Za cover opäť ďakujem úžasnej MichaellkaB ❤❤❤

Prečo niektorí ľudia nevedia pochopiť, čo znamená slovo ZÁVEREČNÁ? Poprípade otváracia doba od – do? Každý deň som sa potýkala s bezcharakternosťou ľudského jedinca ako takého, pretože ak raz je obchod otvorený do 21:00, tak prečo príde nejaké indivíduum o 20:58 a chce nakupovať? Áno, je pravda, že my sme tu pre nich a reči typu, zákazník náš pán, ale pre boha, ľudia, aj my máme svoj vlastný život. Tak sa trochu zamyslite.

Zbytočné reči boli na dennom poriadku. Po určitom čase som do práce chodila so značnou nechuťou. Bolo to už iba o zarobení peňazí. Viem, nie som prvá a ani posledná. No skúsiť sa niekde sťažovať? Nebodaj na sociálnej sieti? To by bola fatálna chyba a doslova sociálna samovražda. Už si viem predstaviť tie komentáre typu, však choď robiť inde, či uvoľni svoje miesto pre toho, kto to potrebuje a mnoho ďalších. Už som takéto veci čítala.

Ľudia, všetci máme pravdu, ale je dobré sa vcítiť aj do toho druhého a potom ho odsudzovať. Aj taká kancelárska myš nadáva na svojho šéfa, či oči unavené od žiarenia, no keď ide do banky, vysedí tam aj vajcia. Soráč.

„To už nie je chlieb?" donieslo sa mi do uší od toho posledného zákazníka dnes večer. Povzdychla som si a prišla k nemu bližšie.
„Bohužiaľ, nie. Vypredali sa už o druhej poobede," oznámila som mu s pokojom Američana.
„Tak na čo tu ste?"
„Prosím?" vyvalila som na toho pána oči.
„Nepočuli ste ma? Na čo tu ste? Veď, keď sa vám minie chlieb poobede, objednám, nie?"
Ohoo, tak toto nie.
„Prepáčte, že tento obchod nemá vaše zmýšľanie. Hlboko sa vám ospravedlňujem aj za vedenie, že dnes takto zle zmanažovali objednávky pečiva. Prijmite moje hlboké ospravedlnenie." Urobila som poklonu pred ním, na znak vypovedaného.

Keď dlho mlčal, zdvihla som opäť hlavu a pozrela sa na neho. Krútil hlavou a na tvári mu sedel pobavený výraz.

„Je tu niečo vtipné?" opýtala som sa.
„Vy!" odpovedal a odkráčal k pokladni. Pozrela som sa na hodinky a čas ukazoval päť minút po deviatej. Záverečná. Končíme. The End.

Cestičkou do pracovnej zóny som kontrolovala regále, niektoré z nich zívali prázdnotou. Bol piatok večer, júl a to znamenalo vypredanie niektorých položiek tovaru. Hlavne išlo o spomínaný chlieb, potom tu boli klobásky, slanina, minerálky, ochutené vody a množstvo alkoholu.

Vedúca musela dnes riadne potiahnuť a spísať zoznam položiek, ktoré bolo potrebné objednať. V rýchlosti som si zbalila svoje caky paky a utekala na autobus.

Vybehla som z dverí a čo čert nechcel, vrazila som do niekoho. Samozrejme, len ja som mohla mať takéto šťastie. Niečo buchlo na zem a ja som si uvedomila, že to je niečí nákup.

„Ste v poriadku?" vyšlo zo mňa.
„Ja? Áno, no o mojom nákupe sa to asi povedať nedá," prehovoril po chvíli, kedy na mňa hľadel ako na svätý obrázok a ja naopak na rozsypaný nákup po ceste.
„Ospravedlňujem sa, opäť. Nestíham na bus." Kontrolou na mobile som sa v tom len utvrdila. Zdvihla som pohľad cez parkovisko a na ceste nad ním mi práve prefrčal autobus. Nezostávalo mi už nič iné, iba mu pomôcť pozbierať to, čo sa rozletelo všade naokolo a potom celú polhodinu čakať na ďalší spoj.

„Mám vás niekam hodiť?" opýtal sa značne nervózny.
„Nie, ďakujem. Ja si počkám," povedala som mu stručne. Nemala som za potreby s ním tráviť viac času, ako bolo nutné. Stačil mi už jeho výstup v obchode o deviatej, vraj či už nie je chlieb. No márnosť.

Pobrala som sa na zastávku rozmýšľajúc nad nadchádzajúcim dňom a skúškami, ktoré ma čakajú už onedlho. Čas mi ubehol vcelku rýchlo, pretože som stále premýšľala. V autobuse som si pohmkávala jednu melódiu, ktorá sa mi usadila v hlave počas dňa a popritom si podupkávala nohou. Nakoniec tento deň nedopadol tak zle, odhliadnuc od nepekného incidentu s nahnevaným zákazníkom a ešte som do neho aj vrazila. To sa môže stať iba mne. Musela som však oceniť, že keď som mu vyvalila celý nákup na chodník, už nebol taký zlý, dokonca sa mi zdalo, že si ma aj obzeral, no čo tam po tom. Taký, ako bol on, už určite nebol voľný, mohla som si o ňom iba nechať snívať.

*

Poznáte ten pocit, keď spíte a sníva sa vám ako nič nestíhate? Utekáte z izby do izby, dokonca sa neviete ani obliecť, či nestíhate žiaden spoj? Práca je neúmerne ďaleko, na ulici nestretnete nikoho, ale kým sa tam vôbec dostanete, neviete sa vymotať z bytu?

Presne to sa dialo mne krátko predtým, ako som sa zobudila. Presne som si vedela spomenúť na každý detail svojho sna. Zatvorila som oči a rukou som si prešla po spotenom čele. Bolo to tak reálne. Otočila som hlavou na môj mini budík a skoro som dostala infarkt. Už polhodinu som mala byť v práci. Ako sa mi toto mohlo stať? Rýchlosťou blesku som vstala a urobila svoju rannú hygienu, ešte rýchlejšie som sa obliekla a bežala na zastávku. Dnes sa na mňa usmialo šťastie a autobus mi šiel hneď o dve minúty.

Do práce som doslova dobehla s vyplazeným jazykom, vbehla do zóny pre zamestnancov a neskutočnou rýchlosťou sa obliekla do našej „rovnošaty". Toto mi bol čert dlžen, pretože som úplne spotená a isto aj smrdím. Dnes sa budem všetkým vyhýbať. Skontrolovala som rozpis na pracovnej tabuli a vybrala sa na svoje miesto pôsobenia pre dnešný deň.

„Mia! Na slovíčko."
Po chrbte mi prebehol mráz.
„Tu som," tíško som šepla v sklade, kde si ma zavolala naša vedúca.
„Pre tentokrát ti to odpustím. Stalo sa to ale prvý a poslednýkrát. Rozumieme si?" To je všetko? A ja som sa tak bála, že ma zvozí pod čiernu zem.
„Je mi to jasné, Mirka, prepáč. Toto sa mi ešte nikdy nestalo, snáď iba vtedy, keď som chodila ešte do školy."
„Preto ti to odpustím bez zápisu. Viem, ako ti záleží na postupových skúškach a tak sa tam nesmie objaviť nejaké to meškanie. Aj keď ja osobne som toho názoru, že stať sa to môže každému. No, každopádne, späť do práce," zavelila ako nejaký kapitán. Bez zbytočného reptania som opustila sklad a pobrala sa do pekárne, pretože sa dnes buď usmažím, alebo zamrznem v mraziaku. Celkom veselá vyhliadka.

Ako deň ubiehal, nemala som potrebu myslieť na nič iné, iba na svoju prácu. Nemala som ju príliš v láske, ale človek si veľmi nemôže vyberať a hlavne v dnešnej dobe. Nesťažovala som sa, zarobila som pekne a vedela som si čo – to odložiť a to bolo pre mňa podstatné.

Poobede, kedy som už končila, som sa prezliekla, urobila rýchly nákup a vybehla z predajne. Zamierila som si to k rodičom, mala som nákup aj pre nich. Bývala som už niečo cez rok v podnájme s Nat, ktorá bola zároveň aj mojou najlepšou kamarátkou a veľmi nám to tak vyhovovalo. Bola som si šéfkou, nikto ma nekontroloval, ako to bývalo doma s rodičmi. No na nich som nezanevrela. Vždy, keď som mohla, som ich navštevovala.

*

Dnes som mala chuť oslavovať, nakoľko postupové skúšky som urobila a teraz mi ostávalo už len čakať, kedy sa uvoľní miesto vedúcej v mojej predajni, alebo niektorej v meste. Mala som pocit, že mi nič nechýba. Ale ako som sa len mýlila.

Večer som zavolala Nat osláviť môj malý úspech. Konečne nebudem len buzerovaná, ale budem si môcť dovoliť buzerovať aj ja. Vykračovali sme si hlavnou ulicou u nás v meste, ktorá nebola dlhá, lemovaná malým parkom plným stromov, kvetov a dokonca mal aj malé jazierko. Vždy som obdivovala kreativitu toho, kto ten park navrhol a zakomponoval do stredu mesta. Človek by ho očakával niekde na kraji, poprípade v nejakej mestskej časti, ale tento tu nie, on láka návštevníkov či turistov práve v samom strede.

Došli sme do cieľa, bar sa už ozýval zvukmi modernej hudby a basov, bolo počuť výkriky či spevy nadšených ľudí v ňom. Obidve sme sa rovnou šípkou vybrali priamo k baru a objednali si dvojitú vodku. Nech sa nám večer pekne rozbieha.

Tu a tam sme zahliadli našich spoločných známych, prehodili s nimi pár slov a dokonca sme aj tancovali. Museli sme si riadne uhnúť, pre boha, keď sme vytiahli svoje tanečné schopnosti a predviedli tu prítomným svoje antitalenty. Vtom momente som si priala len to, aby som si na druhý deň nič nepamätala.

Stáli sme pri bare a objednávala som nám ďalší drink, veď tekutiny dopĺňať treba a je jedno, či alko alebo nealko. Teda aspoň v tom momente sme boli skôr za to alko.

„Dve dvojité vodky a jednu Colu," kričala som na barmana. Ten len pokýval hlavou a vybral sa pripravovať naše nápoje. Hluk sa stupňoval, mne sa začínala kvalitne točiť hlava a cigaretový dym vznášajúci sa všade okolo mi len zhoršoval môj už beztak biedny stav. Make-up dávno roztečený, vlasy prilepené na spotenú tvár už pradávno stratili pôvodný tvar. Pred nosom mi pristáli naše nápoje, Nat sa bohužiaľ ale niekam vyparila, vytiahla som peňaženku s úmyslom zaplatiť. Vtom mi však niekto stisol ruku, v ktorej som mala bankovku a zakričal barmanovi svoju objednávku aj s dodatkom, že platí za všetko on. Vyvalila som na neho svoje lesknúce oči a snažila sa zaradiť si povedomú tvár.

„Ďakujem," povedala som po chvíli, počas ktorej ani jeden z nás neprehovoril, len sme na seba nemo hľadeli. Stále som si ho nevedela zaradiť, no niečo mi napovedalo, že ho poznám. Ten pocit tu bol a nechcel odísť. Čierne husté vlasy mal roztrapatené a okuliare na výstavnom nose sa mierne rosili.
„Nemáš začo," zakričal. Pousmiala som sa na neho s cieľom sa vypytovať, no jeho hlas mi tak zarezonoval v hlave, že som si k človeku konečne priradila aj spomienku.
„Ty!" ukázala som na neho prstom. Akoby presne vedel, že som si spomenula a začal sa na plne hrdlo smiať.
„Áno, ja."

Niekomu by sa táto situácia mohla zdať komická, no my dvaja sme vedeli.

„Som Marek, mimochodom," predstavil sa mi a očakával aj patričnú spätnú väzbu. Ale, čo by som sa nemohla zoznámiť, pravdepodobne už na neho nenatrafím.
„Ja Mia. Čau," podala som mu ruku na oplátku a on si ma pritiahol k sebe a pobozkal na obe líca. Zacítila som príjemný závan jeho parfumu a ešte niečo iné. Takú mužskú vôňu, pot , či jeho osobnú esenciu. Nedokázala som to zaradiť a bola som mu vďačná, že sa odtiahol. Ináč by si regulárne všimol, ako ho oňuchávam.

„Mia, prepáč mi ten výstup v obchode. Nechal som sa uniesť, mal som zlý deň a odniesla si si to ty. Celý večer som potom na teba myslel a bolo mi to naozaj ľúto." Počúvala som jeho výlev a počula som asi každé tretie slovo.

„Nepôjdeme niekam, kde sa budeme aj počuť?" naklonila som sa k jeho uchu a doslova mu to zakričala. Odtiahol sa a chytil za ucho.
„Súhlasím," zakričal prikyvujúc hlavou.
„Počkaj, Nat tu ešte nie je."

Ako na zavolanie k nám dobehla moja najlepšia kamarátka. Bola celá udýchaná, akoby práve prebehla polmaratón, z čela sa jej lial pot. Ako správna parťáčka som jej servítkou z baru utrela pozostatky a pod očami upravila linku.

„Čau fešák," zaklipkala očami na Mareka. A sme doma. Baliaca Nat, vitaj na scéne.
„Nat, toto je Marek, chlebový manažér," zakričala som jej tak, aby to on nepočul. Márne.
„Takže ty si ten fešák, ktorý by vedel robiť objednávky?" neodpustila si hravý tón.
„Ouč, takže chlebový manažér?" obrátil sa s otázkou na mňa, no v očiach som mu videla pobavenie.
„Smola, už nie si nik iný ako chlebový manažér, tak si ťa budem pamätať do smrti." Smiala som sa na svojom vlastnom vtipe a na moje počudovanie sa obaja pridali.
„Pre mňa to bude stále fešák," podotkla Nat, keď sa vydýchala z toho záchvatu smiechu.

Pri toľkom rozprávaní sme akosi zabudli, že sme si chceli nájsť aspoň kúsok miesta, kde by sme sa počuli. O niekoľko hodín neskôr sme všetci traja doslova vypadli tackajúc sa z baru a zamierili k najbližšej zastávke. My s Nat sme už nemali ani na taxík, naše peňaženky zívali prázdnotou.

„Ženy, kdeže to bývate? Zavolám vám taxík," ponúkol sa Marek. Obe sme sa s natešeným výrazom obzreli jeho smerom a na jeden dych spoločne odpovedali.
„Na severe."
„Vážne? Veď tam bývam aj ja, môžeme ísť spolu."
V hlave sa mi rozblikala kontrolná dióda, ale nevenovala som jej pozornosť.

Rána bývajú ťažké a s obrovskou opicou ešte ťažšie. Zobudila som sa ale niekedy napoludnie, Nat ešte chrápala. Chcela som sa pobrať do kúpeľne, zmyť zo seba tú špinu a pach, pretože evidentne som to ráno neurobila.

„Jeminky, čo tu robíš?" skríkla som tak nahlas, že som započula, ako v Natinej izbe niečo žuchlo na zem. Rukou som si prikryla ústa a rýchlo som prebehla pohľadom po polonahom Marekovi, ktorý si trónil na našom gauči. V tvári mal pobavený výraz a vôbec mu neprekážalo, že pred ním stojím iba v tielku a nohavičkách.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Vy ste mi ponúkli, aby som tu prespal, a tak som sa tu rozvalil. Ty si na nič nepamätáš?" vysvetľoval mi ako decku, pomaly a po lopate. Jeho otázka ma zarazila a s ňou aj uvedomenie. Obrovské okno, francúzske, ak nie dve, sa rozliehalo v mojej hlave. Vlastne, odkedy som mala taký výpadok?

„Čo si pamätáš ako posledné?" Vytrhol ma z vlastného zamyslenia.
„Hm, asi cestu taxíkom, keď tak rozmýšľam," priznala som.
„Ojojjooj, tak to si o veľa prišla," vyrukoval na mňa lišiacky.
„Vážne? A o čo teda?"
„To si necháme na inokedy," povedal a z opierky si zobral svoje tričko. „Mal by som už ísť," a ako na zavolanie mu začal vyzváňať mobil. Skontroloval displej a gestom mi naznačil, aby som bola ticho. Čo to malo znamenať?

„Áno, už idem. Hneď som doma....... Nie, spal som u kamoša.... Ale no, láska. Bol som veľmi opitý, nechcel som ťa zobudiť.... o pätnásť minút."

„Ty máš priateľku?" vyšlo zo mňa hneď na to, čo zložil.
Smutne sa na mňa usmial a pokýval hlavou.
„Sme spolu už desať rokov, ale posledné dva roky sa len hádame a neklape nám to. Nie som šťastný," povedal a vložil si hlavu do dlaní. Čo som mu mala na to povedať? Panebože, veď ja som začala uvažovať nad tým, aký je pekný, že u nás prespal a že by mohlo medzi nami aj niečo byť, veď evidentne mal o mňa záujem. Teda, to si aspoň moja ešte určite opitá hlava navrávala. Ale teraz? Po tomto priznaní?
„Mal by som ísť," zopakoval.
„Mrzí ma to," vyšlo nakoniec zo mňa, na viac som sa nezmohla. Pousmial sa a podišiel ku mne. „Daj mi aspoň tvoje číslo," povedal prosebným hlasom.

Nechcela som, ale nakoniec som si povedala, že to nemusí byť tak zlé. A potom už bez slova odišiel.

*

Dni sa vliekli a s Nat sme trávili spolu málo času, pretože sa nám akosi prelínali služby. Nevedeli sme niekoľko týždňov na seba poriadne doma naraziť a porozprávať sa. Ja som to však veľmi potrebovala. Od toho dňa, kedy od nás na obed Marek odišiel, sa veľa zmenilo.

Písali sme si každý deň smsky, po večeroch a vo voľných chvíľach sme si dokonca aj volali. Občas sa stalo, že ma zavolal aj na kávu a keď som mala voľno, vyšli sme si niekam spolu.

Veľmi ma ale trápilo, že to robím tej babe poza chrbát. Často som sa pozastavovala nad tým, ako by som sa cítila ja, keby to urobil niekto mne. A tak som jedného dňa vyrukovala na Mareka s prosbou, aby si vybral. Niekoľkokrát som to aj v našich mobilových konverzáciách načrtla, pretože ja som sa odmietala pohnúť niekam ďalej, pokiaľ si nevyrieši súčasný stav. Netlačila som na neho, nepripomínala som mu to stále, no posledné dni ma zožierali výčitky a tak som proste pritvrdila.

„Marek, musíš si vybrať," nástojila som na svojom. V pravej ruke som držala šálku a pomaly si ju priložila k perám. Sklopil pohľad do zeme. Ou, to nevyzerá dobre.
„Dnes jej to poviem, aj tak už niečo tuší. Minule mi nazrela do mobilu."
„Bolo to zlé?"
„Zažil som si s ňou mnoho a nemôžem povedať, že vždy to bolo zlé. Nemysli si o nej, že je nejaká harpya, no pripísalo sa na nej to, že nemôže mať deti. Je zúfalá a zúfalé ženy robia zúfalé činy. Kričala, plakala, nadávala, fackala ma. Bolo mi jej ľúto. Už ju nemilujem, vtedy som si to uvedomil. Mia, je toto normálne?" Zdvihol pohľad od stola a zahľadel sa mi priamo do očí.
„Milujem teba a chcem byť len s tebou."

Mala som sto chutí obísť malý stolík medzi nami a hodiť sa mu do náručia. Po týchto slovách som prahla už niekoľko dní, pretože som to cítila rovnako.

„Aj ja ťa milujem."

*

Sedela som na gauči s vyloženými nohami a ľavou rukou som si hladkala obrovské bruško. V televízii dávali noviny, ktoré som ani nesledovala, iba som hľadela do prázdna a v duchu som prosila všetkých, aby to už prišlo. Posledné dni som ledva dokázala chodiť, nohy som mala nesmierne opuchnuté a každé jedno postavenie z postele bol pre mňa dokonalý boj s vlastným telom. Niekoľko dní som nedokázala myslieť na nič iné, iba na pôrod. V sociálnych sieťach som si našla rôzne podporné skupiny, pozerala som videá a neskôr nadávala sama sebe, že som to vôbec otvorila.

Martinko ma kopol do pravého rebra a mňa tá bolesť vystrelila až na mesiac.
„Pokoj, zlatíčko, už nie dlho," povedala som svojmu brušku v snahe upokojiť dieťatko vo mne. Už mal tak málo priestoru, že kopal hlavne do rebier a občas som mala pocit že mi prerazí pľúca.

Dvere sa otvorili a do bytu vošiel Marek.
„Ahoj, láska," zakričal od nich na mňa a obišiel kufor, ktorý som tam dnes položila, aby ma pobozkal. Pohladil bruško so slovami, „tak čo borec môj, už nás toľko nenaťahuj a príď k nám. S mamkou sa na teba veľmi tešíme." Dal mi pusu na pery, na čelo, pohladil ma po líci a nakoniec skočili jeho chutné pery na mojom vypuklom brušisku. Často sme sa spoločne hádali, pretože ja som sa cítila ako vorvaň vyvrhnutý na pláži, nevediac sa pohnúť, zatiaľ čo ma Marek presviedčal, že som najkrajšia na svete.

„Čo ten kufor?" zdvihol pohľad od môj lepkavého brucha do mojich očí. V tých jeho som zbadala iskierku pobavenia.
„Dnes idem rodiť, aj keby žaby z neba padali," vysvetlila som mu už aj tak očividne zrejmú situáciu.
„No tak to aby som sa pripravil," skonštatoval so smiechom.
„Nerob si žarty, pretože ja už ďalší deň nevydržím," so slzami v očiach som sa snažila postaviť.
„Pokoj, miláčik. Kam chceš ísť?"
„Idem podať lotto, ty chytrák. Vraj, skôr vyhrám v lotérii, ako ty otehotnieš," oborila som sa na neho s úmyslom vyjsť z bytu a naozaj si podať nejakú lotériu. No v tom som započula divný zvuk. Ešte som to nikdy nepočula, akoby niečo hlasno puklo, no nie ako balón, nevedela som ten zvuk zaradiť. A naraz šplech o podlahu. Obaja sme sa pozreli pod moje nohy a ja som dokonca zhíkla.

„Tak a je to tu. Ideme," zavelila som veliteľským hlasom, pozrela sa na Mareka a zobrala do ruky telefón.

Prečo som chcela podať lotériu? Keď sme s Marekom začali otvorene randiť, po jeho hroznom a bolestivom rozchode s bývalou priateľkou, vhupli sme do vzťahu po hlave. Naozaj. Naše prvé milovanie bolo skutočne úžasné, každé ďalšie bolo asi lepšie a lepšie. No boli sme hlúpi. Nepoužívali sme ochranu. Po jednom takom milovaní, kedy mi to už proste nedalo, som sa opýtala Mareka, či sa nebojí, že otehotniem. Jeho slová sa mi vryli hlboko do pamäti.

„Ale láska, miláčik. Je väčšia pravdepodobnosť, že vyhrám v lotérii, ako že ty otehotnieš."

Možno si bol taký istý po nevydarenom dlhoročnom vzťahu, no nám to vyšlo takmer na prvýkrát.

A teraz sa ženieme do nemocnice a očakávame našu spoločnú výhru.

 Ahojte, ďalší príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami je na svete. Užite si jeho čítanie. 

Chcela by som sa úprimne poďakovať za podporu. MichaelaM1 a MichaellkaB. Ďakujem holky 😘😘😘

♥♥♥