Prebudili ma výkriky.

Posadila som sa vydesene na posteli a zmätene sa pozrela k oknu. Srdce mi od strachu bilo až v hrdle. Započúvala som sa do výkrikov vychádzajúcich z ulice. Preglgla som a napriek strachu som sa pohla k oknu, ktorý som mala priamo pri posteli. Načiahla som sa za parapetov a triasli sa mi pritom prsty. Nabrala som však odvahu a vyklonila sa. Čo som uvidela, som si určite nepredstavovala.

Pred naším domom, na ulici, sa bojovalo.

Všade, kam som dovidela, som videla bojujúcich ľudí. Mužov, ktorí držali v rukách zbrane, ako boli sekery, vidly alebo aj lopaty. Čokoľvek, s čím by sa dokázali brániť. Ženy, ktoré so strachom držali v rukách svoje deti a bežali s nimi do bezpečia.

Pozerala som sa na zapálené strechy domov, drevených zábradlí pri ceste a aj vozy, či stánky. Všetko bolo zničené alebo pripravené na skazu.

Netušila som, čo mám robiť. Rozochvela som sa a žmolila v rukách prikrývku, v ktorej som bola zabalená. Mala som strach.

Vtedy som uvidela padnuté nehybné telá na zemi, na trávnikoch, na ceste. Mŕtve, bezvládne telá. Potlačila som bolestný výkrik.

„Tatiana!" skríkol hlas spoza dverí, za ktorými som sa okamžite obzrela. Dvere sa rozleteli a uvidela som ho držať v ruke zakrvavený meč. Na tvári mal krvavý škrabanec a celé oblečenie špinavé. „Čo to robíš? K zemi!" zavelil a vrhol sa ku mne. Vykríkla som.

Do okna niečo silno udrelo a celé sa rozletelo na kúsky. Od strachu som sa skrčila a dovolila mu, nech ma zhodí z postele, až mi kolená narazili o drevenú podlahu. Kričala som, zatiaľ čo som si hlavu chránila pre úlomkami skla.

„Doriti," zavrčal hlas nado mnou, ktorý ma chránil. „Vstávaj!" zavelil a vyšvihol ma na nohy. Ťahal ma k otvoreným dverám, čo najďalej od mojej izby. So slzami v očiach som ho nasledovala a nechala sa vláčiť z poschodia na prízemie.

Všade bola tma a neporiadok. „Kde sú rodičia?" zavzlykala som, keď som ich nikde nevidela. „Kde sú?" skríkla som a začala som sa nezmyselne obzerať. Nič som však nevidela kvôli slzám pohlcujúcim moje oči.

„Sú v bezpečí, pohni si!" prikázal a ťahal ma do kuchyne. Vnútri bol poriadok, presne aký sme po večeri zanechali.

„Čo sa to deje, Viktor?" spýtala som sa zúfalo a chytila ho za ruku. „Čo sa to deje?" zopakovala som, no nevnímal ma. Viedol ma do zadnej časti kuchyne a otvoril dvere vedúce do pivnice. Postavil ma dnu a pozrel mi do očí.

„Napadli nás povstalci. Musím brániť ľudí. Vlez dnu a počkaj ma, kým po teba neprídem," hovoril rýchlo, takmer som mu nerozumela. Počula som však niečo o napadnutí povstalcami. Pokrútila som hlavou.

„Č-čo? Ako sa sem dostali? Čo sa-," hovorila som, no schytil ma rukami za ramená a zovrel mi ich.

„Počúvaj ma a neprerušuj!" preglgla som. „Zostaneš vo vnútri a za žiadnych okolností nevyjdeš, je ti to jasné?" Pozeral sa mi priamo do očí, s príkazom na jazyku. Už som poznala, že ak mal takýto výraz v tvári, bude lepšie, ak ho poslúchnem. Preto som niekoľkokrát prikývla a bez ďalších slov za mnou zatresol dvere. Počula som ako vybehol z domu.

Osamela som v tichej a tmavej miestnosti.

Obzrela som sa okolo seba, no nevidela som vôbec nič. Bola tma a nemala som sviečku, ktorou by som si svietila. Zviezla som sa pri dverách na zem a objala si kolená. Mala som na sebe len dlhú nočnú košeľu a bosé nohy. Bolo mi chladno, no nemohla som sa sťažovať. Ak nás napadli povstalci, chladné nohy boli to posledné, čo ma zaujímalo.

Objímajúc si kolená som sedela na zemi a počúvala výkriky. Krik žien, mužov a aj detí. Boli to bolestné, ak nie zdesené výkriky nevinných ľudí. Kedykoľvek som zatvorila oči, videla som za nimi padnuté mŕtve telá pri ceste. Komu patrili? Kto už zomrel?

Netušila som koľko času prešlo odkedy Viktor odišiel. Mohli prejsť hodiny, no aj minúty. Netušila som, čo sa vonku dialo a privádzalo ma to do zúfalstva.

Pozrela som sa na kľučku, ktorú som mala nad hlavou.

Neuposlúchnuť príkaz od Viktora, bolo ako neuposlúchnuť kráľovského vojaka. V oboch prípadoch by som čelila krutým a nemilosrdným následkom.

Aj tak som kľučku chytila a dvere sa otvárali.

Bola jeho chyba, že sa neuistil, že som zamknutá. Ak som mala cestu otvorenú, nemohlo mi nič zabrániť vyjsť.

Dotkla som sa dlaňami kuchynskej podlahy a obzerala sa. Z ulíc som stále počula bojové výkriky. Ešte nebolo po všetkom. Bola som naivná a príliš ľahkovážna, no musela som to vidieť na vlastné oči. Chcela som sa presvedčiť, že to všetko nebol sen.

Prikrčene som sa zakrádala kuchyňou. Prišlo mi hlúpe báť sa vo vlastnom dome a vo vlastnej kuchyni. No okolnosti sa zmenili a bála som sa akéhokoľvek miesta v dedine.

Vtom som sa prudko obzrela, pretože sa vchodové dvere rozleteli. Začula som hlasy, ktoré ma donútili konať veľmi rýchlo a hlúpo.

Schytila som zo stoličky mamin sveter a vystrelila zadnými dverami na dvor. Ani som sa neobzrela, keď som sa rozbehla cez záhradu k záhradnému domčeku. S mokrými a špinavými nohami som sa doteperila až k dreveným debnám a skryla sa za ne. Nazrela som vystrašene cez okraj a pozrela sa do domu cez okno. Videla som nejakých ľudí, no nerozoznala som ich. Nevedela som, kto boli a ani čo vnútri robili.

Zacítila som pálčivý dym, za ktorým som sa obzrela. Stodola bola v plameňoch, ako aj väčšina striech domov, na ktoré som dovidela. Všade boli porozbíjané vozíky, zábradlie a pohodené oblečenie. A nielen to.

Znova som videla mŕtve telá, len tak pohodené na zemi. Niektorí mali ešte stále v telách zabodnuté meče alebo dýky. Toľko krvi. Všade bolo tak veľa krvi, z čoho sa mi zdvíhal žalúdok, a preto som sa sklonila a vyprázdnila ho.

Srdce sa mi od hrôzy zastavovalo a nedokázala som dýchať. Taký hrôzostrašný pohľad už nikdy nevytisnem z mysle. Boli sme mierumilovná dedina, ktorá nemala ani pevné hradby okolo celého územia. Nachádzali sme sa na blízko pri Edejských horách, kde nechodilo príliš veľa ľudí a ani obchodníkov. Nerobili sme problémy a užívali si bezstarostný život. Prečo by nás teda povstalci, alebo ktokoľvek iný napadol?

Odvážila som sa pohnúť z úkrytu. Chcela som nájsť rodičov. Mohli byť kdekoľvek. Preto som sa zakrádala popri stene, skrčená a nepriťahujúc pozornosť. Srdce som mala takmer v hrdle, no preglgla som ho a pokračovala. Vedela som, že som sa správala ľahkovážne a tá ma mohla kedykoľvek zabiť. No zvedavosť, bezmocnosť a najmä hlúposť nado mnou mali úplnú kontrolu.

Pokračovala som ďalej popri stodole, ktorá horela, no nie natoľko, aby som sa bála pri nej stáť. Skrčila som sa pri kope sena a nahliadla na ulicu. Uvidela som ich.

Kráľových vojakov.

Boli u nás posledné dve noci. Prechádzali práve od iného mesta a potrebovali sa na pár nocí niekde zložiť. Náš jediný hostinec im ochotne ponúkol každú izbu. Ešte nikdy predtým som nebola radšej, že zostali. Inokedy som s nimi mala problémy, pretože mi nesadli. Keď prechádzali a rozprávali sa s nami, hovorili arogantne, povyšovali sa nad ostatnými, ktorí si to možno nevšímali, no ja áno. Nepáčilo sa mi to, no odvrávať kráľovským vojakom, by bolo ako odvrávať samotnému kráľovi. Preto som vždy držala jazyk za zubami a radšej sa im vyhýbala.

Tentoraz však bojovali. V tom chaose všade okolo som videla mnohých mužov, ktorí bojovali. Istotne tam boli aj povstalci. Tí, čo sa vzopreli kráľovi. Tí, čo desiatky rokov narúšali jeho vládu a podkopávali autoritu. Tí, ktorí pustošili krajinu, okrádali nevinných a ako to tak vyzeralo, aj napádali bezbranné dediny.

Pohľad mi zastal na tele, ktoré sa povaľovalo na ceste. Z očí mi vyšli slzy, keď som v tom tele, v tej žene, spoznala našu milovanú susedku Sofiu. Poznala som ju od narodenia. Vždy mi dovolila hrať sa s jej zvieratami a dokonca ma učila piecť jablkový koláč.

Lenže bola mŕtva a v kaluži vlastnej krvi.

Obzerala som sa okolo seba a túžila kričať. Chcela som prekričať všetku tú nenávisť, ktorá okolo panovala. Chcela som to všetko zastaviť, kým nebude neskoro. Vzápätí som si uvedomila, aká som bola hlúpa. Obyčajné dedinské dievča predsa nemohlo zastaviť boj.

Pohla som sa od stodoly, aby som si našla lepší úkryt. Niekde, kde by ma nikto nevidel a kde by som bola v bezpečí. Pozerala som sa pritom okolo seba a videla mužov, ktorí sa bili za svoje domovy. Nemohla som sa však na nich pozerať, a preto som sa odvrátila a kráčala preč.

Vtom som zahla za roh stodoly a okamžite sa stiahla späť. Pri stene som totiž uvidela bojovať kráľovského vojaka s nejakým mužom. Preglgla som, keď som sa pozerala na brutálny súboj medzi nimi. Nemohla som od nich odtrhnúť oči. Ich čepele do seba narážali takou silou, až som vo vzduchu videla iskry. Nič podobné som ešte nevidela.

Pozerala som sa nejaký čas na nich a oboch spoznala.

Vysoký a mohutný chlap, bol kapitán Voltrag, ktorý prišiel aj s ostatnými vojakmi do dediny. Počula som ako sa rozprával večer s majiteľom hostinca a nepáčil sa mi. Správal sa arogantne a príliš mu ukazoval, kto z nich bol nadradený.

Ten druhý bol určite jeden z povstalcov. Vedela som to najmä kvôli maske, ktorú mal na tvári. Tak sa totiž všetci povstalci maskovali. Vo veľkých mestách sa mohli pokojne prechádzať pomedzi ostatných, ktorí by vôbec nič netušili.

Pozorovala som ich príliš dlho a cítila, ako som nohou omylom kopla do padnutej dosky pri mne. Spadla na zem a rýchlo som sa skryla, aby som na seba neupozornila. Zakryla som si rukami ústa a prerývane dýchala.

Čo keď ma počuli? Čo keď mi niečo urobia?

Bolo až šialené, že som sa nebála len povstalca, ale aj kráľovského kapitána. Jeho pohľad a boj sa mi však vôbec nepáčili. Vtedy som začula ranu.

Prekvapene som sa s rukami na ústach znova pozrela cez okraj a uvidela, ako kapitán schytil muža v maske a odsotil ho na stenu stodoly. Zalapala som po dychu a v šoku na nich civela, keď sa kapitán začal smiať.

„To je také úbohé!" smial sa na plné hrdlo, zatiaľ čo sa muž snažil postaviť. „Toto má byť tá vaša sila? Ste smiešni!" skričal a kopol ho do hrude, až sa nadvihol a znova dopadol na zem.

Kapitán sa znova rozosmial a odstúpil od neho so zaklonenou hlavou. S vytreštenými očami som ho sledovala a ničomu nerozumela. Pohľad mi však znova spočinul na mužovi, ktorý ani pri jednom útoku nevydal hlásku. Znova sa postavil a na moje šokujúce zistenie nedal na sebe poznať žiadnu bolesť. Prisahala by som, že ju absolútne necítil.

Smiech ustal a kapitán sa na neho znova vrhol, s cieľom ho zabiť.

Zložila som z tváre ruku a zamračene sa na nich pozerala. Kapitán si ich boj užíval. Stále mal na tvári úsmev a videla som, ako sa s mužom zahrával. Ako ho zraňoval, no len natoľko, aby ho spomalil a nezabil. Pozerala som sa na divú mačku, ktorá sa hrala s malou myškou, ktorú najprv chcela unaviť a až potom zožrať. Nedalo sa na to pozerať.

Mimovoľne som sa začala obzerať a hľadala nejakú zbraň. Nič však okolo mňa nebolo, okrem krátkej laty, ktorú som predtým omylom zhodila. Schytila som ju roztrasenými rukami a pozrela na súboj. Takmer som vykríkla, keď som uvidela, ako sa kapitán nakláňal nad mužom a zabodol mu meč do nohy. Myslím, že ho zranil niekde na stehne, no nevidela som presne kde a ani či bola rana hlboká. Dokázala som vidieť len škodoradostný výraz na kapitánovej tvári, ktorý ma celkom rozzúril.

„Toto som si ani neužil. Aká strata času," zasmial sa kapitán a vytaseným mečom sa pohol k mužovi, ktorý sa opieral o stodolu a prebodával ho pohľadom. „Zabav ma nejak, kým ťa zabijem. Toto nie je zábava. Ešte sa chcem baviť!" Chcel sa na neho znova zahnať, lenže vtedy som sa pri ňom objavila.

Z celej sily som napriahla rukami a latou, ktorou som ho udrela do ramena. Použila som všetku silu, ktorú som v sebe nazbierala, no keď sa lata jeho tela dotkla, vydala taký silný protiúder, až ma zaboleli zápästia a latu som s bolesťami pustila.

Nastalo ticho. Nepočula som vôbec nič, len vlastné silno bijúce srdce. Vtedy som sa pozrela pred seba a zhrozila sa. „Čo si myslíš, že robíš?" zavrčal na mňa kapitán a pozrel mi do očí. Videla som nenávisť, zlobu a úplne každú negatívnu energiu. „Chrániš povstalca, ty zradkyňa?" skríkol a vrhol sa na mňa.

Nestihla som ani vykríknuť, keď ma zdrapil za ruku a tou druhou, v ktorej držal meč, sa ku mne zahnal. Vytreštila som na neho oči a očakávala smrť, keď vtom na neho skočil muž v maske a odtrhol ho odo mňa. Prešla malá chvíľka a pár pohybmi meča zrazil kapitána k zemi a zabodol mu meč hlboko do hrude.

Šokovane som sa pozerala na kapitánovu zúrivú tvár a ústa, z ktorých sa na zem valila krv. Pozerala som sa na neho aj vtedy, keď mu muž vytrhol z hrude meč a zvalil sa mŕtvy na zem. Znova okolo nás nastalo ticho. Nemala som ani potuchy, čo mám robiť. Vtedy sa ku mne muž obrátil. Cez šok v tvári som ani nevidela ako sa tváril.

Zrazu sa ku mne rýchlo pohol a inštinktívne som cúvla. Bola som pripravená na čokoľvek, lenže on ma schytil za pás a stiahol pri stenu, kde som sa oprela o drevo a prerývane dýchala, zatiaľ čo čupel predo mnou a pozeral sa niekam do boja.

Čo som to urobila? Práve som zachránila život povstalcovi!

Moje myšlienkové pochody kričali a nedokázala som normálne premýšľať, keď mi pohľad zastavil na jeho nohe. Krvácal, no nie príliš. Ak by mu preťal tepnu, krvácal by rozhodne viac. Viktor ma učil, že vtedy by zraneného nezachránilo vôbec nič.

Načiahla som sa rukou k jeho nohe a keď som sa jej dotkla, trhol sebou a hneď sa na mňa pozrel. Naše oči sa stretli. „Treba... treba zastaviť krvácanie," vydrankala som zo seba a preglgla. Pozrel sa na svoju nohu a znova na mňa, no stále nereagoval. Preto som opatrne chytila lem svojej nočnej košele a vytrhla dlhý kus. Sledoval ma, ako som sa chcela priblížiť k rane a obviazať mu ju. Lenže čupel a nemohla som to urobiť. Preto som k nemu zdvihla pohľad, aby som niečo povedala. Vtom som uvidela hrot šípu, ktorý mi preletel popri hlave.

Zmeravela som a cítila, ako ma muž schytil do náručia a odvliekol niekam za stodolu. „Doriti!" počula som ho, keď ma niesol a znova položil na zem pri stenu. Prudko som dýchala. Nevedela som popadnúť dych a už vôbec sa hýbať.

Ak by to bol cielený šíp, napadli by nás vojaci alebo povstalci. No nikto neprichádzal, preto to bol asi zblúdený šíp. Aj tak to stačilo, aby zo mňa vyšla duša a život.

Pozerala som sa pred seba a nevnímala vôbec nič okolo mňa. Ani muža, ktorý mi niečo hovoril a pozeral sa na mňa. Ani prebiehajúce boje okolo nás.

„Hej! Počuješ ma?" Začula som ho kričať, no stále som ho nevidela, aj keď bol priamo predo mnou. „Hej!" zvolal, no stále nič. Triasla som sa a nechcela sa pohnúť. Mala som strach. Príšerný strach.

Nevedela som čo robil, no objavil sa predo mnou a dal si dole masku. Hneď som sa na neho pozrela a zažmurkala.

Mal nádherné modré oči.

„Počuješ ma? Musíš ísť so mnou," povedal zrazu a držal ma rukami za tvár. Bol tesne pri mne a prihováral sa mi. Nepovedala som nič, len som sa mu pozerala do očí a neodtrhla zrak. „Pomôžem ti, no musíš ísť so mnou!" naliehal a vtedy som pokrútila hlavou. Krútila som ňou nezmyselne a nekontrolovateľne.

Nevedela som, či som nesúhlasila ísť niekam s ním, alebo s tým ísť kamkoľvek.

Lenže vtedy mi zovrel tvár a priblížil sa ku mne.

Vytreštila som na neho oči a naše pery sa dotkli.

V okamihu som sa prestala triasť. Šokovane som sedela a nereagovala. Zovrel ma pevnejšie a dotykom pier donútil, aby som otvorila ústa. Urobila som to a vášnivo ma pobozkal. Zatvorila som oči a oddala sa chvíli. Bozkával ma rýchlo, vášnivo a dravo. Nič podobné som nezažila.

Ak aj rýchlo priložil pery o moje, odtiahol ich veľmi pomaly. Naraz sme otvorili oči a pozreli sa na seba. Akoby bol sám prekvapený svojou reakciou. Mal moju plnú pozornosť. „Dostanem ťa odtiaľto, dobre?" povedal už bez kriku a tentoraz som prikývla.

Pomohol mi sa postaviť a bez toho, aby sa pozrel na prebiehajúci boj, ma viedol popri stodole čo najďalej. Držal ma za ruku a viedol rýchlo tadiaľ, kde nikto nebol. Stále sa bez masky obzeral okolo seba a očakával útok. Ruku som mu pevne zvierala a nerobila to čo on. Neodvážila som sa od neho odvrátiť, pretože som sa priveľmi bála ho stratiť z dohľadu.

Viedol ma cez menšie polia a záhrady za zadnými domami až k lesu. Utekali sme a ťahal ma čo najrýchlejšie preč. Bojové hlasy a výkriky sa pomaly strácali a keď sme sa objavili pri lese, počula som ich len matne. Keď sme zastali, pustila som mu ruku a obzrela sa. Naozaj sme boli na kraji lesa. Nesnívalo sa mi to.

„Čo je?" ozval sa a prudko som sa k nemu obrátila. „Myslela si si, že klamem?"

„Patríš k povstalcom. Myslela som si čokoľvek," odpovedala som a preglgla. Zahľadel sa na mňa a konečne som si ho mohla prezrieť.

Bol aspoň o hlavu a pol vyšší než ja. Hlavou by som sa mu sotva dotkla brady. Čierne vlasy mal krátke a vôbec mu nepadali do tváre. Tvár mal pevnú a jemné strnisko ukazovalo jeho mužnosť. Telo mal veľké, pevnejšie ako bolo to Viktorove. Svaly na rukách ukazovali, že by zvládol akúkoľvek záťaž. Naozaj to bol skrz na skrz pravý muž. Mimoriadne nádherný muž.

„Aj tak si tomuto povstalcovi zachránila život," povedal zamračene. Na to som nemohla nijako reagovať. Ani sama som nerozumela, prečo som urobila takú šialenosť. Vďaka mne a môjmu konaniu, bol kapitán mŕtvy. Len preto, pretože som do ich súboja zasiahla. „Nikdy som nevidel nič šialenejšie."

„Ani ja," šepla som a pozrela sa na neho. „Č-čo chceš teraz robiť?" Zaujímala som sa a pozerala sa na jeho meč, ktorý mal v ruke. Stále s ním mohol komukoľvek ublížiť. Aj mne.

„Nič," povedal a meč odložil späť do pošvy na opasku. „Odchádzame odtiaľto. Nie je dôvod, aby sme sa zdržovali."

To myslel vážne?

„Prečo ste nás napadli?" šepla som. Prižmúril oči a pozoroval ma. Naozaj si ma premeriaval a zacítila som hanbu. Musela som vyzerať hrozne.

„To nie je otázka, ktorú by si sa mala pýtať, drobček," povedal a pri tom oslovení som sa naježila.

„Čože? Nie som drobček. Mám meno!"

„Ako sa teda voláš?"

Stíchla som.

„Tatiana," šepla som zrazu. Zahľadel sa na mňa a na tvári mu hral úsmev.

„Tatiana." Keď vyslovil moje meno, očervenela som. Z jeho úst znelo tak inak. „Dávaj si na seba pozor, drobček," povedal a znova som otvorila ústa, že budem namietať, no vtedy sa ku mne pohol a chytil okolo pása.

Ani som sa nenazdala a znova ma bozkával. Vášnivo a bez zábran. Mala by som ho odtisnúť. Veď bol predsa naším nepriateľom. Mala by som sa snažiť od neho dostať a utekať. Namiesto toho som sa poddala a položila mu ruky na hruď.

Po chvíli sa odtrhol, no stále pri mne zostal stáť. Omámený z nečakaného bozku, presne ako ja. „Ešte sa uvidíme," šepol a bez ďalších slov sa rozbehol preč. Stála som ako prikovaná a nebola schopná sa ani hnúť.

Zostala som pri lese stáť dosť dlho a ani som sa nepohla. Pozorovala som podpálenú dedinu a neodvážila som sa tam vrátiť. Mala som strach, že sa znova pripletiem do nejakého boja.

Krátko na to, ako neznámy povstalec odišiel, som videla iných vybehovať z dediny. Pozorovala som ako mizli v lesoch, či na koňoch alebo peši. Odchádzali, pretože už nebol dôvod, aby zostávali. Presne ako muž povedal. Ten nádherný muž, ktorého meno som nepoznala.

Rozhodla som sa odísť z lesa naspäť, až keď som si bola istá, že som nepočula žiadne výkriky. Až keď som si bola naozaj istá, že boje ustáli a mohla som sa vrátiť. Kráčala som strnulo a trochu ťarbavo po poli, pretože som bola zo všetkého stále vystrašená. Toľko sa toho udialo za jedinú noc. Dlho sa z nej nespamätám.

Prechádzala som práve po ceste a snažila sa pozerať všade, len nie na padnuté telá a krv. Nemohla som sa pozerať a zistiť, kto neprežil. Okolo bolo až priveľa tiel. Vtedy som pred sebou uvidela stáť Viktora, ako sa hádal s jedným vojakom. Nepočula som o čom kričali, no keď sa v jeden moment obrátil, uvidel ma.

So slzami v očiach som sa rozbehla k nemu. Tiež ku mne pár krokov pribehol a schytil ma pevne do náručia. Zabudla som na každú hádku, každý boj, ktorý sme medzi sebou mali. Nič z toho nebolo dôležité len to, že prežil a bol v poriadku.

Postavil ma znova na zem a so strachom v očiach si ma celú prezrel. Bol zranený, no zo sily mu neubudlo, preto to nebolo nič vážne. „Kde si bola?"

„Ja som-," odmlčala som sa, pretože som počula výkrik.

„Tatiana!" skríkla moja mama, ktorá sa na mňa okamžite vrhla a schytila do náručia. Takmer som sa v jej náručí roztopila, keď ma so slzami objímala. „Mala som o teba veľký strach!" hovorila s plačom. Pozrela som sa za ňu a videla k nám kráčať otca. Vidieť ho zraneného nebolo ľahké, no tešilo ma, že prežili. Bola som neskutočne šťastná.

Zovrel nás s mamou v náručí a silno stískal.

Ešte nikdy predtým som nebola taká rada a šťastná, že ich vidím nažive. Na ničom nezáležalo, len na nás.