💕 MichaellkaB 💕

Tričko, blúzka a nohavice. Posledné veci hádžem do kufra, sadnem si naň zhora a pomaly ho zapínam. Svojou váhou tak dopomáham chabým silám, ktoré ešte v tento moment mám. Hlava ma bolí, ide mi doslova vybuchnúť a tvár mi zmáčajú slzy už po miliónty raz.

Toto musí prestať!

Hrozné rozhodnutie, baliť sa takto narýchlo, ale tým som ja povestná. Vlastne, celý môj život sprevádza jedno zlé rozhodnutie za druhým. Aj tu som sa ocitla po jednom takom. A kde som teraz? Opäť balím svojich pár vecí, plačem a utekám. Teda, chystám sa utiecť.

Môj život je ako zlý béčkový film, natočený za minimálny rozpočet. Hanba.

Ako mi to mohli urobiť? Verila som im, dokonca som sa nepozastavovala nad tým množstvom času, ktorý spolu trávili. Veď predsa, je to moja najlepšia kamarátka, tak čo sa môže stať? A tu mám odpoveď.

Keď tak nad tým dlhšie rozmýšľam, čo vlastne robím posledné dni skoro stále, môžem si za to sama. Prísť sem bol jeden obrovský omyl. Ale čo človek neurobí pre svoju najlepšiu kamarátku, ktorá sa ženie za láskou. Tá však skončila po niekoľkých dňoch zistením, že jej vyvolený je teda fakticky ženáč. O čom ona samozrejme nemala ani tušenia a pri tom fatálnom zistení si vyslúžil aspoň poriadnu facku a vystúpenie Jade hodné Oscara. Mohol ďakovať Bohu, že jeho žena bola vtedy v práci. Hoci, celá ulica musela počuť ten skvost, ktorým ho častovala moja kamarátka. To, či budú držať jazyk za zubami, už nebolo tak úplne isté.

Skončila veľká láska, nastala krutá realita. Ja a Jade, v cudzom meste plnom cudzích ľudí. Nemôžem tvrdiť, že to bolo až také hrozné, pretože nám šťastena hodila do cesty Jordana. Teda hodila, to je také kruté konštatovanie. Skôr, my sme sa hodili jemu. Jordan bol taxikár a jedného krásneho, aj keď pre nás smutného, večera sme si ho zavolali, pretože sme boli rozhodnuté vrátiť sa domov so stiahnutými chvostmi a ústami plnými trápnych ospravedlnení pre našich drahých rodičov, ktorí nám to predsa hovorili.

Cestou na letisko nás spovedal, Jade plakala a nadávala ako pohan, a jemu to proste nedalo. Slovo dalo slovo a na letisku nás pozval na kávu. Nakoniec sme svoj let nestihli, peniaze v ťahu a na krku milý a usmievavý taxikár. Od toho dňa sa z nás stala svätá trojica. Doslova. Jordan nám vybavil prácu u neho v taxislužbe, aspoň nejako vykompenzoval tú stratu na letenkách. Ubytovanie nám pomohol nájsť cez svojho blízkeho kamaráta a nakoniec sme teda našli bytík, ktorý nám všetkým vyhovoval a nestál nás všetky naše peniaze.

Bývanie v trojici malo svoje výhody, ale aj množstvo nevýhod. Tá hlavná spočívala v bývaní s mužom. Naše hádky vždy vrcholili na jeho neschopnosti si po sebe upratovať sociálne zariadenie, Jade vytáčal jeho prístup k naplnenosti chladničky a mňa zasa jeho smradľavé ponožky. No hnus.

Časom sa z nás stalo ale čosi viac. Omnoho viac. S Jordanom sa z nás stal pár. Nejdem tu opisovať naše rande, slovičkárenie, či večné doťahovanie, ktoré sme s prehľadom ukončovali nekonečnými hodinami v posteli. Jednoducho sme si vyhovovali a ja som mala pocit, kdesi hlboko v sebe, že ho milujem a že sa po dlhých rokoch na mňa konečne usmialo šťastie.

To by však nemohlo byť vrtkavé, pretože tak, ako si zjavne rozumel so mnou, si neskôr začal rozumieť aj s Jade. Lenže, o tom ma akosi zabudli obidvaja informovať.

No nič. Samozrejme som si zjavné signály dlho, predlho nevšímala. Záhadné zmeny v službách, neskoré príchody ich oboch, trápne vyhováranie, zvláštne pohľady a všeličo iné. Moje ružové okuliare slúžili ako dokonalý spoločník. No jedného dňa si vyšli na dovolenku a bum, bolo to tam. V plnej paráde, Jordan s Jade na jej posteli. Kriste, ešte aj mená sa im začínajú na rovnaké písmeno.

Kam ma to doviedlo? No predsa tu. Môj zadok sa tlačí do tvrdého povrchu kufra, plačem ako malé decko a za dverami mojej malej izby kričí Jade, aby som jej otvorila. Hlúpy ma ešte nedal pozdravovať, videla som jasne, že spolu nehrali pexeso. Jej chabé, nie je to tak, ako si myslíš, si môže teda niekam strčiť.

„Jade, nesnaž sa! Dobre? Aj tak odchádzam." Opakujem už asi desiatykrát. Tá ženská ma celý život vytáčala, ale vždy v dobrom. Teraz sa smejem cez slzy, je to naozaj vtipné, pretože sa mi v mysli vynára jedna spomienka za druhou, kde mi Jade sväto-sväte tvrdí, ako sa jej Jordan ani za mak nepáči. Však jej vkus bol aj úplne odlišný. Bol, musím poznamenať.

„Sam, prosím, nechaj nás, aby sme ti to vysvetlili." Neustále prosíka. No teraz sa k nej pridá už aj Jordan. Ten sviniar mi už nemusí nič vysvetľovať. Nestačila mu moja, musel prevetrať aj tú jej. Je mi z neho zle. Vlastne je mi zle z nich oboch.

Jade poznám od základnej školy, celý život sme spolu vyrastali. Prešli sme si toho spolu mnohým. Prišla som o otca, vyliečila som sa zo zákernej choroby, jej rodičia sa rozviedli, aby sa o pekných sedem rokov mohli zobrať opäť. No medzitým si každý jeden z nich žil voľným životom a Jade pribudli noví súrodenci. Zdieľali sme spolu všetky starosti, ale samozrejme aj to pekné. Naše prvé lásky, či sklamania. Prvú diskotéku a s tým spojené aj ochutnanie toho božského daru, alkoholu. To bola vtedy noc. Pamätám si, ako sme sa obe zaprisahali, že už nikdy v živote nebudeme piť. Také to klasické klišé, ktoré povie každý na druhý deň ráno, keď mu ide vybuchnúť hlava a žalúdok protestuje voči všetkému. Samozrejme, tento sľub sme nedodržali už niekoľkokrát.

Jade bola mojou parťáčkou, do voza aj do koča. Bola. Toto zákerné slovíčku v minulom čase. Teraz s úplnou istotou môžem tvrdiť, že to boli síce pekné časy, ale práve nastal ten správny okamih na zmenu.

Za mojím chrbtom sa spolu stretávali, vlastne ani neviem ako dlho. Keby som dnes neprišla skôr domov z práce, ako dlho by sa ešte skrývali? Potajomky si vyznávali nehynúcu lásku a smiali sa na mojej hlúposti? Áno, hlúposti, lebo nechcem byť ešte viac drzá a zbytočne sa rúhať na moju osobu, ale ináč sa to pomenovať nedá. Bola som hlúpa a slepá. No našťastie som dostala rozum, vrátil sa mi aj zrak a to dosť skoro.

„Samantha, otvor mi prosím, chcem ti to všetko vysvetliť." Prehovára na mňa Jordan a mne sa podvedome zdvihne žalúdok. Ako som mohla tvrdiť, že jeho hlas zbožňujem, keď mi je teraz tak ľahko zle?

Kufor mám zapnutý, schytím môj batoh a hodím do neho mobil, nabíjačku, poloprázdnu fľašu energeťáku, ten budem isto potrebovať a zapínam aj ten. Porozhliadnem sa a sentimentálne sa rozlúčim. Zbohom izbička, budeš mi chýbať. Alebo aj nie?

Chcem sa pripraviť na to všetko, čo ma čaká za zamknutými dverami, naberám dostatok odvahy, ktorá mi stále chýbala a koncentrujem všetky sily do toho jediného úkonu, ktorým je odomknutie tých prekliatych dverí, za ktorými stoja dvaja hadi. Postaviť sa čelom k problémom a pomenovať ich správnym názvom, je základ úspechu.

Nádych, výdych. Vystriem ruku a pootočím kľúčom, zámok cvakne a všetko utícha. Môj dych je pokojný, keď otvorím dvere a hľadím do uplakaných očí mojej kedysi najbližšej osoby. Presuniem pohľad vedľa a stretávam sa s rezignáciou.

„Takže, to by sme mali. Holúbkovia, majte sa tu krásne, píšte básne a buďte šťastní. Alebo aj nie. Je mi to jedno. Jade, jedno si však pamätaj, urobil to mne, urobí to aj tebe. Ššššt, neprerušuj ma, ty,... nejdem sa radšej ani vyjadrovať." Musím ho ohriaknuť, lebo periférne vidím, že sa chystá protestovať. Zatiaľ to ide ľahko, ešte som sa nezrútila. Ten môj záchvat plaču v zamknutej izbe akosi nerátam. „Naozaj, ale naozaj som to od vás nečakala. Aby ste vedeli, verila som vám a vy ste takto krásne a hlavne, sakra, nahlas pošliapali moju dôveru. Ďakujem, ten obraz budem mať vrytý do pamäti asi až do smrti. Ešte tu z vás dostanem záchvat a najlepšie ak astmatický, nech to mám rovno aj za sebou, ak by ma kleplo. Díky za všetko. Majte sa."

S poslednými slovami schytím kufor, batoh si prehodím cez plecia a rozrazím si cestu medzi nimi dvoma. Nepočúvam tie prosby, ani plač, či rachot za mojím chrbtom, Jordan asi znova ukazuje svoju silu. Nemám náladu na jeho teatrálne vystúpenia, a tak sa ani neohliadnem, keď hodím kľúč na skrinku pod zrkadlom, ktoré som kúpila ja, sakra bude mi chýbať a zatvorím za sebou dvere.

S hlasným výdychom a dokonca aj miernym úsmevom zdolám tých pár poschodí a vyjdem pred vežiak. V hlave si zopakujem svoju novú mantru, všetko zlé je na niečo dobré a vykročím v ústrety novému životu.

Povedať, žeby som to zvládala bravúrne, by bolo koniec koncov hlúpe a hlavne, totálne klamstvo. Navonok síce pôsobím vyrovnane, no vo vnútri vediem obrovský emočný boj. Srdce mi praská bolesťou zo zrady, láme sa trpkým poznaním a opäť mi dáva plne pocítiť, že som verila nesprávnemu. Dovolila som si milovať, a takto to dopadlo. V tejto chvíli by som s pokojom mohla povedať, že ich oboch nenávidím. No na druhú stranu, nenávidieť je silné slovo. Cítim sa ublížene, zmätene, možno až na pokraji síl z toľkého myslenia, no pokračujem ďalej. Plná bolesti a smútku blúdim ulicami nevedno kam. Neobzerám sa, len ťahám tu opachu za sebou a nemo nadávam.

Kde som mala hlavu, keď som sama šla naprieč obrovským mestom s kufrom a neobzerala sa? Áno, správne, pri posteľovej scénke vystrihnutej ako z porna. Preto teraz stojím, vlastne ani neviem kde a zdesene sa obzerám.

„Ty by si tu nemala byť." Ozve sa spoza mňa hlas a ja namojdušu skoro vyskočím od ľaku, napriek tomu však spozorniem. Telom mi prejde jemná vlna strachu, keď sa obzriem za ním a neďaleko mňa zazriem vysokú mužskú postavu odetú v tmavom oblečení a navyše si tvár zakrýva pod kapucňou. Dokonca prší a ten tam hore musí mať obrovský zmysel pre humor, pretože samozrejme nemám dáždnik a moje chabé oblečenie, ako ináč priesvitné, ukazuje aj to, čo nemá. Jednu vec mu ale kvitujem, ešteže je už takmer tma.

„Povedal kto?" Snažím sa byť odvážna, pretože mi tu teraz nepomôže asi už nič. Hrdo vystriem bradu a ukážem mu, že sa nebojím. Vo vnútri sa však celá trasiem a nie je to len od tej strašnej zimy, ktorá sa tu zrazu nejakých spôsobom nabrala. Bola som tak hlboko pohrúžená do svojich myšlienok, že som nevnímala čas, zmenu počasia a ani trasu, kadiaľ kráčam. Ak tu zomriem, môžem si za to jedine sama. Už vidím tie titulky v novinách. Žena, sporo odetá, umrela na podchladenie kdesi v rohu uličky, na konci mesta v kontroverznej štvrti. Vtipné.

„Maličká, nejaká si drzá, nemyslíš?" Vráti mi útok. Toto bude asi silný súper. Nemám však čas na nejaké vyjednávanie.

„Pozri, mám za sebou jednu ultra skvelú scénku z porna na posteli mojej najlepšej kamarátky, ktorá si to s radosťou rozdávala s mojim priateľom. Som naozaj vyčerpaná a zdá sa, že o chvíľu bude zo mňa cencúľ. Tak prejdime rovno k veci. Chceš ma tu zabiť? Alebo mi pomôžeš nájsť cestu ku stanici? Akosi som zablúdila." Ukončím svoj siahodlhý monológ a pokorne čakám na svoj verdikt. Neviem prečo som zvolila práve stanicu, keďže absolútne netuším, kam sa podejem.

Viem, že by som mohla zavolať mame, tá by ma prijala, aj keď s tými odpornými klišé slovami, ja som ti to hovorila, ale aspoň by som mala kde prespať. Takto to akurát vyzerá, že zostanem spať na stanici, ako nejaký bezdomovec, ktorý sa nemá kam vrátiť. Čo je koniec koncov aj pravda. Do bytu k nim sa už určite nevrátim.

Je podozrivo ticho a len ma sleduje, hlavu zložil pred niekoľkými sekundami nabok, akoby ma chcel pozorne preskúmať. Zvažujem svoje pre a proti a už-už sa chystám otočiť a zdupkať, keď prehovorí.

„Zaujímavý príbeh, maličká. Aj by som povedal, že ma to mrzí, ale nepoznám ťa. No niečo mi hovorí, že vravíš pravdu. Tak poď, vezmem ťa niekam, kde bude teplejšie." S týmito slovami ku mne pristúpi a zloží si kapucňu. V prvom momente dostávam šok. Ešte väčší, než som mala doteraz z tých dvoch. Pretože tento muž je naozaj kus. Kus chlapa, ako sa hovorí. Pozerá na mňa tmavými očami, v tvári má pobavený výraz, no badať na ňom aj štipku starosti. „Niečo teplejšie, ehm, nemáš?" opýta sa s pohľadom na moje telo posiate zimomriavkami. Och, a ešte niečo mi stojí, ale nebudem prezrádzať viac, on si to určite všimol.

„Niekde tu v kufri určite áno, no ver mi, balila som dosť narýchlo. Takže to tu môže byť, ale aj nemusí." Skonštatujem sucho.

Ako správny gentleman si vyzlieka mikinu, ktorá zohrievala jeho a podáva mi ju. „Tu máš, nieže prechladneš." Aký pozorný. Bez reptania, či zbytočného hrdinstva si ju obliekam a babuším sa do nej, akoby vonku bolo mínus. Obklopí ma jeho nádherná vôňa a teplo jeho vlastného tela, ktoré ostalo v tom kuse látky.

Bez rečí zoberie kufor, schytí ma za ruku, čo v prvej sekunde pochopím ako nejaký útok, no v tej ďalšej ho bez akýchkoľvek rečí nasledujem. Som úplne poddajná a keby ma teraz niekde v uličke znásilnil, či dokonca zabil, asi by som nepovedala ani slovo. Teplo mikiny so mnou robí divy a premáha ma neskutočná únava.

Kráčame niekoľko dlhých chvíľ, keď sa ocitneme opäť v civilizácii a zavedie ma do prvej kaviarne, ktorú zahliadne. „Tu si sadni, hneď niečo donesiem." Zveziem sa na stoličku, tvár si schovám do dlaní a čakám. Netrvá to dlho, keď môj nos pošteklí omamná vôňa kávy a dovolím si vystrčiť hlavu z tej malej ulity.

Usmieva sa na mňa. A je naozaj, sakramentsky, neuveriteľne krásny. Keď som niekedy povedala, že Jordan bol pekný, klamala som. Predo mnou sedí boh krásy, samotný Adonis a pokojne si chlipka kávu.

„Tak, asi by bolo dobré sa zoznámiť. Nezvyknem cudzie dievčatá brať na kávu, ale akosi som sa nad tebou zmiloval. Ja som Ryan."

„Som Samantha, ale všetci mi hovoria jednoducho, Sam. Mimochodom, nie som už dievča." Podám mu ruku, jemne mi ju stisne a žmurkne na mňa.

„Pre mňa si."

Tri slová, jednoduché slová a ja som hotová. Bola mi zima? Možno kedysi dávno, v dobe ľadovej. Teraz doslova horím. Jeho pohľad, tie tmavé oči ma prepaľujú a robia mi do mozgu asi dieru, pretože neviem súvisle myslieť a myšlienky sa mi razom rozutekali niekam na nákup.

„Asi by bolo na mieste sa opýtať, či máš kde prespať. Z toho, čo si mi povedala a čo som videl, som usúdil, že si od neho odišla a chystáš sa niekam?"

„Od nich," opravím ho, ani neviem prečo. „Bývali sme všetci traja spolu." Po týchto slovách sa uchechtne, ale mlčí, preto pokračujem. „Ani neviem, čo som tým chcela dokázať, no ušla som. A teraz som akosi vytriezvela. Peniaze na hotel nemám, možno tak na lístok k mojej mame. Asi sa poberiem tam a toto veľkomesto nechám jedine ak v spomienkach."

Natiahnem sa po svoju šálku kávy a pokorne zvesím plecia pod návalom poznania, ktoré do mňa nielen udrie, ale si aj poriadne kopne. Kde som mala hlavu, keď som tak neuvážene zdrhla? Mohla som tam tú jednu noc prespať, rozmyslieť si svoje ďalšie kroky, chvíľu uvažovať. Ale nie, ja sa musím hrať na hrdinku, zbaliť sa behom pár minút a vyjsť von, doslova na ulicu. Nemôžem sa zajtra vrátiť do práce a vidieť tam ich tváre. Nemôžem sa im postaviť čelom a vypočuť si ich trápne výhovorky, pretože na to nemám silu a ani žalúdok.

„Dievča, dievča. To s akým magorom si ty bola? Podviedol ťa s tvojou kamarátkou? Dokonca ste bývali pod jednou strechou? Nechcem vedieť, čo robili, keď si tam nebola. Ou, prepáč," dodá, keď vidí môj ublížený výraz. Nie je to od neho pekné, keď mi to takto naservíruje priamo pred nos, pretože tam moja predstavivosť ešte nedorazila.

„Dnes môžeš ostať u mňa, zahrám sa na nejakého gentlemana a poskytnem ti svoju posteľ. Ja sa zložím na gauč. Je už dosť neskoro a ráno je múdrejšie večera. Môžeš si premyslieť, čo ďalej. A hlavne, sprcha by ti bodla."

„Chceš povedať, že smrdím?" nevenujem pozornosť jeho ponuke, zaujala ma jedine tá sprcha.

„Ty si tak podarená." Zasmeje sa srdečne, až sa k nemu pridám. Povolím ten stiesnený pocit vo mne, pohnem svalmi na tvári a vyčarím niečo podobné ako úsmev. Tento chlap sa mi pozdáva a veľmi.

„Ideš, či nie?" Vstane a podáva mi ruku. Neotáľa, a tak nebudem ani ja. Čo horšie sa mi môže stať?

Keď o polhodinu otvára dvere do svojho neveľkého bytu, ostávam prekvapene stáť na prahu, aký tu má poriadok. Keď som žila pod jednou strechou s tou napodobneninou muža, všade sa váľali jeho smradľavé ponožky a oblečenie. Akosi som ho jakživ nedokázala naučiť si po sebe pratať.

„Vydrž chvíľku," povie, a tak stojím naďalej v chodbe a čakám, ako mi nakázal. Počujem, ako niečo ukladá, zatvorenie skrine a už je opäť pri mne na chodbe. „Tu máš čisté oblečenie, bude ti trochu veľké, ale vždy lepšie, ako hrabať sa v tom bodreli, čo tam určite máš. A čisté uteráky sú pod umývadlom. Bež si najprv dať horúcu sprchu, ja pripravím niečo pod zub." Podáva mi nejaké tričko a tepláky, otvorí dvere do útulnej kúpeľne a ja sa ani nestíham diviť, už som v nej a zatvára za mnou.

„Ďakujem!" zakričím, keď sa konečne spamätám. Počujem tlmený smiech, čo mi vyčarí úsmev na perách. Krátky pohľad do zrkadla ma ale znova dostáva do reality a to veľmi krutej. Toto bude dlhý večer.

Keď konečne uznám sa vhodné, že som vyčerpala dostatok teplej vody, osuším sa a oblečiem do jeho oblečenia. Je mi to fakt trošku, teda o veľké trošku väčšie, ale neriešim. Jeho pohostinnosť si hodlám tentoraz užiť, nehľadiac na následky a zajtra sa odtiaľ poberiem so spomienkami na úžasného chlapa.

V kuchyni to už nejako podozrivo dobre rozvoniava a vôňa ma priláka rovno k tomu Adonisovi, ktorý sa už stihol prezliecť do niečoho suchého.

„Oblečenie som nechala vyschnúť v kúpeľni a nenechaj sa rušiť, prosím." Sadnem si na stoličku a pozorne sledujem tú súhru a ladnosť, s akou jedlo chystá. „Si kuchár?" ujde mi otázka.

„Teraz si ma pobavila," smeje sa opäť a mnou prejde ďalšia vlna horúčavy. Nebolo dnes toho vzrúša už dosť? „Nie, som policajt, ale mám tri sestry, tak sa na mňa niečo nalepilo."

„Vďaka bohu za sestry. A teraz vážne. Čo si robil v tej uličke?"

„Prieskum, maličká."

„Mimochodom, nie som až taká maličká." Vytknem mu moju prezývku, ktorá so mnou ale robí divy, no nechcem sa prezradiť.

„Budem sa opakovať, pre mňa si." Otočí sa a na pripravené taniere z panvice opatrne prekladá omeletu. Nestíham vnímať toľko vecí naraz, ale tie zimomriavky si všímam teda statočne. Čo so mnou robí tento chlap?

Najeme sa v tichosti, musím uznať, že varí bohovsky a to jem len omeletu. Aký kulinársky orgazmus by som mohla zažiť pri nejakom mäse? O tom si ale nechám asi len snívať. Po večeri sa nejaké veľké divadlo neodohralo, za čo by sme si zaslúžili potlesk. Žiadne zvádzanie, či nekonečné hľadenie si do očí. Jednoducho mi ukázal izbu, vzal si odtiaľ nejakú deku a vankúš a pobral sa preč. Nemala som silu na nejaké duchaplné rozhovory, poďakovala som a zmorená odpadla rovno do postele a zaspala spánkom spravodlivých.

Otvorím oči a hľadím do stropu. Tento je mi cudzí a v prvom momente uvažujem, či sa mi to náhodou len nesníva. Rozmýšľam, čo ma zrazu tak náhle prebudilo, a keď počujem opäť nejaké buchnutie, vyhráva lomoz v kuchyni. Sadnem si a prichádza to trpké uvedomenie. Nebol to sen, žiadna nočná mora sa neodohrala, je to všetko krutá pravda.

„Dobré ráno," pozdravím sa môjmu záchrancovi a ostávam stáť na mieste, keď sa na mňa obráti a uvidím ho v celej jeho kráse. O môj drahý bože, vďaka za všetky uniformy na svete, ale tentoraz vyhráva práve tá policajná. Všetky myšlienky mi razom z hlavy vyfučia, a keď k tomu pridá ten svoj okúzľujúci úsmev, skoro padnem na kolená. Tak tento tu by ma mohol spútať a to hneď. Sama by som sa mu vzdala. Och, kriste, Sam, na čo to myslíš. Ak som niekedy tvrdila, že by som chcela umrieť na astmatický záchvat, odvolávam to. Už by som ho totiž nestihla spoznať.

Musím sa rýchlo spamätať, pretože vidím tie pobavené iskričky v jeho očiach a samozrejme, že nechcem vyzerať ako pubertálna fanynka nejakého boy bandu, ktorý teraz frčí.

„Aj tebe, maličká. Urobil som ti niečo na jedenie. Chcem si s tebou pohovoriť, predtým než odídem." To znie tak vážne.

„Okej, dúfam, že som nespáchala nejaký zločin. Zabudla som umyť po sebe odtok?"

Pomaly si sadám, pohľad upretý na stôl a nie do jeho slnkom zaliatej tváre, pretože samozrejme, ešte aj to slniečko sa na neho usmieva, len ja som vážna ako koncert klasickej hudby.

„To som si nevšimol, až taký poriadkumilovný nie som." Sadá si oproti mne. Zoberie si sendvič a napije sa, kým znova prehovorí. „Aké máš plány, maličká?"

Pretočím očami nad oslovením, no vo vnútri skáčem meter dvadsať. „Pobalím si švestky a asi pôjdem teda ku svojej mame. Nič iné mi neostáva. Svoju výpoveď do práce zašlem mailom a zabudnem. Možno. Snáď. Prečo sa pýtaš? Nebodaj ťa zaujíma osud jednej zblúdilej duše, akou som ja?"

„Počkaj. Ak som správne pochopil, ty si s ním aj pracovala?" Neodpoviem s plnými ústami, tak len prikývnem. „Boduješ, teda. No dobre, povedzme to takto a jednoducho. Z nejakého dôvodu, mne zatiaľ neznámeho, ma tvoj osud akosi zaujíma. A keďže cítim aj určitú občiansku spolupatričnosť, no nebudem ti klamať, zaujala si ma a bol by som nerád, ak by si odišla."

V tomto momente by pokojne mohol udrieť aj blesk hneď vedľa mňa a mnou by to ani nepohlo. Zastanem v pohybe a iba hľadím. Na Ryana, môjho rytiera v lesklej zbroji, ktorý sa naďalej usmieva a prežúva toust, akoby sa nechumelilo. Ako to zvláda? Byť natoľko vážny, aby mi niečo také povedal a zároveň sa usmievať popri jedení. On je isto nejaký nový prototyp super hrdinu a ja mám tu česť ho otestovať.

„Lákavá ponuka. Čo ešte môžeš prihodiť?" Pokúsim sa to otočiť na vtip, pretože moje srdce už väčší nátlak asi nezvládne.

„Seba."

Mýlila som sa. Srdce urobí asi štyri premety, kým sa ja vôbec odhodlám na nejakú zmysluplnú odpoveď. A nie je to už aj tak jedno? Nikam odísť nechcem, tak na čo čakám?

„Okej. Keď mi dávaš takú neodolateľnú ponuku, kto by odmietol?" A konečne sa aj usmejem.

„To som rád. Sam, teraz idem do práce. Zabývaj sa tu, ako len chceš. Zatiaľ mi gauč neprekáža. Keď sa vrátim, preberieme aj tvoju prácu. Cíť sa tu ako doma."

Postaví sa, podíde bližšie a ja sa nestačím diviť, ale ten boh mi dá jemný bozk do vlasov a s počuteľným úsmevom odchádza. Buchnutie dverí mi je jediným znamením, že naozaj odišiel.

Sedím asi ešte hodinu bez pohnutia a uvažujem, kde ten človek berie istotu, že mu tu všetko nezničím alebo nerozkradnem. Dojem zvyšok jedla, plytvať zbytočne nebudem a upracem za sebou. Túto časť by sme mali za sebou.

Dotieravé myšlienky sa tlačia na povrch a nútia ma uvažovať, či robím dobre. Do tohto mesta ma priviedla moja pojašená, teraz už bývalá kamarátka a spolu s bývalým ma akýmsi záhadným spôsobom doviedli k Ryanovi. Musela som si priznať, že odísť a postaviť sa mojej matke, by bola určite katastrofa, ak nie čosi horšie. Adonis v ľudskej podobe mi ponúkol inú cestu, ktorú som s pokorou prijala. Čo ma ale na nej čaká?

Horím nedočkavosťou.