil. Práve som sa postavila druhému najmocnejšiemu mužovi v krajine. A čo bolo horšie, urazila som ho!

„To vám nedáva právo biť nevinnú ženu," odpovedala som a stála si za svojím. Pozrel sa na mňa a skúmal ma. Dokonca ku mne pristúpil a načiahol ku mne ruku. Odtiahla som sa, no príliš pomaly.

Trhol rukou a stiahol mi z tváre masku, ktorú hodil o zem. Keď sa mi pozrel do tváre, zmeravel a civel na mňa. Nepáčilo sa mi to a cítila som sa nepríjemne. Začal okolo mňa krúžiť a obzeral si ma ako nejaký obraz. Pohľadom som zavadila o Calema, ktorého držali dvaja muži za ramená. Takmer z posledných síl.

„Prekrásna," skonštatoval Thomas a znova som sa na neho pozrela. „Komu patrí táto nádhera?" zvolal do miestnosti a ja som sa nadýchla. Zatvorila som oči a predstavila si, že predstúpil Calem. No keď som ich znova otvorila, pred princom stál v úklone Heatley.

„Heatley. Netušil som, že sa budeš ženiť," usmial sa a Heatley zdvihol pohľad.

„Áno, už čoskoro."

„Poznáš moje pravidlá," povedal a keď sa postavil vedľa mňa, striaslo ma. „Aj keď je nádherná."

„Áno, vaša výsosť. Poznám ich."

„Preto nebudem namietať."

„Isteže nie," zaškeril sa. „Keby ste to neurobili vy, tak ja neskôr určite."

„Výborne," pomykal princ plecami a obrátil sa ku mne.

Zahnal sa po mne a chrbtom ruky ma udrel tak silno, až som sa zvalila na zem. Ucítila som na perách krv a od rany sa mi zahmlilo pred očami. Bolesť bola neskutočná.

Znova som zdvihla pohľad a videla, ako Thomas zdvíhal bič. Dokonca mu ho Heatley ochotne podával a ja som okamžite pochopila, čo ma čakalo.

„Slúžka dostala päť rán z desiatich. A keďže si sa jej ochotne zastala, nebude ti prekážať, ak ostatné rany prevezmeš za ňu," zasmial sa. Nevidela som mu v očiach súcit a ani pochopenie. Tešil sa, že mi môže spôsobiť bolesť.

Načiahol ku mne ruku s bičom a trhol. Odvrátila som pohľad a cítila, ako ma koniec biča šľahol do chrbta. Zatvorila som oči od bolesti a zasyčala som, no neskríkla. Potlačila som slzy, pretože som mu nechcela urobiť radosť.

„Prečo nekričíš?" spýtal sa prekvapene. „Iná by na tvojom mieste kričala.

„Som iná," precedila som pomedzi zuby a ani som sa na neho nepozrela.

„Naozaj?" zasmial sa a šľahol druhýkrát. Znova som neskríkla. „No tak, aspoň jedno skríknutie. Takto nám kazíš zábavu dievčatko. A kto vôbec si, keď si sa tej chudery zastala?"

Neodpovedala som.

„Je to obyčajné dievča, Thomas," ozval sa z davu známy ženský hlas. Obrátila som sa a uvidela vedľa Heatleyho stáť lady Elizabeth aj so šampanským v ruke. Mračila sa.

„Tak preto sa zastala ten ženskej," zasmial sa Thomas. „Čo tu však chce, keď k nám nepatrí?"

„Je to predsa Heatleyho snúbenica. Musí sa predsa naučiť, ako sa v spoločnosti správať."

„Akosi jej to nevyšlo, však," zasmial sa a znova ku mne načiahol ruku s bičom. Stiahla som sa k zemi a pripravovala som sa na ranu.

„Thomas!" skríkol zrazu autoritatívny hlas. Zavládlo ticho a všetci sa pozreli na obrovské schodisko, ktoré viedlo na vyššie poschodie. Zdvihla som k nemu pohľad a pozerala sa s otvorenými ústami na prichádzajúcich ľudí. Thomas pustil bič na zem.

Kráľ Edward Waskill kráčal so svojou kráľovnou Angeline po schodisku a obaja sa mračili. Všetci sa poklonili a v miestnosti nastalo hrobové ticho. Nezmohla som sa na slovo, a preto som sa zo zeme pozerala na prichádzajúcich vládcov našej krajiny.

Kráľ a ani kráľovná sa podobných udalostí nikdy nezúčastňovali. Vždy ich reprezentoval ich jediný syn. Preto všetkých ich prítomnosť prekvapila.

„Nepamätám si, že by som vychoval takého tyrana, ako si ty," zavrčal kráľ na Thomasa, čo ma prekvapilo. „Ako sa opovažuješ biť také nádherné dievča?"

„Dovolila si ma uraziť! Vzoprela sa mojej vôli!" bránil sa a ukázal na mňa. Kráľa to nahnevalo ešte viac.

„Tvoje príkazy na tomto hrade sú nezmyselné a dobre to vieš!" zvolal a pristúpil ku mne. „Ak sa ešte raz tohto dievčaťa dotkneš, budeš sa zodpovedať mne."

Zohol sa ku mne a prevesil mi cez ramená svoj obrovský plášť. Prekvapilo ma to.

„Otec! Je to obyčajné dievča!" skríkol Thomas, zatiaľ čo mi kráľ pomohol postaviť sa.

„Práve preto!" skričal a zúrivo sa na neho pozrel. „Ako nám budú naši poddaní veriť, ak jedného z nich zbiješ? Zbláznil si sa?" ochranársky ma objal okolo ramien. Vystrašene som sa pozrela na dav a hľadela na Calema. Držali ho toľkí naraz, až ma šokovalo, že sa im nevytrhol. „Ak sa to stane ešte raz, my dvaja sa vážne porozprávame!" oznámil kráľ a s tými slovami ma viedol so sebou.

Kráľ ma dôverne držal za ramená a viedol zo sály. Predtým, ako sme naozaj odišli, mal nepríjemný rozhovor s Heatleym, ktorému vyčítal, že dovolil moje mlátenie. Tešila som sa z jeho zahanbenej tváre. Potom ostatným prikázal, aby sa vrátili do sály a mňa viedol na poschodie.

Keď sme prechádzali po schodisku, obrátila som sa späť na ľudí a pozrela sa na Calema. Už ho nikto nedržal a len tam tak stál. Pozeral sa na mňa so zaťatými päsťami, no neurobil vôbec nič. Nemohol robiť nič.

Cestou cez chodbu kráľ nariadil priviezť doktora, zatiaľ čo sa s kráľovnou rozprávali o ich synovi. Nevnímala som ich, nakoľko som bola fascinovaná krásnymi chodbami. Na každom kroku boli nejaké dvere, ktoré viedli do miestností, alebo sa cez ne prechádzalo ďalej. Bolo to ako bludisko.

Vošli sme spoločne do miestnosti, ktorá bola pohltená papiermi a knihami. Boli všade, najmä na veľkom stole priamo pred dverami. Kráľ ma zaviedol do svojej pracovne. Usadil ma na stoličku pred neho a vtedy prišiel aj doktor, ktorý sa na mňa pozrel.

„Nie je to nič vážne," zhodnotil po prezretí mojich rán. „Dostali ste len dve rany. Dávajte si na ne túto masť a budete v poriadku," povedal mi s úsmevom a rada som si ju vzala.

„Ďakujem vám," povedala som a skryla si ju do šiat. Poklonil sa kráľovi a zmizol z miestnosti. Zostala som s kráľom sama, ktorý sa na mňa spoza stola usmial.

„Ako sa voláš?"

„Tatiana Marissová."

„Hovoril Thomas pravdu? Naozaj nepatríš k šľachte?" Prikývla som. „Ako si teda spoznala Heatleyho? Pokiaľ je mi známe, chudobným občanom sa vyhýba a nechce mať s nimi nič spoločné."

„On našiel mňa, veličenstvo," priznala som. „Spoznala som ho u nás doma, kde ma vyhľadal. Požiadal ma o ruku, a preto ho posledné týždne sprevádzam na akciách. Vrátane tejto."

„Rozumiem," prikývol s úsmevom. „Je to veľmi dobrý muž, no aj on má svoje tradície. Som si istý, že pri ňom budeš šťastná."

„Áno, veličenstvo."

„Výborne, ale kvôli tomu tu nie si," povedal a oprel sa lakťami o stôl. „Urobila si na mňa dojem, keď si sa postavila môjmu synovi. Nestáva sa to často."

„Nevedela som kto to je," povedala som hneď. „Prisahám, že nie."

„Ako to?"

„Presťahovali sme sa do mesta len pred niekoľkými týždňami. Nemala som ešte tú česť jeho výsosť stretnúť, ani vidieť."

„V poriadku," prikývol a premeral si ma. „Chceš mi tým povedať, že ak by si vedela kto je nezasiahla by si?"

Nadýchla som sa a zdvihla bradu.

„Zasiahla by som aj tak."

„Prečo?"

„Pretože to nebolo správne, veličenstvo. Nikto si nezaslúži, aby sa s ním takto zaobchádzalo."

„Každý chráni toho, ku komu má bližšie," prikývol si sám pre seba. „Vyzerá to tak, že máš bližšie k prostým ľuďom, ako k vyššej vrstve."

„Tak som to nemyslela..." začala som hovoriť, no so zdvihnutou rukou ma umlčal.

„Nie som zvedavý na klamstvá. Obaja vieme, že je to tak. No ujasnime si pár vecí," pozrel sa mi do očí a jeho pohľad zrazu sprísnel. „Nepáči sa mi, keď môj syn týra ženy a pritom si myslí, že si môže dovoliť všetko. Vždy ho zastavím," povedal a zahľadel sa na mňa. „No ešte viac sa mi nepáči, ak niekto z neho robí hlupáka!" skríkol a ja som preglgla. „Možno si nevedela kto je, no určite ťa doma učili, ako sa správať a že by si nemala nikoho urážať. Je tak?" Rýchlo som prikývla. „Tak by si sa ich radami mala riadiť, pretože tvoje správanie bolo neprípustné a viac nebude tolerované!"

Civela som na neho a nedýchala. Doteraz bol milý a starostlivý, no zmenil sa. Bol presne taký, ako mi Calem rozprával. Pretvaroval sa však geniálne a keby som nepoznala pravdu od Calema, zhltla by som ju.

Vtom sa prudko postavil, až som nadskočila. „Heatley má šťastie, že si ťa chce zobrať. Za takú krásnu ženu ako si ty, sa bojuje. Som si istý, že okrem neho má o teba záujem veľa mužov. Thomas by mohol patriť medzi nich."

„Čože?"

„Neboj sa. Nechcem, aby si si ho vzala, no existuje taká možnosť. Aj tak by ťa za tvoju opovážlivosť nechcel," zavrčal a založil ruky na hrudi. „Ak sa niekedy dozviem, že si ho nejakým spôsobom urazila alebo ním opovrhovala, osobne sa postarám, aby sa to neopakovalo. Rozumela si?" povedal drsne a ja som hneď prikývla. „Výborne," usmial sa a vtom sa rozleteli dvere.

„Prečo rušíte?" skríkol na dvoch vystrašených vojakov vo dverách.

„Mrzí nás to, vaše veličenstvo, je to naliehavé. Napadli nás povstalci!"