Cris sa úplne zrútil. Bolo mi to veľmi lúto. Ušiel von na záhradu. Hneď som bežala za ním. On už v ruke držal plán školy a ceruzky. Na druhý deň ráno nám odpadli tri hodiny (2 - 4). Všetci sa rozpŕchli do obchodov a ja s Alexom sme zostali v škole. Alex vytiahol plán školy a ceruzky. Začali sme si tam kresliť rôžne veci. Náš rozhovor znel asi takto
Alex - Tento prichádza s tadialto a táto s tadeto
Amaril (Ja) - Dobre
Alex - Sem treba dať toto a sem treba dať zase toto
Amaril (Ja) - Rozumiem
Alex - Ty budeš stáť tu a budeš dávať pozor na tohto. Keď sa pohne, dáš mi hneď vedieť. Ja budem stáť tu
Amaril (Ja) - Dobre
Alex - Ty spustíš toto a potom sa to spustí tu a toto zapadne sem a oni pôjdu sem a tu bude toto a ... Máme ich
Amaril (Ja) - Super nápad Alex. Si naozaj génius. Milujem ťa!
Až potom som si uvedomila, že som to povedala nahlas. Úplne som sa začervenala. No a vtedy mi dal Alex prvú pusu na ústa. Nie, to nemôže byť pravda. To sa nemôže stať. To je neprípustné. Alex bol totiž najkrajší chlapec na škole, kapitán futbalového družstva, chlapčenský idol a ešte neviem čo všetko. A ja som len obyčajné podpriemerné dievča. Som len smeť na tejto škole. Toto sa nemôže stať. Nemôžem Alexovi pokaziť jeho život. Odtiahla som sa:,,Nie Alex! Nemôžeš si mnou pokaziť tvoj špičkový život. Nedovolím ti to.'' On sa mi zamilovane pozrel to očí:,,Amaril ale to nie je pravda. Nič nepokazíš, neboj sa. Ja ťa milujem Amaril a na ničom inom mi nezáleží, iba na tebe.'' Začal ma znovu bozkávať. Bolo to také krásne, že to až nebolo možné. Pomaly sme sa začali približovať, zavrela som oči a naše pery sa dotkli. Pocítila som vo svojom vnútri neuveriteľný výbuch radosti a túžby pokračovať. Alex bozkával tak vášnivo. Znovu som sa odtiahla. Teraz zo slovami:,,Alex mali by sme sa venovať našim plánom.''